Martin Kvetko sa narodil v Muránskej Dlhej Lúke v evanjelickej rodine a tento pôvod zrejme predurčil aj jeho sympatie k Rázusovej SNS. Stal sa členom tejto politickej strany a podporoval aj jej autonomistický program. Verejne aktívny bol Kvetko už počas štúdií veteriny v Brne, keď bol tajomníkom spolku Kriváň, ktorý združoval slovenských akademikov.
.od SNS k DS
Najpodstatnejší zlom v Kvetkovej politickej kariére nastal za slovenského štátu, keď pracoval v Štátnom žrebčínci v Topoľčiankach. Po vypuknutí Povstania sa zapojil sa odboja a stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Zúčastnil sa založenia Demokratickej strany (DS) a po potlačení SNP prežil zimu spolu s časťou povstaleckých jednotiek v Nízkych Tatrách. Po oslobodení Československa už patril medzi top politikov DS. Bol členom predsedníctva strany a zároveň poslancom obnoveného Národného zhromaždenia.
Pre Kvetka ako autonomistu, ktorý prežil traumu slovenského štátu, bolo kľúčovou politickou témou štátoprávne usporiadanie Čechov a Slovákov. V knihe Dohody o štátoprávnom usporiadaní pomeru Čechov a Slovákov v oslobodenej vlasti, ktorá vyšla v roku 1947, považuje za najlepší model federáciu, v rámci ktorej by na Slovensku mali silné kompetencie orgány, ktoré svoju legitimitu odvodzovali od SNP. Okrem iného píše: „SNR bola nositeľkou československej štátnej zvrchovanosti až do príchodu prezidenta a v Moskve utvorenej vlády vlády strán národného frontu začiatkom apríla 1945 a vykonávala absolútne všetku moc nad celým územím Slovenska. Toto obdobie československého štátoprávneho usporiadania možno označiť za revolučné v pravom slova zmysle.“
Po oslobodení sa však Kvetko nemohol venovať len štátoprávnym úvahám, ale aj komplikovanej politickej každodennosti. Stal sa povereníkom poľnohospodárstva, čo bolo v tých časoch horúce kreslo. V agrárnom sektore bolo vtedy zamestnaných okolo 60 percent obyvateľov Slovenska a získať týchto voličov sa okrem DS snažili aj slovenskí komunisti. Kvetko bol síce slovenským povereníkom poľnohospodárstva, ale na celoštátnej úrovni tento rezort riadil slovenský komunista Július Ďuriš. Kvetko tak musel čeliť tvrdým obvineniam komunistov zo sabotovania pozemkovej reformy a uprednostňovania „maďarských veľkostatkárov“ na úkor drobných slovenských roľníkov. Ako však ukázali voľby v roku 1946, DS sa aj vďaka Kvetkovi (a samozrejme aj predvolebnej dohode s katolíckymi politikmi) podarilo udržať značné sympatie slovenského vidieka.
Na jeseň 1947 sa Martin Kvetko stal povereníkom výživy, ale po februári 1948, keď sa začal proces likvidácie DS, odišiel do exilu.
.v exile
V emigrácii sa okamžite zapojil do exilového politického hnutia a stal sa členom Rady slobodného Československa. Tento orgán združoval českých a slovenských politikov rôzneho ideového zafarbenia, bol však paralyzovaný silnými vnútornými spormi. V rámci nich na seba narážali nielen Česi a Slováci, ktorí sa rôznili v pohľade na postavenie svojich národov v rámci spoločného štátu, ale aj českí politici, ktorí reprezentovali odlišné politické prúdy. Aj pre tieto trenice Kvetko z Rady vystúpil a spolu s ďalším bývalým lídrom DS Lettrichom založili Stálu konferenciu slovenských demokratických exulantov, ktorá vznikla v roku 1963 v Toronte. Kvetko okrem toho pracoval aj v redakcii Slobodnej Európy v New Yorku, prevádzkoval obchod s knihami a vydával časopis Naše snahy.
Po Nežnej revolúcii sa vrátil do Československa a v januári 1990 bo zvolený za predsedu obnovenej DS. O niekoľko mesiacov po voľbe nového predsedu Jána Holčíka sa stal jej čestným predsedom. Ako píše vo svojej štúdii historik Jozef Žatkuliak, po neúspešných voľbách v roku 1992 zažil Kvetko sklamanie. Pochopil, že DS už pravdepodobne nikdy na Slovensku nebude takou masovou stranou, ako to bolo v minulosti. Nemýlil sa, aj keď osud mu už nedožil veľa času na sledovanie slovenského politického vývoja. Zomrel v roku 1995.
