Hlavným dôvodom odchodu spoločnosti U.S. Steel zo Slovenska sú zrejme vysoké náklady na európske environmentálne regulácie. Asi 350 miliónov eur bude musieť vlastník košickej železiarne preinvestovať v nasledujúcich troch rokoch, aby vyhovel predpisom EÚ. Pritom U.S. Steel už asi pol miliardy eur počas svojho pôsobenia na Slovensku na ekologizáciu výroby vynaložil a na pozitívnom vzťahu k ochrane životného prostredia si zakladá. Nespokojnosť panuje najmä ohľadne mechanizmu prerozdeľovania príjmov z dražieb emisných povoleniek po roku 2013. K týmto nikdy sa nekončiacim nákladom treba pridať cyklický koniec celosvetového oceľového boomu, ktorý sa skončil s príchodom hospodárskej krízy v roku 2008 či neradostné vyhliadky európskej ekonomiky.
Košické železiarne minulý rok skončili v strate 25 miliónov eur. Podľa výročnej správy spoločnosti za to mohlo zníženie dopytu po výrobkoch kombinátu, vyššie náklady na nerastné suroviny a energie, ale aj pokles trhovej ceny emisných kvót alebo nevydarený biznis v Srbsku. Američania začiatkom tohto roku vrátili vláde v Belehrade železiarne v Smedereve za symbolický jeden dolár, hoci v roku 2003 ich kúpili za 23 miliónov dolárov. U.S. Steel si zrejme zrátal, že košický závod za týchto okolností nemá šancu byť pekných pár nasledujúcich rokov ziskový, a preto sa koncern plánuje sústrediť na svoj najdôležitejší, severoamerický trh.
.strategická transakcia
Robert Fico po minulotýždňovom rokovaní s prezidentom U.S. Steel Košice, Davidom Rintoulom, obvinil z odchodu americkej spoločnosti Mikuláša Dzurindu a „zbesilú“ privatizáciu za jeho vlády. Slová premiéra nedávajú žiadny zmysel. V polovici 90. rokov umožnila vláda Vladimíra Mečiara, aby vtedajšie Východoslovenské železiarne (VSŽ) ovládol Alexander Rezeš. Bola to doba takzvaného kindermanažmentu, víl na španielskom pobreží, množstva nehutníckych aktivít a megalomanstva, ktoré vyvrcholilo kúpou futbalovej Sparty Praha. No najneskôr po voľbách 1998 bolo už každému jasné, že VSŽ sa masívne tunelovali. Firma prestala byť schopná splácať úvery a hrozil jej bankrot.
Železiarní sa s požehnaním veriteľských bánk ujal ako krízový manažér Gabriel Eichler. Do záchrany spoločnosti sa vložila aj prvá Dzurindova vláda. Komplikované rokovania so spoločnosťou U.S. Steel trvali dva roky. Dzurinda pochopil, že vstup Američanov do košických železiarní môže byť pre Slovensko strategickou príležitosťou. Krajina sa vtedy len spamätávala z ekonomického chaosu a izolácie, do ktorých nás zatiahla Mečiarova garnitúra. Priviesť U.S. Steel na východné Slovensko znamenalo dostať nás na radar Spojených štátov. V roku 2000, krátko po vstupe amerických oceliarov do železiarní, nás prijali do OECD. A v roku 2002 sa na pražskom summite rozhodlo o našom vstupe do NATO. Aj keď to nezáviselo len od spoločnosti U.S. Steel, ich angažovanie v Košiciach vo Washingtone nepochybne zavážilo.
Investor udržal v Košiciach zamestnanosť, no rovnako veľký význam malo aj presadenie americkej firemnej kultúry. Zamestnancov i riadiacich pracovníkov dovtedy rozkrádanej fabriky začal viazať prísny etický kódex. Okrem ekonomických benefitov pomáhala firma regiónu aj prostredníctvom rôznych dobročinných aktivít – od podpory dobrovoľníctva až po mládežnícky šport. Pozoruhodný je napríklad projekt Rovnosť príležitostí, v rámci ktorého sa košické železiarne snažili vytvoriť priestor pre ľudí z rómskych osád (vrátane Luníka IX), ktorí prejavili reálny záujem pracovať a súčasne posielajú svoje deti do školy. U.S. Steel realizoval projekt v spolupráci so starostami, sociálnymi pracovníkmi, cirkvou a učiteľmi miestnej základnej školy. Cieľom bolo prostredníctvom práce vytiahnuť z chudoby celú rodinu...
