Absolútne nás to zobralo. Čo to môže byť za krajinu, tá Kanada, keď má takú perfektnú vlajku a navyše vie zo stromov vyrábať sirupy? Aj my sme síce poznali domáci bazový, ale predsa len, taký javor, to znie omnoho príťažlivejšie. Keby sme vtedy vedeli, že za vznik javorového sirupu môže Kanada vďačiť Indiánom, nik by nás už nezastavil. Určite by sme s čelenkami na hlavách a s patričným huriavkom v lese vo veľkom kuchtili rozličné javorové výluhy.
Podobne fascinovaní touto jantárovou tekutinou zostali aj prví európski prisťahovalci. Pozerali sa na tých operených červenokožcov, s čím sa to paprú, a neverili vlastným očiam. Ochutnali a už tento voňavý zemito-sladký med nepustili z úk. V Severnej Amerike sa javorový sirup a javorová šťava vyrábali tisícročia predtým, než na túto zem stúpila prvá noha belocha. Bystrí indiánski bojovníci si jednej skorej jari zrejme išli do lesa len tak z dlhej chvíle zahádzať tomahavkami a vybrali si na túto nevinnú zábavku kmeň javora cukrového. Hodili oni prvý tomahavk a ten sa zarezal do kmeňa stromu. A čo sa nestalo – z jazvy po tomahavku začala tiecť číra tekutina. Chlapci nelenili, vytiahli bizónie čutory a javor pekne do nich podojili. Zázrak sa zrejme rozkríkol a do lesa už potom šli rovno ženy, ponarezávali všetky javory v okolí, a nechali ich vytiecť do vedier z brezovej kôry. Získanú tekutinu potom využívali na podlievanie a macerovanie zveriny. Neskôr zistili, že keď sa pri podlievaní z javorovej šťavy odparí voda, vznikne krásny a najmä príťažlivo sladký sirup. A tak indiánske matere začali javorovú šťavu variť vo veľkom. Varili ju pomaly, až kým nevznikol vláčny, iskrivozlatý sirup. Keď im bolo ľúto dreva, mali v zálohe iný fígeľ. Javorovú šťavu postavili pred svoje típí cez noc a mráz urobil rovnakú prácu ako dlhý var. Jednoducho, prebytočná voda na vrchu šťavy zamrzla a ženy už len vybrali ľadovú kryhu. Zahodili ju a vo vedre im zostal jemný sirup. Napokon si pri ňom ešte s gustom zakrepčili Javorový tanec.
Prisťahovalci sa tento recept od Indiánov naučili a začali ho zdokonaľovať. Namiesto hádzania tomahavkom javory ponavrtávali nebožiecom a šťavu chytali do železných vedier. Dnes sa už na zber javorovej šťavy využívajú špeciálne hadičky, čiže javorové sady vyzerajú ako les plný pacientov na infúziách.
Čo to tá šťava vlastne je? Javor si na zimu v koreňoch ukladá škrob, ktorým sa chráni pred zamrznutím. Keď príde skorá jar, strom nasáva vlahu z rozpusteného snehu, škroby sa menia na cukry a rozpúšťajú sa vo vlahe. Táto cukrová šťava prúdi nahor do stromu, pokiaľ ju nezastaví nejaký ten tomahavk alebo nebožiec. Z 50 litrov javorovej šťavy sa vyvarí 1 liter javorového sirupu. Aj preto nás vždy v obchode zarazí jeho cena. Pri vyberaní by sme však na ňu hľadieť nemali. Iba tak si môžeme byť istí, že sme kúpili skutočný javorový sirup, a nie jeho lacnú napodobeninu. Pravý totiž musí obsahovať 66 percent cukrov a jeho základom musí byť výhradne javorová šťava. Podľa intenzity chuti sa sirupy delia na A,B a C kategóriu, kde prémiovou je tá áčková. Kto chce však úplne najväčšiu kvalitu, zásadne kupuje fľaštičku s nápisom „pure syrup“.
Autor je scenárista.
Urobme si french toast/
Kto by nepoznal absolútnu klasiku, ktorá sa na raňajkovom stole zjavuje so železnou pravidelnosťou a už len pomyslenie na ňu nám spoľahlivo naženie mohutnú vlnu slín do našich úst? Neexistuje hádam jediný človek, čo by neokúsil chlebík vo vajíčku alebo bundáš. V našich končinách ho poznáme prevažne v slanej verzii, čo súvisí najmä s tým, že naše pečivo je solené. Na západe, predovšetkým v Amerike, však slané pečivo len tak ľahko nenájdete. Preto tam chlieb vo vajíčku robia nasladko a sevírujú k nemu, ako inak, javorový sirup. Volajú ho french toast, pretože javorový sirup sa prevažne vyrába v kanadskom Quebecku, kde sa hovorí po francúzsky. Doma si ho pripravíme veľmi jednoducho. Buď naň použijeme sladké pečivo, napríklad vianočku, alebo použijeme toastový chlieb a do rozšprúdľovaných vajíčok pridáme po lyžičke škorice a cukru alebo javorového sirupu. Vyšľaháme to, v zmesi chlebíky obalíme a vypražíme ich na masle. Sladké vajíčkové obláčiky podávame pokvapkané javorovým sirupom a dozdobené lesným ovocím.
