Nie je to len urážka kresťanov. Je to urážka i slovenskej národnej idey. Vierozvestovia sú spojení s históriou Veľkej Moravy, od ktorej sa odvíja i slovenská štátnosť. Na odkaz vierozvestov nadväzovalo slovenské národné obrodenie v 19. storočí. Cyrilo-metodská tradícia je zakotvená v preambule Ústavy SR.
Je to škandál, čo nemá páru. Jediným riešením je to, že sa návrh zrealizuje v pôvodnej forme a námietky z Bruselu sa zmietnu zo stola. V opačnom prípade sme ako národ smiešni.
.velehrad 1985 sa opakuje
Na paralelu s Velehradom 1985 ako prvý na svojom blogu upozornil kňaz Miroslav Lettrich. Na púti pri príležitosti 1 100. výročia smrti sv. Metoda vtedy český komunistický minister kultúry Klusák tupo odmietal vo svojom príhovore vysloviť v súvislosti s Metodom prívlastok „svätý“. Áno, Brusel plus Národná banka Slovenska 2012 a Velehrad 1985, to je stále tá istá dráma, s podobnými, niekedy dokonca totožnými postavami, a s podobnými, niekedy dokonca totožnými symbolmi a rekvizitami.
Symboly, o ktoré sa bojovalo vtedy aj dnes, sú totožné. Sú to kresťanské symboly. V roku 1985 šlo o priznanie toho, že vierozvestovia boli kresťanskými svätcami. Pri pamätnej minci ide o to isté. Zamlčiava sa, že to boli kresťanskí svätci.
Svätí Konštantín a Metod sú tie isté postavy, o ktoré ide dnes ako šlo v roku 1985. Úlohu komunistického ministra Klusáka dnes zohrávajú úradníci z Bruselu a s nimi celá (západo)európska ľavicovoliberálna politika.
Ideologickou základňou pre potláčanie kresťanstva a národnej symboliky za komunizmu bol „marxisticko-leninský vedecký svetonázor“. Dnes je tou základňou zmes kultúrneho marxizmu, liberalizmu a sekularizmu, ktorá narába s pojmami ako tolerancia, rozmanitosť, multikulturalizmus. Nech nás nepletie, že táto ideológia vôbec nie je tolerantná. Že vôbec žiadnu rozmanitosť nepodporuje, veď inak by tej minci nebránila, však? Veď aj „vedecký svetonázor“ bol asi taký vedecký ako Dobšinského rozprávky.
Propagandistickým princípom vtedy i dnes je totiž pripisovať slovám presne opačný význam, než v skutočnosti majú. Vtedy sa potláčanie náboženstva nazývalo „náboženskou slobodou“, totalitné vládnutie „ľudovou demokraciou“ a okupácia cudzou armádou „bratskou pomocou“. No a dnes „podpora rozmanitosti“ neznamená, že minca je v poriadku, ale že sa zakáže. Táto dialektika Bruselu je toho istého pôvodu ako bývalá dialektika Moskvy. Anekdotickou ilustráciou tejto príbuznosti je skutočnosť, že Karl Marx a Fridrich Engels napísali svoj Komunistický manifest z roku 1848 práve počas pobytu v Bruseli.
.kto je protislovenský, pán Fico?
Právnou základňou pre potláčanie kresťanstva za komunizmu bol článok 4 ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany a tým i jej ideológie. Právnou základňou pre súčasné bruselské excesy sa stala Lisabonská zmluva, ktorej súčasťou je i Charta práv EÚ. Práve na Chartu práv EÚ sa odolávajú tí, čo žiadajú zmrzačenie pamätnej mince. Niektorí z nás roky hovorili, že Slovensko nemá hlasovať za nejasné ľudskoprávne texty, ktoré sa neodvolávajú na žiadne naše kultúrne tradície. Výklad týchto textov totiž nebude v našich rukách.
