.majú učitelia morálne právo štrajkovať za vyššie platy v čase krízy, keď sa všetky ostatné skupiny musia uskromňovať? A v čase, keď učiteľom vo väčšine štátov EÚ platy zamrzli? Má naozaj morálne oprávnenie požiadavka štrajkujúcich učiteľov, aby sa im okamžite zvýšili platy o 10 percent a v priebehu ďalších rokov postupne dorovnali k priemerným platom, ak napríklad rumunským učiteľom kvôli znižovaniu deficitu klesli v roku 2010 platy o 25 percent?
Proti týmto sugestívnym otázkam možno postaviť celkový kontext: slovenské školstvo nie je jedinou zanedbávanou oblasťou, ale so zanedbávaním to už začína byť trestuhodné. Kým priemerný Slovák zarába približne 84 percent platu priemerného Čecha, priemerný slovenský učiteľ zarába 72 percent platu priemerného českého učiteľa (ako vyplýva z podrobnej porovnávacej štatistiky, ktorú pred dvoma rokmi vypracovali českí a slovenskí štatistici).
Nedá sa preto čudovať, že školstvo je v pomalom úpadku – mnohí najlepší učitelia odchádzajú aj napriek svojej túžbe učiť. Slovensko však nie je homogénnou krajinou. Učiteľské platy sú napríklad v Prešovskom či Banskobystrickom kraji približne na úrovni priemernej regionálnej mzdy, kým v Bratislave učitelia zarábajú o vyše 35 percent menej než priemerný Bratislavčan.
Najlepším ukazovateľom krízy slovenského školstva je mimoriadne nízke zastúpenie mužov. Len jeden z desiatich učiteľov základnej školy je muž. Na gymnáziách vyučuje iba 25 percent mužov, hoci neexistuje prirodzený dôvod, aby nebolo zastúpenie oboch pohlaví práve na tomto type škôl približne rovnaké. Teda jeden podstatný dôvod existuje – je ním nevyslovená stratégia slovenskej školskej politiky, ktorá stavia na tom, že ženy učiteľky nie sú revolučné typy, uspokoja sa s málom, ani tie najlepšie a najvýkonnejšie z nich nepotrebujú dodatočnú finančnú motiváciu, veď mnohé majú doma muža-živiteľa. Stratégia, ktorá bráni tomu, aby do prefeminizovaných škôl prichádzali učitelia muži a tých, ktorí tam ostali, vyháňa.
Prinášame tri profily mužov, ktorí majú rodinu alebo ju plánujú, napriek všetkému sú v škole a najradšej by tu ostali. Mnohé problémy majú títo učitelia rovnaké, ale sú tam aj rozdiely, pretože je iné vyžiť z pár stovák eur v Bratislave a iné v Rožňave. Spája ich to najdôležitejšie: aj vďaka takýmto učiteľom slovenské školstvo ešte prežíva.
.existenčné obavy v Bratislave
„Prečo učím? Pretože inde by ma to nebavilo. Už od základnej školy som cítil, že chcem byť učiteľom, preto som si na vysokej škole vybral učiteľský smer. Je pravda, že nikto z mojich vysokoškolských spolužiakov napokon nezostal v školstve, viacerí išli do banky, ale ja sa ešte nevzdávam,“ hovorí 37-ročný Ivan Bezák, učiteľ matematiky a informatiky. Už po pár minútach rozhovoru je zrejmé, že hovoríme s človekom, ktorý je oddaný svojmu povolaniu. Vlastne by sa ani nemal na čo sťažovať. Už trinásť rokov robí vysnívanú prácu, ktorá ho stále baví, učí na bratislavskom Gymnáziu Ladislava Novomeského, ktoré patrí medzi slovenskú špičku. Bezák na tejto škole kedysi sám študoval a s radosťou sa sem vrátil, mal tu totiž svoje pedagogické vzory, oporu vo vedení školy aj vo svojich kolegoch. Už na prvý pohľad je to učiteľ vyžarujúci optimizmus, žiadny typ, ktorý ustavične frfle na pomery a navôkol šíri negatívnu energiu. Ako informatik by