Na úvod pokračovania nášho dlhodobého reportážneho seriálu o miznutí identity bývalých uhorských žúp (stolíc) si dáme malý odťažitý test. O čom vypovedá fakt, že v bratislavskom telefónnom zozname nenájdete ani jedného nositeľa priezviska Zemplínsky? Mužov menom Oravec, Lipták či Spišiak je tam pritom neúrekom.
.zemplínska identita nikdy nebola natoľko silná, aby „stmeľovala“ ľudí aj cez ich priezviská. Podobne ako inde na Slovensku, aj tu bola administratívne a násilne pretrhnutá zánikom systému stolíc v roku 1923, teda v období 1. ČSR. Pamätníci už medzičasom vymreli. Stopy pestrosti však pretrvali v ich potomkoch, ktorí si ako genetický kód nesú pre tento kraj typický fenomén: náboženskú a etnickú toleranciu. Zemplín bol rozľahlý, siahal od hraníc Poľska
hlboko do dnešného Maďarska. Trianonská zmluva po 1. svetovej vojne toto územie rozdelila medzi nástupnícke štáty. Približne dve tretiny Zemplína pripadli Československu a tretina Maďarsku. Kruto na to doplatilo najmä správne centrum župy, mesto Sátoráljaújhely. Dvetisíc hektárov jeho chotára pripadlo ČSR, podobne ako strategicky dôležitá železničná trať smerom na Rusko. Z centra župy sa stala upadajúca periféria. Dnes pritom spája obidve časti svetoznámej tokajskej oblasti a Schengen od roku 2008 možno vytvorí podmienky na obnovenie celku.
O pestrosti Zemplína vypovedá ešte jedno porovnanie. Kým zo severu bývalej župy pochádzajú rusínski predkovia Andy Warhola, na juhu v maďarskom Sárospataku v rokoch 1650 až 1654 písal Orbis Pictus a iné slávne diela Ján Ámos Komenský.
.od Rusnakov po Maďare
Stredný a dolný Zemplín nebol iba, ako by sa mohlo povrchne zdať, akousi civilizačnou pustatinou bez jediného kráľovského mesta. Ani mŕtvou nížinatou krajinou, ktorú spľundrovali morové epidémie a protihabsburské stavovské Tököliho a Rákociho povstania na začiatku 18. storočia. Hromadne a organizovane ju s prísľubom úrodnej pôdy a daňových úľav osídľovali karpatskí Rusíni z hornatého severovýchodu. Ján Žudel v knihe Stolice na Slovensku uvádza, že na Zemplíne a v Užskej stolici bola v roku 1715 viac ako polovica poddanských usadlostí opustená, takže zemepáni riešili deficit pracovnej sily jej importom. Obyvateľstvo sa teda premiešalo. Historik Peter Šoltés pripomína jeden prežívajúci pozoruhodný frazeologický stereotyp: „Ľudia tam dodnes hovoria ‚ideme na Rusnaky, alebo ideme na Maďare', podľa toho, či myslia sever alebo juh Zemplína.“
Pritom stopy tých pradávnych veľkých presunov ľudu nárazníkovej zóny kdesi na pomedzí Západu a Východu sa prejavujú aj dnes. Trebišov, Vranov nad Topľou, Humenné či nebodaj Medzilaborce stále zápasia s dôkladným vymazaním histórie za éry socializmu: povýšenie väčších dedín na mestá sa nezaobišlo bez následkov. Výstavba panelákových sídlisk tu amputovala celé štvrte, ulice, synagógy. Povedzme to jemne. V porovnaní so spišskou gotikou je Zemplín kultúrne skromnejší. Netreba mu však krivdiť. Trebárs mohyla na Szélmalomdombe je jedným z najbohatších staromaďarských hrobov vôbec.
Zemplín si napriek ranám osudu uchoval výnimočnú etnickú (od severu na juh tu žijú Rusíni, Slováci a Maďari) aj konfesionálnu (v rovnakom smere sú tu vyznávači pravoslávia, gréckokatolíckej, katolíckej, evanjelickej aj kalvínskej viery) pestrosť.
