Svet je čoraz urbánnejší, už 50 percent svetovej populácie nežije na vidieku. Stojí za to poloziť si otázku, čo rozhoduje o osude miest, prečo sa niektoré stratia a iné prežijú?
Otázka je ťažšia, než sa zdá. Prečo sú niektoré mestá ‒ ako napríklad Rím alebo Atény ‒ opäť hlavnými mestami, a iné ‒ ako napríklad Efez alebo Leptis Magna, ktoré boli kedysi bohatými veľkomestami na dnešnom pobreží Turecka a Líbye – sú vyľudnené a opustené? Môže za to klíma, poloha alebo širšie kultúrne tradície podporujúce húževnatosť a vzdor?
Alebo taký Istanbul, hádanka sama osebe. Pred osmanským Istanbulom bolo toto mesto rímskym Konštantínopolom, z ktorého vyrástla grécka Byzancia. Kultúry a náboženstvá prišli a odišli, ale ten výbežok medzi Bosporom a Dardanelmi, okno na Západ aj Východ, ostalo stále rovnako dôležité. Môže za túto úžasnú kontinuitu veľkomesta tradícia obchodu a vedy, ktorá sa tu vyvinula za storočia gréckej vlády od roku 600 pred Kristom po 300 po Kristu, na ktoré nadviazali Rimania, Byzancia aj osmanskí Turci?
.čo je to dobrá klíma
Bežná odpoveď znie, že rozhodujúca je poloha. Mexiko City, kedysi hlavné mesto aztéckeho kráľovstva, stále prosperuje a dnes má viac ako desať miliónov obyvateľov. Centrálna poloha mesta, bohaté zázemie, ktoré bolo schopné rastúce mesto neustále zásobovať, to všetko slúžilo Aztékom rovnako ako Španielom a Mexičanom. Na druhej strane, málokto by bol v roku 1920 predpokladal, že prudko rastúci Detriot sa do konca milénia zmenší na 800-tisícové mesto. Toto priemyselné mesto blízke ku Kanade, s prístupom k Veľkým jazerám na hraniciach a späté so strojárskou výrobou, však nedokázalo vzodorovať rastúcej kriminalite, daniam a rasovým nepokojom. Presne naopak je to s kedysi zaspatým a izolovaným mestečkom Charlotte v Severnej Karolíne. Teraz rastie ako globálne finančné centrum a nemá pritom ani prístav, ani rieku, za to však relatívne nízke dane, málo regulácií, lacný život, v blízkosti sú významné univerzity a dostatok pôdy. Skrátka, klíma dobrá pre biznis aj kvalitný život.
Ak teda platí, že kľúčové pre prežitie miest je niečo viac ako len poloha, vieme tieto zákony zovšeobecniť a skúsiť odhadnúť, čo nám hovoria o budúcnosti dnešných veľkomiest, povedzme takého New Yorku?
.moc rozhnevanej prírody
Zastavme sa najskôr pri troch dôvodoch, ktoré počas uplynulých storočí dokázali mestá zničiť. Tým najprirodzenejším je prírodná kalamita. Faktor, vďaka ktorému mnohé mestá mocneli, napríklad blízkosť mora alebo poloha na rieke, rozhodli aj o jeho konci. Príkladom sú opulentné Pompeje a Herculaneum, dve luxusné rímske sídla, blízke k Rímu, bohaté na výživnú vulkanickú pôdu. Blízkosť vulkánu im za niekoľko dní v roku 79 pred Kristom priniesla zánik. Dnešný Neapol má s Vezuvom svoje vlastné rendezvous a žiadna, ani tá najsofistikovanejšia technológia mu nedokáže dať do budúcnosti istotu. Silná erupcia dokáže aj tú najmodernejšu spoločnosť urobiť bezbrannou.
