Na boj aj na útek treba dobre prekrvené a dostatočne zásobené svaly. Evolúcia to preto zariadila tak, že hneď, ako medveďa stretneme a zľakneme sa ho, srdce nám automaticky začne biť rýchlejšie a silnejšie. Krv sa tak dostáva do cirkulácie pod väčším tlakom a pripravuje svaly buď na to, aby sme sa dokázali lepšie brániť, alebo na to, aby sme rýchlejšie utekali. Problém je v tom, že hoci sa v súčasnosti stretávame s medveďom len zriedka, do iných stresových situácií sa dostávame podstatne častejšie. V drvivej väčšine týchto situácií však dnes bojovať ani utekať nielenže nemusíme, ale vlastne ani nemôžeme. A tak nám zostáva len ten nevyužitý vysoký krvný tlak.
Častý stres je však len jedným z faktorov, vedúcich často k hypertenzii čiže vysokému tlaku. Ostatné faktory do určitej miery poznáme, ale do väčšej miery nepoznáme. V podstate je to tak, že presné príčiny vysokého tlaku väčšinou nepoznáme.
Ale to, čo poznáme, sú následky vysokého tlaku. A tie veru nie sú veselé. Vysoký krvný tlak totiž zaťažuje srdce, ktoré sa zväčšuje a hrozí infarkt. Okrem toho poškodzuje obličky a čo je ešte oveľa horšie, môže viesť až k náhlej mozgovej cievnej príhode s krvácaním, čo je tá nebezpečnejšia forma ohrozujúca život. Preto má vysoký tlak povesť zabijaka.
A prečo má povesť tichého zabijaka? Nuž preto, lebo ho necítime. Vysoký krvný tlak nebolí, dá sa zistiť len preventívnym meraním (alebo na očnom vyšetrení, kde vidno už prvé zmeny na cievach v sietnici). Práve preto je preventívne meranie tlaku také dôležité.
.sekundárna hypertenzia
Väčšinu vyšetrení ciev môže vykonať len lekár v nemocnici, odmerať tlak si však môžete bez problémov aj doma. Tlakomery, ktoré si môžete kúpiť kdekoľvek v supermarketoch, však často nie sú presné. Merať tlak na zápästí je síce jednoduché, ale zároveň veľmi nespoľahlivé. Preto ak chcete tým digitálnym výsledkom aspoň trochu veriť, zožeňte si tlakomer, ktorý má manžetu na rameno. Ani tie síce nie sú také dobré ako klasické ortuťové s fonendoskopom v rukách skúseného lekára, ale rámcovo sa im veriť dá.
Inak, spoľahlivé a presné meranie tlaku, to je úplná veda. Pred meraním by ste mali byť aspoň pätnásť minút v pokoji v sede, na meranie by ste mali používať manžetu so šírkou vhodnou pre daný obvod ramena a samotné meranie by ste mali opakovať dvakrát v rozmedzí pol hodiny.
Výsledkom merania tlaku je systolický a diastolický krvný tlak. V ideálnom prípade by to mali byť tlaky pod 120/80 milimetrov ortuťového stĺpca (pascaly sa v tomto prípade ešte stále ako jednotka nepresadili). Výsledok merania pritom závisí od množstva faktorov – dehydratácia počas teplého letného dňa môže krátkodobo tlak znížiť, naopak, fyzická aktivita krátkodobo zvýšiť. Z dlhodobého hľadiska však o krvnom tlaku rozhodujú srdce a cievy.
Ak si nameriate vysoký tlak a lekár toto zistenie potvrdí, v prvom rade by vás mal poslať na ultrazvukové vyšetrenie obličiek, odstupov obličkových artérií (tepien) a nadobličiek. Tam všade sa hľadá príčina takzvanej sekundárnej hypertenzie. Sekundárna hypertenzia je taká, ktorá vzniká ako dôsledok nejakej známej príčiny. Príčina môže byť pomerne komplikovná, ale podstatné je, že ju poznáme a dokážeme ju diagnostikovať. Skúsme si uviesť aspoň jeden príklad.