O Lisabonskej zmluve, a teda aj o záväznosti Charty práv sa hlasovalo v slovenskom parlamente na jar 2008. Za zmluvu, a teda za Chartu hlasovali poslanci Smeru, HZDS, SNS a SMK. Poslanci KDH a SDKÚ sa na hlasovaní nezúčastnili, lebo sa s premiérom Ficom hádali o akýsi tlačový zákon. Proti Lisabonskej zmluve a proti Charte práv sme hlasovali iba piati. Štyria poslanci KDS, Palko, Mikloško Bauer a Minárik, a ešte nezávislý poslanec Gabura. Keď sme stlačili tlačítko „proti“, vstali sme a zaspievali sme prvú slohu slovenskej hymny. Vládni poslanci sa smiali, a potom spievali hymnu oni. Dnes na základe ich hlasovania mrzačia naše národné symboly. Nepočujem tých poslancov, že by sa dnes smiali. Sú ticho. Predseda vlády Robert Fico vtedy všetkých, čo nehlasovali za, označoval za protislovenských. Každý rok ho vídať na cyrilo-metodských oslavách. Čo hovorí dnes predseda vlády Robert Fico? Momentálne je ticho.
Preto ani hlavný problém nespočíva v servilnosti Národnej banky Slovenska, i keď aj to je problém. Maslo na hlave má politická reprezentácia Slovenska, a to tak opozícia, ako aj koalícia. Slovenský parlament totiž schválil Chartu práv EÚ až dvakrát. Prvýkrát už v roku 2005, keď tá bola súčasťou tzv. Ústavnej zmluvy. Ústavná zmluva v celoeurópskom meradle neuspela, lebo ju odmietli v referende Francúzi a Holanďania. Ako vieme, s čímsi takým si EÚ ťažkú hlavu nerobí. Zmluva sa prepísala na Lisabonskú a o pár rokov ju prehnali opäť cez európske parlamenty pod novým názvom. Keď Íri neschválili v referende v roku 2008 ani tú, o rok si to museli zopakovať znova. Nezaškodí teda pripomenúť, že právnou bázou odporcov pamätnej mince je text, ktorý bol odmietnutý v minulom desaťročí národmi troch krajín. Bohužiaľ, nebolo medzi nimi Slovensko. Niežeby na Slovensku neboli predvídaví politici. Ján Čarnogurský to videl už pred sedemnástimi rokmi, keď sformuloval princíp zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach. Drvivá väčšina politikov vrátane tých, čo sa hlásia ku kresťanstvu, však rodiaci sa ľavicový charakter EÚ ignorovala a podporovala v hlasovaniach všetko to, čo sa teraz používa proti pamätnej minci. Niektorí občas proti Únii zafrflali, ale v rozhodujúcich chvíľach hlasovali inak. A niektorí hovorili inak na Slovensku ako v orgánoch Únie. Preto títo politici majú dnes problém.
.klusák ustúpil. A čo NBS?
Európska únia je laureátom Nobelovej ceny za mier. Tento laureát má vážne ekonomické problémy súvisiace s dlhovou krízou. Opakovane sa diskutuje o osude eurozóny. V tejto situácii náš laureát necíti, že si zbytočne pohnevá mnohých ľudí, ktorí sa do Európskej únie tešili, pretože sa im páči voľný pohyb osôb, tovaru a práce. Ani komunisti v roku 1985 necítili, že nemajú zbytočne hnevať ľudí.
Treba preskúmať ešte jednu paralelu. V roku 1985 si to tí slovenskí, moravskí a českí pútnici vo Velehrade nenechali. Tak dlho pokrikovali na komunistického ministra Klusáka, kým sa ten nezačal zmätene opravovať a nezačal vo svojej reči používať pojem „svätý Metod“. Bola to predohra k Sviečkovej manifestácii a k novembru 1989. A ako je to dnes? Prevládne apatia?
