Zdá sa, že na Slovensku sa v tomto smere za dvanásť rokov nového milénia udialo trestuhodne málo, veď ani v našom hlavnom meste, ktoré sa hrdilo stavebným boomom, nebola postavená žiadna nová galéria.
Život súčasného umenia sa do veľkej miery formuje a odohráva predovšetkým v malých súkromných galériách, ktoré vznikajú a fungujú zväčša z nadšenia ich majiteľov. Ich galérie nie sú novostavby, navrhované výlučne pre vystavovanie umenia, naopak, na prezentáciu umenia dokážu využiť takmer každý priestor. Sú to galérie ‒ nomádi, zastavujú sa na neobvyklých, zabudnutých či chátrajúcich miestach a takmer bez nákladov ich obnovujú a sprístupňujú verejnosti. Vtip a vynaliezavosť, akú badať na upravených priestoroch malých galérií, v sebe často nesie viac architektonického umu a tvorivosti než veľké „developerské“ projekty. Architektonická topografia nevyužitých miest, ktorú už dve desiatky rokov kreslia na mape Bratislavy svojimi skromnými invenciami malé galérie, v mnohom reprezentuje spoločenskú situáciu u nás, ale aj vo svete. Putovanie galérie Space, Photoport, Enter či ďalších rozšírilo mapu hlavného mesta o nové priestory kultúry, odhalilo ich potenciál.
Malé galérie sa stali vitálnou alternatívou ku kamenným inštitúciám a veľkým projektom typu Guggenheimovo múzeum v Bilbau, ktoré zdanlivo vládnu kultúrnemu životu vo svete. O tom, že aj v Bratislave stojí takáto supermoderná galéria, však vie málokto. Budova Slovenskej národnej galérie vo svojom koncepte aj forme v ničom nezaostáva za jej „kolegyňami“ vo svete, dostavba galérie od architekta Vladimíra Dedečka sa však nielen vinou technických chýb, ale aj pre nechuť podporiť jej obnovu dostala do periférie v rámci centra mesta. Ľudia zabudli nielen na veľkorysé výstavné priestory premostenia, roky zatvorené v dôsledku havarijného stavu, ale aj na plochu nádvoria, prístupnú verejnosti. Vedeniu galérie sa však toto leto podarilo priestor Vodných kasární opäť vtiahnuť do života mesta. Použitím stratégie, blízkej malým súkromným galériám, iniciovali projekt Letného pavilónu, ktorý upozornil na nádvorie galérie a spolu s letným kinom vrátil túto zónu na mapu bratislavského kultúrneho života.
„Low cost“ intervencia architektov Martina Jančoka a Aleša Šedivca, ktorá, paradoxne, nevznikla z iniciatívy nadšencov z malých kultúrnych organizácií, ale z iniciatívy kamennej inštitúcie národnej galérie, bola akiste jedným z najvýraznejších architektonických, ako aj kultúrnych počinov tohto roku. Ľahká konštrukcia, zostavená z prozaického materiálu – lešenárskych rúr, vymedzila na nádvorí galérie efemérny priestor, kde mali ľudia možnosť každodenne relaxovať a zároveň sa stretnúť s umením.
Jednoduchý vstup architektov do nádvoria bol úspešný nielen pre nich (získali zaň architektonickú cenu CEZAR), ale aj pre galériu samotnú, ukázali totiž verejnosti, že aj ich sídlo, negatívne vnímané väčšinou Bratislavčanov, môže mať atmosféru, akú zažívate na nádvoriach svetových galérii a múzeí. Letný pavilón SNG je dnes už demontovaný a aj nádvorie spolu s celým komplexom Vodných kasární je prázdne, nachystané na rekonštrukciu, ktorá sa už konečne stáva realitou. Držme palce, aby aj plánovaná náročná obnova SNG poodhalila, aký architektonický šperk v Bratislave vlastne stojí.
Autor je historik architektúry.
Život súčasného umenia sa do veľkej miery formuje a odohráva predovšetkým v malých súkromných galériách, ktoré vznikajú a fungujú zväčša z nadšenia ich majiteľov. Ich galérie nie sú novostavby, navrhované výlučne pre vystavovanie umenia, naopak, na prezentáciu umenia dokážu využiť takmer každý priestor. Sú to galérie ‒ nomádi, zastavujú sa na neobvyklých, zabudnutých či chátrajúcich miestach a takmer bez nákladov ich obnovujú a sprístupňujú verejnosti. Vtip a vynaliezavosť, akú badať na upravených priestoroch malých galérií, v sebe často nesie viac architektonického umu a tvorivosti než veľké „developerské“ projekty. Architektonická topografia nevyužitých miest, ktorú už dve desiatky rokov kreslia na mape Bratislavy svojimi skromnými invenciami malé galérie, v mnohom reprezentuje spoločenskú situáciu u nás, ale aj vo svete. Putovanie galérie Space, Photoport, Enter či ďalších rozšírilo mapu hlavného mesta o nové priestory kultúry, odhalilo ich potenciál.
Malé galérie sa stali vitálnou alternatívou ku kamenným inštitúciám a veľkým projektom typu Guggenheimovo múzeum v Bilbau, ktoré zdanlivo vládnu kultúrnemu životu vo svete. O tom, že aj v Bratislave stojí takáto supermoderná galéria, však vie málokto. Budova Slovenskej národnej galérie vo svojom koncepte aj forme v ničom nezaostáva za jej „kolegyňami“ vo svete, dostavba galérie od architekta Vladimíra Dedečka sa však nielen vinou technických chýb, ale aj pre nechuť podporiť jej obnovu dostala do periférie v rámci centra mesta. Ľudia zabudli nielen na veľkorysé výstavné priestory premostenia, roky zatvorené v dôsledku havarijného stavu, ale aj na plochu nádvoria, prístupnú verejnosti. Vedeniu galérie sa však toto leto podarilo priestor Vodných kasární opäť vtiahnuť do života mesta. Použitím stratégie, blízkej malým súkromným galériám, iniciovali projekt Letného pavilónu, ktorý upozornil na nádvorie galérie a spolu s letným kinom vrátil túto zónu na mapu bratislavského kultúrneho života.
„Low cost“ intervencia architektov Martina Jančoka a Aleša Šedivca, ktorá, paradoxne, nevznikla z iniciatívy nadšencov z malých kultúrnych organizácií, ale z iniciatívy kamennej inštitúcie národnej galérie, bola akiste jedným z najvýraznejších architektonických, ako aj kultúrnych počinov tohto roku. Ľahká konštrukcia, zostavená z prozaického materiálu – lešenárskych rúr, vymedzila na nádvorí galérie efemérny priestor, kde mali ľudia možnosť každodenne relaxovať a zároveň sa stretnúť s umením.
Jednoduchý vstup architektov do nádvoria bol úspešný nielen pre nich (získali zaň architektonickú cenu CEZAR), ale aj pre galériu samotnú, ukázali totiž verejnosti, že aj ich sídlo, negatívne vnímané väčšinou Bratislavčanov, môže mať atmosféru, akú zažívate na nádvoriach svetových galérii a múzeí. Letný pavilón SNG je dnes už demontovaný a aj nádvorie spolu s celým komplexom Vodných kasární je prázdne, nachystané na rekonštrukciu, ktorá sa už konečne stáva realitou. Držme palce, aby aj plánovaná náročná obnova SNG poodhalila, aký architektonický šperk v Bratislave vlastne stojí.
Autor je historik architektúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.