Zemetrasenia sú už niečo iné. Je ich síce ťažšie predpovedať, rovnako ako ťažko povedať, ktoré oblasti sú voči nim bezpečnejšie než iné. Ale aj ich dopad na mesto je iný a záleží od následnej reakcie obyvateľstva. Napríklad zemetrasenie, ktoré vo februári 2010 zasiahlo mesto Concepción v Čile, bolo 500-krát silnejšie, ako to, ktoré postihlo Port-au-Prince mesiac predtým na Haiti. Ale horšia úroveň mestských stavieb a neschopnosť vlády reagovať na katastrofu znamenali pre Haiti oveľa väčšiu katastrofu. Port-au-Prince sa preto bude čoraz viac podobať na Mogadišo, a nie San Juan.
Práve kultúrou možno vysvetliť, prečo je New Orleans stále zaľudnené. Mesto samo je pod úrovňou mora, zatápané rovnako z pobrežia ako delty rieky Mississippi. Obyvateľstvo New Orleans je čoraz viac závislé od verejného sektora, tradičné povolania v prístave a s ním spojenom priemysle sa vytrácajú. Podobne ako tiež často zaplavované Benátky, aj New Orleans bude musieť nájsť nejaký spôsob, ako svoju nepriaznivú polohu zvládnuť alebo z nej urobiť lákadlo pre turistov.
Nie všetky prírodné katastrofy sú také veľkolepé. Zanesenie rieky Maeander v prístavnom antickom meste Miletus, na dnešnom tureckom pobreží, spôsobilo, že mesto stratilo prístav a s ním prišlo aj o prosperitu. Dnes sú to iba opustené ruiny.
.moc rozhnevaného človeka
Tak ako príroda môžu byť deštruktívne aj cudzie armády. Stačí si pomenúť na Rím a zničenie púnskeho Kartága alebo spojenecké bombardovanie Drážďan a Hamburgu. Aj tu, treba dodať, svoju rolu hrá aj príroda. Plávať po Temži a dobyť Londýn alebo po Tiberi a dobyť Rím bolo vždy ťažšie, ako zničiť Tróju a Kartágo. Dejinám však dokážu dať smer aj ľudské schopnosti a obrana. Konštantínopol bol celých tisíc rokov bezpečný nielen vďaka Bosporskému prieplavu, ale aj najväčšej investícii (čo do ľudského úsilia aj množstva kapitálu) v antickom svete: masívnemu opevneniu mesta obrannými múrmi. Prežili až dovtedy, kým proti nim osmanskí Turci nepoužili európsky vynález, delostrelectvo.
V moderných časoch sofistikovaných zbraní sú prírodné danosti pre obranu miest menej dôležité. Americké mestá sú však bezpečné vďaka nukleárnemu štítu. Obava z protiútoku dostatočne zastraší každý iný štát, ktorý by chcel Ameriku napadnúť po mori, zemi alebo zo vzduchu.
.moc tých, čo odchádzajú
Tretím dôvodom katastrofy miest, ktorý je často škodlivejší ako prírodné kataklizmy alebo hordy barbarov, je úpadok demografie a obchodu. Mesto St. Louis, napríklad, už nie je tou bránou na americký Západ, ktorou bolo kedysi pre nových osídlencov.
Ekonomická zmena môže byť obzvlášť škodlivá, ak mestu chýba dostatočne silná a flexibilná kultúra, ktorá sa tomu dokáže prispôsobiť. Americké mesto Oakland, ktoré kedysi slúžilo ako základňa pre armádu v Pacifiku, sa pravdepodobne nedokáže pretransformovať na obchodnú metropolu, dôležitú pre čínsko-americký obchod. Môže za to zlá úroveň vlády, rasové napätia, vysoká kriminalita, nízka úroveň školstva a vysoká miera negramotnosti. Malebné, ale zle spravované San Francisco môže byť čoskoro prekonané daždivejším a chladnejším Seattlom alebo Vancouverom. Obe tieto mestá totiž dokázali využiť svoje kozmopolitné nadšenie ako ponuku na rastúci obchod s Áziou. A to spolu s rozvojom počítačových technológií premenili na prosperitu. Pritom logickejšie by bolo, keby sa jednému aj druhému viac darilo v teplejšej Kalifornii. Niečo podobné sa dá povedať aj o obyvateľoch Rotterdamu a Amsterdamu. Pokiaľ tieto mestá nebudú živšie, obyvatelia plodnejší a nezmenia svoje postoje k nekontrolovanej islamskej imigrácii alebo sa nenaučia, ako moslimov integrovať do holandskej kultúry, ani jedno z týchto miest si dlho neudrží svoje prominentné postavenie obchodného prístavu.