Ak ste niekedy videli obrázok ciev v tele človeka, možno ste si všimli, že z aorty, ktorá ide pred chrbticou, kolmo odstupujú artérie do obličiek. Práve ten kolmý odstup robí problémy. V dôsledku zákonov hydrodynamiky tam totiž vzniká vír a ten mechanicky poškodzuje endotel čiže vnútornú výstielku ciev. Poškodenie endotelu môže viesť k výraznému zúženiu prietoku obličky, a to z dvoch dôvodov. Jedným z dôvodov je, že poškodenie endotelu môže viesť k vzniku aterosklerotického plaku (písali sme o ňom v minulom čísle .týždňa), ktorý znižuje priesvit cievy. Ale podstatnejšie je, že poškodený endotel nedokáže dobre plniť jednu zo svojich dôležitých úloh: tvoriť určitú mimoriadne aktívnu látku, ktorá spôsobuje uvoľnenie hladkej svaloviny, rozhodujúcej o priesvite artérií. Za objav tejto látky a jej funkcie získali v roku 1998 Robert Furchgott, Ferid Murad a Louis Ignarro Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
Robert Furchgott ako prvý zistil, že acetylcholín, ktorý rozširuje cievy, to robí len, ak je prítomný endotel – bez endotelu nijaké takéto účinky nemá. Vydedukoval z toho, že účinnú látku rozširujúcu cievy produkuje samotný endotel. Ferid Murad nezávisle od neho študoval rozširovanie ciev pod vplyvom nitroglycerínu a zistil, že účinnou látkou je oxid dusnatý, ktorý sa z nitroglycerínu uvoľňuje. Nuž a Louis Ignarro napokon zistil, že tou Furchgottovou účinnou látkou je práve oxid dusnatý. Bolo to vôbec prvýkrát, keď sa plyn ukázal dôležitou signálnou molekulou.
Ak teda máme v tepnách, privádzajúcich krv do obličiek, poškodený endotel, netvorí sa v nich dobre oxid dusnatý a tepny sú zúžené aterosklerózou. Obličky na to reagujú podobne, ako keby sme stratili litre krvi. V prípade straty krvi je úlohou obličiek zvýšiť produkciu takzvaného renínu, čo je enzým, ktorý spustí celú kaskádu procesov, do ktorých je zapojených niekoľko ďalších orgánov (konkrétne pečeň a pľúca) a ktoré v konečnom dôsledku vedú k zvýšeniu krvného tlaku. Pri strate krvi to vedie k tomu, že aj pri menšom množstve krvi sú všetky orgány zásobené približne rovnako ako v normálnom stave. Ak je však renín produkovaný obličkami v zvýšenej miere z dôvodu poškodenia endotelu v prívodnej artérii, výsledkom je permanentné zvýšenie tlaku, ktoré je zbytočné a nebezpečné.
Práve preto lekár preskúma obličky a ak zistí, že práve ony sú príčinou vysokého tlaku, liečba je jasná. V drvivej väčšine prípadov však takéto vyšetrenia nijakú príčinu vysokého tlaku neodhalia. Vtedy lekári použijú čarovné slovíčko esenciálna alebo primárna hypertenzia. To znamená, že v danom prípade nevedia, prečo hypertenzia vznikla.
.primárna hypertenzia
To, že niečo nevieme, je dobrá správa pre vedcov, pretože to ponúka výbornú tému na výskum. A veruže výskum hypertenzie je v plnom prúde. Českí vedci napríklad nedávno zistili, že k hypertenzii môže prispievať aj ten C-reaktívny proteín, ktorý odmerajú lekári hádam každému pacientovi, aby potvrdili alebo vylúčili zápal. Slovenskí vedci okolo profesora Šimka zase zistili, že k hypertenzii zrejme významne prispieva aj svetlo, ktoré nás osvecuje celý deň a v súčasnosti často i celú noc. Ale v zásade stále platí, že primárnej hypertenzii príliš nerozumieme.
Napriek tomuto neporozumeniu ju však vieme celkom dobre liečiť, hoci liečba neodstraňuje príčinu (veď ako by aj mohla, keď tú príčinu nepoznáme). Najjednoduchšie je použitie diuretík, ktoré spôsobia, že v cirkulácii zostane menej tekutiny a tým klesne tlak. Iným prístupom je blokovanie aktivácie konkrétnych molekúl, ovplyvňujúcich krvný tlak pomocou špecifických inhibítorov. Alebo sa dá znižovať účinok adrenalínu na srdce pomocou blokátorov jeho receptorov. Najčastejšie nefunguje len jeden liek, treba ich kombinovať.