mohol v Bratislave zarábať násobky učiteľského platu, ale táto možnosť mu nikdy ani nenapadla. Napriek tomu si už nie je istý, či bude môcť ostať v školstve. „Tabuľkové platy nepustia. Podľa nich teraz zarábam 622 eur v hrubom. S manželkou, ktorá učí na vysokej škole a zarába o čosi viac, platíme každý mesiac splátku 500 eur za dvojizbový byt, 60 štvorcových metrov. Pri všetkej skromnosti sme to takto vedeli dosiaľ utiahnuť, ale jedine preto, že nemáme deti. Keď však príde dieťa, situácia sa pre mňa zásadne zmení.“ Tú predstavu, že by raz odišiel, si pripúšťa len s odporom. Ani dnes neočakáva, že sa mu z roka na rok razantne zdvihne plat, ale potrebuje aspoň víziu, že o pár rokov to bude o pár stovák eur lepšie. Inak vidí budúcnosť školstva skepticky, stačí mu pozorovať bezprostredné okolie. Má kolegu informatiky, ktorého zbožňujú deti a za jeho pedagogické umenie sa pred ním skláňajú i kolegovia. „Založil si práve rodinu a vážne rozmýšľa nad odchodom. My ostatní o tom ani nechceme počuť, bola by to ohromná strata pre školstvo.“
Ivan Bezák sa však bráni tomu, aby sa celá diskusia redukovala iba na platy. „Tie sú síce dôležité, ale nemenej dôležité sú aj iné veci. Je síce fajn, že do škôl pribudli interaktívne tabule, ale na čo nám sú, ak k nim chýba didaktický softvér. Je fajn, že máme obsahovú reformu, ale na čo nám je, ak nemáme z čoho učiť a sme šťastní-prešťastní, keď nejaká učebnica po x rokoch dorazí. Kedysi bolo bežné, že učitelia mali k učebnici aj metodiku, ako s ňou pracovať. O tom sa nám už ani nezdá.“ Bezák netvrdí, že všade je to rovnako zlé, veľa závisí aj od riaditeľa školy a on sám má v tomto šťastie. Ale často stretáva na školeniach učiteľov, ktorí už celkom prepadli pocitu, že nič nemá zmysel a všetko ide k horšiemu. „Učiteľovi by sa nikdy nemalo stať, že sa dostane do takéhoto stavu, vždy by mal mať navôkol dostatočné impluzy a vnímať aspoň posun k lepšiemu. Poviem to na zdanlivo banálnom príklade: ak dieťa vidí, že na školách nevyzerajú dôstojne ani toalety a stále chýba toaletný papier, lebo ani na to nie sú peniaze, ako od neho chcieť, aby si vedelo prestaviť, čo je to kultúrna spoločnosť?“ Učiteľ je presvedčený, že ak raz do školstva nepôjdu investície na úrovni okolo 6 percent HDP, len sotva bude zo škôl prívetivé, kultúrne a funkčné prostredie. Ivan Bezák sa aj preto rozhodol pridať k Novým školským odborom. Klasické školské odbory podľa neho dlho spali a istý čas slúžili iba záujmom ich funkcionárov. Aj preto je rád, že aj nové odbory ich vyprovokovali na väčšiu radikálnosť. Lebo, ak učitelia ako on chcú prežiť v školstve, inej cesty niet.
.presvedčenie v Rožňave
„Ja osobne štrajkovať nebudem,“ hovorí hneď na začiatku učiteľ Matúš Bischof z Rožňavy. Vzápätí však dodáva, že to vôbec nebolo ľahké rozhodnutie a kolegom, ktorí do štrajku pôjdu, rozumie a nič im nezazlieva. Nakoniec z 50-členného učiteľského kolektívu na najväčšej základnej škole v meste bude jediný, kto v prípade štrajku príde do práce. Riaditeľka mu na ten deň už pridelila špeciálnu prácu. Pri rozhodovaní uňho zavážili etické argumenty, ktoré súvisia aj s tým, prečo si toto povolanie vybral. „Považujem sa za učiteľa z presvedčenia a príde mi preto zvláštne, aby som štrajkom vydieral svojich zákazníkov, keď si chcem vydupať zvýšenie platu,“ hovorí.