.čo zachránilo New York
Mestá ako Chicago a New York sú ukážkou toho, ako sa dá zvládnuť prechod z industrálnej doby do čias počítačovej globalizácie. Pritom New York v roku 1960 pôsobil tak, že to takmer určite nezvládne. Bolo to mesto mocných odborov, rasového násilia, kriminality, vysokej korupcie a mestských rozpočtových deficitov. Predpovede blížiaceho sa konca zľudoveli, keď sa basketbalové tímy Giants a Dodgers presídlili na západné pobrežie a v kinách sa hrali apokalyptické filmy ako Death Wish alebo Escape fron New York, kde tmavých nociam vládla besniaca podtrieda.
Prišla však zmena. V 90. rokoch 20. storočia prišli lepší politickí lídri, rozumnejšie zdanenie a najmä tvrdé vynucovanie práva. To spolu s premenou obyvateľstva, ktoré už nebolo dvojrasové, ale skôr multirasové, pomohlo New Yorku znovu sa postaviť na nohy a prosperovať tak, ako disfunkčný Detriot pravdepodobne už nikdy nedokáže. Obnova by bola nepredstaviteľná bez mestských univerzít a mestskej aristokracie.
Pre tieto faktory si len ťažko možno predstaviť, že čo i len jedno alebo dve mestá z Perzského zálivu dokážu prežiť koniec ropného veku. Mestá z Kuvajtu, Kataru, Saudskej Arábie alebo Spojených arabských emirátov môžu mať stále vyššie mrakodrapy, ale reagujú len na málo kultúrnych výziev našej doby. Prosperita Perzského zálivu je postavená na rope a takmer výlučne importovaných technológiách a západných znalostiach. Keď sa minie ropa alebo sa hospodárstvo preorientuje na iné zdroje, mestá z Perzského zálivu nebudú viac pripomínať Las Vegas, ale skôr kalifornské mesto Bodie, ktoré kedysi prudko rástlo, ale keď sa zavreli bane, odišiel kapitál aj ľudia.
Newyorčania môžu spávať pokojne. Prírodné katastrofy ani cudzie armády Gotham nezničia. Pravda, tí, čo veria globálnemu otepľovaniu spôsobenému človekom, varujú pred vyššou úrovňou vody v oceánoch. Vyššia úroveň Atlantiku by celkom iste znamenala zatopenie nižšie položených častí Manhattanu, ale ak by to mal byť osud New Yorku, dotkne sa to všetkých miest na východnom pobreží, čo je výzva, ktorej by celkom určite čelil technologický pokrok. Zdá sa však, že New York sa bude tešiť skôr ďalším benefitom: má dobrú polohu, na polceste medzi hlavným mestom Washington a Bostonom, dobrý prístup k zásobám pitnej vody aj potravín. New York je, samozrejme, zraniteľný pri výpadku elektrickej energie, čo sa okamžite dotkne života miliónov ľudí. A potom je tu zážitok katastrofického teroristického útoku z roku 2001. Ikonické mrakodrapy, monumentálne mosty, Wall Street a iné dominanty sú potenciálnymi terčami. Možno si predstaviť tie najhoršie vízie: bomba na železničnej stanici Grand Central, antrax na Wall Street alebo smrteľné chemikálie vo vodovodných potrubiach. Ale všetky takéto útoky potrebujú mesiace plánovania, zahraničné zázemie a teroristickú organizáciu – a to všetko zvláda zatiaľ newyorská polícia a federálne orgány kontrolovať. Mesto zostáva bezpečné aj napriek demografickej zmene. Poloha mu zabezpečuje, že na rozdiel od Los Angeles alebo Phoenixu mu nehrozí, že sa imigrácia vymkne spod kontroly.