V roku 1891 uhorské štatistiky evidovali 299 197 obyvateľov Zemplínskej župy, z čoho 47,2 percenta sa hlásilo k Maďarom, 35,9 percenta k Slovákom, 10,4 percenta k Rusínom a 5,2 percenta k Nemcom. Riaditeľ Vlastivedného múzea v Trebišove Juraj Šaranský poukazuje na štatistickú maďarizáciu: „Grófka Katinka Károly Andrásiová v spomienkach píše, že keď sa so sestrami hrali v parku zámku, chodili za plot deti z mesta a pokrikovali na ne pre nich neznámou rečou – bola to slovenčina. Všetky národnostne pestré zemplínske mestečká boli v druhej polovici 19. storočia pomaďarčované, vznikali maďarizačné spolky. Východoslovenská rada sa po rozpade monarchie usilovala pripojiť východné Slovensko k vznikajúcemu Maďarsku. Zápisnice zastupiteľstva v Trebišove sa až do roku 1922 písali v maďarčine a učitelia odmietali zložiť sľub poslušnosti ČSR. Aj preto nasledovala ‚expanzia' českých učiteľov.“
.vareha, Bush a Putin
Podnikateľov, ktorí sú schopní za deň vychľastať desať redbulov, pobehuje po Karpatskej kotline iste dosť. Stavím sa však, že Mikuláš Vareha (čo je skutočné meno, nie literárna postava) je v popíjaní tekutej trhaviny unikát. Asi ako tokajské víno, ktoré jeho firma Royal Slovakia dokázala presadiť až na stôl bratislavského summitu v roku 2004. Údajne, treba dodať. Na Zemplíne vám povedia, že túto historku dokážu potvrdiť iba traja ľudia na svete. Vareha, Bush a Putin. A na adresu jej nositeľa tu všetci respondenti, riaditeľ múzea i konkurenčný vinár, veľavýznamne zdvihnú obočie a usmejú sa: „Ach, Miki.“
Ako tak podnikateľ Vareha sedí osamelo ponorený v kresle umiestnenom v rohu obrovskej drevenej miestnosti svojej nedokončenej latifundie, pričom dievčina z jeho polyfunkčnej čerpacej stanice mu servíruje jeden redbul za druhým, nevyhnutne vám musí napadnúť otázka, za ktorým rohom tejto budúcej reštaurácie si chystá klapku Quentin Tarantino. Už hrozivý výzor tohto, nie príliš urasteného expolicajta evokuje obraz zemplínskych šľachticov, ktorí mohli kráčať vzpriamene aj pod nízkym vchodom do miestností svojho sídla, s mečom a v brnení. Tie pevnosti sa už medzičasom rozpadli, podobne ako kosti ich vládcov. V prepadlisku dejín skončili Kelti, Dákovia, ale aj šľachtici rodu Drugetovcov, ktorí bývali a vládli zo zemplínskeho hradiska v polohe Várhegy. To sa stalo centrom župy už v polovici 13. storočia.
Späť však k Varehovi, na ktorého možno nazerať aj ako na nositeľa kontinuity odbojných zemepánov. Variáciou šľachtického meča sú v jeho prípade kuše, pušky, pištole a iné na obdiv vystavované zbrane. Svojho času sa dal s nimi ochotne vyfotiť aj do projektu slávnej agentúry Magnum o Novej Európe. Užasnutý Chris Steele-Perkins snímal aj to, ako Vareha hrdo stojí na vyradenom nosiči balistických rakiet na dvore bývalého JRD, jedného z piatich, ktoré kúpil – medzi sudmi vína a vyradenými sanitkami prerobenými na poľnohospodárske stroje či starými autami značky Lada, ktorých motory použil do člnov. Tento zemplínsky vladár zužitkuje všetko. Donedávna na Ukrajine nakupoval lacnú naftu, tú menil v Maďarsku za hroznový mušt, ktorý spracoval na Slovensku na víno, aby ho potom výhodne predal späť na Ukrajinu. Svojrázne, no účinné metódy používal aj na to, aby si jeho zamestnanci odvykali piť v práci alkohol: „Položím otvorený demižón s vínom a poviem im, že ak z toho zmizne čo len deci, všetci prídu o prácu. Nezmizne nič.“
.ring, slon a pštrosy v jabloňovom sade
Ak vojdete do jeho najnovšieho podniku, čerpacej stanice s priliehavým názvom Agent 007 na periférii Slovenského Nového Mesta (pár metrov za hranicou leží Sátoráljaújhely), zhliadnete čosi surreálne. Plot s pravidelne sa striedajúcimi soškami mikimauza, Chaplina či Laurela s Hardym v podživotnej veľkosti slúži iba ako decentné predjedlo. Sumár Varehových aktivít vysoko presahuje výpočet „pasivít“ inštitúcií, ktoré sú na neho prikrátke. Stavebné povolenia? Koho by tu také malichernosti zaujímali! Aj fakt, že sa pri kopaní vinohradníckych pivníc doslova prekopal k susedom, tu necháva okolie ľahostajným. Predstava úradníčky, ktorá sem zavíta na kontrolu z Košíc či nebodaj z Bratislavy, je značne komická.