Vyššiemu poslaniu svojho povolania uveril tridsaťtri ročný učiteľ dejepisu a etiky už počas štúdia na univerzite v Prešove a pod toto presvedčenie sa podpísal aj fakt, že pochádza z učiteľskej rodiny. Jeho otec je riaditeľom špeciálnej základnej školy v Rožňave a Matúš Bischof sám na tejto škole rok učil. „Jednoducho verím tomu, že má zmysel naučiť deti rozmýšľať, naučiť ich slušne sa správať, otesať ich v tom dobrom zmysle slova,“ vysvetľuje. Energiou ho nabíja aj to, že asi v žiadnom inom zamestnaní by nemal toľko pokusov byť úspešný. „Takto mám vlastne každý deň nový pokus a mám obrovské privilégium stáť pri zrode schopnosti dieťaťa uvažovať. Ak sa mi to v niekoľkých prípadoch podarí, tak je to obrovská výhra.“
Učiteľ Bischof nesúhlasí s názormi, podľa ktorých stačí dať učiteľom viac peňazí a školstvo bude kvalitnejšie. Je v ňom podľa neho oveľa viac problémov, o ktorých by sa mala viesť diskusia. „Robíme kvantum vecí, ktoré s učiteľovaním nesúvisia, administratívna zaťaženosť je enormná až odrádzajúca.“ Osobne by vraj pobozkal ruku každému ministrovi, ktorý by urobil skutočnú reformu školstva. Tá by podľa neho mala konečne zo škôl odbúrať socializmus, ktorého je tam stále dosť. „Keď mi štát napríklad nanúti do siedmeho ročníka starých Slovákov, tak si to radšej urobím po svojom,“ hovorí Bischof.
Dnes už podľa neho ani na vidieku či v malom meste neplatí, že učiteľ spolu s lekárom či kňazom tvoria miestnu honorabilitu, doba sa od 19. storočia zmenila. Zároveň však pripúšťa, že aj vďaka tomu, že učí na veľkej základnej škole je v meste známym človekom. A aj to mu pomohlo pri voľbách za poslanca mestského zastupiteľstva, kam kandidoval za OKS.
Bischoff ako hlava rodiny priznáva, že aj v jeho rodine sa už riešila téma, či by si nemal nájsť nejaké iné, lepšie platené zamestnanie, ale manželka chápe jeho učiteľské presvedečenie. „Povedala mi, aby som robil to, čo ma baví, čo som vyštudoval. Nejako to utiahneme.“
Učiteľ so svojím platom však v Rožňave patrí k strednej triede. Zrejme aj preto, na škole, kde Bischof učí, pôsobí viac ako desať mužov. „Každý by chcel zarábať viacej, ale na Gemeri, kde je vysoká nezamestnanosť, je človek, ktorý má stabilnú prácu a na výplatnej páske 500 až 600 eur čistého, spokojným človekom. Samozrejme, že to nestačí na exotický letecký zájazd, možno tak na Chorvátsko každý druhý rok alebo na slovenské hory, ale dá sa to.“ Bischof má porozumenie pre hlasy, ktoré hovoria, že platy učiteľov by mali byť regionálne diferencované. „V Bratislave si za 30-tisíc eur trojizbový byt nekúpite, v Rožňave sa to dá. Má to logický základ, keď sa hovorí, že v Bratislave je učiteľ chudák. Tu nie je chudák.“
Bischofovi prekážajú aj názory, že politika do škôl nepatrí. Akoby politika bolo iba zlo a preto školy musia byť úplne apolitické, pričom sa nerozlišuje medzi primitívnou agitáciou a diskusiou o nejakom probléme, ktorý súvisí s politikou. On sám sa nebojí s deťmi diskutovať, ak ho na na začiatku hodiny privítajú s nejakou replikou, ktorú povedal na zasadnutí mestského zastupiteľstva. „Deti si musia ohmatať aj politiku, tak ako si na hodinách biológie ohmatajú vetvičku či vypchatú veveričku,“ hovorí učiteľ, ktorý svojim deviatakom odporúča čítať napríklad aj Orwellovu Zvieraciu farmu.
Po viac ako štyroch rokoch učenia vraj nie je sklamaný, ale z pôvodného idealizmu vo viacerých veciach precitol. V školstve by však rád zostal. „Samozrejme, že nemôžem nevidieť aj tú praktickú, ekonomickú stránku veci, ale zatiaľ robím to, čo ma baví ,“ uzatvára Bischof.
