.skorumpovaní politici a gauneri sa tu snažia paralyzovať odvážnych novinárov už od polovice 90. rokov. Začalo sa to za Mečiara, pričom žiadosti o finančné odškodné za kritické články a reportáže boli ešte tým menším problémom. Novinári totiž niekedy čelili až brutálnym vyhrážkam, boli fyzicky napádaní, horeli im autá. Toto všetko sa dialo s tichým súhlasom vlády, často za asistencie tajnej služby.
Počas Dzurindových vlád prišlo veľké uvoľnenie. Štátna moc sa už nesnažila zadupať špičkových investigatívcov do zeme. Ubudlo aj násilia, ale pokusy eliminovať kritických novinárov sa celkom neskončili. Garnitúra zmeny bola sofistikovanejšia, odvážne médiá sa snažila podkopať najmä ekonomicky. Príkladom išiel samotný Dzurinda, ktorý žiadal od denníkov SME a Pravda po päť miliónov korún za články o kauze Skupinka. Napokon žaloby stiahol.
Výrazný zlom k horšiemu nastal počas prvej vlády Roberta Fica. Premiér nevyberane útočil na médiá, žaloval všetko, čo sa dalo a bol úspešný. Novinárom komplikoval život aj vtedajší minister spravodlivosti, neskôr predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin. Miliónové žaloby boli na dennom poriadku, pričom Harabin, spriaznení sudcovia a politici začali vyhrávať aj čoraz absurdnejšie spory. Pre médiá nastali veľmi zlé časy.
.novinári do basy?
Relatívny pokoj prišiel s vládou Ivety Radičovej. Tá sa však rýchlo rozsypala, takže s návratom Fica sa musia mať investigatívni novinári znovu na pozore. Nejde pritom o samotného premiéra, ktorý zmenil svoje správanie voči médiám. Jeho volebný úspech však zaktivizoval aj ľudí, ktorí sú mentálne spojení s touto vládou a jej starým zlozvykom, ísť novinárom tvrdo po krku. Viacerých zrejme posilňuje aj fakt, že Harabin vysúdil za zverejnenie rozhovoru s Bakim Sadikim 150-tisíc eur, respektíve naposledy víťazstvo Ivana Lexu v spore s Michalom Kováčom.
Za posledný rok sa na mnohých kritických novinárov sype jedna žaloba za druhou, pričom na rozdiel od minulosti sú čoraz častejšie napádaní aj za pravdivé skutkové tvrdenia. Len policajní funkcionári Milan Lučanský, Jozef Mičieta a Ivan Ševčík žiadajú podľa denníka Nový Čas od viacerých médií vrátane .týždňa až 360-tisíc eur. Niektorí investigatívci môžu byť navyše pre svoje články aj trestne stíhaní – obvinenej Zuzane Petkovej hrozia dva, Júlii Mikolášikovej päť a Tomovi Nicholsonovi až osem rokov väzenia. Ich príbehy sú varovným signálom, že v tejto krajine niečo nie je v poriadku.
.harabinova žena
Zuzana Petková je vedúcou domáceho oddelenia v denníku Hospodárske noviny (HN). Ako novinárka sa zaoberá najmä školstvom a justíciou. Petková zaujala už počas pôsobenia v denníku Pravda, kde otvorila kauzu rozsiahlych podvodov na Trenčianskej univerzite. Za sériu článkov o tejto téme získala spolu s vtedajšom kolegyňou Máriou Mihálikovou aj novinársku cenu. V Pravde ako prvá informovala – spolu s kolegom Lubošom Kostelanským – aj o kauze nástenkový tender, do ktorej boli zapletení ľudia blízki predsedovi SNS Jánovi Slotovi.
Investigatíve sa Petková venovala aj počas pôsobenia v denníku SME. Spolu s kolegom Jánom Glovičkom otvorili napríklad kauzu pochybného udeľovania diplomov právnikom na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako novinárka upozornila aj na predraženú rekonštrukciu vily pre premiéra Roberta Fica. Zatiaľ najväčší problém jej však spôsobil článok, v ktorom zverejnila plat Gabriely Harabinovej – manželky vtedajšieho ministra spravodlivosti Štefana Harabina. „Nikdy by mi nenapadlo, že za to budem trestne stíhaná. Bola to úplná banalita,” vysvetľuje Petková.
Pôvodne totiž pripravovala veľkú tému o tom, ako sa na ministerstve za Harabina, respektíve za jeho nástupkyne Viery Petríkovej (obaja HZDS), nehospodárne nakladalo s peniazmi. Okrem iného tam totiž zriadili aj masážny salón. „Súčasťou témy bol aj malý článok o Harabinovej manželke, ktorú po nástupe Lucie Žitňanskej z ministerstva prepustili. Keď tam pracovala, mala k dispozícii napríklad aj diplomatický pas, s ktorým mohla voľne cestovať po celom svete,” pripomína Petková.
.dva roky natvrdo
V článku zverejnila aj pracovné zaradenie Harabinovej ženy a mzdu, ktorú poberala – tieto informácie jej poskytlo priamo ministerstvo na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Harabin následne podal trestné oznámenie pre podozrenie zo zneužitia osobných údajov. Polícia najskôr začala trestné stíhanie vo veci. Neskôr ho zastavila s tým, že skutok sa nestal. „Potom to však prokuratúra nariadila znovu otvoriť. Prípad dostala iná vyšetrovateľka, ktorá ma zavolala na doplňujúci výsluch, kde sa pýtala na systém práce v redakcii,” hovorí Petková.
