Situácia nenechala chladnými najmä dvoch významných, pre stabilitu Blízkeho východu dôležitých regionálnych hráčov: Turecko a Egypt. Obe krajiny reagovali na izraelskú operáciu Oblačný stĺp zaujímavými vyjadreniami a krokmi. Turecký premiér Erdogan uviedol, že „Izrael je teroristický štát a jeho činy sú teroristické akty" a pochválil Káhiru za odvolanie ich veľvyslanca z Tel Avivu. Egyptský prezident Muhammad Mursí odsúdil „zločineckú izraelskú agresiu", prejavom v mešite pohrozil Izraelu vojnou a predseda Strany slobody a spravodlivosti (islamistická strana so silnými väzbami na radikálne Moslimské bratstvo) Saad el-Katatni dodal, že „brutálna agresia proti Gaze dokazuje, že Izrael sa doposiaľ nepoučil, že Egypt sa zmenil"! Okrem toho oba štáty vyslaním vládnych delegácií do pásma Gazy vyjadrili s Hamasom solidaritu.
.nový Blízky východ
Tieto manifestácie predstavujú signifikantné zmeny v geopolitike „nového Blízkeho východu", osobitne v prípade Egypta. Jeho radikalizácia je dôsledkom Arabskej jari, ktorá vyniesla k moci Moslimské bratstvo. Zatiaľ čo Mubarakov režim s Izraelom v protiteroristickej politike proti Hamasu spolupracoval (napríklad spoločná blokáda Gazy, vytváranie tlaku na hnutie počas izraelskej operácie Liate olovo)‒ pretože sa obával nielen jeho rastúcej sily, ale najmä úzkych väzieb na vtedy opozičné hnutie Moslimské bratstvo ‒ tak Mursího administratíva je očividne na strane Hamasu. Mursí teraz čelí medzinárodnému tlaku, pretože bratia opäť vášnivo vyzývajú na zrušenie mierovej zmluvy s „uzurpátorskou entitou" (Izrael). Fakt, že Mursí odmieta spomenúť slovo Izrael na verejnosti, ilustruje prítomnosť hostílnych postojov k židovskému štátu na najvyšších miestach nového Egypta. Preto vyvstáva otázka, či môže aktér s takýmito vyhranenými názormi slúžiť ako sprostredkovateľ prímeria medzi Hamasom a Izraelom.
V prípade Turecka nie sú vyjadrenia spolupatričnosti a stretnutia s predstaviteľmi Hamasu, prípadne pokrytecké antiizraelské výstupy za posledné roky ničím výnimočným a zapadajú do jeho dlhodobých „neoosmanských" ambícií. Ankara bola desaťročia najdôležitejším moslimským spojencom Izraela, avšak nástupom „umierneného" islamistu Erdogana k moci sa začali vzájomné vzťahy postupne meniť. Po izraelskom útoku na flotilu do Gazy v máji 2010 (organizovanú radikálnou NGO IHH podporujúcou terorizmus a Hamas) sa vzťahy zhoršili natoľko, že Turecko vyhostilo izraelského veľvyslanca a prerušilo strategicky dôležitú spoluprácu v oblasti vyzbrojovania.
.turci namiesto Sýrie a Iránu
Po medzinárodnej izolácii prichádza turecko-egyptská pomoc Hamasu v akejkoľvek podobe (Turecko mu chce prispievať sumou 300 miliónov dolárov ročne) práve včas, lebo Irán znížil od júna 2011 finančné subvencie pre hnutie, keďže Hamas odmietol vyjadriť podporu sýrskemu prezidentovi Assadovi v jeho ozbrojenom boji proti domácej opozícii. Navyše exilová časť Hamasu na čele s Chalídom Mašálom musela opustiť ich sídlo v Damasku, čím stratila politické zázemie Sýrie aj Iránu. Tým sa posilnila pozícia radikálnejšej časti Hamasu v Gaze, ktorá je tak vplyvnejšia viac ako kedykoľvek predtým. Získavanie legitimity a prijímanie pomoci je pre Hamas dôležité aj z dôvodu upevňovania postavenia najsilnejšieho aktéra v Gaze, lebo tam čelí mocenským súbojom, a to nielen zo strany Islamského džihádu, ku ktorému prešla iránska priazeň, ale medzi jeho vyzývateľov patria aj džihádistické skupiny afiliované na al-Káidu. Navyše, vďaka turecko-egyptskej pomoci klesá dôveryhodnosť Palestínskej samosprávy pod vedením Mahmúda Abbása, čo prispieva k ešte väčším rozdielom medzi Hamasom a Fatahom.