.frustrácia v Haliči
Keď sa na jar objavila na obrazovkách verejnoprávnej televízie dokumentárna reality šou 9.A., tak sa základná škola v Haliči stala takou malou celebritou. Diváci mohli vidieť, ako to funguje vnútri obyčajnej školy kdesi v novohradskej obci. Riaditeľ školy prejavil odvahu, keď dvere školy otvoril filmárom. Pred kamerou pôsobil ako človek otvorený, vnútorne nevyhoretý a s prirodzeným rešpektom. No keď spolu hovoríme pár dní pred štrajkom, priznáva, že je zo situácie v školstve a vlastne z celej spoločnosti frustrovaný.
V roku 1989 mal Dušan Šimov dvadsaťtri rokov. „Bol som veľký rebel a keby mi niekto vtedy povedal, že sa to takto zopsuje, tak mu napľujem do tváre,“ hovorí. Keby bol teraz mladší, možno by zo školstva odišiel. Lenže má svoje roky a už si netrúfa na takú veľkú zmenu. Napokon aj jeho rodina si zvykla na status, aký poskytuje príjem učiteľa.
Ako riaditeľ školy o pripojení sa k štrajku nemal právo rozhodovať a bol nútený kolegov upozorniť, že im bude musieť znížiť predvianočnú mzdu, aby neporušil zákon. Ale osobne je za štrajk. „Aby bolo lepšie a to bude až vtedy, keď niekto povie: dosť. Lebo tento stav je neudržateľný, živoríme od výplaty k výplate.“
Ako riaditeľ, ktorý má na starosti aj rozpočet školy, musel škrtnúť všetky odmeny či príplatky, nemá čím odmeniť kvalitnejších učiteľov a motivovať tak tých slabších, aby sa o čosi viac snažili. Mohol by urobiť rázne rozhodnutie – znížiť počet tried a prepustiť časť učiteľov. Finančne by si škola pomohla. Má však vážne dôvody neurobiť to.
Haličská škola má dnes viac ako polovicu Rómov. Aj tu hrozilo, že nerómske rodiny zoberú deti zo školy a pošlú ich do sedem kilometrov vzdialeného Lučenca. Dušan Šimov, ktorý sám žije v Lučenci, však našiel iné riešenie: Škola má v každom ročníku dve triedy, každú s iným vzdelávacím programom. Šikovnejšie deti sú v triede s náročnejším programom, menej šikovné zas v triede s posilnenými výchovnými predmetmi. Nie je to však delenie na rómske a biele deti, triedy sú zmiešané a ich zloženie sa mení podľa výsledkov žiaka. Škola si tak drží určitú úroveň a ostávajú v nej aj ambicióznejšie deti. No udržať tento systém je finančne náročné.
Priemerná hrubá mzda učiteľa je tu od 600 do 800 eur. V tomto regióne to určite nie je zlá mzda, ale aj tak nezodpovedá vzdelaniu a nasadeniu, ktoré sa tu od učiteľa vyžaduje. „Viac ako 50 percent našich detí pochádza z rodín v hmotnej núdzi, z nízko podnetného prostredia. Žiaci chcú často iba rýchlo skončiť školu a prihlásiť sa na úrad práce. Je ťažké presvedčiť ich, že vzdelanie im na niečo bude.“ Do haličskej školy dochádzajú deti aj z 30 km vzdialených dedín a Dušan Šimov hovorí, že sú to často hladové doliny, kde nikto nepracuje. „A ani rodičia často neveria v hodnotu vzdelania.“
Škola má aj špeciálne triedy a Dušan Šimov, keďže je aj špeciálny pedagóg, teraz učí tieto deti. To je práca, ktorú odporúča každému, kto podceňuje pedagogickú prácu. Nech si to vraj príde vyskúšať. Nemá pocit, že napríklad sudcovia robia oveľa náročnejšiu prácu, ktorá by oprávňovala fakt, že majú niekoľkonásobne vyšší plat.
Jeho osobná frustrácia zo školstva, ale aj zo spoločnosti, sa prejavila aj na tom, že prvýkrát nebol na jar voliť. Nemal koho. A dnes za najlepšie roky, ktoré v školstve zažil, považuje 80. roky, keď začínal. Vtedy vraj mal ako učiteľ autoritu, nebol taký zaťažený byrokraciou a oveľa silnejšie boli aj profesionálne kontakty medzi učiteľmi z rôznych škôl a regiónov. To mu dnes chýba.
