Pred niekoľkými týždňami priniesol .týždeň tému o tom, či má STV ako verejnoprávna inštitúcia ešte vôbec zmysel. Na tému zareagoval zástupca generálneho riaditeľa STV.
Televízie verejnej služby patria k typickým atribútom európskeho národného štátu. Zrušením verejnoprávnej STV by Slovensko vyslalo negatívny signál smerom k medzinárodnému spoločenstvu. Zrušenie verejnoprávnej televízie nie je v žiadnej európskej krajine na programe dňa. Napriek tomu – alebo práve preto – je veľmi dôležité diskutovať o budúcnosti STV. V očiach mnohých ľudí je STV už dlho zbytočnou a nelegitímnou inštitúciou. Samotná STV tento názor svojou programovou ponukou už desať či dvanásť rokov čiastočne oprávňuje.
Otázka by teda nemala znieť tak, či má, alebo nemá na Slovensku existovať verejnoprávna televízia, ale mala by byť o tom, ako má vyzerať. Aj keď nie je možné tieto požiadavky vyjadriť exaktne, pravdepodobne sa veľká väčšina divákov zhodne na tom, že lacné telenovely, prevzaté formáty súťažných programov a predražené estrády nie sú tým, čo by malo tvoriť základné piliere programu televízie platenej z verejných finančných prostriedkov. Bohužiaľ, ak sa pozrieme na dramaturgiu STV, najmä Jednotky, zodpovedá dosiaľ práve takejto charakteristike. Dvojka je zas v neúnosnej miere postavená na akvizíáciách a reprízach, hoci práve ona svojím profilom aspoň čiastočne zachraňuje povesť STV ako verejnoprávnej televízie. Existuje z tejto situácie rozumné východisko?
.programový dlh
Porovnaním situácie STV a ČT môžeme vyčísliť programový dlh STV sumou približne 4,2 mld. Sk. To je v prepočte asi polovica toho, čo ČT v rokoch 1995 až 2007 priamo investovala do pôvodnej televíznej tvorby. Ak si vezmeme ČT ako príklad relatívne úspešnej televízie verejnej služby, ktorá najmenej päť rokov tiež bojovala s finančnými problémami a ktorá nota bene vznikla z rovnakých základov ako STV, vyjde nám pri porovnaní ekonomického potenciálu oboch krajín táto suma ako tá, ktorú mala v rovnakom období na rovnaký účel vynaložiť STV. Neurobila to.
Pre STV je najťaživejším dedičstvom absolútny nedostatok novších slovenských filmov, televíznych filmov a scenárov. Často zabúdame, že tento fakt má aj svoj ekonomický rozmer. Prináša totiž zvýšenie nákladov na akvizície a na dabing rádovo o 80 až 110 miliónov Sk ročne. Tieto peniaze potom chýbajú v pôvodnej dramatickej tvorbe. Prerušením kontinuity vývoja slovenskej dramaturgie vznikol začarovaný kruh. Na tento stav dopláca celá slovenská audiovizuálna tvorba. Význam, ktorý sa na Slovensku pripisuje dabingu, je neporovnateľne väčší než napríklad v Čechách. Túto tendenciu najnovšie podporil aj zákon. Výsledok je paradoxný: čím viac finančných prostriedkov STV používa na dabing, tým menej jej zostáva na pôvodnú tvorbu. Znižovanie objemu pôvodnej tvorby zas vytvára tlak na zvyšovanie objemu dabingu...
.verejná služba
Postupný ekonomický a morálny úpadok STV spôsobil, že televízia prestala produkovať pôvodnú slovenskú filmovú a televíznu tvorbu. Už desiatky rokov pritom v Európe platí, že práve podpora dramatickej tvoby televíziami verejnej služby tvorí dôležité zázemie pre rozvoj národných kinematografií. Ak v oblasti spravodajstva bývajú televízie verejnej služby vystavené relatívne silnej konkurencii, vo sfére dramatickej tvorby je ich pôsobenie nenahraditeľné.
V poslednom desaťročí STV v tejto úlohe zlyhala. Televízna dramatická tvorba na Slovensku sa dnes obmedzuje iba na komerčné stanice, ktoré však – až na výnimky – produkujú len adaptácie zahraničných formátov, alebo tzv. daily soap. Ak má STV znovu získať svoju dávno stratenú legitimitu, musí okrem iného uspieť aj v oblasti pôvodnej dramatickej tvorby, vrátiť ju na obrazovku v relatívne vysokej kvalite a s dlhodobo stabilnou dramaturgiou.