.prečo upadla Florencia
Čo by však New York v podobe, ako ho poznáme, mohlo ukončiť, je zlyhanie vo svete obchodu a podnikania. Masívny odsun kapitálu by mohol mesto postihnúť tak, ako sa to kedysi stalo renesančnej Florencii. Na začiatku 17. storočia bolo toto mesto ako bankové centrum mŕtve. Mohli za to čiastočne zničujúce kmeňové boje vo Florencii, čiastočne bohatstvá Nového sveta, ktoré pomohli rozvoju prístavov na Atlantickom pobreží. Florencia s tradične silným postavením Mediciovcov a obchodu s Áziou sa následne stala irelevantnou. Bankári odišli, komerčný obrad klesol a renesančná kultúra skončila. O sto rokov neskôr, v čase silného franku, pesa a libry, si už len málokto spomenul, že medzi rokmi 1300 a 1500 bol florentský florin najhodnotnejšou zlatou mincou v Európe.
Príkladov miest, ktoré opúšťa súčasne kapitál aj kultúra, je mnoho. Dlho predtým, než Rekonquista vytlačila islam z Iberského polostrova, bolo mesto Cordóba zle spravované a zaťažené mnohými intrigami. Postupne sa zo slobodného stalo nehostinným voči obchodu aj mysleniu. Bolo to sídlo, ktorému vládol netolerantný duch a knihy tu boli viac spaľované, ako tlačené.
Mesto Timbuktu, ktoré bolo v 16. storočí na križovatke obchodnej cesty severnej a západnej Afriky, upadlo s tým, ako sa posunuli cesty dopravujúce otrokov, zlato a soľ k pobrežiu. Sú to peniaze, ktoré robia kultúru a umenie silným, udržanie prosperity je preto pre kultúru nesmierne dôležité.
Ak bude New York mestom, ktoré ovládne duch kompletnej redistribúcie, miestna finančná trieda môže začať mesto opúšťať. Ak zrátame mestskú a štátnu daň z príjmu, je to spolu 12,62 percenta. Ak Kongres schváli daňové zákony prezidenta Obamu, prvýkrát za 25 rokov presiahne celková daňová povinnosť 50 percent. Taká politika môže vytlačiť kapitál do menej zdanených južných alebo stredozápadných miest. Nikde nie je napísané, že dominantnú bankovú rolu New Yorku môže raz nahradiť mestá ako Charlotte a Dallas tak, ako môžu jeho rolu v kultúre prebrať Atlanta, Denver alebo Seattle. Samozrejme, kapitalisti môžu pred americkými daňami odísť aj do Frankfurtu, Zürichu, Tokia, Šanghaja alebo Singapuru.
Niečo podobné môžeme vidieť už na bankrotujúcej Kalifornii. Každý týždeň opúšťa tento štát dve- až tritisíc ľudí s vysokými prijímami a odchádzajú do štátov s nižšími daňami. Zdá sa, že ani najvyššie príjmy a najdrahší benzín nemusia štátu zabezpečiť vyrovnané rozpočty.
Vyzerá to tak, že ani jedno mesto nemá zaručené, že nenapodobní osud Benátok alebo Florencie a nestane sa obrovským múzeom 20. storočia s kultúrnymi bohatstvami pod sklom, lákajúcimi letných turistov a zarábajúcimi peniaze na minulosti, nie budovaním niečoho nového.
Victor Davis Hanson/
Americký historik, politický komentátor a esejista. Narodil sa v roku 1953 v Kalifornii, vyštudoval na University of California a na Stanford university. Spolupracuje s Hoover institution a Manhattan institute. Píše pre City Journal, kde tento článok pôvodne vyšiel a National Review. Prednášal na California State University a okrem iného sa venuje aj svojej farme v Kalifornii, kde pestuje vinič. V roku 2007 získal medajlu National Humanities a nasledujúcom roku Bradleyho cenu. Napísal viacero diskutovaných kníh, okrem iných Who killed Homer o úpadku klasického vzdelania, je editorom knihy Makers of Ancient Strategy: From the Persian Wars to the Fall of Rome.