Následne bola obvinená z prečinu zneužitia osobných údajov, takže teraz jej hrozia dva roky väzenia. Mimochodom to, že je trestne stíhaná, sa Petková dozvedela poštou. Spolu s právnikom teda podala voči obvineniu sťažnosť, okresná prokuratúra ju však vyhodnotila ako neopodstatnenú. Vzápätí sa obrátili aj na Generálnu prokuratúru, ktorá konštatovala, že boli porušené Petkovej práva. Sťažnosť sa teda vrátila späť na okres – prokuratúra však opakovane rozhodla, že trestné stíhanie novinárky je v poriadku. Petkovú vzápätí znovu zavolali na výsluch – no tentoraz už v pozícii obvinenej. Ako sa k nej správali vyšetrovatelia?
„Na toto sa nemôžem sťažovať, nikdy sa ku mne nesprávali ako k zločincovi. Každý z nich dokonca vyjadroval akúsi ľútosť a pochopenie. Jedna vyšetrovateľka mi povedala, že sú veľké tlaky zhora, ďalšia, že ma dlho nepredvolala, lebo čakala, ako dopadnú voľby,” tvrdí Petková. Zároveň však priznala, že je rozdiel, či vás vypočúvajú ako svedka, alebo obvineného. „Pri výsluchu boli dvaja policajti, môj právnik aj advokát Harabinovej manželky.” Podľa Petkovej je pritom pozoruhodné, že hoci je stíhaná za zneužitie osobných údajov, pri výsluchu sa jej vyšetrovatelia podrobne pýtali aj na jej osobné údaje – vrátane majetkových pomerov manžela.
.falošná ľútosť
Keď sa Harabin dozvedel, že polícia stíha novinárku, rozhorčene tvrdil, že to nepovažuje za správne. Podľa neho mali byť totiž obvinení funkcionári ministerstva z obdobia Lucie Žitňanskej, ktorí novinárke sprístupnili informácie o jeho manželke. Podľa Petkovej však nejde o úprimný postoj. „Verím, že v prvom rade mu ide o osobnú pomstu voči Žitňanskej. No zrejme mu vyhovuje aj to, že stíhajú nejakého novinára, keďže médiá sa doňho často navážajú. Môže tu fungovať aj pocit, že dajte si na mňa pozor, lebo dopadnete rovnako.” Harabin navyše neurobil nič, aby Petkovú zbavili obvinenia – pritom stačilo, aby jeho manželka dala dodatočný súhlas na zverejnenie jej osobných údajov.
Novinárka priznáva, že s faktom, že je obvinená, sa nežije ľahko. „Ja to beriem ešte celkom v pohode, horšie to však znáša rodina. Keď televízia Markíza zverejnila, že som trestne stíhaná, ani mi nenapadlo zaťažovať s tým napríklad moju mamu. Okamžite mi však volala, pričom bola na pokraji nervového zrútenia, že jej dcéra môže ísť do väzenia,” hovorí Petková. Trestné stíhanie má navyše vplyv aj na jej prácu. „Podvedome sa akoby vyhýbam písaniu o Harabinovi. Od momentu, keď ma obvinili, som o ňom napísala možno jeden článok. Všetky tipy, ktoré mi naňho chodia, posúvam kolegom. Áno, je za tým istá obava, ako aj to, že nechcem, aby to vyzeralo, že som neobjektívna – to znamená, že ho kritizujem, pretože som stíhaná.”
Petková má problémy aj pre články, ktoré napísala počas terajšieho pôsobenia v HN. Napríklad za texty o kontroverznom podnikateľovi Milošovi Stopkovi, ktorý získal za prvej Ficovej vlády viacero zákaziek na rekonštrukciu škôl. Stopkovi, ktorý v minulosti fyzicky napadol šéfa Fondu detí a mládeže Martina Kuglu, pričom jeho meno sa objavilo aj v Gorile, sa totiž nepáčilo, keď Petková napísala, že niektoré mestá majú problém s jeho stavebnou firmou. „Ešte predtým, ako ten článok vyšiel, poslal do redakcie list, ktorý sa dá chápať ako zastrašovanie. Tvrdil, že ak ho zverejníme bez toho, aby ho mohol zmeniť podľa vlastných predstáv, tak nás bude žalovať.” Keď článok vyšiel, Stopka podal trestné oznámenie za ohováranie. Petkovú už polícia vypočula ako podozrivú, takže aj v tomto prípade môže byť obvinená.
.kočnerov účet
„Je to nápor na psychiku. Vždy, keď zbadám v schránke žltý lístok – teda doručenku, ktorú si mám vyzdvihnúť na pošte – stiahne mi žalúdok. Väčšinou ide o predvolanie zo súdu alebo z polície,” hovorí Petková. Polícia začala trestné stíhanie aj pre jej článok, ktorý okrajovo súvisí s Gorilou. Petková totiž v HN napísala, že podnikateľ Marián Kočner si poslal zo svojho účtu na Malte na účet v slovenskej Privatbanke tri milióny eur. Vyšetrovateľ teraz preveruje, či neprišlo zverejnením tejto informácie k zločinu poškodzovania cudzej veci a prezradeniu bankového tajomstva. „Je zvláštne, že polícia sa snaží zistiť zdroj informácií namiesto toho, aby sa zaoberala tým, že tam prišlo k nejakým čudným prevodom,” uvažuje Petková.