Programový dlh však nie je možné splatiť v priebehu jedného alebo dvoch rokov. Limitujúcim faktorom nie sú len peniaze, ale najmä potenciál autorského, hereckého a produkčného zázemia na Slovensku. V praxi môžeme očakávať, že STV vyrobí dva klasické trinásťdielne televízne seriály ročne. Na to, aby s nimi mohla vo vysielaní racionálne nakladať, však potrebuje mať vo svojich programových fondoch takýchto seriálov šesť až osem. Navyše by mala vyrobiť zhruba päť televíznych filmov ročne, z ktorých najmenej jeden by mal byť určený deťom. Tento objem výroby predstavuje na jednej strane minimum toho, čo by verejnoprávna televízia na zachovanie pôvodnej dramatickej tvorby mala ročne vyprodukovať, na druhej strane maximum toho, čo je možné za súčasného stavu STV dosiahnuť s prihliadnutím na záruku kvalitnej scenáristickej prípravy, dobrého hereckého obsadenia a úspešnej realizácie. Plnoformátová televízna stanica však potrebuje mať na efektívne využitie k dispozícii 26 porovnateľných snímkov na vybudovanie stabilného programového „okna“ na pol roka...
Viac než desaťročný prepad dramatickej tvorby znamená, že aj pri maximálnom úsilí sa môže STV priblížiť štandardu ČT vo vysielaní vlastnej produkcie najskôr za tri až štyri roky. Zatiaľ je však aj to iba možnosť. Kľúčovou otázkou je, či sa podarí obnoviť a dlhodobo udržať jasnú dramaturgickú líniu, ktorá umožní v niekoľkoročnej perspektíve diela vlastnej produkcie STV zhodnocovať. Nie je to len otázka budúcnosti klasického vysielania, ale tiež uplatnenie STV ako inštitúcie v digitálnom svete.
Som presvedčený, že existencia STV bude mať zmysel – okrem iného – až po obnovení kvalitnej dramaturgie pôvodnej filmovej a televíznej tvorby. Vďaka nej bude možné obmedziť finančné toky, ktoré dnes prúdia do akvizícií a dabingu, a nasmerovať ich do pôvodnej tvorby. V takom prípade sa televízii verejnej služby na Slovensku vráti jej dávno stratená legitimita. Ak sa tak nestane, ocitne sa STV na mediálnej periférii a postupne sa bude čím ďalej, tým hlbšie prepadať do bezvýznamnosti.
.nikolaj Savický
Autor je zástupca generálneho riaditeľa
STV zodpovedný za strategický rozvoj.
Televízie verejnej služby patria k typickým atribútom európskeho národného štátu. Zrušením verejnoprávnej STV by Slovensko vyslalo negatívny signál smerom k medzinárodnému spoločenstvu. Zrušenie verejnoprávnej televízie nie je v žiadnej európskej krajine na programe dňa. Napriek tomu – alebo práve preto – je veľmi dôležité diskutovať o budúcnosti STV. V očiach mnohých ľudí je STV už dlho zbytočnou a nelegitímnou inštitúciou. Samotná STV tento názor svojou programovou ponukou už desať či dvanásť rokov čiastočne oprávňuje.
Otázka by teda nemala znieť tak, či má, alebo nemá na Slovensku existovať verejnoprávna televízia, ale mala by byť o tom, ako má vyzerať. Aj keď nie je možné tieto požiadavky vyjadriť exaktne, pravdepodobne sa veľká väčšina divákov zhodne na tom, že lacné telenovely, prevzaté formáty súťažných programov a predražené estrády nie sú tým, čo by malo tvoriť základné piliere programu televízie platenej z verejných finančných prostriedkov. Bohužiaľ, ak sa pozrieme na dramaturgiu STV, najmä Jednotky, zodpovedá dosiaľ práve takejto charakteristike. Dvojka je zas v neúnosnej miere postavená na akvizíáciách a reprízach, hoci práve ona svojím profilom aspoň čiastočne zachraňuje povesť STV ako verejnoprávnej televízie. Existuje z tejto situácie rozumné východisko?
.programový dlh
Porovnaním situácie STV a ČT môžeme vyčísliť programový dlh STV sumou približne 4,2 mld. Sk. To je v prepočte asi polovica toho, čo ČT v rokoch 1995 až 2007 priamo investovala do pôvodnej televíznej tvorby. Ak si vezmeme ČT ako príklad relatívne úspešnej televízie verejnej služby, ktorá najmenej päť rokov tiež bojovala s finančnými problémami a ktorá nota bene vznikla z rovnakých základov ako STV, vyjde nám pri porovnaní ekonomického potenciálu oboch krajín táto suma ako tá, ktorú mala v rovnakom období na rovnaký účel vynaložiť STV. Neurobila to.