Otázka je ťažšia, než sa zdá. Prečo sú niektoré mestá ‒ ako napríklad Rím alebo Atény ‒ opäť hlavnými mestami, a iné ‒ ako napríklad Efez alebo Leptis Magna, ktoré boli kedysi bohatými veľkomestami na dnešnom pobreží Turecka a Líbye – sú vyľudnené a opustené? Môže za to klíma, poloha alebo širšie kultúrne tradície podporujúce húževnatosť a vzdor?
Alebo taký Istanbul, hádanka sama osebe. Pred osmanským Istanbulom bolo toto mesto rímskym Konštantínopolom, z ktorého vyrástla grécka Byzancia. Kultúry a náboženstvá prišli a odišli, ale ten výbežok medzi Bosporom a Dardanelmi, okno na Západ aj Východ, ostalo stále rovnako dôležité. Môže za túto úžasnú kontinuitu veľkomesta tradícia obchodu a vedy, ktorá sa tu vyvinula za storočia gréckej vlády od roku 600 pred Kristom po 300 po Kristu, na ktoré nadviazali Rimania, Byzancia aj osmanskí Turci?
.čo je to dobrá klíma
Bežná odpoveď znie, že rozhodujúca je poloha. Mexiko City, kedysi hlavné mesto aztéckeho kráľovstva, stále prosperuje a dnes má viac ako desať miliónov obyvateľov. Centrálna poloha mesta, bohaté zázemie, ktoré bolo schopné rastúce mesto neustále zásobovať, to všetko slúžilo Aztékom rovnako ako Španielom a Mexičanom. Na druhej strane, málokto by bol v roku 1920 predpokladal, že prudko rastúci Detriot sa do konca milénia zmenší na 800-tisícové mesto. Toto priemyselné mesto blízke ku Kanade, s prístupom k Veľkým jazerám na hraniciach a späté so strojárskou výrobou, však nedokázalo vzodorovať rastúcej kriminalite, daniam a rasovým nepokojom. Presne naopak je to s kedysi zaspatým a izolovaným mestečkom Charlotte v Severnej Karolíne. Teraz rastie ako globálne finančné centrum a nemá pritom ani prístav, ani rieku, za to však relatívne nízke dane, málo regulácií, lacný život, v blízkosti sú významné univerzity a dostatok pôdy. Skrátka, klíma dobrá pre biznis aj kvalitný život.
Ak teda platí, že kľúčové pre prežitie miest je niečo viac ako len poloha, vieme tieto zákony zovšeobecniť a skúsiť odhadnúť, čo nám hovoria o budúcnosti dnešných veľkomiest, povedzme takého New Yorku?
.moc rozhnevanej prírody
Zastavme sa najskôr pri troch dôvodoch, ktoré počas uplynulých storočí dokázali mestá zničiť. Tým najprirodzenejším je prírodná kalamita. Faktor, vďaka ktorému mnohé mestá mocneli, napríklad blízkosť mora alebo poloha na rieke, rozhodli aj o jeho konci. Príkladom sú opulentné Pompeje a Herculaneum, dve luxusné rímske sídla, blízke k Rímu, bohaté na výživnú vulkanickú pôdu. Blízkosť vulkánu im za niekoľko dní v roku 79 pred Kristom priniesla zánik. Dnešný Neapol má s Vezuvom svoje vlastné rendezvous a žiadna, ani tá najsofistikovanejšia technológia mu nedokáže dať do budúcnosti istotu. Silná erupcia dokáže aj tú najmodernejšu spoločnosť urobiť bezbrannou.
Zemetrasenia sú už niečo iné. Je ich síce ťažšie predpovedať, rovnako ako ťažko povedať, ktoré oblasti sú voči nim bezpečnejšie než iné. Ale aj ich dopad na mesto je iný a záleží od následnej reakcie obyvateľstva. Napríklad zemetrasenie, ktoré vo februári 2010 zasiahlo mesto Concepción v Čile, bolo 500-krát silnejšie, ako to, ktoré postihlo Port-au-Prince mesiac predtým na Haiti. Ale horšia úroveň mestských stavieb a neschopnosť vlády reagovať na katastrofu znamenali pre Haiti oveľa väčšiu katastrofu. Port-au-Prince sa preto bude čoraz viac podobať na Mogadišo, a nie San Juan.
