Gaza musela v roku 1948 prijať dvestotisíc palestínskych utečencov ako dôsledok prvých izraelsko-arabských konfliktov a vojen. Podľa správy OSN tu žilo v roku 1952 približne tristotisíc obyvateľov, a keďže ide o územie s jednou z najvyšších mier pôrodnosti na svete, s každou generáciou sa tento počet zdvojnásobil. Typická orientálna ospalosť sa tu mieša s pocitom zreteľnej biedy. Dediny a tri mestá splývajú s utečeneckými tábormi. Všade sú domčeky so strechou z vlnitého plechu, v centre mesta Gaza stojí niekoľko vyšších budov. Muži väčšinu času posedávajú pri čaji alebo káve, ženy nakupujú a starajú sa o deti. Gaza je nielen miestom, kde sa zrodila prvá intifáda, stala sa i pôsobiskom šejka Ahmáda Jásína, starca na vozíku, ktorý práve tu v roku 1987 založil sieť hnutia Hamás, organizácie symbolizujúcej najmilitantnejšiu stránku islamského fundamentalizmu. Od roku 1967, keď Izrael obsadil tieto bývalé arabské územia, slúžila Gaza ako zdroj lacnej pracovnej sily. Spočiatku každé ráno jazdilo do Izraela za prácou na stavby alebo do poľnohospodárstva osemdesiattisíc Palestínčanov. Nosili domov obvykle dva doláre denne, zárobok na úrovni jednej dvanástiny priemerného platu Izraelčana. Ale na život v Gaze to stačilo. Od roku 1995, keď Izrael z bezpečnostných dôvodov podstatne sprísnil režim na hranici s okupovanými územiami, klesol počet každodenne migrujúcich robotníkov na desaťtisíc. Od septembra 2000 padla klietka. Nezamestnanosť sa vyšplhala k hranici 80 percent.
Druhýkrát som bol v Gaze v roku 2009, počas izraelskej operácie Liate olovo. Videl som náletmi nepoškodené časti miest a dedín, ale aj iné, ktoré dostali presný zásah: boli medzi nimi aj budovy ministerstiev, škôl, mešít či nemocníc. Všetko miesta, ktoré Izrael vyhodnotil ako útočiská Hamasu a tajné dielne rakiet Kassám, ktorými odtiaľto ostreľujú územie Izraela. V meste Džabálijá k nám do auta nastúpil Ibrahim. Študoval v Prahe medicínu, potom žurnalistiku. V spleti orientálnych uličiek – plných autodielní či pekární – deti chodili do školy, obchodníci pokrikovali, vodiči trúbili. Orientálny prach, špina a hluk. „Sú problémy s naftou a benzínom, elektrina striedavo osem hodín je a osem nie je. Vodu čerpáme elektricky, takže ani tá často nie je. Chýbajú nám aj plynové bomby na varenie. V noci je zima, a tak svietime petrolejom a kúrime si drevom. Vrátili sme sa o šesťdesiat rokov do minulosti,“ hovoril nám Ibrahim. Dnes na tom môžu byť podobne.
Druhýkrát som bol v Gaze v roku 2009, počas izraelskej operácie Liate olovo. Videl som náletmi nepoškodené časti miest a dedín, ale aj iné, ktoré dostali presný zásah: boli medzi nimi aj budovy ministerstiev, škôl, mešít či nemocníc. Všetko miesta, ktoré Izrael vyhodnotil ako útočiská Hamasu a tajné dielne rakiet Kassám, ktorými odtiaľto ostreľujú územie Izraela. V meste Džabálijá k nám do auta nastúpil Ibrahim. Študoval v Prahe medicínu, potom žurnalistiku. V spleti orientálnych uličiek – plných autodielní či pekární – deti chodili do školy, obchodníci pokrikovali, vodiči trúbili. Orientálny prach, špina a hluk. „Sú problémy s naftou a benzínom, elektrina striedavo osem hodín je a osem nie je. Vodu čerpáme elektricky, takže ani tá často nie je. Chýbajú nám aj plynové bomby na varenie. V noci je zima, a tak svietime petrolejom a kúrime si drevom. Vrátili sme sa o šesťdesiat rokov do minulosti,“ hovoril nám Ibrahim. Dnes na tom môžu byť podobne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.