Zapálili sme sviečky, médiá sa neunúvali, iné námestia ich zaujímali viac, len v jednej televízii sa čudovali, ktože to tam tie sviečočky nakládol k pamätnej tabuli. Slovenské námestia okupovali nepriatelia slobody, ktorí chcú povaliť demokratický režim, zlikvidovať všetky slobody, znárodniť, čo sa dá a dostať Slovákov von z Európy.
Naozaj čudný 17. november 2012. Aj v Česku, s ktorým si ináč každý deň voláme, ako do hory: Máme vás radi, a ako z hory sa nám ozýva: Majte nás radi. Je to aj u nás asi tak, ako to napísal v českých Lidových novinách Daniel Kaiser – že tohtoročný november predstavoval akési kontrarevolučné ťaženie proti režimu, nastolenému pred dvadsiatimi tromi rokmi, spojené s demonštráciou únavy tých, čo majú ešte stále radšej slobodu ako plnú zamestnanosť.
Dňa 17. novembra 2012 dostal Marcel Strýko Cenu Biela vrana, ktorú od roka 2008 udeľujú občianske združenia Aliancia Fair-play a Via-Iuris. Oceňujú ňou ľudí, ktorí preukázali občiansku statočnosť napriek tomu, že im to prináša problémy. Málokto si Bielu vranu zaslúžil viac ako on. Marcel Strýko nebol pred rokom 1989 nijakým ostrovčekom pozitívnej deviácie. Nebol totiž deviant. Bol príslušníkom nemožného spoločenstva, ako nazýva francúzsky filozof Jean-Luc Nancy komunity slobodných ľudí, ktoré existovali napriek jeho skepse. Patril do komunity, ktorá sa nedala terorizovať deviantným komunistickým režimom práve preto, že bola spoločenstvom normálnych, slobodných ľudí. Taký ostal aj po roku 1989, keď sa stal poslancom VPN a správal sa, na rozdiel od mnohých iných, do poslednej chvíle zodpovedne a disciplinovane, lebo vedel, že sloboda, ktorej sa dožil, môže prežiť, len ak budú jej nositelia sebadisciplinovaní. Zomrel od smútku. Československo bolo jeho domovom a neprežil, že práve vo chvíli, keď sa stalo jeho slobodným domovom, rozťali ho na dvoje nielen chamtivci, túžiaci po tučnej koristi, ale aj niektorí protagonisti jeho novembra 1989.
Dňa 17. novembra 2012 ohlásila Zuzana Piussi film Od Fica po Fica. Videl som ten film, nakrútený v poetike Stoky. Tá poetika zasahuje zžieravým sarkazmom chtiac-nechtiac každého, kto sa vo filme vyskytne a všetko, o čom ten film vypovedá. Podobne ako filmy Nemoc tretej moci a Krehká identita. Lebo sú o chorej spoločnosti. Možno som v tej chvíli pochopil lepšie aj to, v čom sa november 1989 od toho dnešného odlišoval. Bolo v ňom síce tiež veľa obskúrneho, ale nebol stokou, lebo priniesol slobodu – nech dnes vyzerá akokoľvek. V tom filme som spoznával známe typy – staré a nové babky-demokratky, hrubokrkých esenesákov, antigorilie víly, ktoré medzitým odplávali do Prahy a prenechali priestor mladíkom s vypúlenými očami, anonymným maskám a zvyškom davu, ktorý sa na konci protestov premenil na nepatrný hlúčik. Ten si už len prideľoval herecké úlohy, ktoré sa v divadle označujú skratkou „a iní“. Kdesi v kútiku sa krčila dokonca aj rola „bezpečnosti Slovenska“.
Tie isté tváre som videl 17. novembra 2012 aj na slovenských námestiach: babky-demokratky, hrubokožích esenesákov, ľavicových extrémistov, skrytých pod anonymnými maskami. Nebola to komunita, ani spoločenstvo ľudí; pod modernými technikami masového zvádzania sa skrývala Slovenská pospolitosť.
Naozaj čudný 17. november 2012. Aj v Česku, s ktorým si ináč každý deň voláme, ako do hory: Máme vás radi, a ako z hory sa nám ozýva: Majte nás radi. Je to aj u nás asi tak, ako to napísal v českých Lidových novinách Daniel Kaiser – že tohtoročný november predstavoval akési kontrarevolučné ťaženie proti režimu, nastolenému pred dvadsiatimi tromi rokmi, spojené s demonštráciou únavy tých, čo majú ešte stále radšej slobodu ako plnú zamestnanosť.
Dňa 17. novembra 2012 dostal Marcel Strýko Cenu Biela vrana, ktorú od roka 2008 udeľujú občianske združenia Aliancia Fair-play a Via-Iuris. Oceňujú ňou ľudí, ktorí preukázali občiansku statočnosť napriek tomu, že im to prináša problémy. Málokto si Bielu vranu zaslúžil viac ako on. Marcel Strýko nebol pred rokom 1989 nijakým ostrovčekom pozitívnej deviácie. Nebol totiž deviant. Bol príslušníkom nemožného spoločenstva, ako nazýva francúzsky filozof Jean-Luc Nancy komunity slobodných ľudí, ktoré existovali napriek jeho skepse. Patril do komunity, ktorá sa nedala terorizovať deviantným komunistickým režimom práve preto, že bola spoločenstvom normálnych, slobodných ľudí. Taký ostal aj po roku 1989, keď sa stal poslancom VPN a správal sa, na rozdiel od mnohých iných, do poslednej chvíle zodpovedne a disciplinovane, lebo vedel, že sloboda, ktorej sa dožil, môže prežiť, len ak budú jej nositelia sebadisciplinovaní. Zomrel od smútku. Československo bolo jeho domovom a neprežil, že práve vo chvíli, keď sa stalo jeho slobodným domovom, rozťali ho na dvoje nielen chamtivci, túžiaci po tučnej koristi, ale aj niektorí protagonisti jeho novembra 1989.
Dňa 17. novembra 2012 ohlásila Zuzana Piussi film Od Fica po Fica. Videl som ten film, nakrútený v poetike Stoky. Tá poetika zasahuje zžieravým sarkazmom chtiac-nechtiac každého, kto sa vo filme vyskytne a všetko, o čom ten film vypovedá. Podobne ako filmy Nemoc tretej moci a Krehká identita. Lebo sú o chorej spoločnosti. Možno som v tej chvíli pochopil lepšie aj to, v čom sa november 1989 od toho dnešného odlišoval. Bolo v ňom síce tiež veľa obskúrneho, ale nebol stokou, lebo priniesol slobodu – nech dnes vyzerá akokoľvek. V tom filme som spoznával známe typy – staré a nové babky-demokratky, hrubokrkých esenesákov, antigorilie víly, ktoré medzitým odplávali do Prahy a prenechali priestor mladíkom s vypúlenými očami, anonymným maskám a zvyškom davu, ktorý sa na konci protestov premenil na nepatrný hlúčik. Ten si už len prideľoval herecké úlohy, ktoré sa v divadle označujú skratkou „a iní“. Kdesi v kútiku sa krčila dokonca aj rola „bezpečnosti Slovenska“.
Tie isté tváre som videl 17. novembra 2012 aj na slovenských námestiach: babky-demokratky, hrubokožích esenesákov, ľavicových extrémistov, skrytých pod anonymnými maskami. Nebola to komunita, ani spoločenstvo ľudí; pod modernými technikami masového zvádzania sa skrývala Slovenská pospolitosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.