.kto bude kupec?
Prirodzene, východ Slovenska dnes trápi predovšetkým otázka, kto Američanov v Košiciach nahradí. Definitívne rozhodnutie v pittsburskej centrále spoločnosti by mohlo padnúť už tento týždeň. Do úvahy prichádza niekoľko veľkých hráčov. Indický magnát Lakshmi Mittal sa o košické železiarne zaujímal už na prelome tisícročia, keď ich napokon získal U.S. Steel. Dnes je koncern ArcelorMittal najväčšou oceliarskou spoločnosťou na svete, no má príliš vysoké dlhy a v súčasnosti sa snaží skôr redukovať svoj biznis, predávať prevádzky a znižovať vlastné náklady. Nemecký ThyssenKrupp zase vyhlásil, že nemá záujem. No mohlo by ísť z ich strany aj o taktiku pri vyjednávaní. Všetky strany boli doteraz skúpe na slovo. Do úvahy prichádzajú aj investori z východu.
Evraz je ruská nadnárodná oceliarska spoločnosť so sídlom v Londýne (jej akcie sa obchodujú na tamojšej burze). Popri Rusku a Ukrajine má podnikateľské aktivity aj v Spojených štátoch, Kanade, Taliansku či v Českej republike, kde vlastní ostravskú akciovú spoločnosť Evraz Vítkovice Steel. Už 17. novembra sa ako o hotovej veci hovorilo, že košické železiarne kúpil iný kandidát – ukrajinská spoločnosť Metinvest, ktorú kontroluje Rinat Achmetov. Firma U.S.Steel tieto informácie vzápätí dementovala.
Ukrajinca Achmetova so súčasnou politicko-justičnou elitou Slovenska spája jedna vec: mimoriadna citlivosť na vlastnú povesť. Európske médiá vrátane švajčiarskeho denníka Neue Zürcher Zeitung alebo francúzskych novín Le Figaro museli v uplynulých rokoch zverejniť ospravedlnenia a opravy po tom, čo naznačili jeho väzby na organizovaný zločin. Achmetovovu povesť stráži medzinárodný tím právnikov. Ukrajinskému miliardárovi dal v roku 2008 za pravdu v spore na ochranu osobnosti aj londýnsky súd.
Výhodou Rusov i Ukrajincov je vertikálna integrácia ich podnikania. Dnes U.S. Steel nakupuje suroviny z východu za trhové ceny, aby mohol v Košiciach vyrábať, čo pre Američanov nemusí byť úplne výhodné. Keby košické železiarne získal Evraz alebo Metinvest, tak surovinové zdroje, výroba polotovarov i hotových výrobkov by boli pod kontrolou jedinej firmy. Odpadli by medzičlánky, z ktorých každý si prihadzuje ziskovú maržu. Východiskové náklady na suroviny, polotovary i pracovnú silu sú na Ukrajine nižšie, čiže na Košice by pri takom scenári pripadla výroba s vyššou pridanou hodnotou, napríklad pre automobilový priemysel. Otázne je len, čo by to urobilo s tými zamestnancami, ktorí majú v Košiciach na starosti práve nižšiu pridanú hodnotu. Hospodárske noviny už varovali, že ohrozených by mohlo byť dvetisíc zamestnancov v dcérskych firmách a ďalších dvetisíc externých a náborových pracovníkov, ktorých nechráni kolektívna zmluva. No všetko by mohlo dopadnúť aj úplne inak.
.prísľuby aj riziká
„Vychádzajúc z logiky obchodného záujmu prípadných ruských či ukrajinských investorov si myslím, že by to nemusela byť zlá investícia pre Slovensko,“ hovorí pre .týždeň Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. „Rusi i Ukrajinci chcú mať výrobné kapacity v oblasti metalurgie na spoločnom trhu EÚ, kde sú ich najsolventnejší zákazníci. Európsky trh je veľký a bohatý, no colné bariéry im prístup naň predražujú.“ Podľa Dulebu by investícia z postsovietskeho priestoru mohla znamenať dokonca prísun výrobných kapacít do Košíc. Ekonomické dopady by teda nemuseli byť nevyhnutne negatívne.