Pozitívny zvrat v kauze pamätnej mince je žiaduci a čosi mi hovorí, že k nemu aj dôjde. Stala sa príliš veľká nehoráznosť.
Autor je bývalý minister vnútra SR.
Je to škandál, čo nemá páru. Jediným riešením je to, že sa návrh zrealizuje v pôvodnej forme a námietky z Bruselu sa zmietnu zo stola. V opačnom prípade sme ako národ smiešni.
.velehrad 1985 sa opakuje
Na paralelu s Velehradom 1985 ako prvý na svojom blogu upozornil kňaz Miroslav Lettrich. Na púti pri príležitosti 1 100. výročia smrti sv. Metoda vtedy český komunistický minister kultúry Klusák tupo odmietal vo svojom príhovore vysloviť v súvislosti s Metodom prívlastok „svätý“. Áno, Brusel plus Národná banka Slovenska 2012 a Velehrad 1985, to je stále tá istá dráma, s podobnými, niekedy dokonca totožnými postavami, a s podobnými, niekedy dokonca totožnými symbolmi a rekvizitami.
Symboly, o ktoré sa bojovalo vtedy aj dnes, sú totožné. Sú to kresťanské symboly. V roku 1985 šlo o priznanie toho, že vierozvestovia boli kresťanskými svätcami. Pri pamätnej minci ide o to isté. Zamlčiava sa, že to boli kresťanskí svätci.
Svätí Konštantín a Metod sú tie isté postavy, o ktoré ide dnes ako šlo v roku 1985. Úlohu komunistického ministra Klusáka dnes zohrávajú úradníci z Bruselu a s nimi celá (západo)európska ľavicovoliberálna politika.
Ideologickou základňou pre potláčanie kresťanstva a národnej symboliky za komunizmu bol „marxisticko-leninský vedecký svetonázor“. Dnes je tou základňou zmes kultúrneho marxizmu, liberalizmu a sekularizmu, ktorá narába s pojmami ako tolerancia, rozmanitosť, multikulturalizmus. Nech nás nepletie, že táto ideológia vôbec nie je tolerantná. Že vôbec žiadnu rozmanitosť nepodporuje, veď inak by tej minci nebránila, však? Veď aj „vedecký svetonázor“ bol asi taký vedecký ako Dobšinského rozprávky.
Propagandistickým princípom vtedy i dnes je totiž pripisovať slovám presne opačný význam, než v skutočnosti majú. Vtedy sa potláčanie náboženstva nazývalo „náboženskou slobodou“, totalitné vládnutie „ľudovou demokraciou“ a okupácia cudzou armádou „bratskou pomocou“. No a dnes „podpora rozmanitosti“ neznamená, že minca je v poriadku, ale že sa zakáže. Táto dialektika Bruselu je toho istého pôvodu ako bývalá dialektika Moskvy. Anekdotickou ilustráciou tejto príbuznosti je skutočnosť, že Karl Marx a Fridrich Engels napísali svoj Komunistický manifest z roku 1848 práve počas pobytu v Bruseli.
.kto je protislovenský, pán Fico?
Právnou základňou pre potláčanie kresťanstva za komunizmu bol článok 4 ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany a tým i jej ideológie. Právnou základňou pre súčasné bruselské excesy sa stala Lisabonská zmluva, ktorej súčasťou je i Charta práv EÚ. Práve na Chartu práv EÚ sa odolávajú tí, čo žiadajú zmrzačenie pamätnej mince. Niektorí z nás roky hovorili, že Slovensko nemá hlasovať za nejasné ľudskoprávne texty, ktoré sa neodvolávajú na žiadne naše kultúrne tradície. Výklad týchto textov totiž nebude v našich rukách.