„Minule ma v jednej maďarskej televízii predstavili ako slovenského podnikateľa. Hovoril som, že nemožno urobiť spoločné projekty, ak sa ľudia navzájom nepoznajú. Vytvoril som preto centrum slovensko-maďarského zahrievania, kde sa zo starostov stanú kamaráti,“ vraví Vareha. Predsavzatie je to, pravda, ušľachtilé. Prax je však trochu bizarnejšia.
Cezhraničnú spoluprácu zatiaľ napĺňa diskotéka v miestnosti, kde jedna maďarská firma ponúka „všelijaké tabletky a tekutiny z kaktusov“. Cena? Balenie pozostávajúce zo 60 liečivých rastlinných prípravkov stojí iba 14-tisíc korún. Ak sa návštevníkom zunuje liečenie, môžu sa presunúť do boxerského ringu, kde využívajú takpovediac synergický efekt. Vareha vysvetľuje: „Aby tu bol poriadok, máme boxerov ako ochranku. Ja tých chlapcov sponzorujem. Platím im autobus aj naftu na zápasy. Prihlásiť sa však do ringu môže každý, aj amatér. Cigáň zbije Cigáňa a ešte im za to aj zaplatím. Dobré, no nie? Víťaz dostane 500 korún a ten druhý stovku na doping a vitamíny. Rady záujemcov sa rozširujú, cez víkendy tu máme 800 ľudí.“
Ideme ďalej. Čerpaciu stanicu obklopuje akýsi val drevených eurochatiek bez okien. Vareha má aj drevársku firmu v Strede nad Bodrogom, takže umne zužitkoval aj dvaapolmetrové kusy dreva, ktoré nekúpil maďarský odberateľ. Kto a ako sa tu bude asi tak zahrievať? Zrejme Slovenky s Maďarmi. To najlepšie však príde na koniec, ako vždy. Vareha je aj náruživý poľovník a milovník rôznych exotických zvierat (teda, skôr ich mäsa s nízkym obsahom cholesterolu). Chce na Zemplíne vybudovať zoologickú záhradu s pštrosmi, lamami, diviakmi, jeleňmi, muflónmi, ale aj s ťavou, žirafou, zebrou a slonom. „Slon je už na ceste. Detaily však neprezradím, lebo by k nám nedošiel. Aby sme ho mohli získať a vybaviť na neho papiere, museli sme kúpiť dvoch slonov. Ten druhý pôjde do inej zoo,“ objasňuje podnikateľ spletité transakcie. Opäť synergickým efektom bude reštaurácia a výlety pre školákov z okolia, ktorých zadarmo v tokajskej zoo pohostia, poukazujú im zvieratká a deti potom za odmenu na jeseň vypomôžu pri zbere hrozna.
Ak neveríte a považujete to všetko za príliš bizarné, stačí, ak prechádzajúc autom okolo zemplínskej dedinky Veľaty spomalíte a pozriete sa smerom k jabloňovému sadu pri ceste – medzi stromčekmi tu bude vyčnievať sto pštrosích hláv a dlhých krkov. Je fajn, ak si niekto dokáže splniť svoje sny.