Noviny, pre ktoré teraz pracuje, čelia aj absurdnému sporu so sudcom Jozefom Štefankom. Keď o ňom vyšiel v HN kritický článok, že poberá plat aj napriek tomu, že nechodí do práce a nepojednáva, ozval sa redakcii s tým, že to chce vysvetliť. Petkovej kolega Ľuboš Kostelanský s ním teda spravil rozhovor, ktorý s jeho vedomím aj nahrával. „Sudca Štefanko v ňom hovoril aj o tom, ako funguje korupcia na Najvyššom súde, ako sa kupujú rozsudky, povedal aj mená sudcov. Boli sme to my, kto ho musel dokonca trochu korigovať, aby z toho neboli problémy,” hovorí Petková. Štefanko mohol rozhovor aj autorizovať – po jeho zverejnení však poslal redakcii predžalobnú výzvu, že chce odškodné 50-tisíc eur.
.opatrné vydavateľstvá
Petková má občas pocit, že investigatíva na Slovensku nemá zmysel. „Robím to síce s vedomím, že trestné oznámenia, výsluchy, súdy a žaloby k tejto práci patria, ale keď je toho veľa, tak to odrádza. Aj vydavateľstvá potom zvažujú, čo a v akej podobe publikovať. Doteraz sme síce nič nezastavili, ale oveľa viac zvažujeme slová, všetko konzultujeme s právnikmi,” priznáva Petková. Najmä menšie vydavateľstvá totiž môžu aj relatívne nízke sumy za prehraté súdne spory ekonomicky položiť. V takejto atmosfére potom novinárske články zákonite strácajú na sile. „Ak už začínaš písať s tým, aby si nespôsobil firme finančné problémy, tak to nie je dobrá motivácia.”
Petkovej sa navyše zdá, že časť advokátov si urobila zo sporov s médiami biznis. „Nikdy toho nebolo tak veľa, ako dnes.” V porovnaní s minulosťou sú pritom novinári oveľa zodpovednejší – viac si preverujú fakty, aj utajené zdroje používajú len minimálne. Podľa Petkovej sa navyše väčšina káuz, ktoré médiá otvoria, postupne rozplynie dostratena. „Keď upozorníš na nejakú veľkú zlodejinu, zlodejovi sa nič nestane. Akurát ty máš žalúdočné vredy z toho, že kto sa ti zase bude vyhrážať. Aj spoločnosť akoby pod ťarchou iných, najmä ekonomických problémov rezignovala a neposúvala sa dopredu, naopak. Mnohí ľudia nerozlišujú medzi dobrom a zlom, respektíve medzi zlodejom a čistým politikom.”
Napriek tomu však Petková nechce rezignovať, investigatíve sa bude venovať aj naďalej. „Nesmieme sa nechať zastrašiť. Keď vyšlo najavo, že Harabin vyhral 150-tisíc eur, napadlo mi, že podám žalobu do Štrasburgu za to, že ma nezákonne stíhajú. Ak by som dostala aj nejaké odškodné, tak by som ho investovala do posilnenia inštitucionálnej ochrany novinárov. Zároveň by sme mali vyvinúť tlak na zmenu legislatívy, keďže syndikát, ktorý by mal slúžiť na ochranu novinárov, nefunguje. Je to skôr výletná agentúra pre zaslúžilých novinárov z čias komunizmu.”
.večierok v Bonanne
Júlia Mikolášiková je redaktorkou denníka Nový Čas, kde sa venuje najmä polícii, prokuratúre a súdom. Vydavateľstvo Ringier má momentálne pre články, ktoré napísala, dve žaloby na ochranu osobnosti. Jednu podal zastupujúci šéf Generálnej prokuratúry Ladislav Tichý – za články o nevkusnom večierku v bare Bonanno v Rajeckých Tepliciach. Išlo o oslavu založenia občianskeho združenia Justičný Oskar, na ktorej sa zúčastnili aj sudcovia Najvyššieho súdu Daniel Hudák, Juraj Seman, Milan Lipovský a Štefan Michálik, žilinský krajský sudca Juraj Krupa, sudca z Čadce Jozef Korduliak, pedagóg Tomáš Valent z Právnickej fakulty UK a právnik na dôchodku Tibor Péchy.
Ten vítal účastníkov párty so slúchadlami na ušiach a s nefunkčným samopalom v ruke, čo pripomínalo šialeného strelca Ľubomíra Harmana z Devínskej Novej Vsi. Péchy na večierku tancoval so soškou spravodlivosti, pričom odhalil aj pamätnú tabuľu spomínaného občianskeho združenia. Prokurátor Tichý mu počas večierka odovzdal aj ocenenie za „formovanie duševnej krásy“ členov združenia Justičný Oskar. Záver textu na pamätnej tabuli parafrázoval Tichý slovami: „Doktor Seman, doktor Tichý, doktor Comorek – vlastnou cicinou v Rajeckých Tepliciach.“ Manželka Štefana Comoreka je majiteľkou baru Bonanno.
Tichého žaloba má spolu s prílohami a znaleckým posudkom asi 230 strán. Prokurátor žiada od Nového Času aj nemajetkovú ujmu vo výške 200-tisíc eur. Okrem iného tvrdí, že nešlo o žiadnu imitáciu Harmana, cieľom článku vraj bolo spolitizovať voľbu generálneho prokurátora, hoci nikto z účastníkov párty na tento post nekandidoval. Druhú žalobu podal spomínaný policajt Jozef Mičieta, ktorý sa stal po voľbách zástupcom riaditeľa inšpekcie na ministerstve vnútra. Od Nového Času žiada 30-tisíc eur za článok o tom, že polícia preverovala, či jazdil na kradnutom aute. „Nepáči sa mu, že som zverejnila jeho celé meno a tiež to, že som napísala, že vyšetroval vraždy Mikuláša Černáka, čím som ho vraj mohla ohroziť,” hovorí Mikolášiková.