Keď sa Dušanovi Šimovovi skončilo druhé volebné obdobie, nechcel byť riaditeľom. Ako učiteľ sa ešte vyhorený necítil, ako šéf už áno. No dal sa zase nahovoriť a opäť nesie zodpovednosť za haličskú školu s tridsiatimi učiteľmi a takmer 300 žiakmi. Ale pocit frustrácie, priznáva, je už mimoriadne silný.
Proti týmto sugestívnym otázkam možno postaviť celkový kontext: slovenské školstvo nie je jedinou zanedbávanou oblasťou, ale so zanedbávaním to už začína byť trestuhodné. Kým priemerný Slovák zarába približne 84 percent platu priemerného Čecha, priemerný slovenský učiteľ zarába 72 percent platu priemerného českého učiteľa (ako vyplýva z podrobnej porovnávacej štatistiky, ktorú pred dvoma rokmi vypracovali českí a slovenskí štatistici).
Nedá sa preto čudovať, že školstvo je v pomalom úpadku – mnohí najlepší učitelia odchádzajú aj napriek svojej túžbe učiť. Slovensko však nie je homogénnou krajinou. Učiteľské platy sú napríklad v Prešovskom či Banskobystrickom kraji približne na úrovni priemernej regionálnej mzdy, kým v Bratislave učitelia zarábajú o vyše 35 percent menej než priemerný Bratislavčan.
Najlepším ukazovateľom krízy slovenského školstva je mimoriadne nízke zastúpenie mužov. Len jeden z desiatich učiteľov základnej školy je muž. Na gymnáziách vyučuje iba 25 percent mužov, hoci neexistuje prirodzený dôvod, aby nebolo zastúpenie oboch pohlaví práve na tomto type škôl približne rovnaké. Teda jeden podstatný dôvod existuje – je ním nevyslovená stratégia slovenskej školskej politiky, ktorá stavia na tom, že ženy učiteľky nie sú revolučné typy, uspokoja sa s málom, ani tie najlepšie a najvýkonnejšie z nich nepotrebujú dodatočnú finančnú motiváciu, veď mnohé majú doma muža-živiteľa. Stratégia, ktorá bráni tomu, aby do prefeminizovaných škôl prichádzali učitelia muži a tých, ktorí tam ostali, vyháňa.
Prinášame tri profily mužov, ktorí majú rodinu alebo ju plánujú, napriek všetkému sú v škole a najradšej by tu ostali. Mnohé problémy majú títo učitelia rovnaké, ale sú tam aj rozdiely, pretože je iné vyžiť z pár stovák eur v Bratislave a iné v Rožňave. Spája ich to najdôležitejšie: aj vďaka takýmto učiteľom slovenské školstvo ešte prežíva.
.existenčné obavy v Bratislave
„Prečo učím? Pretože inde by ma to nebavilo. Už od základnej školy som cítil, že chcem byť učiteľom, preto som si na vysokej škole vybral učiteľský smer. Je pravda, že nikto z mojich vysokoškolských spolužiakov napokon nezostal v školstve, viacerí išli do banky, ale ja sa ešte nevzdávam,“ hovorí 37-ročný Ivan Bezák, učiteľ matematiky a informatiky. Už po pár minútach rozhovoru je zrejmé, že hovoríme s človekom, ktorý je oddaný svojmu povolaniu. Vlastne by sa ani nemal na čo sťažovať. Už trinásť rokov robí vysnívanú prácu, ktorá ho stále baví, učí na bratislavskom Gymnáziu Ladislava Novomeského, ktoré patrí medzi slovenskú špičku. Bezák na tejto škole kedysi sám študoval a s radosťou sa sem vrátil, mal tu totiž svoje pedagogické vzory, oporu vo vedení školy aj vo svojich kolegoch. Už na prvý pohľad je to učiteľ vyžarujúci optimizmus, žiadny typ, ktorý ustavične frfle na pomery a navôkol šíri negatívnu energiu. Ako informatik by mohol v Bratislave zarábať násobky učiteľského platu, ale táto možnosť mu nikdy ani nenapadla. Napriek tomu si už nie je istý, či bude môcť ostať v školstve. „Tabuľkové platy nepustia. Podľa nich teraz zarábam 622 eur v hrubom. S manželkou, ktorá učí na vysokej škole a zarába o čosi viac, platíme každý mesiac splátku 500 eur za dvojizbový byt, 60 štvorcových metrov. Pri všetkej skromnosti sme to takto vedeli dosiaľ utiahnuť, ale jedine preto, že nemáme deti. Keď však príde dieťa, situácia sa pre mňa zásadne zmení.