Podobne fascinovaní touto jantárovou tekutinou zostali aj prví európski prisťahovalci. Pozerali sa na tých operených červenokožcov, s čím sa to paprú, a neverili vlastným očiam. Ochutnali a už tento voňavý zemito-sladký med nepustili z úk. V Severnej Amerike sa javorový sirup a javorová šťava vyrábali tisícročia predtým, než na túto zem stúpila prvá noha belocha. Bystrí indiánski bojovníci si jednej skorej jari zrejme išli do lesa len tak z dlhej chvíle zahádzať tomahavkami a vybrali si na túto nevinnú zábavku kmeň javora cukrového. Hodili oni prvý tomahavk a ten sa zarezal do kmeňa stromu. A čo sa nestalo – z jazvy po tomahavku začala tiecť číra tekutina. Chlapci nelenili, vytiahli bizónie čutory a javor pekne do nich podojili. Zázrak sa zrejme rozkríkol a do lesa už potom šli rovno ženy, ponarezávali všetky javory v okolí, a nechali ich vytiecť do vedier z brezovej kôry. Získanú tekutinu potom využívali na podlievanie a macerovanie zveriny. Neskôr zistili, že keď sa pri podlievaní z javorovej šťavy odparí voda, vznikne krásny a najmä príťažlivo sladký sirup. A tak indiánske matere začali javorovú šťavu variť vo veľkom. Varili ju pomaly, až kým nevznikol vláčny, iskrivozlatý sirup. Keď im bolo ľúto dreva, mali v zálohe iný fígeľ. Javorovú šťavu postavili pred svoje típí cez noc a mráz urobil rovnakú prácu ako dlhý var. Jednoducho, prebytočná voda na vrchu šťavy zamrzla a ženy už len vybrali ľadovú kryhu. Zahodili ju a vo vedre im zostal jemný sirup. Napokon si pri ňom ešte s gustom zakrepčili Javorový tanec.
Prisťahovalci sa tento recept od Indiánov naučili a začali ho zdokonaľovať. Namiesto hádzania tomahavkom javory ponavrtávali nebožiecom a šťavu chytali do železných vedier. Dnes sa už na zber javorovej šťavy využívajú špeciálne hadičky, čiže javorové sady vyzerajú ako les plný pacientov na infúziách.
Čo to tá šťava vlastne je? Javor si na zimu v koreňoch ukladá škrob, ktorým sa chráni pred zamrznutím. Keď príde skorá jar, strom nasáva vlahu z rozpusteného snehu, škroby sa menia na cukry a rozpúšťajú sa vo vlahe. Táto cukrová šťava prúdi nahor do stromu, pokiaľ ju nezastaví nejaký ten tomahavk alebo nebožiec. Z 50 litrov javorovej šťavy sa vyvarí 1 liter javorového sirupu. Aj preto nás vždy v obchode zarazí jeho cena. Pri vyberaní by sme však na ňu hľadieť nemali. Iba tak si môžeme byť istí, že sme kúpili skutočný javorový sirup, a nie jeho lacnú napodobeninu. Pravý totiž musí obsahovať 66 percent cukrov a jeho základom musí byť výhradne javorová šťava. Podľa intenzity chuti sa sirupy delia na A,B a C kategóriu, kde prémiovou je tá áčková. Kto chce však úplne najväčšiu kvalitu, zásadne kupuje fľaštičku s nápisom „pure syrup“.
Autor je scenárista.
Urobme si french toast/
Kto by nepoznal absolútnu klasiku, ktorá sa na raňajkovom stole zjavuje so železnou pravidelnosťou a už len pomyslenie na ňu nám spoľahlivo naženie mohutnú vlnu slín do našich úst? Neexistuje hádam jediný človek, čo by neokúsil chlebík vo vajíčku alebo bundáš. V našich končinách ho poznáme prevažne v slanej verzii, čo súvisí najmä s tým, že naše pečivo je solené. Na západe, predovšetkým v Amerike, však slané pečivo len tak ľahko nenájdete. Preto tam chlieb vo vajíčku robia nasladko a sevírujú k nemu, ako inak, javorový sirup. Volajú ho french toast, pretože javorový sirup sa prevažne vyrába v kanadskom Quebecku, kde sa hovorí po francúzsky. Doma si ho pripravíme veľmi jednoducho. Buď naň použijeme sladké pečivo, napríklad vianočku, alebo použijeme toastový chlieb a do rozšprúdľovaných vajíčok pridáme po lyžičke škorice a cukru alebo javorového sirupu. Vyšľaháme to, v zmesi chlebíky obalíme a vypražíme ich na masle. Sladké vajíčkové obláčiky podávame pokvapkané javorovým sirupom a dozdobené lesným ovocím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.