.od Sotákov po UNESCO
Samozrejme, žijú tu aj ľudia, ktorí redbul náruživo nepijú, slony neimportujú a vzťahy s Maďarmi v ringu neutužujú. Témou dňa v Trebišove už nie je vzbura a rabovanie Rómov v súvislosti s „kaníkovskou reformou“, ktoré polícia a vojsko v zime 2004 tvrdo potlačili, ale elektráreň. Mesto sa polarizuje na zámere českého investora vybudovať tu tepelnú elektráreň s poetickým názvom nový energetický zdroj (NEZ). Vznikli dokonca dve občianske iniciatívy – jedna proti (petíciu podpísalo viac ako 9-tisíc ľudí, ktorí sa obávajú dopadov na životné prostredie) a druhá za (poukazuje na 300 priamych a 2 000 následne vytvorených pracovných príležitostí). Ako to s elektrárňou dopadne, nikto zatiaľ nevie, už dnes však medzi jej najhlasnejších kritikov patria maďarské politické elity vrátane prezidenta László Sólyoma.
Podobným zásadným sporom je dnes aj zámer miestneho podnikateľa ťažiť perlit v obci Bara v Tokajskej vinohradníckej oblasti, ktorá v roku 2008 ašpiruje na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Treba dodať, že časť tokajských honov na území Maďarska už zapísaná je a oblasť po vyriešení medzištátnych sporov o ochrannú známku začína spoločne prosperovať. Mnohých v kraji preto popudilo, že obvodný banský úrad v Košiciach už vymedzil Zemplínskej plavebnej spoločnosti dobývací priestor na povrchový lom na ťažbu perlitu ako suroviny pre stavebníctvo. Obávajú sa devastácie celej oblasti, zrejme nie bezdôvodne. Pre tradičný spor medzi záujmami celku (Tokaj ako svetoznáma značka) a jednotlivca (investor lomu) je tento príbeh slovenskou klasikou. Kto vyhrá?
„Dúfam, že vyhrá zdravý rozum,“ hovorí Štefan Szabó z košického občianskeho združenia SOSNA, ktoré na juhu Zemplína rozbieha projekty vodnej a vidieckej turistiky bez hraníc. „Znamenalo by to devastáciu tohto malého vzácneho územia. Nielen v Tokaji, aj v obciach ako Malý a Veľký Horeš sú nádherné pivnice zo štiepaného kameňa bez malty. Juh Zemplína má pritom vzhľadom na izolovanosť možno lepšie zachovanú identitu ako sever,“ nazdáva sa Szabó, pričom poukazuje na to, že v malom regióne pôsobí niekoľko desiatok činorodých mimovládnych organizácií.
Tieto slová potvrdzuje aj skúsenosť z obce Zemplín, ktorá dala bývalej župe meno a do roku 1666 bola päťsto rokov aj jej sídlom. Via Magna – teda významná obchodná cesta z juhu na sever – ju však potom obišla a obec sa ocitla na periférii. Okrem toho sa počas stavovských povstaní v 17. storočí postavila na pozície evanjelikov a kalvínov, čo, pochopiteľne, nebolo po vôli vrchnosti a najmä cisárskemu dvoru vo Viedni. Dnes tvoria 80 percent obyvateľov obce Maďari. Príčinlivá starostka Mária Tuchyňová vysvetľuje, že chátrajúci Župný dom, ktorý v minulosti slúžil aj ako sklad či sýpka, už desať rokov opravujú. Polovicu potrebných zdrojov dostali od štátu, druhú financujú sami. „Chceme to dať do poriadku tak, aby sme tu sprístupnili expozície. Vyhlásili sme zbierku a ľudia ochotne nosia veci dokumentujúce históriu. Jeden pán nám minule venoval vinohradnícky lis. Chceme sem potom na výjazdové stretnutia pozývať primátorov všetkých miest bývalej župy. Slovenská strana má však, žiaľ, oveľa menší záujem o históriu ako maďarská,“ posťažuje si Tuchyňová.
Čo dodať na záver? Advokát, etnograf a publicista Ján Čaplovič napísal v prvej polovici 19. storočia knihu Etnografia Slovákov v Uhorsku. O zemplínskych Sotákoch (Slovákoch, ktorí namiesto co hovoria so, svo) sa vyjadruje s obdivom ako o zručných furmanoch, ktorí rozvážajú víno a iný tovar do Poľska, Ruska, Pruska, Čiech aj Rakúska: „Obyčajne sa parobčekovia zavčasu učia jazdiť a poháňať kone, a tak sa čuduje svet, že často mávajú takí sopľoši, ktorí majú ešte mlieko či mledzivo na jazyku a sotva ich vidno v sedle, šesť až osem koní.“ Regionálne osobitosti do značnej miery medzičasom zanikli. Furmanov už na cestách tiež veľa nestretnete. Úcta či neúcta k spoločným dejinám v lepšom prípade umožní vznik expozície. A v horšom?
