No. Po zakladajúcom sneme Novej väčšiny (Daniel Lipšic) by sa na tie nové myšlienky a nový program dalo aj dlhšie vyzvedať. Pretože veľa takého, čo sme na Slovensku ešte nepočuli, v Košiciach teda neodznelo. Ak vôbec niečo. Na cizelovanie programu však budú mať dosť času. Vážnejšou sa javí – takpovediac – chyba v softvéri: Heslami, víziami a ambíciami, s ktorými vstupuje na politickú scénu, je Nová väčšina natoľko poplatná marketingu, že zacielenie na veľmi široký elektorát môže, paradoxne, rozlet strany (viackrát nad 5 percent v prieskumoch) zastaviť hneď v zárodku.
Napríklad, jedna z Lipšicových téz hovorí, že nechcú spájať strany, ale voličov. Kto? On? Isteže, Daniel Lipšic je jeden z mála zjavov na slovenskej scéne, ktorého kariérne curriculum si zaslúži viac chvály než hany. No podobne ako iné výrazné postavy, ani Lipšic nespája, ale polarizuje. A to nielen pozdĺž pravo-ľavej osi, ale aj v rámci pravicového spektra. Typickým príkladom dvojsečnosti správneho postoja v marketingovom použití bolo napríklad jeho slávne priznanie, že cíti morálnu zodpovednosť za tzv. kupovanie poslancov. Koľko voličov SDKÚ či KDH si tým asi naklonil? Naprieč širokými vrstvami voličstva je Lipšic vnímaný natoľko kontroverzne, že politický cieľ „byť dôstojným súperom“ Smeru je nielen zbytočne bombastický, ale navyše aj polarizujúci v prostredí, ktoré chce spájať.
Škodlivo bombastický je aj leitmotív „Slovensko treba postaviť odznova.“ Odhliadnuc od nepôvodnosti formuly, súbor nástrojov priamej demokracie, o ktoré sa motív opiera, je hlbokým omylom. Lipšic takto – vedome či nevedome – rezignuje na hlasy konzervatívnej inteligencie. Vzhľadom na jej „početnosť“ to nie je strategická chyba. Ale skutočnosť, že cieľovou skupinou sú, zjednodušene povedané, nepriatelia Gorily a sociálne siete, prezrádza ambíciu Novej väčšiny, byť tzv. catch all party. Akurát namiesto „osvedčených“ konceptov, ako je tretia cesta, nepolitická politika, ani vpravo, ani vľavo, ale dopredu, improvizujú s akousi fikciou novosti: Nová politika, nová morálka, nová ekonomika... To sú však číre utópie a floskuly, za ktorými nie je a ani nemôže byť žiadny obsah. Teplú vodu už vymysleli.
Polarizačné vlohy Lipšica a revolučné nápady z arzenálu priamej demokracie sú garanciou, že „catch all party“ z Novej väčšiny nikdy nebude. A zároveň jej radikalizmus skomplikuje spoluprácu so stranami tzv. Ľudovej platformy. A to by bolo zle. Voľby 2002 aj 2010 totiž ukázali, že ak medzi početnými neresťami slovenskej pravice je jedna taká, ktorá jej neškodí, tak je to množenie delením. Reálny volebný potenciál Novy môže byť okolo 10 percent, pričom podstatný zlomok by mohol prísť z priestoru nerozhodnutých voličov. Ale ak zakladateľské tézy, ktoré im pomohli nad 5 percent, budú trvalo využívať ako marketingový inštrument, koledujú si o vytesňovanie na okraj, a to tými prúdmi v SDKÚ, KDH a v Moste, ktoré projektujú budúcnosť s Ficovou stranou.
Napríklad, jedna z Lipšicových téz hovorí, že nechcú spájať strany, ale voličov. Kto? On? Isteže, Daniel Lipšic je jeden z mála zjavov na slovenskej scéne, ktorého kariérne curriculum si zaslúži viac chvály než hany. No podobne ako iné výrazné postavy, ani Lipšic nespája, ale polarizuje. A to nielen pozdĺž pravo-ľavej osi, ale aj v rámci pravicového spektra. Typickým príkladom dvojsečnosti správneho postoja v marketingovom použití bolo napríklad jeho slávne priznanie, že cíti morálnu zodpovednosť za tzv. kupovanie poslancov. Koľko voličov SDKÚ či KDH si tým asi naklonil? Naprieč širokými vrstvami voličstva je Lipšic vnímaný natoľko kontroverzne, že politický cieľ „byť dôstojným súperom“ Smeru je nielen zbytočne bombastický, ale navyše aj polarizujúci v prostredí, ktoré chce spájať.
Škodlivo bombastický je aj leitmotív „Slovensko treba postaviť odznova.“ Odhliadnuc od nepôvodnosti formuly, súbor nástrojov priamej demokracie, o ktoré sa motív opiera, je hlbokým omylom. Lipšic takto – vedome či nevedome – rezignuje na hlasy konzervatívnej inteligencie. Vzhľadom na jej „početnosť“ to nie je strategická chyba. Ale skutočnosť, že cieľovou skupinou sú, zjednodušene povedané, nepriatelia Gorily a sociálne siete, prezrádza ambíciu Novej väčšiny, byť tzv. catch all party. Akurát namiesto „osvedčených“ konceptov, ako je tretia cesta, nepolitická politika, ani vpravo, ani vľavo, ale dopredu, improvizujú s akousi fikciou novosti: Nová politika, nová morálka, nová ekonomika... To sú však číre utópie a floskuly, za ktorými nie je a ani nemôže byť žiadny obsah. Teplú vodu už vymysleli.
Polarizačné vlohy Lipšica a revolučné nápady z arzenálu priamej demokracie sú garanciou, že „catch all party“ z Novej väčšiny nikdy nebude. A zároveň jej radikalizmus skomplikuje spoluprácu so stranami tzv. Ľudovej platformy. A to by bolo zle. Voľby 2002 aj 2010 totiž ukázali, že ak medzi početnými neresťami slovenskej pravice je jedna taká, ktorá jej neškodí, tak je to množenie delením. Reálny volebný potenciál Novy môže byť okolo 10 percent, pričom podstatný zlomok by mohol prísť z priestoru nerozhodnutých voličov. Ale ak zakladateľské tézy, ktoré im pomohli nad 5 percent, budú trvalo využívať ako marketingový inštrument, koledujú si o vytesňovanie na okraj, a to tými prúdmi v SDKÚ, KDH a v Moste, ktoré projektujú budúcnosť s Ficovou stranou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.