V budúcnosti možno očakávať utužovanie vzájomných vzťahov medzi Hamasom a oboma štátmi. Egypt pravdepodobne nezruší mierovú zmluvu s Izraelom (z dodržiavania mu plynú financie od USA, od ktorých je závislý) a aby sa vyhol vojne s Izraelom, nebude priamo vojensky podporovať Hamas, ale privrie oči pri jeho militantných aktivitách na Sinaji a pri pašovaní zbraní do Gazy. Prohamaské a antiizraelské pozície budú pravdepodobne typické aj pre súčasné Turecko, ktoré sa preto javí skôr ako potenciálna islamistická hrozba než prínos pre Západ a NATO.
Autor je doktorand politológie a študent magisterských bezpečnostných a strategických štúdií na Masarykovej univerzite v Brne.
.nový Blízky východ
Tieto manifestácie predstavujú signifikantné zmeny v geopolitike „nového Blízkeho východu", osobitne v prípade Egypta. Jeho radikalizácia je dôsledkom Arabskej jari, ktorá vyniesla k moci Moslimské bratstvo. Zatiaľ čo Mubarakov režim s Izraelom v protiteroristickej politike proti Hamasu spolupracoval (napríklad spoločná blokáda Gazy, vytváranie tlaku na hnutie počas izraelskej operácie Liate olovo)‒ pretože sa obával nielen jeho rastúcej sily, ale najmä úzkych väzieb na vtedy opozičné hnutie Moslimské bratstvo ‒ tak Mursího administratíva je očividne na strane Hamasu. Mursí teraz čelí medzinárodnému tlaku, pretože bratia opäť vášnivo vyzývajú na zrušenie mierovej zmluvy s „uzurpátorskou entitou" (Izrael). Fakt, že Mursí odmieta spomenúť slovo Izrael na verejnosti, ilustruje prítomnosť hostílnych postojov k židovskému štátu na najvyšších miestach nového Egypta. Preto vyvstáva otázka, či môže aktér s takýmito vyhranenými názormi slúžiť ako sprostredkovateľ prímeria medzi Hamasom a Izraelom.
V prípade Turecka nie sú vyjadrenia spolupatričnosti a stretnutia s predstaviteľmi Hamasu, prípadne pokrytecké antiizraelské výstupy za posledné roky ničím výnimočným a zapadajú do jeho dlhodobých „neoosmanských" ambícií. Ankara bola desaťročia najdôležitejším moslimským spojencom Izraela, avšak nástupom „umierneného" islamistu Erdogana k moci sa začali vzájomné vzťahy postupne meniť. Po izraelskom útoku na flotilu do Gazy v máji 2010 (organizovanú radikálnou NGO IHH podporujúcou terorizmus a Hamas) sa vzťahy zhoršili natoľko, že Turecko vyhostilo izraelského veľvyslanca a prerušilo strategicky dôležitú spoluprácu v oblasti vyzbrojovania.
.turci namiesto Sýrie a Iránu
Po medzinárodnej izolácii prichádza turecko-egyptská pomoc Hamasu v akejkoľvek podobe (Turecko mu chce prispievať sumou 300 miliónov dolárov ročne) práve včas, lebo Irán znížil od júna 2011 finančné subvencie pre hnutie, keďže Hamas odmietol vyjadriť podporu sýrskemu prezidentovi Assadovi v jeho ozbrojenom boji proti domácej opozícii. Navyše exilová časť Hamasu na čele s Chalídom Mašálom musela opustiť ich sídlo v Damasku, čím stratila politické zázemie Sýrie aj Iránu. Tým sa posilnila pozícia radikálnejšej časti Hamasu v Gaze, ktorá je tak vplyvnejšia viac ako kedykoľvek predtým. Získavanie legitimity a prijímanie pomoci je pre Hamas dôležité aj z dôvodu upevňovania postavenia najsilnejšieho aktéra v Gaze, lebo tam čelí mocenským súbojom, a to nielen zo strany Islamského džihádu, ku ktorému prešla iránska priazeň, ale medzi jeho vyzývateľov patria aj džihádistické skupiny afiliované na al-Káidu. Navyše, vďaka turecko-egyptskej pomoci klesá dôveryhodnosť Palestínskej samosprávy pod vedením Mahmúda Abbása, čo prispieva k ešte väčším rozdielom medzi Hamasom a Fatahom.
V budúcnosti možno očakávať utužovanie vzájomných vzťahov medzi Hamasom a oboma štátmi. Egypt pravdepodobne nezruší mierovú zmluvu s Izraelom (z dodržiavania mu plynú financie od USA, od ktorých je závislý) a aby sa vyhol vojne s Izraelom, nebude priamo vojensky podporovať Hamas, ale privrie oči pri jeho militantných aktivitách na Sinaji a pri pašovaní zbraní do Gazy. Prohamaské a antiizraelské pozície budú pravdepodobne typické aj pre súčasné Turecko, ktoré sa preto javí skôr ako potenciálna islamistická hrozba než prínos pre Západ a NATO.
Autor je doktorand politológie a študent magisterských bezpečnostných a strategických štúdií na Masarykovej univerzite v Brne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.