.päť rokov natvrdo
Za články o Bonanne môže byť novinárka aj trestne stíhaná – v prípade obvinenia a dokázania viny na súde hrozí Mikolášikovej až päť rokov väzenia. Všetci aktéri kauzy totiž podali pre spomínaný článok aj trestné oznámenie. „Polícia to najskôr odmietla. Z krajskej prokuratúry v Bratislave však následne prišiel pokyn, aby to zlúčili do jedného prípadu,” vysvetľuje Mikolášiková. Polícia teda začala trestné stíhanie vo veci ohovárania a porušovania dôvernosti ústneho prejavu. Novinárka už bola v tejto kauze štyrikrát vypovedať pred vyšetrovateľom.
Celkovo bola za posledný rok osemkrát na polícii a raz na prokuratúre. Na pravidelné výsluchy si už zvykla. „Odpoviem, na čo sa ma spýtajú a odídem. Zatiaľ sa ku mne vždy správali veľmi slušne,” hovorí Mikolášiková. Podľa nej je problém skôr s prokuratúrou, ktorá žiada od vyšetrovateľov opakované výsluchy v tej istej veci. Ak totiž polícia prípad odmietne, prokuratúra jej často nariadi, aby ho znovu otvorila, urobila ďalšie úkony a podobne. Jednoducho kauzu živí, dokedy sa dá, pričom sa snaží nájsť cestu, ako ju dostať až pred súd. Mikolášiková bola okrem Bonanna viackrát vypovedať aj v kauze sudcu Michálika, podozrivého z korupcie. Aj v tejto veci už bolo začaté trestné stíhanie pre ohováranie (pozri rámček – pozn. red.).
Polícia a prokuratúra často Mikolášikovej znepríjemňujú život aj iným spôsobom. „Za posledné tri týždne sa mi trikrát stalo, že som im poslala otázky, ktoré si prokurátor či policajt vyhodnotil ako podanie trestného oznámenia. Snažili sa zo mňa urobiť oznamovateľa trestného činu a vypočuť ma v tejto veci. Nepovažujem to za normálnu reakciu, skôr jemnú zákernosť z ich strany. Myslím, že skúšajú moju trpezlivosť, respektíve, že je to taká ich hra, či sa nezľaknem a podobne,” myslí si novinárka. Keďže všetko so všetkým súvisí, zrejme je to aj dôsledok jej článkov o Bonanne.
.podľa vzoru Fico
Napriek častým výsluchom však mali vydavateľstvá, kde Mikolášiková ako novinárka pracovala, pre jej články za jedenásť rokov len jeden súdny spor. Aj ten navyše jej súčasný zamestnávateľ – spoločnosť Ringier – vyhral. Všetko sa zmenilo práve kauzou Bonanno. „Ľudia, ktorí teraz žalujú médiá, vidia, že podobne ako Robert Fico alebo Štefan Harabin môžu byť na súdoch úspešní. Z ich strany to považujem za snahu, ako nás eliminovať, aby sme si ich prestali všímať a upozorňovať na ich prešľapy, neetické či protiprávne konanie,” hovorí novinárka.
Súčasne tým chcú podľa Mikolášikovej dosiahnuť, aby vnímali šéfredaktori a majitelia médií investigatívnych novinárov ako ľudí, s ktorými sú len problémy. „Jednoducho chcú docieliť, aby sme písali len nekonfliktné články a dali im pokoj. Často sú tu aj pokusy o osobné zastrašovanie, čo sa však ťažko preukazuje. Mňa to však nijako neodradí, naďalej budem písať pravdu. Vydavateľstvo za mnou stojí a pri práci ma nijako neobmedzuje.”
.preventívne ticho
Novinárka si zároveň všimla, že médiá sú voči niektorým ľuďom, ktorí ich žalujú, opatrnejšie. Napríklad o policajtoch Mičietovi, Lučanskom či Ševčíkovi píšu minimálne. „Keď sa stal Lučanský policajným viceprezidentom, napísala som to len ja. Nikto sa nepýtal na jeho dovolenku s trestne stíhanou osobou. Rovnako nikoho nezaujíma, že šéfom inšpekcie ministerstva vnútra sa stal Ševčík, ktorý sa mal podieľať na dobití obvineného z lúpeže. Obvinenie voči Ševčíkovi zrušili preto, že podozriví policajti mali na hlavách kukly, takže pri rekognícii ich obvinený nevedel rozpoznať.”
Vydavatelia jednoducho nechcú ísť do ďalších konfliktov a žalôb. „Aj samotní novinári sa možno boja, už nechcú chodiť na ďalšie výsluchy a súdy. Tí policajti majú navyše moc – predtým ich bolo ľahšie kritizovať, pretože neboli v žiadnych funkciách. Je pritom zvláštne, že policajných funkcionárov, ktorí tu boli za Lipšica a Spišiaka, médiá bežne kritizovali a bolo to normálne. Niekedy to ťahali aj viac dní, pričom to bolo aj za menšie kauzy,” myslí si Mikolášiková.
