V bulvári sa objavili články o rekreačných pobytoch v Tatrách s rekvizitami a programom pripomínajúcim rekreácie ROH. Najprv vo mne vzkypela žlč, potom sa pretavila do tvorivosti. Vylepšila by som to vecami, na ktoré sa až tak príjemne nespomína, napríklad nadutým personálom a chýbajúcim papierom na WC.
To sa mi však zdalo málo na to, aby sa do tej retro idylky vtesnala aj celá tá odporná atmosféra socializmu – nesloboda, šedivosť, rovnostárstvo, bezperspektívnosť, strach, podozrievanie, nezaslúžené výhody a dvojtvárnosť.
Svoje úvahy som spísala na web, a potom som sa nestačila čudovať. Vôbec, v poslednom čase sa nestačím čudovať akejkoľvek diskusii, virtuálnej či reálnej, ktorá sa točí okolo života v socializme, zvlášť života v posledných dvoch dekádach pred revolúciou. Veď nebolo zas až tak zle, tie svinstvá, čo pripomínam, sú záležitosťou päťdesiatych rokov, ja som vraj nič také nemohla zažiť.
Veď bola perestrojka, režim už dávno nezatváral a nezabíjal, čo to táram o represiách a zákazoch? Veď som aj s biľagom otca – šesťdesiatosmičkára pokojne vyštudovala vysokú školu, tak čo pindám!
Nefunguje dobre pamäť mojim odporcom alebo mne? Vymýšľajú si oni alebo ja? Alebo sme každý žili v inej realite? V inom vesmíre? Ako je možné, že niekto si nepamätá tú ťaživú atmosféru a najhoršie, čo sa mu vybavuje, je nedostatok vložiek, modré trenky na telocviku a katalógy, v ktorých sa dalo listovať, ale nedalo sa objednávať? Veď mali všetci prácu, záhradky a miesto v poradovníku na auto aj byt, tak čo furt pindám?
Definitívne ma však dorazila až reakcia na moju vetu, že komunizmus krivil chrbtice a že revolúciou sa, žiaľ, tie pokrivenia zázračne nenarovnali. Citujem z diskusného fóra: „Milá moja, KOMUNIZMUS chrbtice nepokrivil. Pokrivené charaktery sú jednoducho ľudskou súčasťou, režim na tom nič nezmení.“
V takýchto chvíľach mám neodbytný pocit, že zatvárať všetkých obhajcov komunizmu do nasimulovaných gulagov nie je až taký zlý nápad. Alebo aspoň do dôslednejšie premyslených zotavovní ROH.
.elena Akácsová
www.t-station.sk
To sa mi však zdalo málo na to, aby sa do tej retro idylky vtesnala aj celá tá odporná atmosféra socializmu – nesloboda, šedivosť, rovnostárstvo, bezperspektívnosť, strach, podozrievanie, nezaslúžené výhody a dvojtvárnosť.
Svoje úvahy som spísala na web, a potom som sa nestačila čudovať. Vôbec, v poslednom čase sa nestačím čudovať akejkoľvek diskusii, virtuálnej či reálnej, ktorá sa točí okolo života v socializme, zvlášť života v posledných dvoch dekádach pred revolúciou. Veď nebolo zas až tak zle, tie svinstvá, čo pripomínam, sú záležitosťou päťdesiatych rokov, ja som vraj nič také nemohla zažiť.
Veď bola perestrojka, režim už dávno nezatváral a nezabíjal, čo to táram o represiách a zákazoch? Veď som aj s biľagom otca – šesťdesiatosmičkára pokojne vyštudovala vysokú školu, tak čo pindám!
Nefunguje dobre pamäť mojim odporcom alebo mne? Vymýšľajú si oni alebo ja? Alebo sme každý žili v inej realite? V inom vesmíre? Ako je možné, že niekto si nepamätá tú ťaživú atmosféru a najhoršie, čo sa mu vybavuje, je nedostatok vložiek, modré trenky na telocviku a katalógy, v ktorých sa dalo listovať, ale nedalo sa objednávať? Veď mali všetci prácu, záhradky a miesto v poradovníku na auto aj byt, tak čo furt pindám?
Definitívne ma však dorazila až reakcia na moju vetu, že komunizmus krivil chrbtice a že revolúciou sa, žiaľ, tie pokrivenia zázračne nenarovnali. Citujem z diskusného fóra: „Milá moja, KOMUNIZMUS chrbtice nepokrivil. Pokrivené charaktery sú jednoducho ľudskou súčasťou, režim na tom nič nezmení.“
V takýchto chvíľach mám neodbytný pocit, že zatvárať všetkých obhajcov komunizmu do nasimulovaných gulagov nie je až taký zlý nápad. Alebo aspoň do dôslednejšie premyslených zotavovní ROH.
.elena Akácsová
www.t-station.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.