O Lisabonskej zmluve, a teda aj o záväznosti Charty práv sa hlasovalo v slovenskom parlamente na jar 2008. Za zmluvu, a teda za Chartu hlasovali poslanci Smeru, HZDS, SNS a SMK. Poslanci KDH a SDKÚ sa na hlasovaní nezúčastnili, lebo sa s premiérom Ficom hádali o akýsi tlačový zákon. Proti Lisabonskej zmluve a proti Charte práv sme hlasovali iba piati. Štyria poslanci KDS, Palko, Mikloško Bauer a Minárik, a ešte nezávislý poslanec Gabura. Keď sme stlačili tlačítko „proti“, vstali sme a zaspievali sme prvú slohu slovenskej hymny. Vládni poslanci sa smiali, a potom spievali hymnu oni. Dnes na základe ich hlasovania mrzačia naše národné symboly. Nepočujem tých poslancov, že by sa dnes smiali. Sú ticho. Predseda vlády Robert Fico vtedy všetkých, čo nehlasovali za, označoval za protislovenských. Každý rok ho vídať na cyrilo-metodských oslavách. Čo hovorí dnes predseda vlády Robert Fico? Momentálne je ticho.
Preto ani hlavný problém nespočíva v servilnosti Národnej banky Slovenska, i keď aj to je problém. Maslo na hlave má politická reprezentácia Slovenska, a to tak opozícia, ako aj koalícia. Slovenský parlament totiž schválil Chartu práv EÚ až dvakrát. Prvýkrát už v roku 2005, keď tá bola súčasťou tzv. Ústavnej zmluvy. Ústavná zmluva v celoeurópskom meradle neuspela, lebo ju odmietli v referende Francúzi a Holanďania. Ako vieme, s čímsi takým si EÚ ťažkú hlavu nerobí. Zmluva sa prepísala na Lisabonskú a o pár rokov ju prehnali opäť cez európske parlamenty pod novým názvom. Keď Íri neschválili v referende v roku 2008 ani tú, o rok si to museli zopakovať znova. Nezaškodí teda pripomenúť, že právnou bázou odporcov pamätnej mince je text, ktorý bol odmietnutý v minulom desaťročí národmi troch krajín. Bohužiaľ, nebolo medzi nimi Slovensko. Niežeby na Slovensku neboli predvídaví politici. Ján Čarnogurský to videl už pred sedemnástimi rokmi, keď sformuloval princíp zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach. Drvivá väčšina politikov vrátane tých, čo sa hlásia ku kresťanstvu, však rodiaci sa ľavicový charakter EÚ ignorovala a podporovala v hlasovaniach všetko to, čo sa teraz používa proti pamätnej minci. Niektorí občas proti Únii zafrflali, ale v rozhodujúcich chvíľach hlasovali inak. A niektorí hovorili inak na Slovensku ako v orgánoch Únie. Preto títo politici majú dnes problém.
.klusák ustúpil. A čo NBS?
Európska únia je laureátom Nobelovej ceny za mier. Tento laureát má vážne ekonomické problémy súvisiace s dlhovou krízou. Opakovane sa diskutuje o osude eurozóny. V tejto situácii náš laureát necíti, že si zbytočne pohnevá mnohých ľudí, ktorí sa do Európskej únie tešili, pretože sa im páči voľný pohyb osôb, tovaru a práce. Ani komunisti v roku 1985 necítili, že nemajú zbytočne hnevať ľudí.
Treba preskúmať ešte jednu paralelu. V roku 1985 si to tí slovenskí, moravskí a českí pútnici vo Velehrade nenechali. Tak dlho pokrikovali na komunistického ministra Klusáka, kým sa ten nezačal zmätene opravovať a nezačal vo svojej reči používať pojem „svätý Metod“. Bola to predohra k Sviečkovej manifestácii a k novembru 1989. A ako je to dnes? Prevládne apatia?
Pozitívny zvrat v kauze pamätnej mince je žiaduci a čosi mi hovorí, že k nemu aj dôjde. Stala sa príliš veľká nehoráznosť.
Autor je bývalý minister vnútra SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.