Palestínski teroristi teda naozaj dokážu zasiahnuť Tel Aviv. A je úplne jedno, že ich rakety sú údajne primitívne, nepresné, a ak niečo zasiahnu, tak je to skôr náhoda. Problém je to, že palestínske rakety môžu zabiť aj celoživotne zmrzačiť.
.je to naozaj nutné zlo?
Rodičom a malým deťom mladej ženy Miriam Scharfovej, ktorú spolu s ďalšími dvoma ľuďmi zabila raketa v Kirjat Malachi, je tiež asi málo platné, že Izrael je regionálna vojenská mocnosť, jeho armáda má technologickú aj personálnu prevahu a jedny z najlepších obranných systémov na celom svete. Miriam všetky tieto fakty nezachránili. Zabila ju palestínska raketa. Nepresná, primitívna, nedokonalá.
Rakety môžu doletieť až k Tel Avivu, ktorý je roky oázou normálnosti, ekonomickým centrom a magnetom pre ľudí z periférie. Veľmi dlho sme tú informáciu počúvali. Tak dlho, až sme začali brať ako samozrejmosť a vlastne aj nutné zlo, že ľudia na juhu krajiny, v okolí Gazy, žijú pod paľbou roky. Že ich deti sa v noci od strachu pomočujú, že tamojší psychológovia a školskí poradcovia nezvládajú nápor malých pacientov, ktorí sa so strachom vyrovnávajú až patologicky, že sa tam zle podniká, lebo v minúte môžete prísť o celý svoj majetok aj podnikateľský sen, že tam niektorí ľudia roky nemôžu predať ani za babku svoje nehnuteľnosti, lebo kto by tam už len išiel žiť. Toto všetko sa pritom dialo len niekoľko desiatok kilometrov od nás.
Takmer o každej izraelskej vojne s Palestínčanmi sa v médiách hovorí, že je disproporčná. Áno, a taká je aj pre Izraelčanov. Tí na juhu sú pod paľbou aj v takzvaných pokojných časoch, tí v centre až donedávna v pokojných časoch naozaj žili. Keď sme posledné dni prilepení na televíznu obrazovku sledovali, ako pribúda tých okien, v ktorých ukazujú, kde všade to už spadlo a kde všade
znejú sirény, nebolo to pre nás ľahké. Lebo sa to už približovalo k nám. Zrazu sme v správach videli ulicu, kde sme minulý víkend sedeli na káve. V meste, vzdialenom desať minút autom od toho nášho.
.zjednodušovanie zakrýva pravdu
Je jasné, že ak sa operácia izraelskej armády proti teroristom z Gazy rozšíri a budú pribúdať obete na palestínskej strane (lebo vojny, najmä takéto neštandardné vojny, sú také), celkom sa zabudne na izraelských civilistov a na rakety, čo na nich padajú. A zabudne sa na nich aj v tom prípade, že sa dobre skončia pokusy nastoliť prímerie.
Lebo zjednodušený pohľad na celú situáciu je takýto: veď tie rakety skoro nikdy nikoho nezabijú a škody, ktoré napáchajú, nie sú až také veľké. Zjednodušený pohľad sa tu skončí a v jeho svetle je kritika Izrael za to, čo robí, len logická. Ak sa však zamyslíme, zistíme, že palestínske rakety, ktoré sa, mimochodom, vďaka kamarátom z Iránu dosť vylepšili, nie sú až taká malá hrozba.
Aj keby sme sa zmierili s tým, že časť obyvateľstva bude z rakiet traumatizovaná, Izrael nemôže akceptovať, aby bol v ohrození Tel Aviv či prístav Ašdod alebo letisko Ben Gurion pri Tel Avive. V ašdodskom prístave sa napríklad nachádza jedna z dvoch izraelských rafinérií. Ak by raketa spadla na ňu, mohlo by dôjsť k vážnej ekologickej havárii. Čo znamenajú rakety križujúce vzduch pri jedinom izraelskom medzinárodnom letisku, to asi netreba vysvetľovať.
Faktom je však aj to, že pre každú vládu, ktorá si ctí svojich občanov, by mala byť neprijateľná už aj raketa, čo pristála pri detskom ihrisku. Aj to sa už totiž stalo. A mimochodom, priamo na jeruzalemskom predmestí. Na predmestí mesta, ktoré islamistickí radikáli označujú za posvätné.