Žiaľ, hypertenzia je záludná aj v tom, že úspešnú liečbu – na rozdiel od samotnej hypertenzie – často cítime, pričom to nie sú práve najpríjemnejšie pocity. Liečba totiž často vedie k slabosti alebo bolestiam hlavy. A hoci sú tieto následky často len krátkodobé, mnohí pacienti prestávajú liečbu užívať. Tým sa vystavujú riziku, že vysoký tlak, ktorý nebolí, ich zasiahne plnou silou. Ak sa hypertenzia včas nezachytí a ozve sa až komplikáciami, môže byť neskoro. Tichých zabijakov netreba podceňovať, nevyplatí sa to.
Častý stres je však len jedným z faktorov, vedúcich často k hypertenzii čiže vysokému tlaku. Ostatné faktory do určitej miery poznáme, ale do väčšej miery nepoznáme. V podstate je to tak, že presné príčiny vysokého tlaku väčšinou nepoznáme.
Ale to, čo poznáme, sú následky vysokého tlaku. A tie veru nie sú veselé. Vysoký krvný tlak totiž zaťažuje srdce, ktoré sa zväčšuje a hrozí infarkt. Okrem toho poškodzuje obličky a čo je ešte oveľa horšie, môže viesť až k náhlej mozgovej cievnej príhode s krvácaním, čo je tá nebezpečnejšia forma ohrozujúca život. Preto má vysoký tlak povesť zabijaka.
A prečo má povesť tichého zabijaka? Nuž preto, lebo ho necítime. Vysoký krvný tlak nebolí, dá sa zistiť len preventívnym meraním (alebo na očnom vyšetrení, kde vidno už prvé zmeny na cievach v sietnici). Práve preto je preventívne meranie tlaku také dôležité.
.sekundárna hypertenzia
Väčšinu vyšetrení ciev môže vykonať len lekár v nemocnici, odmerať tlak si však môžete bez problémov aj doma. Tlakomery, ktoré si môžete kúpiť kdekoľvek v supermarketoch, však často nie sú presné. Merať tlak na zápästí je síce jednoduché, ale zároveň veľmi nespoľahlivé. Preto ak chcete tým digitálnym výsledkom aspoň trochu veriť, zožeňte si tlakomer, ktorý má manžetu na rameno. Ani tie síce nie sú také dobré ako klasické ortuťové s fonendoskopom v rukách skúseného lekára, ale rámcovo sa im veriť dá.
Inak, spoľahlivé a presné meranie tlaku, to je úplná veda. Pred meraním by ste mali byť aspoň pätnásť minút v pokoji v sede, na meranie by ste mali používať manžetu so šírkou vhodnou pre daný obvod ramena a samotné meranie by ste mali opakovať dvakrát v rozmedzí pol hodiny.
Výsledkom merania tlaku je systolický a diastolický krvný tlak. V ideálnom prípade by to mali byť tlaky pod 120/80 milimetrov ortuťového stĺpca (pascaly sa v tomto prípade ešte stále ako jednotka nepresadili). Výsledok merania pritom závisí od množstva faktorov – dehydratácia počas teplého letného dňa môže krátkodobo tlak znížiť, naopak, fyzická aktivita krátkodobo zvýšiť. Z dlhodobého hľadiska však o krvnom tlaku rozhodujú srdce a cievy.
Ak si nameriate vysoký tlak a lekár toto zistenie potvrdí, v prvom rade by vás mal poslať na ultrazvukové vyšetrenie obličiek, odstupov obličkových artérií (tepien) a nadobličiek. Tam všade sa hľadá príčina takzvanej sekundárnej hypertenzie. Sekundárna hypertenzia je taká, ktorá vzniká ako dôsledok nejakej známej príčiny. Príčina môže byť pomerne komplikovná, ale podstatné je, že ju poznáme a dokážeme ju diagnostikovať. Skúsme si uviesť aspoň jeden príklad.