Už inou vecou je politický rozmer príchodu Ukrajincov či Rusov. Obe východoeurópske krajiny sa v rebríčkoch korupcie pohybujú okolo 140. a 150. miesta. V postsovietskom priestore sú veľký biznis a veľká politika nepokryte zrastené. „Avšak veľkosť tohto rizika závisí od sily našich vlastných inštitúcií a od schopnosti slovenského právneho systému vzdorovať podobným tlakom,“ prízvukuje Duleba.
Treba chápať aj osobný vývoj oligarchov z východu. Hoci počas poprevratového chaosu v 90. rokoch nadobudli svoje bohatstvo rôznymi pochybnými spôsobmi, rok 2000 je akoby predel, po ktorom sa snažia budovať si imidž ctihodných a civilizovaných podnikateľov. Súvisí to aj s úsilím investovať a podnikať na Západe. Napríklad odhady Achmetovovho majetku sa pohybujú pod 20 miliardami dolárov, z čoho má približne po miliarde rozinvestované v Spojených štátoch a v Európskej únii. Duleba pripomína, že košické železiarne by tak neboli prvou investíciou ruských či ukrajinských oligarchov v EÚ: „Len Achmetov ich má asi dvadsať vrátane Maďarska a Poľska. Ide o niekoľko rokov staré investície a zatiaľ nie sú indície, že by sa tieto firmy správaním nejako vymykali štandardom podnikania v týchto krajinách.“
Máme sa teda obávať prípadného príchodu Ukrajincov alebo Rusov do Košíc? „Pokiaľ budú investovať, prinesú technológie, udržia a vytvoria pracovné miesta, budú platiť dane do štátneho rozpočtu a naše inštitúcie eliminujú ich snahu robiť biznis na východný spôsob, tak v tom, že prídu, nevidím nič zlé.“ Uzatvára Duleba.
.ponechaní na seba?
Odchod spoločnosti U.S. Steel vytvára priestor na zaujímavé geopolitické úvahy. Ján Čarnogurský svojho času vyslovil tézu, že Spojené štáty americké sú príliš vzdialenou veľmocou, než aby sa národy stredovýchodnej Európy na nich mohli bezvýhradne spoliehať. Aliancie medzi krajinami nedržia pohromade vzletné slová a hlasno prednášané deklarácie o spoločných hodnotách, ale predovšetkým obojstranne výhodné záujmy. Podnikanie spoločnosti U.S. Steel v Košiciach bolo takýmto ohnivkom v reťazi slovensko-amerických vzťahov.
Avšak dnes sa zdá, že zachovanie košickej huty dáva ekonomický zmysel len pri majiteľovi, ktorý súčasne ťaží aj vlastné suroviny a tieto suroviny sa nachádzajú na Ukrajine alebo v Rusku. Inak povedané, karty sú dnes v stredovýchodnej Európe nejakým spôsobom rozdané a za tejto konštelácie môže byť pre Ameriku náročné vybudovať si a udržať v našej časti sveta dostatočné ekonomicko-politické zázemie, o ktoré by dokázala oprieť svoje dlhodobé záruky a trvalé pôsobenie v tejto oblasti. V súčasnosti sa môže zdať takáto úvaha ako príliš predčasná. Predsa len, odchádza síce veľká a dôležitá, no predsa len jedna americká firma. Jej fabrika zostáva na Slovensku. No s relatívnym znižovaním podielu USA na svetovej ekonomike (v dôsledku hospodárskeho rastu doteraz chudobných krajín), pozvoľným oslabovaním veľmocenského postavenia Washingtonu a tiež odklonom amerických záujmov mimo Európy bude tento trend čoraz badateľnejší. A Slovensko bude čoraz viac cítiť geopolitickú ťažobu vlastného postavenia medzi záujmami silného Nemecka a Ruska.
Samozrejme tam, kde hrdzavie americký pilier slovenskej zahraničnej politiky uplynulých dvoch desaťročí, nás stále ešte istí jej druhý pilier v podobe Európskej únie. Lenže o stave tohto piliera veľa vypovedá práve skutočnosť, že U.S. Steel odchádza hlavne pre vysoké náklady európskej environmentálnej regulácie. Ak Brusel nastaví štandard ochrany životného prostredia na úroveň napríklad škandinávskych krajín, tak potom v strednej Európe bude mať priemysel čoraz väčší problém. Konkurenti z Číny, Indie alebo Brazílie totiž takéto bremeno nenesú. Zostáva dúfať, že zelený regulačný ošiaľ je skutočne len výsledkom príliš horlivej snahy chrániť prírodu, a nie nástrojom, ktorým lobisti západoeurópskych firiem chcú prostredníctvom bruselských regulácií znevýhodniť svojich konkurentov v krajinách strednej Európy.