Aj tam sa tentoraz prekročila červená čiara. Hoci Jeruzalem bol po minulé roky sužovaný samovražednými atentátmi, raketa k nemu nespadla od roku 1970. Z toho všetkého je zrejmé jedno: Izrael usúdil, že nastal čas, ako to napísal harvardský profesor práva Alan M. Dershowitz „využiť svoju technologickú prevahu na prevenciu a potlačenie teroristov z Hamasu“. Dershowitz to vyjadril presne, Izrael má technologickú prevahu a sú také situácie, keď by ju mal využiť. Preto nastaval okolo kritických miest protiraketové systémy Železná kupola. Počet rakiet, ktoré tieto systémy zastavili, je podľa odborníkov pomerne slušný.
.čo dokážu primitívne rakety
Izraelčanov hnevá, že práve táto technologická prevaha, ktorá je výsledkom aj ich práce a aj ich daní, je stále výhovorkou pre tých, čo nechcú vidieť, že židovský štát je v ohrození. „Svet má zafixované obrázky supermoderne oblečeného a vyzbrojeného izraelského vojaka. Proti nemu stojí bradatý chlapík v sandáloch s nejakou podomácky vyrobenou zbraňou. Väčšina ľudí, ktorá nepozná kontext, v tom má jasno. Navrch má podľa nich ten Izraelčan. Realita je však o dosť iná. Palestínski teroristi sa v posledných rokoch technologicky veľmi zdokonalili. To, že ich bojovníci nemajú oblečenú uniformu regulárnej armády a nemajú najnovšie high-tech vybavenie, ešte nemusí nič znamenať,“ hovorí Eytan Schwartz z telavivskej radnice, ktorý sa dlhodobo zaoberá mediálnou komunikáciou a pracuje so zahraničnými médiami. „Potom sa stane, že mi sem príde reportérka z francúzskej televíznej stanice a pýta sa ma, či mi nie je ľúto palestínskych detí. Lebo ja silný by som sa predsa nemal púšťať do detí, všakže? To, že veľa detí zahynulo, lebo ich domovy slúžili aj ako dielne pre Hamas, sa už do spravodajstva nedostane.“
Izrael už pochopil, že táto vojna nie je len o technologickej prevahe, je aj o symboloch. Pre tentoraz práve Izrael prekročil ďalšiu psychologickú červenú čiaru. Do sveta pustil obrázky ročného dieťaťa zabitej Miriam Scharfovej. Batoľa v zakrvavenom pyžamku, rozbitá detská izba, prázdna postieľka s pokrkvanou prikrývkou, z ktorej sused stihol vybrať dieťa... Lebo aj toto dokážu primitívne palestínske rakety.
.nebojujú len za svoje záujmy
Či už sa súčasné ukazovanie sily na oboch stranách, ktoré je okrem iného aj z oboch strán šikovne vedenou psychologickou vojnou, skončí rýchlo, alebo bude agonizovať, je jasné, že z dlhodobého hľadiska to nevyrieši nič. V regióne, kde sa žije zo dňa na deň, sa však na to pozerajú inak.
Izraelu sa podľa všetkého podarilo zničiť rakety aj dielne na ich výrobu a odseknúť tak teroristickej chobotnici niekoľko kľúčových chápadiel. Hamas ukázal, že vie ohroziť Tel Aviv a posilnil si svoje oslabené pozície v Gaze.
To pritom neznamená, že sa navždy zastaví ostreľovanie Izraela z Gazy, ani to, že židovský štát neobnoví, ak to bude nutné, atentáty na lídrov teroristických skupín. Tento konflikt je príliš komplikovaný na to, aby sa vyriešil rýchlo.
Navyše nejde o konflikt o lokálny, ale regionálny až civilizačný. Izrael nebojuje len svoju vojnu a Hamas nezastupuje len palestínske záujmy. V Izraeli sa hovorí, že útoky proti Hamasu smerujú k oslabeniu teroristickej osi, na ktorej ležia aj Sýria a Irán. A Hamasu ide o udržanie tejto osi pri živote. Súčasné prestrelky, napriek tomu, že sa pri nich prekročilo niekoľko limitov, sú len epizódou. Autorka je publicistka, žije v Izraeli.