“ Tú predstavu, že by raz odišiel, si pripúšťa len s odporom. Ani dnes neočakáva, že sa mu z roka na rok razantne zdvihne plat, ale potrebuje aspoň víziu, že o pár rokov to bude o pár stovák eur lepšie. Inak vidí budúcnosť školstva skepticky, stačí mu pozorovať bezprostredné okolie. Má kolegu informatiky, ktorého zbožňujú deti a za jeho pedagogické umenie sa pred ním skláňajú i kolegovia. „Založil si práve rodinu a vážne rozmýšľa nad odchodom. My ostatní o tom ani nechceme počuť, bola by to ohromná strata pre školstvo.“
Ivan Bezák sa však bráni tomu, aby sa celá diskusia redukovala iba na platy. „Tie sú síce dôležité, ale nemenej dôležité sú aj iné veci. Je síce fajn, že do škôl pribudli interaktívne tabule, ale na čo nám sú, ak k nim chýba didaktický softvér. Je fajn, že máme obsahovú reformu, ale na čo nám je, ak nemáme z čoho učiť a sme šťastní-prešťastní, keď nejaká učebnica po x rokoch dorazí. Kedysi bolo bežné, že učitelia mali k učebnici aj metodiku, ako s ňou pracovať. O tom sa nám už ani nezdá.“ Bezák netvrdí, že všade je to rovnako zlé, veľa závisí aj od riaditeľa školy a on sám má v tomto šťastie. Ale často stretáva na školeniach učiteľov, ktorí už celkom prepadli pocitu, že nič nemá zmysel a všetko ide k horšiemu. „Učiteľovi by sa nikdy nemalo stať, že sa dostane do takéhoto stavu, vždy by mal mať navôkol dostatočné impluzy a vnímať aspoň posun k lepšiemu. Poviem to na zdanlivo banálnom príklade: ak dieťa vidí, že na školách nevyzerajú dôstojne ani toalety a stále chýba toaletný papier, lebo ani na to nie sú peniaze, ako od neho chcieť, aby si vedelo prestaviť, čo je to kultúrna spoločnosť?“ Učiteľ je presvedčený, že ak raz do školstva nepôjdu investície na úrovni okolo 6 percent HDP, len sotva bude zo škôl prívetivé, kultúrne a funkčné prostredie. Ivan Bezák sa aj preto rozhodol pridať k Novým školským odborom. Klasické školské odbory podľa neho dlho spali a istý čas slúžili iba záujmom ich funkcionárov. Aj preto je rád, že aj nové odbory ich vyprovokovali na väčšiu radikálnosť. Lebo, ak učitelia ako on chcú prežiť v školstve, inej cesty niet.
.presvedčenie v Rožňave
„Ja osobne štrajkovať nebudem,“ hovorí hneď na začiatku učiteľ Matúš Bischof z Rožňavy. Vzápätí však dodáva, že to vôbec nebolo ľahké rozhodnutie a kolegom, ktorí do štrajku pôjdu, rozumie a nič im nezazlieva. Nakoniec z 50-členného učiteľského kolektívu na najväčšej základnej škole v meste bude jediný, kto v prípade štrajku príde do práce. Riaditeľka mu na ten deň už pridelila špeciálnu prácu. Pri rozhodovaní uňho zavážili etické argumenty, ktoré súvisia aj s tým, prečo si toto povolanie vybral. „Považujem sa za učiteľa z presvedčenia a príde mi preto zvláštne, aby som štrajkom vydieral svojich zákazníkov, keď si chcem vydupať zvýšenie platu,“ hovorí.