Práve kultúrou možno vysvetliť, prečo je New Orleans stále zaľudnené. Mesto samo je pod úrovňou mora, zatápané rovnako z pobrežia ako delty rieky Mississippi. Obyvateľstvo New Orleans je čoraz viac závislé od verejného sektora, tradičné povolania v prístave a s ním spojenom priemysle sa vytrácajú. Podobne ako tiež často zaplavované Benátky, aj New Orleans bude musieť nájsť nejaký spôsob, ako svoju nepriaznivú polohu zvládnuť alebo z nej urobiť lákadlo pre turistov.
Nie všetky prírodné katastrofy sú také veľkolepé. Zanesenie rieky Maeander v prístavnom antickom meste Miletus, na dnešnom tureckom pobreží, spôsobilo, že mesto stratilo prístav a s ním prišlo aj o prosperitu. Dnes sú to iba opustené ruiny.
.moc rozhnevaného človeka
Tak ako príroda môžu byť deštruktívne aj cudzie armády. Stačí si pomenúť na Rím a zničenie púnskeho Kartága alebo spojenecké bombardovanie Drážďan a Hamburgu. Aj tu, treba dodať, svoju rolu hrá aj príroda. Plávať po Temži a dobyť Londýn alebo po Tiberi a dobyť Rím bolo vždy ťažšie, ako zničiť Tróju a Kartágo. Dejinám však dokážu dať smer aj ľudské schopnosti a obrana. Konštantínopol bol celých tisíc rokov bezpečný nielen vďaka Bosporskému prieplavu, ale aj najväčšej investícii (čo do ľudského úsilia aj množstva kapitálu) v antickom svete: masívnemu opevneniu mesta obrannými múrmi. Prežili až dovtedy, kým proti nim osmanskí Turci nepoužili európsky vynález, delostrelectvo.
V moderných časoch sofistikovaných zbraní sú prírodné danosti pre obranu miest menej dôležité. Americké mestá sú však bezpečné vďaka nukleárnemu štítu. Obava z protiútoku dostatočne zastraší každý iný štát, ktorý by chcel Ameriku napadnúť po mori, zemi alebo zo vzduchu.
.moc tých, čo odchádzajú
Tretím dôvodom katastrofy miest, ktorý je často škodlivejší ako prírodné kataklizmy alebo hordy barbarov, je úpadok demografie a obchodu. Mesto St. Louis, napríklad, už nie je tou bránou na americký Západ, ktorou bolo kedysi pre nových osídlencov.
Ekonomická zmena môže byť obzvlášť škodlivá, ak mestu chýba dostatočne silná a flexibilná kultúra, ktorá sa tomu dokáže prispôsobiť. Americké mesto Oakland, ktoré kedysi slúžilo ako základňa pre armádu v Pacifiku, sa pravdepodobne nedokáže pretransformovať na obchodnú metropolu, dôležitú pre čínsko-americký obchod. Môže za to zlá úroveň vlády, rasové napätia, vysoká kriminalita, nízka úroveň školstva a vysoká miera negramotnosti. Malebné, ale zle spravované San Francisco môže byť čoskoro prekonané daždivejším a chladnejším Seattlom alebo Vancouverom. Obe tieto mestá totiž dokázali využiť svoje kozmopolitné nadšenie ako ponuku na rastúci obchod s Áziou. A to spolu s rozvojom počítačových technológií premenili na prosperitu. Pritom logickejšie by bolo, keby sa jednému aj druhému viac darilo v teplejšej Kalifornii. Niečo podobné sa dá povedať aj o obyvateľoch Rotterdamu a Amsterdamu. Pokiaľ tieto mestá nebudú živšie, obyvatelia plodnejší a nezmenia svoje postoje k nekontrolovanej islamskej imigrácii alebo sa nenaučia, ako moslimov integrovať do holandskej kultúry, ani jedno z týchto miest si dlho neudrží svoje prominentné postavenie obchodného prístavu.