.andrej Bán
.zemplínska identita nikdy nebola natoľko silná, aby „stmeľovala“ ľudí aj cez ich priezviská. Podobne ako inde na Slovensku, aj tu bola administratívne a násilne pretrhnutá zánikom systému stolíc v roku 1923, teda v období 1. ČSR. Pamätníci už medzičasom vymreli. Stopy pestrosti však pretrvali v ich potomkoch, ktorí si ako genetický kód nesú pre tento kraj typický fenomén: náboženskú a etnickú toleranciu. Zemplín bol rozľahlý, siahal od hraníc Poľska
hlboko do dnešného Maďarska. Trianonská zmluva po 1. svetovej vojne toto územie rozdelila medzi nástupnícke štáty. Približne dve tretiny Zemplína pripadli Československu a tretina Maďarsku. Kruto na to doplatilo najmä správne centrum župy, mesto Sátoráljaújhely. Dvetisíc hektárov jeho chotára pripadlo ČSR, podobne ako strategicky dôležitá železničná trať smerom na Rusko. Z centra župy sa stala upadajúca periféria. Dnes pritom spája obidve časti svetoznámej tokajskej oblasti a Schengen od roku 2008 možno vytvorí podmienky na obnovenie celku.
O pestrosti Zemplína vypovedá ešte jedno porovnanie. Kým zo severu bývalej župy pochádzajú rusínski predkovia Andy Warhola, na juhu v maďarskom Sárospataku v rokoch 1650 až 1654 písal Orbis Pictus a iné slávne diela Ján Ámos Komenský.
.od Rusnakov po Maďare
Stredný a dolný Zemplín nebol iba, ako by sa mohlo povrchne zdať, akousi civilizačnou pustatinou bez jediného kráľovského mesta. Ani mŕtvou nížinatou krajinou, ktorú spľundrovali morové epidémie a protihabsburské stavovské Tököliho a Rákociho povstania na začiatku 18. storočia. Hromadne a organizovane ju s prísľubom úrodnej pôdy a daňových úľav osídľovali karpatskí Rusíni z hornatého severovýchodu. Ján Žudel v knihe Stolice na Slovensku uvádza, že na Zemplíne a v Užskej stolici bola v roku 1715 viac ako polovica poddanských usadlostí opustená, takže zemepáni riešili deficit pracovnej sily jej importom. Obyvateľstvo sa teda premiešalo. Historik Peter Šoltés pripomína jeden prežívajúci pozoruhodný frazeologický stereotyp: „Ľudia tam dodnes hovoria ‚ideme na Rusnaky, alebo ideme na Maďare', podľa toho, či myslia sever alebo juh Zemplína.“
Pritom stopy tých pradávnych veľkých presunov ľudu nárazníkovej zóny kdesi na pomedzí Západu a Východu sa prejavujú aj dnes. Trebišov, Vranov nad Topľou, Humenné či nebodaj Medzilaborce stále zápasia s dôkladným vymazaním histórie za éry socializmu: povýšenie väčších dedín na mestá sa nezaobišlo bez následkov. Výstavba panelákových sídlisk tu amputovala celé štvrte, ulice, synagógy. Povedzme to jemne. V porovnaní so spišskou gotikou je Zemplín kultúrne skromnejší. Netreba mu však krivdiť. Trebárs mohyla na Szélmalomdombe je jedným z najbohatších staromaďarských hrobov vôbec.
Zemplín si napriek ranám osudu uchoval výnimočnú etnickú (od severu na juh tu žijú Rusíni, Slováci a Maďari) aj konfesionálnu (v rovnakom smere sú tu vyznávači pravoslávia, gréckokatolíckej, katolíckej, evanjelickej aj kalvínskej viery) pestrosť.