Pre STV je najťaživejším dedičstvom absolútny nedostatok novších slovenských filmov, televíznych filmov a scenárov. Často zabúdame, že tento fakt má aj svoj ekonomický rozmer. Prináša totiž zvýšenie nákladov na akvizície a na dabing rádovo o 80 až 110 miliónov Sk ročne. Tieto peniaze potom chýbajú v pôvodnej dramatickej tvorbe. Prerušením kontinuity vývoja slovenskej dramaturgie vznikol začarovaný kruh. Na tento stav dopláca celá slovenská audiovizuálna tvorba. Význam, ktorý sa na Slovensku pripisuje dabingu, je neporovnateľne väčší než napríklad v Čechách. Túto tendenciu najnovšie podporil aj zákon. Výsledok je paradoxný: čím viac finančných prostriedkov STV používa na dabing, tým menej jej zostáva na pôvodnú tvorbu. Znižovanie objemu pôvodnej tvorby zas vytvára tlak na zvyšovanie objemu dabingu...
.verejná služba
Postupný ekonomický a morálny úpadok STV spôsobil, že televízia prestala produkovať pôvodnú slovenskú filmovú a televíznu tvorbu. Už desiatky rokov pritom v Európe platí, že práve podpora dramatickej tvoby televíziami verejnej služby tvorí dôležité zázemie pre rozvoj národných kinematografií. Ak v oblasti spravodajstva bývajú televízie verejnej služby vystavené relatívne silnej konkurencii, vo sfére dramatickej tvorby je ich pôsobenie nenahraditeľné.
V poslednom desaťročí STV v tejto úlohe zlyhala. Televízna dramatická tvorba na Slovensku sa dnes obmedzuje iba na komerčné stanice, ktoré však – až na výnimky – produkujú len adaptácie zahraničných formátov, alebo tzv. daily soap. Ak má STV znovu získať svoju dávno stratenú legitimitu, musí okrem iného uspieť aj v oblasti pôvodnej dramatickej tvorby, vrátiť ju na obrazovku v relatívne vysokej kvalite a s dlhodobo stabilnou dramaturgiou.
Programový dlh však nie je možné splatiť v priebehu jedného alebo dvoch rokov. Limitujúcim faktorom nie sú len peniaze, ale najmä potenciál autorského, hereckého a produkčného zázemia na Slovensku. V praxi môžeme očakávať, že STV vyrobí dva klasické trinásťdielne televízne seriály ročne. Na to, aby s nimi mohla vo vysielaní racionálne nakladať, však potrebuje mať vo svojich programových fondoch takýchto seriálov šesť až osem. Navyše by mala vyrobiť zhruba päť televíznych filmov ročne, z ktorých najmenej jeden by mal byť určený deťom. Tento objem výroby predstavuje na jednej strane minimum toho, čo by verejnoprávna televízia na zachovanie pôvodnej dramatickej tvorby mala ročne vyprodukovať, na druhej strane maximum toho, čo je možné za súčasného stavu STV dosiahnuť s prihliadnutím na záruku kvalitnej scenáristickej prípravy, dobrého hereckého obsadenia a úspešnej realizácie. Plnoformátová televízna stanica však potrebuje mať na efektívne využitie k dispozícii 26 porovnateľných snímkov na vybudovanie stabilného programového „okna“ na pol roka...
Viac než desaťročný prepad dramatickej tvorby znamená, že aj pri maximálnom úsilí sa môže STV priblížiť štandardu ČT vo vysielaní vlastnej produkcie najskôr za tri až štyri roky. Zatiaľ je však aj to iba možnosť. Kľúčovou otázkou je, či sa podarí obnoviť a dlhodobo udržať jasnú dramaturgickú líniu, ktorá umožní v niekoľkoročnej perspektíve diela vlastnej produkcie STV zhodnocovať. Nie je to len otázka budúcnosti klasického vysielania, ale tiež uplatnenie STV ako inštitúcie v digitálnom svete.
Som presvedčený, že existencia STV bude mať zmysel – okrem iného – až po obnovení kvalitnej dramaturgie pôvodnej filmovej a televíznej tvorby. Vďaka nej bude možné obmedziť finančné toky, ktoré dnes prúdia do akvizícií a dabingu, a nasmerovať ich do pôvodnej tvorby. V takom prípade sa televízii verejnej služby na Slovensku vráti jej dávno stratená legitimita. Ak sa tak nestane, ocitne sa STV na mediálnej periférii a postupne sa bude čím ďalej, tým hlbšie prepadať do bezvýznamnosti.
.nikolaj Savický
Autor je zástupca generálneho riaditeľa
STV zodpovedný za strategický rozvoj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.