Košické železiarne minulý rok skončili v strate 25 miliónov eur. Podľa výročnej správy spoločnosti za to mohlo zníženie dopytu po výrobkoch kombinátu, vyššie náklady na nerastné suroviny a energie, ale aj pokles trhovej ceny emisných kvót alebo nevydarený biznis v Srbsku. Američania začiatkom tohto roku vrátili vláde v Belehrade železiarne v Smedereve za symbolický jeden dolár, hoci v roku 2003 ich kúpili za 23 miliónov dolárov. U.S. Steel si zrejme zrátal, že košický závod za týchto okolností nemá šancu byť pekných pár nasledujúcich rokov ziskový, a preto sa koncern plánuje sústrediť na svoj najdôležitejší, severoamerický trh.
.strategická transakcia
Robert Fico po minulotýždňovom rokovaní s prezidentom U.S. Steel Košice, Davidom Rintoulom, obvinil z odchodu americkej spoločnosti Mikuláša Dzurindu a „zbesilú“ privatizáciu za jeho vlády. Slová premiéra nedávajú žiadny zmysel. V polovici 90. rokov umožnila vláda Vladimíra Mečiara, aby vtedajšie Východoslovenské železiarne (VSŽ) ovládol Alexander Rezeš. Bola to doba takzvaného kindermanažmentu, víl na španielskom pobreží, množstva nehutníckych aktivít a megalomanstva, ktoré vyvrcholilo kúpou futbalovej Sparty Praha. No najneskôr po voľbách 1998 bolo už každému jasné, že VSŽ sa masívne tunelovali. Firma prestala byť schopná splácať úvery a hrozil jej bankrot.
Železiarní sa s požehnaním veriteľských bánk ujal ako krízový manažér Gabriel Eichler. Do záchrany spoločnosti sa vložila aj prvá Dzurindova vláda. Komplikované rokovania so spoločnosťou U.S. Steel trvali dva roky. Dzurinda pochopil, že vstup Američanov do košických železiarní môže byť pre Slovensko strategickou príležitosťou. Krajina sa vtedy len spamätávala z ekonomického chaosu a izolácie, do ktorých nás zatiahla Mečiarova garnitúra. Priviesť U.S. Steel na východné Slovensko znamenalo dostať nás na radar Spojených štátov. V roku 2000, krátko po vstupe amerických oceliarov do železiarní, nás prijali do OECD. A v roku 2002 sa na pražskom summite rozhodlo o našom vstupe do NATO. Aj keď to nezáviselo len od spoločnosti U.S. Steel, ich angažovanie v Košiciach vo Washingtone nepochybne zavážilo.
Investor udržal v Košiciach zamestnanosť, no rovnako veľký význam malo aj presadenie americkej firemnej kultúry. Zamestnancov i riadiacich pracovníkov dovtedy rozkrádanej fabriky začal viazať prísny etický kódex. Okrem ekonomických benefitov pomáhala firma regiónu aj prostredníctvom rôznych dobročinných aktivít – od podpory dobrovoľníctva až po mládežnícky šport. Pozoruhodný je napríklad projekt Rovnosť príležitostí, v rámci ktorého sa košické železiarne snažili vytvoriť priestor pre ľudí z rómskych osád (vrátane Luníka IX), ktorí prejavili reálny záujem pracovať a súčasne posielajú svoje deti do školy. U.S. Steel realizoval projekt v spolupráci so starostami, sociálnymi pracovníkmi, cirkvou a učiteľmi miestnej základnej školy. Cieľom bolo prostredníctvom práce vytiahnuť z chudoby celú rodinu...
.kto bude kupec?