V roku 1891 uhorské štatistiky evidovali 299 197 obyvateľov Zemplínskej župy, z čoho 47,2 percenta sa hlásilo k Maďarom, 35,9 percenta k Slovákom, 10,4 percenta k Rusínom a 5,2 percenta k Nemcom. Riaditeľ Vlastivedného múzea v Trebišove Juraj Šaranský poukazuje na štatistickú maďarizáciu: „Grófka Katinka Károly Andrásiová v spomienkach píše, že keď sa so sestrami hrali v parku zámku, chodili za plot deti z mesta a pokrikovali na ne pre nich neznámou rečou – bola to slovenčina. Všetky národnostne pestré zemplínske mestečká boli v druhej polovici 19. storočia pomaďarčované, vznikali maďarizačné spolky. Východoslovenská rada sa po rozpade monarchie usilovala pripojiť východné Slovensko k vznikajúcemu Maďarsku. Zápisnice zastupiteľstva v Trebišove sa až do roku 1922 písali v maďarčine a učitelia odmietali zložiť sľub poslušnosti ČSR. Aj preto nasledovala ‚expanzia' českých učiteľov.“
.vareha, Bush a Putin
Podnikateľov, ktorí sú schopní za deň vychľastať desať redbulov, pobehuje po Karpatskej kotline iste dosť. Stavím sa však, že Mikuláš Vareha (čo je skutočné meno, nie literárna postava) je v popíjaní tekutej trhaviny unikát. Asi ako tokajské víno, ktoré jeho firma Royal Slovakia dokázala presadiť až na stôl bratislavského summitu v roku 2004. Údajne, treba dodať. Na Zemplíne vám povedia, že túto historku dokážu potvrdiť iba traja ľudia na svete. Vareha, Bush a Putin. A na adresu jej nositeľa tu všetci respondenti, riaditeľ múzea i konkurenčný vinár, veľavýznamne zdvihnú obočie a usmejú sa: „Ach, Miki.“
Ako tak podnikateľ Vareha sedí osamelo ponorený v kresle umiestnenom v rohu obrovskej drevenej miestnosti svojej nedokončenej latifundie, pričom dievčina z jeho polyfunkčnej čerpacej stanice mu servíruje jeden redbul za druhým, nevyhnutne vám musí napadnúť otázka, za ktorým rohom tejto budúcej reštaurácie si chystá klapku Quentin Tarantino. Už hrozivý výzor tohto, nie príliš urasteného expolicajta evokuje obraz zemplínskych šľachticov, ktorí mohli kráčať vzpriamene aj pod nízkym vchodom do miestností svojho sídla, s mečom a v brnení. Tie pevnosti sa už medzičasom rozpadli, podobne ako kosti ich vládcov. V prepadlisku dejín skončili Kelti, Dákovia, ale aj šľachtici rodu Drugetovcov, ktorí bývali a vládli zo zemplínskeho hradiska v polohe Várhegy. To sa stalo centrom župy už v polovici 13. storočia.
Späť však k Varehovi, na ktorého možno nazerať aj ako na nositeľa kontinuity odbojných zemepánov. Variáciou šľachtického meča sú v jeho prípade kuše, pušky, pištole a iné na obdiv vystavované zbrane. Svojho času sa dal s nimi ochotne vyfotiť aj do projektu slávnej agentúry Magnum o Novej Európe. Užasnutý Chris Steele-Perkins snímal aj to, ako Vareha hrdo stojí na vyradenom nosiči balistických rakiet na dvore bývalého JRD, jedného z piatich, ktoré kúpil – medzi sudmi vína a vyradenými sanitkami prerobenými na poľnohospodárske stroje či starými autami značky Lada, ktorých motory použil do člnov. Tento zemplínsky vladár zužitkuje všetko. Donedávna na Ukrajine nakupoval lacnú naftu, tú menil v Maďarsku za hroznový mušt, ktorý spracoval na Slovensku na víno, aby ho potom výhodne predal späť na Ukrajinu. Svojrázne, no účinné metódy používal aj na to, aby si jeho zamestnanci odvykali piť v práci alkohol: „Položím otvorený demižón s vínom a poviem im, že ak z toho zmizne čo len deci, všetci prídu o prácu. Nezmizne nič.“
.ring, slon a pštrosy v jabloňovom sade
Ak vojdete do jeho najnovšieho podniku, čerpacej stanice s priliehavým názvom Agent 007 na periférii Slovenského Nového Mesta (pár metrov za hranicou leží Sátoráljaújhely), zhliadnete čosi surreálne. Plot s pravidelne sa striedajúcimi soškami mikimauza, Chaplina či Laurela s Hardym v podživotnej veľkosti slúži iba ako decentné predjedlo. Sumár Varehových aktivít vysoko presahuje výpočet „pasivít“ inštitúcií, ktoré sú na neho prikrátke. Stavebné povolenia? Koho by tu také malichernosti zaujímali! Aj fakt, že sa pri kopaní vinohradníckych pivníc doslova prekopal k susedom, tu necháva okolie ľahostajným. Predstava úradníčky, ktorá sem zavíta na kontrolu z Košíc či nebodaj z Bratislavy, je značne komická.