.je to naozaj nutné zlo?
Rodičom a malým deťom mladej ženy Miriam Scharfovej, ktorú spolu s ďalšími dvoma ľuďmi zabila raketa v Kirjat Malachi, je tiež asi málo platné, že Izrael je regionálna vojenská mocnosť, jeho armáda má technologickú aj personálnu prevahu a jedny z najlepších obranných systémov na celom svete. Miriam všetky tieto fakty nezachránili. Zabila ju palestínska raketa. Nepresná, primitívna, nedokonalá.
Rakety môžu doletieť až k Tel Avivu, ktorý je roky oázou normálnosti, ekonomickým centrom a magnetom pre ľudí z periférie. Veľmi dlho sme tú informáciu počúvali. Tak dlho, až sme začali brať ako samozrejmosť a vlastne aj nutné zlo, že ľudia na juhu krajiny, v okolí Gazy, žijú pod paľbou roky. Že ich deti sa v noci od strachu pomočujú, že tamojší psychológovia a školskí poradcovia nezvládajú nápor malých pacientov, ktorí sa so strachom vyrovnávajú až patologicky, že sa tam zle podniká, lebo v minúte môžete prísť o celý svoj majetok aj podnikateľský sen, že tam niektorí ľudia roky nemôžu predať ani za babku svoje nehnuteľnosti, lebo kto by tam už len išiel žiť. Toto všetko sa pritom dialo len niekoľko desiatok kilometrov od nás.
Takmer o každej izraelskej vojne s Palestínčanmi sa v médiách hovorí, že je disproporčná. Áno, a taká je aj pre Izraelčanov. Tí na juhu sú pod paľbou aj v takzvaných pokojných časoch, tí v centre až donedávna v pokojných časoch naozaj žili. Keď sme posledné dni prilepení na televíznu obrazovku sledovali, ako pribúda tých okien, v ktorých ukazujú, kde všade to už spadlo a kde všade
znejú sirény, nebolo to pre nás ľahké. Lebo sa to už približovalo k nám. Zrazu sme v správach videli ulicu, kde sme minulý víkend sedeli na káve. V meste, vzdialenom desať minút autom od toho nášho.
.zjednodušovanie zakrýva pravdu
Je jasné, že ak sa operácia izraelskej armády proti teroristom z Gazy rozšíri a budú pribúdať obete na palestínskej strane (lebo vojny, najmä takéto neštandardné vojny, sú také), celkom sa zabudne na izraelských civilistov a na rakety, čo na nich padajú. A zabudne sa na nich aj v tom prípade, že sa dobre skončia pokusy nastoliť prímerie.
Lebo zjednodušený pohľad na celú situáciu je takýto: veď tie rakety skoro nikdy nikoho nezabijú a škody, ktoré napáchajú, nie sú až také veľké. Zjednodušený pohľad sa tu skončí a v jeho svetle je kritika Izrael za to, čo robí, len logická. Ak sa však zamyslíme, zistíme, že palestínske rakety, ktoré sa, mimochodom, vďaka kamarátom z Iránu dosť vylepšili, nie sú až taká malá hrozba.
Aj keby sme sa zmierili s tým, že časť obyvateľstva bude z rakiet traumatizovaná, Izrael nemôže akceptovať, aby bol v ohrození Tel Aviv či prístav Ašdod alebo letisko Ben Gurion pri Tel Avive. V ašdodskom prístave sa napríklad nachádza jedna z dvoch izraelských rafinérií. Ak by raketa spadla na ňu, mohlo by dôjsť k vážnej ekologickej havárii. Čo znamenajú rakety križujúce vzduch pri jedinom izraelskom medzinárodnom letisku, to asi netreba vysvetľovať.
Faktom je však aj to, že pre každú vládu, ktorá si ctí svojich občanov, by mala byť neprijateľná už aj raketa, čo pristála pri detskom ihrisku. Aj to sa už totiž stalo. A mimochodom, priamo na jeruzalemskom predmestí. Na predmestí mesta, ktoré islamistickí radikáli označujú za posvätné.