.od SNS k DS
Najpodstatnejší zlom v Kvetkovej politickej kariére nastal za slovenského štátu, keď pracoval v Štátnom žrebčínci v Topoľčiankach. Po vypuknutí Povstania sa zapojil sa odboja a stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Zúčastnil sa založenia Demokratickej strany (DS) a po potlačení SNP prežil zimu spolu s časťou povstaleckých jednotiek v Nízkych Tatrách. Po oslobodení Československa už patril medzi top politikov DS. Bol členom predsedníctva strany a zároveň poslancom obnoveného Národného zhromaždenia.
Pre Kvetka ako autonomistu, ktorý prežil traumu slovenského štátu, bolo kľúčovou politickou témou štátoprávne usporiadanie Čechov a Slovákov. V knihe Dohody o štátoprávnom usporiadaní pomeru Čechov a Slovákov v oslobodenej vlasti, ktorá vyšla v roku 1947, považuje za najlepší model federáciu, v rámci ktorej by na Slovensku mali silné kompetencie orgány, ktoré svoju legitimitu odvodzovali od SNP. Okrem iného píše: „SNR bola nositeľkou československej štátnej zvrchovanosti až do príchodu prezidenta a v Moskve utvorenej vlády vlády strán národného frontu začiatkom apríla 1945 a vykonávala absolútne všetku moc nad celým územím Slovenska. Toto obdobie československého štátoprávneho usporiadania možno označiť za revolučné v pravom slova zmysle.“
Po oslobodení sa však Kvetko nemohol venovať len štátoprávnym úvahám, ale aj komplikovanej politickej každodennosti. Stal sa povereníkom poľnohospodárstva, čo bolo v tých časoch horúce kreslo. V agrárnom sektore bolo vtedy zamestnaných okolo 60 percent obyvateľov Slovenska a získať týchto voličov sa okrem DS snažili aj slovenskí komunisti. Kvetko bol síce slovenským povereníkom poľnohospodárstva, ale na celoštátnej úrovni tento rezort riadil slovenský komunista Július Ďuriš. Kvetko tak musel čeliť tvrdým obvineniam komunistov zo sabotovania pozemkovej reformy a uprednostňovania „maďarských veľkostatkárov“ na úkor drobných slovenských roľníkov. Ako však ukázali voľby v roku 1946, DS sa aj vďaka Kvetkovi (a samozrejme aj predvolebnej dohode s katolíckymi politikmi) podarilo udržať značné sympatie slovenského vidieka.
Na jeseň 1947 sa Martin Kvetko stal povereníkom výživy, ale po februári 1948, keď sa začal proces likvidácie DS, odišiel do exilu.
.v exile
V emigrácii sa okamžite zapojil do exilového politického hnutia a stal sa členom Rady slobodného Československa. Tento orgán združoval českých a slovenských politikov rôzneho ideového zafarbenia, bol však paralyzovaný silnými vnútornými spormi. V rámci nich na seba narážali nielen Česi a Slováci, ktorí sa rôznili v pohľade na postavenie svojich národov v rámci spoločného štátu, ale aj českí politici, ktorí reprezentovali odlišné politické prúdy. Aj pre tieto trenice Kvetko z Rady vystúpil a spolu s ďalším bývalým lídrom DS Lettrichom založili Stálu konferenciu slovenských demokratických exulantov, ktorá vznikla v roku 1963 v Toronte. Kvetko okrem toho pracoval aj v redakcii Slobodnej Európy v New Yorku, prevádzkoval obchod s knihami a vydával časopis Naše snahy.
Po Nežnej revolúcii sa vrátil do Československa a v januári 1990 bo zvolený za predsedu obnovenej DS. O niekoľko mesiacov po voľbe nového predsedu Jána Holčíka sa stal jej čestným predsedom. Ako píše vo svojej štúdii historik Jozef Žatkuliak, po neúspešných voľbách v roku 1992 zažil Kvetko sklamanie. Pochopil, že DS už pravdepodobne nikdy na Slovensku nebude takou masovou stranou, ako to bolo v minulosti. Nemýlil sa, aj keď osud mu už nedožil veľa času na sledovanie slovenského politického vývoja. Zomrel v roku 1995.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.