Prirodzene, východ Slovenska dnes trápi predovšetkým otázka, kto Američanov v Košiciach nahradí. Definitívne rozhodnutie v pittsburskej centrále spoločnosti by mohlo padnúť už tento týždeň. Do úvahy prichádza niekoľko veľkých hráčov. Indický magnát Lakshmi Mittal sa o košické železiarne zaujímal už na prelome tisícročia, keď ich napokon získal U.S. Steel. Dnes je koncern ArcelorMittal najväčšou oceliarskou spoločnosťou na svete, no má príliš vysoké dlhy a v súčasnosti sa snaží skôr redukovať svoj biznis, predávať prevádzky a znižovať vlastné náklady. Nemecký ThyssenKrupp zase vyhlásil, že nemá záujem. No mohlo by ísť z ich strany aj o taktiku pri vyjednávaní. Všetky strany boli doteraz skúpe na slovo. Do úvahy prichádzajú aj investori z východu.
Evraz je ruská nadnárodná oceliarska spoločnosť so sídlom v Londýne (jej akcie sa obchodujú na tamojšej burze). Popri Rusku a Ukrajine má podnikateľské aktivity aj v Spojených štátoch, Kanade, Taliansku či v Českej republike, kde vlastní ostravskú akciovú spoločnosť Evraz Vítkovice Steel. Už 17. novembra sa ako o hotovej veci hovorilo, že košické železiarne kúpil iný kandidát – ukrajinská spoločnosť Metinvest, ktorú kontroluje Rinat Achmetov. Firma U.S.Steel tieto informácie vzápätí dementovala.
Ukrajinca Achmetova so súčasnou politicko-justičnou elitou Slovenska spája jedna vec: mimoriadna citlivosť na vlastnú povesť. Európske médiá vrátane švajčiarskeho denníka Neue Zürcher Zeitung alebo francúzskych novín Le Figaro museli v uplynulých rokoch zverejniť ospravedlnenia a opravy po tom, čo naznačili jeho väzby na organizovaný zločin. Achmetovovu povesť stráži medzinárodný tím právnikov. Ukrajinskému miliardárovi dal v roku 2008 za pravdu v spore na ochranu osobnosti aj londýnsky súd.
Výhodou Rusov i Ukrajincov je vertikálna integrácia ich podnikania. Dnes U.S. Steel nakupuje suroviny z východu za trhové ceny, aby mohol v Košiciach vyrábať, čo pre Američanov nemusí byť úplne výhodné. Keby košické železiarne získal Evraz alebo Metinvest, tak surovinové zdroje, výroba polotovarov i hotových výrobkov by boli pod kontrolou jedinej firmy. Odpadli by medzičlánky, z ktorých každý si prihadzuje ziskovú maržu. Východiskové náklady na suroviny, polotovary i pracovnú silu sú na Ukrajine nižšie, čiže na Košice by pri takom scenári pripadla výroba s vyššou pridanou hodnotou, napríklad pre automobilový priemysel. Otázne je len, čo by to urobilo s tými zamestnancami, ktorí majú v Košiciach na starosti práve nižšiu pridanú hodnotu. Hospodárske noviny už varovali, že ohrozených by mohlo byť dvetisíc zamestnancov v dcérskych firmách a ďalších dvetisíc externých a náborových pracovníkov, ktorých nechráni kolektívna zmluva. No všetko by mohlo dopadnúť aj úplne inak.
.prísľuby aj riziká
„Vychádzajúc z logiky obchodného záujmu prípadných ruských či ukrajinských investorov si myslím, že by to nemusela byť zlá investícia pre Slovensko,“ hovorí pre .týždeň Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. „Rusi i Ukrajinci chcú mať výrobné kapacity v oblasti metalurgie na spoločnom trhu EÚ, kde sú ich najsolventnejší zákazníci. Európsky trh je veľký a bohatý, no colné bariéry im prístup naň predražujú.“ Podľa Dulebu by investícia z postsovietskeho priestoru mohla znamenať dokonca prísun výrobných kapacít do Košíc. Ekonomické dopady by teda nemuseli byť nevyhnutne negatívne.
Už inou vecou je politický rozmer príchodu Ukrajincov či Rusov. Obe východoeurópske krajiny sa v rebríčkoch korupcie pohybujú okolo 140. a 150. miesta. V postsovietskom priestore sú veľký biznis a veľká politika nepokryte zrastené. „Avšak veľkosť tohto rizika závisí od sily našich vlastných inštitúcií a od schopnosti slovenského právneho systému vzdorovať podobným tlakom,“ prízvukuje Duleba.