„Minule ma v jednej maďarskej televízii predstavili ako slovenského podnikateľa. Hovoril som, že nemožno urobiť spoločné projekty, ak sa ľudia navzájom nepoznajú. Vytvoril som preto centrum slovensko-maďarského zahrievania, kde sa zo starostov stanú kamaráti,“ vraví Vareha. Predsavzatie je to, pravda, ušľachtilé. Prax je však trochu bizarnejšia.
Cezhraničnú spoluprácu zatiaľ napĺňa diskotéka v miestnosti, kde jedna maďarská firma ponúka „všelijaké tabletky a tekutiny z kaktusov“. Cena? Balenie pozostávajúce zo 60 liečivých rastlinných prípravkov stojí iba 14-tisíc korún. Ak sa návštevníkom zunuje liečenie, môžu sa presunúť do boxerského ringu, kde využívajú takpovediac synergický efekt. Vareha vysvetľuje: „Aby tu bol poriadok, máme boxerov ako ochranku. Ja tých chlapcov sponzorujem. Platím im autobus aj naftu na zápasy. Prihlásiť sa však do ringu môže každý, aj amatér. Cigáň zbije Cigáňa a ešte im za to aj zaplatím. Dobré, no nie? Víťaz dostane 500 korún a ten druhý stovku na doping a vitamíny. Rady záujemcov sa rozširujú, cez víkendy tu máme 800 ľudí.“
Ideme ďalej. Čerpaciu stanicu obklopuje akýsi val drevených eurochatiek bez okien. Vareha má aj drevársku firmu v Strede nad Bodrogom, takže umne zužitkoval aj dvaapolmetrové kusy dreva, ktoré nekúpil maďarský odberateľ. Kto a ako sa tu bude asi tak zahrievať? Zrejme Slovenky s Maďarmi. To najlepšie však príde na koniec, ako vždy. Vareha je aj náruživý poľovník a milovník rôznych exotických zvierat (teda, skôr ich mäsa s nízkym obsahom cholesterolu). Chce na Zemplíne vybudovať zoologickú záhradu s pštrosmi, lamami, diviakmi, jeleňmi, muflónmi, ale aj s ťavou, žirafou, zebrou a slonom. „Slon je už na ceste. Detaily však neprezradím, lebo by k nám nedošiel. Aby sme ho mohli získať a vybaviť na neho papiere, museli sme kúpiť dvoch slonov. Ten druhý pôjde do inej zoo,“ objasňuje podnikateľ spletité transakcie. Opäť synergickým efektom bude reštaurácia a výlety pre školákov z okolia, ktorých zadarmo v tokajskej zoo pohostia, poukazujú im zvieratká a deti potom za odmenu na jeseň vypomôžu pri zbere hrozna.
Ak neveríte a považujete to všetko za príliš bizarné, stačí, ak prechádzajúc autom okolo zemplínskej dedinky Veľaty spomalíte a pozriete sa smerom k jabloňovému sadu pri ceste – medzi stromčekmi tu bude vyčnievať sto pštrosích hláv a dlhých krkov. Je fajn, ak si niekto dokáže splniť svoje sny.
.od Sotákov po UNESCO
Samozrejme, žijú tu aj ľudia, ktorí redbul náruživo nepijú, slony neimportujú a vzťahy s Maďarmi v ringu neutužujú. Témou dňa v Trebišove už nie je vzbura a rabovanie Rómov v súvislosti s „kaníkovskou reformou“, ktoré polícia a vojsko v zime 2004 tvrdo potlačili, ale elektráreň. Mesto sa polarizuje na zámere českého investora vybudovať tu tepelnú elektráreň s poetickým názvom nový energetický zdroj (NEZ). Vznikli dokonca dve občianske iniciatívy – jedna proti (petíciu podpísalo viac ako 9-tisíc ľudí, ktorí sa obávajú dopadov na životné prostredie) a druhá za (poukazuje na 300 priamych a 2 000 následne vytvorených pracovných príležitostí). Ako to s elektrárňou dopadne, nikto zatiaľ nevie, už dnes však medzi jej najhlasnejších kritikov patria maďarské politické elity vrátane prezidenta László Sólyoma.