.dozvuky Gorily
Tom Nicholson je momentálne najznámejší investigatívny novinár na Slovensku. Hoci je na voľnej nohe, v súdnych sporoch ho zastupujú právnici z vydavateľstva Petit Press, pod ktoré patrí aj denník SME. Momentálne hrozí Nicholsonovi päť komplikovaných súdnych sporov. „Predpokladám, že budem čeliť minimálne dvom civilným žalobám na ochranu osobnosti od Zoltána Vargu a Jaroslava Haščáka, ktorí chceli zastaviť vydanie knihy Gorila, čo sa im však nepodarilo,” hovorí Nicholson. Okrem toho vypovedal aj v prípade trestných oznámení, ktoré podal Haščák, respektíve bývalá šéfka výkonného výboru FNM Anna Bubeníková a exminister hospodárstva Jirko Malchárek.
Nicholsonovi teraz hrozí až osem rokov väzenia – ako novinár mal totiž hlavných aktérov Gorily ohovárať verejne, a pritom im mal spôsobiť aj škodu veľkého rozsahu. V dvoch prípadoch (Haščák, Bubeníková) bol zatiaľ vypovedať ako svedok, v jednom prípade (Malchárek) je už v pozícii podozrivej osoby. V prípade Bubeníkovej sa však zrejme nemusí ničoho obávať. „V tejto kauze sa rieši najmä to, kto dal Gorilu na internet. Mohol som odmietnuť vypovedať, prokurátor bol však korektný – povedal, že tu mi nič priamo nehrozí,” tvrdí Nicholson.
Zaskočil ho, naopak, postup vyšetrovateľa v prípade Haščákovho trestného oznámenia. Pred výsluchom mu totiž policajt volal s tým, že sa má zastaviť – o predmete vypočúvania mu však nič nepovedal. „Keď som tam prišiel, povedal, že ide o Haščáka a ohováranie. Bolo to svinstvo – keby som to vedel vopred, zoberiem si so sebou aj právnika. Navyše som mohol z nevedomosti vypovedať aj o veciach, ktoré by neskôr použili proti mne,” vysvetľuje Nicholson. Novinár teda odmietol vypovedať, prokurátor však polícii prípad vrátil späť. Podľa neho totiž Nicholson nemá právo odmietnuť výpoveď plošne, čo je nezmysel.
.policajné hry
„Vyšetrovateľ priznal, že prokurátor robí nadprácu, keď to poslal späť, aby držal prípad v hre. Samozrejme, že môžem odmietnuť výpoveď aj plošne.” Nicholson napokon išiel na ďalší výsluch – no tentoraz aj s právnikom, pričom vypovedal len k niektorým čiastkovým veciam, aby si nespôsobil trestné stíhanie. „Druhý výsluch už bol korektný, no napriek tomu si treba dávať vždy pozor. Policajti sa síce často tvária, že sú na tvojej strane, no zároveň ťa tlačia vypovedať aj o veciach, o ktorých vypovedať nechceš.”
Výsluch k Malchárkovmu trestnému oznámeniu bol podľa Nicholsona korektný. „Vyšetrovateľ mi povedal, že nemusím vypovedať ku všetkému, pričom tvrdil, že to chce odmietnuť a poslať prokurátorovi späť. Vraj nechce byť pri tom, aby išiel na Slovensku niekto prvýkrát do basy preto, že povedal pravdu,” hovorí Nicholson. Neskôr sa však dozvedel, že polícia už v tejto veci predvolala aj bývalého ministra vnútra Daniela Lipšica, takže o zastavení vyšetrovania zatiaľ nemôže byť reč.
Aj Nicholson si už na pravidelné výsluchy zvykol. „Keď mi príde predvolanie, snažím sa veľmi si to nepripúšťať.” Podľa neho je to však vždy studená sprcha. „Nikdy totiž nevieš, čo ťa čaká. Niekedy ma to paralyzuje aj na niekoľko dní, často mám všetkého plné zuby.” Keď mu nedávno prišiel ďalší papier z polície, okamžite bol v strehu. „Našťastie išlo len o podanie vysvetlenia vo veci prekročenia rýchlosti,” hovorí Nicholson s úsmevom. Keď sa otrasie, pustí sa do pátrania po ďalších kauzách. „Na jednej strane chápem, že s trestnými oznámeniami musím počítať, no napriek tomu ma to už poriadne serie. Čo je veľa, to je veľa.”
.čudné odkazy
Podľa neho sú ľudia, ktorí teraz žalujú novinárov, po Ficovom víťazstve vo voľbách na koni. „Cítia sa obsolútne neohrození, pričom je úplne absurdné, že do basy môžem ísť ja, a nie aktéri Gorily. Čo si to vôbec dovoľujú? Najskôr ukradnú miliardy a potom žalujú novinárov, ktorí to napísali?” hnevá sa Nicholson. Podľa neho už podávajú trestné oznámenia s tým, že môžu byť úspešní – majú totiž kontakty na polícii, prokuratúre aj súdoch. Médiá navyše čoraz častejšie žalujú aj za články, ktoré sú na rozdiel od 90. rokov postavené na veľmi solídnych informáciách, myslí si Nicholson. „Chcú, aby sme dostali poriadne po papuli.”