Aj tam sa tentoraz prekročila červená čiara. Hoci Jeruzalem bol po minulé roky sužovaný samovražednými atentátmi, raketa k nemu nespadla od roku 1970. Z toho všetkého je zrejmé jedno: Izrael usúdil, že nastal čas, ako to napísal harvardský profesor práva Alan M. Dershowitz „využiť svoju technologickú prevahu na prevenciu a potlačenie teroristov z Hamasu“. Dershowitz to vyjadril presne, Izrael má technologickú prevahu a sú také situácie, keď by ju mal využiť. Preto nastaval okolo kritických miest protiraketové systémy Železná kupola. Počet rakiet, ktoré tieto systémy zastavili, je podľa odborníkov pomerne slušný.
.čo dokážu primitívne rakety
Izraelčanov hnevá, že práve táto technologická prevaha, ktorá je výsledkom aj ich práce a aj ich daní, je stále výhovorkou pre tých, čo nechcú vidieť, že židovský štát je v ohrození. „Svet má zafixované obrázky supermoderne oblečeného a vyzbrojeného izraelského vojaka. Proti nemu stojí bradatý chlapík v sandáloch s nejakou podomácky vyrobenou zbraňou. Väčšina ľudí, ktorá nepozná kontext, v tom má jasno. Navrch má podľa nich ten Izraelčan. Realita je však o dosť iná. Palestínski teroristi sa v posledných rokoch technologicky veľmi zdokonalili. To, že ich bojovníci nemajú oblečenú uniformu regulárnej armády a nemajú najnovšie high-tech vybavenie, ešte nemusí nič znamenať,“ hovorí Eytan Schwartz z telavivskej radnice, ktorý sa dlhodobo zaoberá mediálnou komunikáciou a pracuje so zahraničnými médiami. „Potom sa stane, že mi sem príde reportérka z francúzskej televíznej stanice a pýta sa ma, či mi nie je ľúto palestínskych detí. Lebo ja silný by som sa predsa nemal púšťať do detí, všakže? To, že veľa detí zahynulo, lebo ich domovy slúžili aj ako dielne pre Hamas, sa už do spravodajstva nedostane.“
Izrael už pochopil, že táto vojna nie je len o technologickej prevahe, je aj o symboloch. Pre tentoraz práve Izrael prekročil ďalšiu psychologickú červenú čiaru. Do sveta pustil obrázky ročného dieťaťa zabitej Miriam Scharfovej. Batoľa v zakrvavenom pyžamku, rozbitá detská izba, prázdna postieľka s pokrkvanou prikrývkou, z ktorej sused stihol vybrať dieťa... Lebo aj toto dokážu primitívne palestínske rakety.
.nebojujú len za svoje záujmy
Či už sa súčasné ukazovanie sily na oboch stranách, ktoré je okrem iného aj z oboch strán šikovne vedenou psychologickou vojnou, skončí rýchlo, alebo bude agonizovať, je jasné, že z dlhodobého hľadiska to nevyrieši nič. V regióne, kde sa žije zo dňa na deň, sa však na to pozerajú inak.
Izraelu sa podľa všetkého podarilo zničiť rakety aj dielne na ich výrobu a odseknúť tak teroristickej chobotnici niekoľko kľúčových chápadiel. Hamas ukázal, že vie ohroziť Tel Aviv a posilnil si svoje oslabené pozície v Gaze.
To pritom neznamená, že sa navždy zastaví ostreľovanie Izraela z Gazy, ani to, že židovský štát neobnoví, ak to bude nutné, atentáty na lídrov teroristických skupín. Tento konflikt je príliš komplikovaný na to, aby sa vyriešil rýchlo.
Navyše nejde o konflikt o lokálny, ale regionálny až civilizačný. Izrael nebojuje len svoju vojnu a Hamas nezastupuje len palestínske záujmy. V Izraeli sa hovorí, že útoky proti Hamasu smerujú k oslabeniu teroristickej osi, na ktorej ležia aj Sýria a Irán. A Hamasu ide o udržanie tejto osi pri živote. Súčasné prestrelky, napriek tomu, že sa pri nich prekročilo niekoľko limitov, sú len epizódou. Autorka je publicistka, žije v Izraeli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.