Si bol posledných päť rokov druhým mužom čínskeho režimu a jeho formálne zvolenie zavŕšilo proces prechodu moci na piatu generáciu lídrov. Napriek tomu, že v najvyšších straníckych a štátnych funkciách sa má vymeniť takmer 70 percent lídrov, nie je realistické očakávať s nástupom novej garnitúry zmeny.
Si Ťin-pching tvorí súčasť straníckeho a štátneho aparátu a jeho kariéra ilustruje jednak personálnu politiku strany a vlády, ale aj turbulentné dejiny ČĽR. Jeho otec, Si Čung-sün, zastával významné štátne a stranícke funkcie až do roku 1962, keď ho Mao Ce-tung počas čistiek v KS Číny odvolal z funkcie, počas Kultúrnej revolúcie ho väznili a rehabilitácie sa dočkal roku 1978. Si Ťin-pchinga v tomto období – rovnako ako milióny ďalších mladých Číňanov – vyslali na vidiek fyzicky pracovať. Napriek osudu svojho otca Si Ťin-pching vstúpil roku 1971 do Komunistického zväzu mládeže Číny a o tri roky nato aj do KS Číny. Vďaka tomu sa roku 1975 mohol vrátiť do Pekingu a vyštudoval chemické inžinierstvo na prestížnej univerzite Čching-chua, kde neskôr, roku 2002, získal aj doktorát z marxistickej teórie a práva. Od 80. rokoch začala jeho kariéra v juhovýchodnej Číne, kde napokon zastával funkciu guvernéra a straníckeho šéfa v provinciách Fu-ťien a Če-ťiang. Po krátkom intermezze v Šanghaji, kde vo funkcii straníckeho šéfa nahradil Čchen Liang-jüa – ten zneužil penzijné fondy a odsúdili ho na 18 rokov väzenia, bol napokon pred piatimi rokmi povolaný do centra moci.
Na jeseň 2007 Si Ťin-pchinga delegáti 17. zjazdu KS Číny zvolili za prvého tajomníka a jedného z deviatich členov Stáleho výboru politbyra Ústredného výboru, čo predznamenalo zavŕšenie politickej kariéry na vrchole straníckej a štátnej mocenskej pyramídy. Pre jeho doterajšiu kariéru je charakteristické najmä to, že nikdy nespravil vážnu chybu, správal sa veľmi opatrne, podarilo sa mu získať si lojalitu najvyšších predstaviteľov a jeho nejasný politický profil z neho spravil ideálneho kompromisného kandidáta rozličných frakcií straníckeho vedenia. Väčšina komentátorov nedostatok jeho charizmy kompenzuje informáciami o jeho druhej manželke, 49-ročnej Pcheng Li-jüan, ktorá je v Číne obľúbenou speváčkou populárnych piesní. Si Ťin-pching reprezentuje tzv. „stranu korunných princov” (tchaj-c’-tang), ktorá svoj vplyv získala najmä vďaka revolučným zásluhám svojich otcov.
Vnútropolitickú agendu Si Ťin-pchingovho desaťročného mandátu vytýčil už v úvodnom prejave 18. zjazdu jeho politický mentor Chu Ťin-tchao: zachovanie stability, neochvejné nasledovanie socializmu s čínskymi črtami, rezolútne odmietnutie západného politického systému, boj proti korupcii (tá podľa Chua predstavuje najväčšiu hrozbu pre zachovanie moci KS Číny), zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva takým tempom, aby do roku 2020 obyvatelia Číny dosiahli istý stupeň prosperity. Si Ťin-pching patrí už takmer dve desaťročia medzi vrcholových lídrov Číny, a tak nečudo, že aj s jeho osobou sa v očiach čínskej verejnosti vynárajú isté otázniky: Siho dcéra od roku 2010 študuje politológiu na Harvardovej univerzite a jeho sestra a švagor vďaka úspešnému podnikaniu s nehnuteľnosťami a developerskými projektom (za ktoré nepochybne vďačia aj pozícii Si Ťin-pchinga v systéme) disponujú majetkom vo výške 400 miliónov dolárov. Väčšina obyvateľstva však z čínskych ekonomických reforiem profituje oveľa menej a hoci sa Čína môže pýšiť takmer stovkou dolárových miliardárov, okolo 150 miliónov jej obyvateľov stále žije pod hranicou chudoby. Medzi negatívne dôsledky ekonomického vývoja patrí okrem sociálnej nespravodlivosti aj znečistenie životného prostredia, zaberanie pôdy roľníkov a demolácia obydlí pre potreby developerov. Od Siho takisto nemožno očakávať, že by zmenil represívnu politiku voči ochrancom ľudských práv, politickým aktivistom či vôľu hľadať nové riešenia v oblasti národnostnej politiky, najmä pokiaľ ide o Tibet a Ujgurov v Sin-ťiangu.