Nicholson súhlasí s Petkovou, že niektoré právne kancelárie si urobili zo sporov s médiami biznis. „Svojim potenciálnym klientom radia, aby podávali trestné oznámenia s tým, že o ostatné sa už postarajú. Je to veľmi efektívny spôsob, ako najmä teraz – v čase krízy – ovplyvniť novinára aj vedenie médií. Stále sú tu smelí novinári, ktorí sa neboja. Vydavatelia však rozmýšľajú inak.” Mimochodom, podľa spisu Gorila radil Haščák Malchárkovi, aby žiadal od týždenníka Plus 7 dní za článok o tom, že využíva vládne vozidlo na súkromné účely, päť miliónov korún. „Haščák mu vysvetľuje mediálnu situáciu – napríklad Nový Čas má 500 žalôb ročne, z ktorých musí zaplatiť 20, s čím počíta (približne niekoľko miliónov korún pri zisku 120 miliónov ročne). Kým niekto nevyhrá v spore nad médiami 100 – 200 miliónov, čím ich pošle do bankrotu, stále budú písať také veci.”
Nicholson dostáva aj rôzne odkazy, ktorými ho zrejme chcú ľudia, ktorým prekážajú jeho články, zneistiť. „Nedávno mi jeden môj zdroj z bezpečnostných zložiek hovoril, že bol na stretnutí u vysokého predstaviteľa ministerstva vnútra. Vraj uvažovali o tom, že využijú nejaký paragraf o ochrane utajovaných skutočností, respektíve o prezradení štátneho tajomstva, aby ma mohli zatknúť. V momente, keď to chceli urobiť, však boli údajne v mojom okolí aj iní ľudia, ktorých do toho nechceli zaťahovať.”
.zaliaty v betóne?
Keď mu Nicholson povedal, že je to absurdné, spomínaný zdroj sa naňho pozrel a sucho konštatoval: „Spomeň si na Kováča mladšieho alebo Remiáša. Ak chcú títo ľudia niečo urobiť, tak to urobia.” Nicholson preto nevie, čo si má o podobných veciach myslieť. „Vždy som považoval za absurdné, aby napríklad tajná služba v tejto krajine sledovala a odpočúvala novinárov. Keď o tom hovorili iní, zľahčoval som to a tvrdil, že ide o hlúposti. Dnes neviem, čomu mám veriť.”
Iný Nicholsonov zdroj z prostredia bezpečnostných zložiek bol zase nedávno na jednej spoločenskej akcii – spolu s istým bratislavským prokurátorom, ktorý rieši aj kauzy SIS. „Bavili sa spolu aj o nejakom podaní, ktoré sa ma týka. Môj zdroj mu v tejto súvislosti povedal, že niekde v médiách zachytil, ako som sa sťažoval, že môžem skončiť v base. Ten prokurátor vraj na to reagoval slovami, že môžem byť rád, keď skončím v base, lebo môžem byť aj zaliaty v betóne.”
Podľa Mikolášikovej však netreba brať podobné reči vážne. „Niekoho zlikvidovať nie je len tak – niečo to stojí, chce to aj nejakú logistiku. Tí ľudia majú navyše dosť svojich starostí, a nie zaplietať sa s nejakými novinármi.” Podľa nej sledujú podobnými odkazmi iný cieľ – urobiť z novinára blázna a nedôveryhodného človeka. „Takto si vás testujú, ako zareagujete – či sa psychicky položíte, alebo sa nad tým pousmejete, komu sa zdôveríte, aké kroky podniknete a podobne. Toto je už vyšší level – spravodajské hry, ktoré tu však boli a budú vždy,” myslí si Mikolášiková. Horšie podľa nej je, keď majú takíto ľudia v rukách moc a štátny aparát. „Z oficiálnych databáz si totiž môžu o novinárovi zistiť všetko – o rodine, majetkových pomeroch a podobne.”
.útok na slobodu
icholson pripúšťa, že mohlo ísť aj o vtip. „Som si vedomý, že keď takéto veci hovorím verejne, môžem vyzerať smiešne. To však nič nemení na tom, že mám z podobných vecí občas blbý pocit.” Od istého momentu sa začal správať aj trocha opatrnejšie. Doteraz totiž žil tak trochu ako hipisák. „Bolo mi povedané, že som hlúpy, keď nechávam auto pred domom, keďže mi tam môže niekto podhodiť drogy. Doteraz som nezamykal ani dom – žijem predsa na odľahlom mieste v Svätom Juri a mám veľkého psa. Mne navyše nie je čo ukradnúť. Ak chce však niekto voči tebe niečo reálne podniknúť, vždy si nájde spôsob.”
Ani Nicholson však nechce rezignovať, pričom si uvedomuje, že sám proti systému nič nezmôže. Aj preto sa snaží dať dokopy neformálnu skupinu novinárov, ktorí čelia likvidačným žalobám, alebo im hrozí pre ich články trestné stíhanie. Oslovil aj diplomatov a medzinárodné novinárske inštitúcie. „Ide o to, aby o nás vedeli. To znamená, koľko nás je, kto má aké žaloby a podobne. Nemali by sme hrať každý sám za seba, pretože potom sme zraniteľnejší. Jedinou odpoveďou na zneužitie moci je sila. Mali by sme sa preto zjednotiť a zaistiť si aj podporu zvonka. Tie žaloby a trestné oznámenia sú totiž priamym útokom na slobodu slova.”
Počas Dzurindových vlád prišlo veľké uvoľnenie. Štátna moc sa už nesnažila zadupať špičkových investigatívcov do zeme. Ubudlo aj násilia, ale pokusy eliminovať kritických novinárov sa celkom neskončili. Garnitúra zmeny bola sofistikovanejšia, odvážne médiá sa snažila podkopať najmä ekonomicky. Príkladom išiel samotný Dzurinda, ktorý žiadal od denníkov SME a Pravda po päť miliónov korún za články o kauze Skupinka. Napokon žaloby stiahol.