Vyššiemu poslaniu svojho povolania uveril tridsaťtri ročný učiteľ dejepisu a etiky už počas štúdia na univerzite v Prešove a pod toto presvedčenie sa podpísal aj fakt, že pochádza z učiteľskej rodiny. Jeho otec je riaditeľom špeciálnej základnej školy v Rožňave a Matúš Bischof sám na tejto škole rok učil. „Jednoducho verím tomu, že má zmysel naučiť deti rozmýšľať, naučiť ich slušne sa správať, otesať ich v tom dobrom zmysle slova,“ vysvetľuje. Energiou ho nabíja aj to, že asi v žiadnom inom zamestnaní by nemal toľko pokusov byť úspešný. „Takto mám vlastne každý deň nový pokus a mám obrovské privilégium stáť pri zrode schopnosti dieťaťa uvažovať. Ak sa mi to v niekoľkých prípadoch podarí, tak je to obrovská výhra.“
Učiteľ Bischof nesúhlasí s názormi, podľa ktorých stačí dať učiteľom viac peňazí a školstvo bude kvalitnejšie. Je v ňom podľa neho oveľa viac problémov, o ktorých by sa mala viesť diskusia. „Robíme kvantum vecí, ktoré s učiteľovaním nesúvisia, administratívna zaťaženosť je enormná až odrádzajúca.“ Osobne by vraj pobozkal ruku každému ministrovi, ktorý by urobil skutočnú reformu školstva. Tá by podľa neho mala konečne zo škôl odbúrať socializmus, ktorého je tam stále dosť. „Keď mi štát napríklad nanúti do siedmeho ročníka starých Slovákov, tak si to radšej urobím po svojom,“ hovorí Bischof.
Dnes už podľa neho ani na vidieku či v malom meste neplatí, že učiteľ spolu s lekárom či kňazom tvoria miestnu honorabilitu, doba sa od 19. storočia zmenila. Zároveň však pripúšťa, že aj vďaka tomu, že učí na veľkej základnej škole je v meste známym človekom. A aj to mu pomohlo pri voľbách za poslanca mestského zastupiteľstva, kam kandidoval za OKS.
Bischoff ako hlava rodiny priznáva, že aj v jeho rodine sa už riešila téma, či by si nemal nájsť nejaké iné, lepšie platené zamestnanie, ale manželka chápe jeho učiteľské presvedečenie. „Povedala mi, aby som robil to, čo ma baví, čo som vyštudoval. Nejako to utiahneme.“
Učiteľ so svojím platom však v Rožňave patrí k strednej triede. Zrejme aj preto, na škole, kde Bischof učí, pôsobí viac ako desať mužov. „Každý by chcel zarábať viacej, ale na Gemeri, kde je vysoká nezamestnanosť, je človek, ktorý má stabilnú prácu a na výplatnej páske 500 až 600 eur čistého, spokojným človekom. Samozrejme, že to nestačí na exotický letecký zájazd, možno tak na Chorvátsko každý druhý rok alebo na slovenské hory, ale dá sa to.“ Bischof má porozumenie pre hlasy, ktoré hovoria, že platy učiteľov by mali byť regionálne diferencované. „V Bratislave si za 30-tisíc eur trojizbový byt nekúpite, v Rožňave sa to dá. Má to logický základ, keď sa hovorí, že v Bratislave je učiteľ chudák. Tu nie je chudák.“
Bischofovi prekážajú aj názory, že politika do škôl nepatrí. Akoby politika bolo iba zlo a preto školy musia byť úplne apolitické, pričom sa nerozlišuje medzi primitívnou agitáciou a diskusiou o nejakom probléme, ktorý súvisí s politikou. On sám sa nebojí s deťmi diskutovať, ak ho na na začiatku hodiny privítajú s nejakou replikou, ktorú povedal na zasadnutí mestského zastupiteľstva. „Deti si musia ohmatať aj politiku, tak ako si na hodinách biológie ohmatajú vetvičku či vypchatú veveričku,“ hovorí učiteľ, ktorý svojim deviatakom odporúča čítať napríklad aj Orwellovu Zvieraciu farmu.
Po viac ako štyroch rokoch učenia vraj nie je sklamaný, ale z pôvodného idealizmu vo viacerých veciach precitol. V školstve by však rád zostal. „Samozrejme, že nemôžem nevidieť aj tú praktickú, ekonomickú stránku veci, ale zatiaľ robím to, čo ma baví ,“ uzatvára Bischof.
.frustrácia v Haliči
Keď sa na jar objavila na obrazovkách verejnoprávnej televízie dokumentárna reality šou 9.A., tak sa základná škola v Haliči stala takou malou celebritou. Diváci mohli vidieť, ako to funguje vnútri obyčajnej školy kdesi v novohradskej obci. Riaditeľ školy prejavil odvahu, keď dvere školy otvoril filmárom. Pred kamerou pôsobil ako človek otvorený, vnútorne nevyhoretý a s prirodzeným rešpektom. No keď spolu hovoríme pár dní pred štrajkom, priznáva, že je zo situácie v školstve a vlastne z celej spoločnosti frustrovaný.