Podobným zásadným sporom je dnes aj zámer miestneho podnikateľa ťažiť perlit v obci Bara v Tokajskej vinohradníckej oblasti, ktorá v roku 2008 ašpiruje na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Treba dodať, že časť tokajských honov na území Maďarska už zapísaná je a oblasť po vyriešení medzištátnych sporov o ochrannú známku začína spoločne prosperovať. Mnohých v kraji preto popudilo, že obvodný banský úrad v Košiciach už vymedzil Zemplínskej plavebnej spoločnosti dobývací priestor na povrchový lom na ťažbu perlitu ako suroviny pre stavebníctvo. Obávajú sa devastácie celej oblasti, zrejme nie bezdôvodne. Pre tradičný spor medzi záujmami celku (Tokaj ako svetoznáma značka) a jednotlivca (investor lomu) je tento príbeh slovenskou klasikou. Kto vyhrá?
„Dúfam, že vyhrá zdravý rozum,“ hovorí Štefan Szabó z košického občianskeho združenia SOSNA, ktoré na juhu Zemplína rozbieha projekty vodnej a vidieckej turistiky bez hraníc. „Znamenalo by to devastáciu tohto malého vzácneho územia. Nielen v Tokaji, aj v obciach ako Malý a Veľký Horeš sú nádherné pivnice zo štiepaného kameňa bez malty. Juh Zemplína má pritom vzhľadom na izolovanosť možno lepšie zachovanú identitu ako sever,“ nazdáva sa Szabó, pričom poukazuje na to, že v malom regióne pôsobí niekoľko desiatok činorodých mimovládnych organizácií.
Tieto slová potvrdzuje aj skúsenosť z obce Zemplín, ktorá dala bývalej župe meno a do roku 1666 bola päťsto rokov aj jej sídlom. Via Magna – teda významná obchodná cesta z juhu na sever – ju však potom obišla a obec sa ocitla na periférii. Okrem toho sa počas stavovských povstaní v 17. storočí postavila na pozície evanjelikov a kalvínov, čo, pochopiteľne, nebolo po vôli vrchnosti a najmä cisárskemu dvoru vo Viedni. Dnes tvoria 80 percent obyvateľov obce Maďari. Príčinlivá starostka Mária Tuchyňová vysvetľuje, že chátrajúci Župný dom, ktorý v minulosti slúžil aj ako sklad či sýpka, už desať rokov opravujú. Polovicu potrebných zdrojov dostali od štátu, druhú financujú sami. „Chceme to dať do poriadku tak, aby sme tu sprístupnili expozície. Vyhlásili sme zbierku a ľudia ochotne nosia veci dokumentujúce históriu. Jeden pán nám minule venoval vinohradnícky lis. Chceme sem potom na výjazdové stretnutia pozývať primátorov všetkých miest bývalej župy. Slovenská strana má však, žiaľ, oveľa menší záujem o históriu ako maďarská,“ posťažuje si Tuchyňová.
Čo dodať na záver? Advokát, etnograf a publicista Ján Čaplovič napísal v prvej polovici 19. storočia knihu Etnografia Slovákov v Uhorsku. O zemplínskych Sotákoch (Slovákoch, ktorí namiesto co hovoria so, svo) sa vyjadruje s obdivom ako o zručných furmanoch, ktorí rozvážajú víno a iný tovar do Poľska, Ruska, Pruska, Čiech aj Rakúska: „Obyčajne sa parobčekovia zavčasu učia jazdiť a poháňať kone, a tak sa čuduje svet, že často mávajú takí sopľoši, ktorí majú ešte mlieko či mledzivo na jazyku a sotva ich vidno v sedle, šesť až osem koní.“ Regionálne osobitosti do značnej miery medzičasom zanikli. Furmanov už na cestách tiež veľa nestretnete. Úcta či neúcta k spoločným dejinám v lepšom prípade umožní vznik expozície. A v horšom?
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.