Výrazný zlom k horšiemu nastal počas prvej vlády Roberta Fica. Premiér nevyberane útočil na médiá, žaloval všetko, čo sa dalo a bol úspešný. Novinárom komplikoval život aj vtedajší minister spravodlivosti, neskôr predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin. Miliónové žaloby boli na dennom poriadku, pričom Harabin, spriaznení sudcovia a politici začali vyhrávať aj čoraz absurdnejšie spory. Pre médiá nastali veľmi zlé časy.
.novinári do basy?
Relatívny pokoj prišiel s vládou Ivety Radičovej. Tá sa však rýchlo rozsypala, takže s návratom Fica sa musia mať investigatívni novinári znovu na pozore. Nejde pritom o samotného premiéra, ktorý zmenil svoje správanie voči médiám. Jeho volebný úspech však zaktivizoval aj ľudí, ktorí sú mentálne spojení s touto vládou a jej starým zlozvykom, ísť novinárom tvrdo po krku. Viacerých zrejme posilňuje aj fakt, že Harabin vysúdil za zverejnenie rozhovoru s Bakim Sadikim 150-tisíc eur, respektíve naposledy víťazstvo Ivana Lexu v spore s Michalom Kováčom.
Za posledný rok sa na mnohých kritických novinárov sype jedna žaloba za druhou, pričom na rozdiel od minulosti sú čoraz častejšie napádaní aj za pravdivé skutkové tvrdenia. Len policajní funkcionári Milan Lučanský, Jozef Mičieta a Ivan Ševčík žiadajú podľa denníka Nový Čas od viacerých médií vrátane .týždňa až 360-tisíc eur. Niektorí investigatívci môžu byť navyše pre svoje články aj trestne stíhaní – obvinenej Zuzane Petkovej hrozia dva, Júlii Mikolášikovej päť a Tomovi Nicholsonovi až osem rokov väzenia. Ich príbehy sú varovným signálom, že v tejto krajine niečo nie je v poriadku.
.harabinova žena
Zuzana Petková je vedúcou domáceho oddelenia v denníku Hospodárske noviny (HN). Ako novinárka sa zaoberá najmä školstvom a justíciou. Petková zaujala už počas pôsobenia v denníku Pravda, kde otvorila kauzu rozsiahlych podvodov na Trenčianskej univerzite. Za sériu článkov o tejto téme získala spolu s vtedajšom kolegyňou Máriou Mihálikovou aj novinársku cenu. V Pravde ako prvá informovala – spolu s kolegom Lubošom Kostelanským – aj o kauze nástenkový tender, do ktorej boli zapletení ľudia blízki predsedovi SNS Jánovi Slotovi.
Investigatíve sa Petková venovala aj počas pôsobenia v denníku SME. Spolu s kolegom Jánom Glovičkom otvorili napríklad kauzu pochybného udeľovania diplomov právnikom na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako novinárka upozornila aj na predraženú rekonštrukciu vily pre premiéra Roberta Fica. Zatiaľ najväčší problém jej však spôsobil článok, v ktorom zverejnila plat Gabriely Harabinovej – manželky vtedajšieho ministra spravodlivosti Štefana Harabina. „Nikdy by mi nenapadlo, že za to budem trestne stíhaná. Bola to úplná banalita,” vysvetľuje Petková.
Pôvodne totiž pripravovala veľkú tému o tom, ako sa na ministerstve za Harabina, respektíve za jeho nástupkyne Viery Petríkovej (obaja HZDS), nehospodárne nakladalo s peniazmi. Okrem iného tam totiž zriadili aj masážny salón. „Súčasťou témy bol aj malý článok o Harabinovej manželke, ktorú po nástupe Lucie Žitňanskej z ministerstva prepustili. Keď tam pracovala, mala k dispozícii napríklad aj diplomatický pas, s ktorým mohla voľne cestovať po celom svete,” pripomína Petková.
.dva roky natvrdo
V článku zverejnila aj pracovné zaradenie Harabinovej ženy a mzdu, ktorú poberala – tieto informácie jej poskytlo priamo ministerstvo na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Harabin následne podal trestné oznámenie pre podozrenie zo zneužitia osobných údajov. Polícia najskôr začala trestné stíhanie vo veci. Neskôr ho zastavila s tým, že skutok sa nestal. „Potom to však prokuratúra nariadila znovu otvoriť. Prípad dostala iná vyšetrovateľka, ktorá ma zavolala na doplňujúci výsluch, kde sa pýtala na systém práce v redakcii,” hovorí Petková.
Následne bola obvinená z prečinu zneužitia osobných údajov, takže teraz jej hrozia dva roky väzenia. Mimochodom to, že je trestne stíhaná, sa Petková dozvedela poštou. Spolu s právnikom teda podala voči obvineniu sťažnosť, okresná prokuratúra ju však vyhodnotila ako neopodstatnenú. Vzápätí sa obrátili aj na Generálnu prokuratúru, ktorá konštatovala, že boli porušené Petkovej práva. Sťažnosť sa teda vrátila späť na okres – prokuratúra však opakovane rozhodla, že trestné stíhanie novinárky je v poriadku. Petkovú vzápätí znovu zavolali na výsluch – no tentoraz už v pozícii obvinenej. Ako sa k nej správali vyšetrovatelia?