Na medzinárodnej scéne nie je Si Ťin-pching nijakým nováčikom – vo funkcii viceprezidenta od roku 2008 absolvoval viacero zahraničných návštev, vo februári 2012 bol aj vo Washingtone, kde sa stretol s Barackom Obamom. V zahraničnej politike sa Čína počas Siovho mandátu bude naďalej pridŕžať politiky presadzovania vlastných záujmov v globálnom i regionálnom rámci. Nemožno očakávať zmeny v postoji Pekingu napríklad v otázkach riešenia situácie v Sýrii, Iránu či na Kórejskom polostrove, v nich bude naďalej úzko spolupracovať s Ruskou federáciou, nie s EÚ a USA. Čoraz asertívnejšie presadzovanie vlastných záujmov vnímajú najmä susedia ČĽR v regióne, kde – odvolávajúc sa na ochranu územnej celistvosti – má Peking vo Východočínskom mori napäté vzťahy s Japonskom a v Juhočínskom mori najmä s Vietnamom a Filipínami. Aj vďaka týmto územným sporom je čoraz vplyvnejším faktorom čínskej politiky armáda, ktorej rozpočet sa za posledných desať rokov zvýšil takmer trojnásobne na 129 miliárd dolárov (napriek tomu je menší ako rozpočet na vnútornú bezpečnosť!). Vo vzťahoch s Taiwanom došlo po roku 2008 k zmierneniu napätia a intenzívnej ekonomickej spolupráci, čo je však najmä výsledkom zvolenia Ma Ying-jeoua, kandidáta Kuomintangu, za prezidenta a jeho konsenzuálnej politiky. Čínska vláda pokladá Taiwan naďalej za súčasť územia Číny, ktorej jediným politickým reprezentantom je Peking.
Čínsky politický systém v posledných dvoch desaťročiach kladie dôraz na kolektívne vedenie. Si Ťin-pching reprezentuje kontinuitu a to, že v Číne sa nedeje nijaká dramatická zmena, má aj svoje pozitíva, keďže vnútropolitické i zahraničnopolitické správanie novej generácie lídrov je predvídateľné. Dnešná Čína však už nie je štátom, kde politickú agendu určujú iba rozhodnutia spravené za pekinskými múrmi sedemčlenným politbyrom: v posledných rokoch sa podľa dostupných údajov každoročne udialo okolo 100-tisíc demonštrácií na lokálnej úrovni, v ktorých obyvatelia otvorene prezentovali svoje kritické názory na témy, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú: policajné násilie, znečisťovanie životného prostredia, konfiškácie pôdy, ničenie obydlí, korupcia miestnych úradníkov. Tieto prejavy nespokojnosti – ventilované aj na blogoch – môžu viesť k tomu, že čínske vedenie bude musieť hľadať odvážnejšie riešenia a nespoliehať sa iba na osvedčené postupy jeho predchodcov.
Autor je sinológ a tibetológ.
Si Ťin-pching tvorí súčasť straníckeho a štátneho aparátu a jeho kariéra ilustruje jednak personálnu politiku strany a vlády, ale aj turbulentné dejiny ČĽR. Jeho otec, Si Čung-sün, zastával významné štátne a stranícke funkcie až do roku 1962, keď ho Mao Ce-tung počas čistiek v KS Číny odvolal z funkcie, počas Kultúrnej revolúcie ho väznili a rehabilitácie sa dočkal roku 1978. Si Ťin-pchinga v tomto období – rovnako ako milióny ďalších mladých Číňanov – vyslali na vidiek fyzicky pracovať. Napriek osudu svojho otca Si Ťin-pching vstúpil roku 1971 do Komunistického zväzu mládeže Číny a o tri roky nato aj do KS Číny. Vďaka tomu sa roku 1975 mohol vrátiť do Pekingu a vyštudoval chemické inžinierstvo na prestížnej univerzite Čching-chua, kde neskôr, roku 2002, získal aj doktorát z marxistickej teórie a práva. Od 80. rokoch začala jeho kariéra v juhovýchodnej Číne, kde napokon zastával funkciu guvernéra a straníckeho šéfa v provinciách Fu-ťien a Če-ťiang. Po krátkom intermezze v Šanghaji, kde vo funkcii straníckeho šéfa nahradil Čchen Liang-jüa – ten zneužil penzijné fondy a odsúdili ho na 18 rokov väzenia, bol napokon pred piatimi rokmi povolaný do centra moci.
Na jeseň 2007 Si Ťin-pchinga delegáti 17. zjazdu KS Číny zvolili za prvého tajomníka a jedného z deviatich členov Stáleho výboru politbyra Ústredného výboru, čo predznamenalo zavŕšenie politickej kariéry na vrchole straníckej a štátnej mocenskej pyramídy. Pre jeho doterajšiu kariéru je charakteristické najmä to, že nikdy nespravil vážnu chybu, správal sa veľmi opatrne, podarilo sa mu získať si lojalitu najvyšších predstaviteľov a jeho nejasný politický profil z neho spravil ideálneho kompromisného kandidáta rozličných frakcií straníckeho vedenia. Väčšina komentátorov nedostatok jeho charizmy kompenzuje informáciami o jeho druhej manželke, 49-ročnej Pcheng Li-jüan, ktorá je v Číne obľúbenou speváčkou populárnych piesní. Si Ťin-pching reprezentuje tzv. „stranu korunných princov” (tchaj-c’-tang), ktorá svoj vplyv získala najmä vďaka revolučným zásluhám svojich otcov.