V roku 1989 mal Dušan Šimov dvadsaťtri rokov. „Bol som veľký rebel a keby mi niekto vtedy povedal, že sa to takto zopsuje, tak mu napľujem do tváre,“ hovorí. Keby bol teraz mladší, možno by zo školstva odišiel. Lenže má svoje roky a už si netrúfa na takú veľkú zmenu. Napokon aj jeho rodina si zvykla na status, aký poskytuje príjem učiteľa.
Ako riaditeľ školy o pripojení sa k štrajku nemal právo rozhodovať a bol nútený kolegov upozorniť, že im bude musieť znížiť predvianočnú mzdu, aby neporušil zákon. Ale osobne je za štrajk. „Aby bolo lepšie a to bude až vtedy, keď niekto povie: dosť. Lebo tento stav je neudržateľný, živoríme od výplaty k výplate.“
Ako riaditeľ, ktorý má na starosti aj rozpočet školy, musel škrtnúť všetky odmeny či príplatky, nemá čím odmeniť kvalitnejších učiteľov a motivovať tak tých slabších, aby sa o čosi viac snažili. Mohol by urobiť rázne rozhodnutie – znížiť počet tried a prepustiť časť učiteľov. Finančne by si škola pomohla. Má však vážne dôvody neurobiť to.
Haličská škola má dnes viac ako polovicu Rómov. Aj tu hrozilo, že nerómske rodiny zoberú deti zo školy a pošlú ich do sedem kilometrov vzdialeného Lučenca. Dušan Šimov, ktorý sám žije v Lučenci, však našiel iné riešenie: Škola má v každom ročníku dve triedy, každú s iným vzdelávacím programom. Šikovnejšie deti sú v triede s náročnejším programom, menej šikovné zas v triede s posilnenými výchovnými predmetmi. Nie je to však delenie na rómske a biele deti, triedy sú zmiešané a ich zloženie sa mení podľa výsledkov žiaka. Škola si tak drží určitú úroveň a ostávajú v nej aj ambicióznejšie deti. No udržať tento systém je finančne náročné.
Priemerná hrubá mzda učiteľa je tu od 600 do 800 eur. V tomto regióne to určite nie je zlá mzda, ale aj tak nezodpovedá vzdelaniu a nasadeniu, ktoré sa tu od učiteľa vyžaduje. „Viac ako 50 percent našich detí pochádza z rodín v hmotnej núdzi, z nízko podnetného prostredia. Žiaci chcú často iba rýchlo skončiť školu a prihlásiť sa na úrad práce. Je ťažké presvedčiť ich, že vzdelanie im na niečo bude.“ Do haličskej školy dochádzajú deti aj z 30 km vzdialených dedín a Dušan Šimov hovorí, že sú to často hladové doliny, kde nikto nepracuje. „A ani rodičia často neveria v hodnotu vzdelania.“
Škola má aj špeciálne triedy a Dušan Šimov, keďže je aj špeciálny pedagóg, teraz učí tieto deti. To je práca, ktorú odporúča každému, kto podceňuje pedagogickú prácu. Nech si to vraj príde vyskúšať. Nemá pocit, že napríklad sudcovia robia oveľa náročnejšiu prácu, ktorá by oprávňovala fakt, že majú niekoľkonásobne vyšší plat.
Jeho osobná frustrácia zo školstva, ale aj zo spoločnosti, sa prejavila aj na tom, že prvýkrát nebol na jar voliť. Nemal koho. A dnes za najlepšie roky, ktoré v školstve zažil, považuje 80. roky, keď začínal. Vtedy vraj mal ako učiteľ autoritu, nebol taký zaťažený byrokraciou a oveľa silnejšie boli aj profesionálne kontakty medzi učiteľmi z rôznych škôl a regiónov. To mu dnes chýba.
Keď sa Dušanovi Šimovovi skončilo druhé volebné obdobie, nechcel byť riaditeľom. Ako učiteľ sa ešte vyhorený necítil, ako šéf už áno. No dal sa zase nahovoriť a opäť nesie zodpovednosť za haličskú školu s tridsiatimi učiteľmi a takmer 300 žiakmi. Ale pocit frustrácie, priznáva, je už mimoriadne silný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.