.čo zachránilo New York
Mestá ako Chicago a New York sú ukážkou toho, ako sa dá zvládnuť prechod z industrálnej doby do čias počítačovej globalizácie. Pritom New York v roku 1960 pôsobil tak, že to takmer určite nezvládne. Bolo to mesto mocných odborov, rasového násilia, kriminality, vysokej korupcie a mestských rozpočtových deficitov. Predpovede blížiaceho sa konca zľudoveli, keď sa basketbalové tímy Giants a Dodgers presídlili na západné pobrežie a v kinách sa hrali apokalyptické filmy ako Death Wish alebo Escape fron New York, kde tmavých nociam vládla besniaca podtrieda.
Prišla však zmena. V 90. rokoch 20. storočia prišli lepší politickí lídri, rozumnejšie zdanenie a najmä tvrdé vynucovanie práva. To spolu s premenou obyvateľstva, ktoré už nebolo dvojrasové, ale skôr multirasové, pomohlo New Yorku znovu sa postaviť na nohy a prosperovať tak, ako disfunkčný Detriot pravdepodobne už nikdy nedokáže. Obnova by bola nepredstaviteľná bez mestských univerzít a mestskej aristokracie.
Pre tieto faktory si len ťažko možno predstaviť, že čo i len jedno alebo dve mestá z Perzského zálivu dokážu prežiť koniec ropného veku. Mestá z Kuvajtu, Kataru, Saudskej Arábie alebo Spojených arabských emirátov môžu mať stále vyššie mrakodrapy, ale reagujú len na málo kultúrnych výziev našej doby. Prosperita Perzského zálivu je postavená na rope a takmer výlučne importovaných technológiách a západných znalostiach. Keď sa minie ropa alebo sa hospodárstvo preorientuje na iné zdroje, mestá z Perzského zálivu nebudú viac pripomínať Las Vegas, ale skôr kalifornské mesto Bodie, ktoré kedysi prudko rástlo, ale keď sa zavreli bane, odišiel kapitál aj ľudia.
Newyorčania môžu spávať pokojne. Prírodné katastrofy ani cudzie armády Gotham nezničia. Pravda, tí, čo veria globálnemu otepľovaniu spôsobenému človekom, varujú pred vyššou úrovňou vody v oceánoch. Vyššia úroveň Atlantiku by celkom iste znamenala zatopenie nižšie položených častí Manhattanu, ale ak by to mal byť osud New Yorku, dotkne sa to všetkých miest na východnom pobreží, čo je výzva, ktorej by celkom určite čelil technologický pokrok. Zdá sa však, že New York sa bude tešiť skôr ďalším benefitom: má dobrú polohu, na polceste medzi hlavným mestom Washington a Bostonom, dobrý prístup k zásobám pitnej vody aj potravín. New York je, samozrejme, zraniteľný pri výpadku elektrickej energie, čo sa okamžite dotkne života miliónov ľudí. A potom je tu zážitok katastrofického teroristického útoku z roku 2001. Ikonické mrakodrapy, monumentálne mosty, Wall Street a iné dominanty sú potenciálnymi terčami. Možno si predstaviť tie najhoršie vízie: bomba na železničnej stanici Grand Central, antrax na Wall Street alebo smrteľné chemikálie vo vodovodných potrubiach. Ale všetky takéto útoky potrebujú mesiace plánovania, zahraničné zázemie a teroristickú organizáciu – a to všetko zvláda zatiaľ newyorská polícia a federálne orgány kontrolovať. Mesto zostáva bezpečné aj napriek demografickej zmene. Poloha mu zabezpečuje, že na rozdiel od Los Angeles alebo Phoenixu mu nehrozí, že sa imigrácia vymkne spod kontroly.