Ak ste niekedy videli obrázok ciev v tele človeka, možno ste si všimli, že z aorty, ktorá ide pred chrbticou, kolmo odstupujú artérie do obličiek. Práve ten kolmý odstup robí problémy. V dôsledku zákonov hydrodynamiky tam totiž vzniká vír a ten mechanicky poškodzuje endotel čiže vnútornú výstielku ciev. Poškodenie endotelu môže viesť k výraznému zúženiu prietoku obličky, a to z dvoch dôvodov. Jedným z dôvodov je, že poškodenie endotelu môže viesť k vzniku aterosklerotického plaku (písali sme o ňom v minulom čísle .týždňa), ktorý znižuje priesvit cievy. Ale podstatnejšie je, že poškodený endotel nedokáže dobre plniť jednu zo svojich dôležitých úloh: tvoriť určitú mimoriadne aktívnu látku, ktorá spôsobuje uvoľnenie hladkej svaloviny, rozhodujúcej o priesvite artérií. Za objav tejto látky a jej funkcie získali v roku 1998 Robert Furchgott, Ferid Murad a Louis Ignarro Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
Robert Furchgott ako prvý zistil, že acetylcholín, ktorý rozširuje cievy, to robí len, ak je prítomný endotel – bez endotelu nijaké takéto účinky nemá. Vydedukoval z toho, že účinnú látku rozširujúcu cievy produkuje samotný endotel. Ferid Murad nezávisle od neho študoval rozširovanie ciev pod vplyvom nitroglycerínu a zistil, že účinnou látkou je oxid dusnatý, ktorý sa z nitroglycerínu uvoľňuje. Nuž a Louis Ignarro napokon zistil, že tou Furchgottovou účinnou látkou je práve oxid dusnatý. Bolo to vôbec prvýkrát, keď sa plyn ukázal dôležitou signálnou molekulou.
Ak teda máme v tepnách, privádzajúcich krv do obličiek, poškodený endotel, netvorí sa v nich dobre oxid dusnatý a tepny sú zúžené aterosklerózou. Obličky na to reagujú podobne, ako keby sme stratili litre krvi. V prípade straty krvi je úlohou obličiek zvýšiť produkciu takzvaného renínu, čo je enzým, ktorý spustí celú kaskádu procesov, do ktorých je zapojených niekoľko ďalších orgánov (konkrétne pečeň a pľúca) a ktoré v konečnom dôsledku vedú k zvýšeniu krvného tlaku. Pri strate krvi to vedie k tomu, že aj pri menšom množstve krvi sú všetky orgány zásobené približne rovnako ako v normálnom stave. Ak je však renín produkovaný obličkami v zvýšenej miere z dôvodu poškodenia endotelu v prívodnej artérii, výsledkom je permanentné zvýšenie tlaku, ktoré je zbytočné a nebezpečné.
Práve preto lekár preskúma obličky a ak zistí, že práve ony sú príčinou vysokého tlaku, liečba je jasná. V drvivej väčšine prípadov však takéto vyšetrenia nijakú príčinu vysokého tlaku neodhalia. Vtedy lekári použijú čarovné slovíčko esenciálna alebo primárna hypertenzia. To znamená, že v danom prípade nevedia, prečo hypertenzia vznikla.
.primárna hypertenzia
To, že niečo nevieme, je dobrá správa pre vedcov, pretože to ponúka výbornú tému na výskum. A veruže výskum hypertenzie je v plnom prúde. Českí vedci napríklad nedávno zistili, že k hypertenzii môže prispievať aj ten C-reaktívny proteín, ktorý odmerajú lekári hádam každému pacientovi, aby potvrdili alebo vylúčili zápal. Slovenskí vedci okolo profesora Šimka zase zistili, že k hypertenzii zrejme významne prispieva aj svetlo, ktoré nás osvecuje celý deň a v súčasnosti často i celú noc. Ale v zásade stále platí, že primárnej hypertenzii príliš nerozumieme.
Napriek tomuto neporozumeniu ju však vieme celkom dobre liečiť, hoci liečba neodstraňuje príčinu (veď ako by aj mohla, keď tú príčinu nepoznáme). Najjednoduchšie je použitie diuretík, ktoré spôsobia, že v cirkulácii zostane menej tekutiny a tým klesne tlak. Iným prístupom je blokovanie aktivácie konkrétnych molekúl, ovplyvňujúcich krvný tlak pomocou špecifických inhibítorov. Alebo sa dá znižovať účinok adrenalínu na srdce pomocou blokátorov jeho receptorov. Najčastejšie nefunguje len jeden liek, treba ich kombinovať.
Žiaľ, hypertenzia je záludná aj v tom, že úspešnú liečbu – na rozdiel od samotnej hypertenzie – často cítime, pričom to nie sú práve najpríjemnejšie pocity. Liečba totiž často vedie k slabosti alebo bolestiam hlavy. A hoci sú tieto následky často len krátkodobé, mnohí pacienti prestávajú liečbu užívať. Tým sa vystavujú riziku, že vysoký tlak, ktorý nebolí, ich zasiahne plnou silou. Ak sa hypertenzia včas nezachytí a ozve sa až komplikáciami, môže byť neskoro. Tichých zabijakov netreba podceňovať, nevyplatí sa to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.