Treba chápať aj osobný vývoj oligarchov z východu. Hoci počas poprevratového chaosu v 90. rokoch nadobudli svoje bohatstvo rôznymi pochybnými spôsobmi, rok 2000 je akoby predel, po ktorom sa snažia budovať si imidž ctihodných a civilizovaných podnikateľov. Súvisí to aj s úsilím investovať a podnikať na Západe. Napríklad odhady Achmetovovho majetku sa pohybujú pod 20 miliardami dolárov, z čoho má približne po miliarde rozinvestované v Spojených štátoch a v Európskej únii. Duleba pripomína, že košické železiarne by tak neboli prvou investíciou ruských či ukrajinských oligarchov v EÚ: „Len Achmetov ich má asi dvadsať vrátane Maďarska a Poľska. Ide o niekoľko rokov staré investície a zatiaľ nie sú indície, že by sa tieto firmy správaním nejako vymykali štandardom podnikania v týchto krajinách.“
Máme sa teda obávať prípadného príchodu Ukrajincov alebo Rusov do Košíc? „Pokiaľ budú investovať, prinesú technológie, udržia a vytvoria pracovné miesta, budú platiť dane do štátneho rozpočtu a naše inštitúcie eliminujú ich snahu robiť biznis na východný spôsob, tak v tom, že prídu, nevidím nič zlé.“ Uzatvára Duleba.
.ponechaní na seba?
Odchod spoločnosti U.S. Steel vytvára priestor na zaujímavé geopolitické úvahy. Ján Čarnogurský svojho času vyslovil tézu, že Spojené štáty americké sú príliš vzdialenou veľmocou, než aby sa národy stredovýchodnej Európy na nich mohli bezvýhradne spoliehať. Aliancie medzi krajinami nedržia pohromade vzletné slová a hlasno prednášané deklarácie o spoločných hodnotách, ale predovšetkým obojstranne výhodné záujmy. Podnikanie spoločnosti U.S. Steel v Košiciach bolo takýmto ohnivkom v reťazi slovensko-amerických vzťahov.
Avšak dnes sa zdá, že zachovanie košickej huty dáva ekonomický zmysel len pri majiteľovi, ktorý súčasne ťaží aj vlastné suroviny a tieto suroviny sa nachádzajú na Ukrajine alebo v Rusku. Inak povedané, karty sú dnes v stredovýchodnej Európe nejakým spôsobom rozdané a za tejto konštelácie môže byť pre Ameriku náročné vybudovať si a udržať v našej časti sveta dostatočné ekonomicko-politické zázemie, o ktoré by dokázala oprieť svoje dlhodobé záruky a trvalé pôsobenie v tejto oblasti. V súčasnosti sa môže zdať takáto úvaha ako príliš predčasná. Predsa len, odchádza síce veľká a dôležitá, no predsa len jedna americká firma. Jej fabrika zostáva na Slovensku. No s relatívnym znižovaním podielu USA na svetovej ekonomike (v dôsledku hospodárskeho rastu doteraz chudobných krajín), pozvoľným oslabovaním veľmocenského postavenia Washingtonu a tiež odklonom amerických záujmov mimo Európy bude tento trend čoraz badateľnejší. A Slovensko bude čoraz viac cítiť geopolitickú ťažobu vlastného postavenia medzi záujmami silného Nemecka a Ruska.
Samozrejme tam, kde hrdzavie americký pilier slovenskej zahraničnej politiky uplynulých dvoch desaťročí, nás stále ešte istí jej druhý pilier v podobe Európskej únie. Lenže o stave tohto piliera veľa vypovedá práve skutočnosť, že U.S. Steel odchádza hlavne pre vysoké náklady európskej environmentálnej regulácie. Ak Brusel nastaví štandard ochrany životného prostredia na úroveň napríklad škandinávskych krajín, tak potom v strednej Európe bude mať priemysel čoraz väčší problém. Konkurenti z Číny, Indie alebo Brazílie totiž takéto bremeno nenesú. Zostáva dúfať, že zelený regulačný ošiaľ je skutočne len výsledkom príliš horlivej snahy chrániť prírodu, a nie nástrojom, ktorým lobisti západoeurópskych firiem chcú prostredníctvom bruselských regulácií znevýhodniť svojich konkurentov v krajinách strednej Európy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.