.prečo upadla Florencia
Čo by však New York v podobe, ako ho poznáme, mohlo ukončiť, je zlyhanie vo svete obchodu a podnikania. Masívny odsun kapitálu by mohol mesto postihnúť tak, ako sa to kedysi stalo renesančnej Florencii. Na začiatku 17. storočia bolo toto mesto ako bankové centrum mŕtve. Mohli za to čiastočne zničujúce kmeňové boje vo Florencii, čiastočne bohatstvá Nového sveta, ktoré pomohli rozvoju prístavov na Atlantickom pobreží. Florencia s tradične silným postavením Mediciovcov a obchodu s Áziou sa následne stala irelevantnou. Bankári odišli, komerčný obrad klesol a renesančná kultúra skončila. O sto rokov neskôr, v čase silného franku, pesa a libry, si už len málokto spomenul, že medzi rokmi 1300 a 1500 bol florentský florin najhodnotnejšou zlatou mincou v Európe.
Príkladov miest, ktoré opúšťa súčasne kapitál aj kultúra, je mnoho. Dlho predtým, než Rekonquista vytlačila islam z Iberského polostrova, bolo mesto Cordóba zle spravované a zaťažené mnohými intrigami. Postupne sa zo slobodného stalo nehostinným voči obchodu aj mysleniu. Bolo to sídlo, ktorému vládol netolerantný duch a knihy tu boli viac spaľované, ako tlačené.
Mesto Timbuktu, ktoré bolo v 16. storočí na križovatke obchodnej cesty severnej a západnej Afriky, upadlo s tým, ako sa posunuli cesty dopravujúce otrokov, zlato a soľ k pobrežiu. Sú to peniaze, ktoré robia kultúru a umenie silným, udržanie prosperity je preto pre kultúru nesmierne dôležité.
Ak bude New York mestom, ktoré ovládne duch kompletnej redistribúcie, miestna finančná trieda môže začať mesto opúšťať. Ak zrátame mestskú a štátnu daň z príjmu, je to spolu 12,62 percenta. Ak Kongres schváli daňové zákony prezidenta Obamu, prvýkrát za 25 rokov presiahne celková daňová povinnosť 50 percent. Taká politika môže vytlačiť kapitál do menej zdanených južných alebo stredozápadných miest. Nikde nie je napísané, že dominantnú bankovú rolu New Yorku môže raz nahradiť mestá ako Charlotte a Dallas tak, ako môžu jeho rolu v kultúre prebrať Atlanta, Denver alebo Seattle. Samozrejme, kapitalisti môžu pred americkými daňami odísť aj do Frankfurtu, Zürichu, Tokia, Šanghaja alebo Singapuru.
Niečo podobné môžeme vidieť už na bankrotujúcej Kalifornii. Každý týždeň opúšťa tento štát dve- až tritisíc ľudí s vysokými prijímami a odchádzajú do štátov s nižšími daňami. Zdá sa, že ani najvyššie príjmy a najdrahší benzín nemusia štátu zabezpečiť vyrovnané rozpočty.
Vyzerá to tak, že ani jedno mesto nemá zaručené, že nenapodobní osud Benátok alebo Florencie a nestane sa obrovským múzeom 20. storočia s kultúrnymi bohatstvami pod sklom, lákajúcimi letných turistov a zarábajúcimi peniaze na minulosti, nie budovaním niečoho nového.
Victor Davis Hanson/
Americký historik, politický komentátor a esejista. Narodil sa v roku 1953 v Kalifornii, vyštudoval na University of California a na Stanford university. Spolupracuje s Hoover institution a Manhattan institute. Píše pre City Journal, kde tento článok pôvodne vyšiel a National Review. Prednášal na California State University a okrem iného sa venuje aj svojej farme v Kalifornii, kde pestuje vinič. V roku 2007 získal medajlu National Humanities a nasledujúcom roku Bradleyho cenu. Napísal viacero diskutovaných kníh, okrem iných Who killed Homer o úpadku klasického vzdelania, je editorom knihy Makers of Ancient Strategy: From the Persian Wars to the Fall of Rome.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.