Vnútropolitickú agendu Si Ťin-pchingovho desaťročného mandátu vytýčil už v úvodnom prejave 18. zjazdu jeho politický mentor Chu Ťin-tchao: zachovanie stability, neochvejné nasledovanie socializmu s čínskymi črtami, rezolútne odmietnutie západného politického systému, boj proti korupcii (tá podľa Chua predstavuje najväčšiu hrozbu pre zachovanie moci KS Číny), zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva takým tempom, aby do roku 2020 obyvatelia Číny dosiahli istý stupeň prosperity. Si Ťin-pching patrí už takmer dve desaťročia medzi vrcholových lídrov Číny, a tak nečudo, že aj s jeho osobou sa v očiach čínskej verejnosti vynárajú isté otázniky: Siho dcéra od roku 2010 študuje politológiu na Harvardovej univerzite a jeho sestra a švagor vďaka úspešnému podnikaniu s nehnuteľnosťami a developerskými projektom (za ktoré nepochybne vďačia aj pozícii Si Ťin-pchinga v systéme) disponujú majetkom vo výške 400 miliónov dolárov. Väčšina obyvateľstva však z čínskych ekonomických reforiem profituje oveľa menej a hoci sa Čína môže pýšiť takmer stovkou dolárových miliardárov, okolo 150 miliónov jej obyvateľov stále žije pod hranicou chudoby. Medzi negatívne dôsledky ekonomického vývoja patrí okrem sociálnej nespravodlivosti aj znečistenie životného prostredia, zaberanie pôdy roľníkov a demolácia obydlí pre potreby developerov. Od Siho takisto nemožno očakávať, že by zmenil represívnu politiku voči ochrancom ľudských práv, politickým aktivistom či vôľu hľadať nové riešenia v oblasti národnostnej politiky, najmä pokiaľ ide o Tibet a Ujgurov v Sin-ťiangu.
Na medzinárodnej scéne nie je Si Ťin-pching nijakým nováčikom – vo funkcii viceprezidenta od roku 2008 absolvoval viacero zahraničných návštev, vo februári 2012 bol aj vo Washingtone, kde sa stretol s Barackom Obamom. V zahraničnej politike sa Čína počas Siovho mandátu bude naďalej pridŕžať politiky presadzovania vlastných záujmov v globálnom i regionálnom rámci. Nemožno očakávať zmeny v postoji Pekingu napríklad v otázkach riešenia situácie v Sýrii, Iránu či na Kórejskom polostrove, v nich bude naďalej úzko spolupracovať s Ruskou federáciou, nie s EÚ a USA. Čoraz asertívnejšie presadzovanie vlastných záujmov vnímajú najmä susedia ČĽR v regióne, kde – odvolávajúc sa na ochranu územnej celistvosti – má Peking vo Východočínskom mori napäté vzťahy s Japonskom a v Juhočínskom mori najmä s Vietnamom a Filipínami. Aj vďaka týmto územným sporom je čoraz vplyvnejším faktorom čínskej politiky armáda, ktorej rozpočet sa za posledných desať rokov zvýšil takmer trojnásobne na 129 miliárd dolárov (napriek tomu je menší ako rozpočet na vnútornú bezpečnosť!). Vo vzťahoch s Taiwanom došlo po roku 2008 k zmierneniu napätia a intenzívnej ekonomickej spolupráci, čo je však najmä výsledkom zvolenia Ma Ying-jeoua, kandidáta Kuomintangu, za prezidenta a jeho konsenzuálnej politiky. Čínska vláda pokladá Taiwan naďalej za súčasť územia Číny, ktorej jediným politickým reprezentantom je Peking.
Čínsky politický systém v posledných dvoch desaťročiach kladie dôraz na kolektívne vedenie. Si Ťin-pching reprezentuje kontinuitu a to, že v Číne sa nedeje nijaká dramatická zmena, má aj svoje pozitíva, keďže vnútropolitické i zahraničnopolitické správanie novej generácie lídrov je predvídateľné. Dnešná Čína však už nie je štátom, kde politickú agendu určujú iba rozhodnutia spravené za pekinskými múrmi sedemčlenným politbyrom: v posledných rokoch sa podľa dostupných údajov každoročne udialo okolo 100-tisíc demonštrácií na lokálnej úrovni, v ktorých obyvatelia otvorene prezentovali svoje kritické názory na témy, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú: policajné násilie, znečisťovanie životného prostredia, konfiškácie pôdy, ničenie obydlí, korupcia miestnych úradníkov. Tieto prejavy nespokojnosti – ventilované aj na blogoch – môžu viesť k tomu, že čínske vedenie bude musieť hľadať odvážnejšie riešenia a nespoliehať sa iba na osvedčené postupy jeho predchodcov.
Autor je sinológ a tibetológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.