„Na toto sa nemôžem sťažovať, nikdy sa ku mne nesprávali ako k zločincovi. Každý z nich dokonca vyjadroval akúsi ľútosť a pochopenie. Jedna vyšetrovateľka mi povedala, že sú veľké tlaky zhora, ďalšia, že ma dlho nepredvolala, lebo čakala, ako dopadnú voľby,” tvrdí Petková. Zároveň však priznala, že je rozdiel, či vás vypočúvajú ako svedka, alebo obvineného. „Pri výsluchu boli dvaja policajti, môj právnik aj advokát Harabinovej manželky.” Podľa Petkovej je pritom pozoruhodné, že hoci je stíhaná za zneužitie osobných údajov, pri výsluchu sa jej vyšetrovatelia podrobne pýtali aj na jej osobné údaje – vrátane majetkových pomerov manžela.
.falošná ľútosť
Keď sa Harabin dozvedel, že polícia stíha novinárku, rozhorčene tvrdil, že to nepovažuje za správne. Podľa neho mali byť totiž obvinení funkcionári ministerstva z obdobia Lucie Žitňanskej, ktorí novinárke sprístupnili informácie o jeho manželke. Podľa Petkovej však nejde o úprimný postoj. „Verím, že v prvom rade mu ide o osobnú pomstu voči Žitňanskej. No zrejme mu vyhovuje aj to, že stíhajú nejakého novinára, keďže médiá sa doňho často navážajú. Môže tu fungovať aj pocit, že dajte si na mňa pozor, lebo dopadnete rovnako.” Harabin navyše neurobil nič, aby Petkovú zbavili obvinenia – pritom stačilo, aby jeho manželka dala dodatočný súhlas na zverejnenie jej osobných údajov.
Novinárka priznáva, že s faktom, že je obvinená, sa nežije ľahko. „Ja to beriem ešte celkom v pohode, horšie to však znáša rodina. Keď televízia Markíza zverejnila, že som trestne stíhaná, ani mi nenapadlo zaťažovať s tým napríklad moju mamu. Okamžite mi však volala, pričom bola na pokraji nervového zrútenia, že jej dcéra môže ísť do väzenia,” hovorí Petková. Trestné stíhanie má navyše vplyv aj na jej prácu. „Podvedome sa akoby vyhýbam písaniu o Harabinovi. Od momentu, keď ma obvinili, som o ňom napísala možno jeden článok. Všetky tipy, ktoré mi naňho chodia, posúvam kolegom. Áno, je za tým istá obava, ako aj to, že nechcem, aby to vyzeralo, že som neobjektívna – to znamená, že ho kritizujem, pretože som stíhaná.”
Petková má problémy aj pre články, ktoré napísala počas terajšieho pôsobenia v HN. Napríklad za texty o kontroverznom podnikateľovi Milošovi Stopkovi, ktorý získal za prvej Ficovej vlády viacero zákaziek na rekonštrukciu škôl. Stopkovi, ktorý v minulosti fyzicky napadol šéfa Fondu detí a mládeže Martina Kuglu, pričom jeho meno sa objavilo aj v Gorile, sa totiž nepáčilo, keď Petková napísala, že niektoré mestá majú problém s jeho stavebnou firmou. „Ešte predtým, ako ten článok vyšiel, poslal do redakcie list, ktorý sa dá chápať ako zastrašovanie. Tvrdil, že ak ho zverejníme bez toho, aby ho mohol zmeniť podľa vlastných predstáv, tak nás bude žalovať.” Keď článok vyšiel, Stopka podal trestné oznámenie za ohováranie. Petkovú už polícia vypočula ako podozrivú, takže aj v tomto prípade môže byť obvinená.
.kočnerov účet
„Je to nápor na psychiku. Vždy, keď zbadám v schránke žltý lístok – teda doručenku, ktorú si mám vyzdvihnúť na pošte – stiahne mi žalúdok. Väčšinou ide o predvolanie zo súdu alebo z polície,” hovorí Petková. Polícia začala trestné stíhanie aj pre jej článok, ktorý okrajovo súvisí s Gorilou. Petková totiž v HN napísala, že podnikateľ Marián Kočner si poslal zo svojho účtu na Malte na účet v slovenskej Privatbanke tri milióny eur. Vyšetrovateľ teraz preveruje, či neprišlo zverejnením tejto informácie k zločinu poškodzovania cudzej veci a prezradeniu bankového tajomstva. „Je zvláštne, že polícia sa snaží zistiť zdroj informácií namiesto toho, aby sa zaoberala tým, že tam prišlo k nejakým čudným prevodom,” uvažuje Petková.
Noviny, pre ktoré teraz pracuje, čelia aj absurdnému sporu so sudcom Jozefom Štefankom. Keď o ňom vyšiel v HN kritický článok, že poberá plat aj napriek tomu, že nechodí do práce a nepojednáva, ozval sa redakcii s tým, že to chce vysvetliť. Petkovej kolega Ľuboš Kostelanský s ním teda spravil rozhovor, ktorý s jeho vedomím aj nahrával. „Sudca Štefanko v ňom hovoril aj o tom, ako funguje korupcia na Najvyššom súde, ako sa kupujú rozsudky, povedal aj mená sudcov. Boli sme to my, kto ho musel dokonca trochu korigovať, aby z toho neboli problémy,” hovorí Petková. Štefanko mohol rozhovor aj autorizovať – po jeho zverejnení však poslal redakcii predžalobnú výzvu, že chce odškodné 50-tisíc eur.
.opatrné vydavateľstvá
Petková má občas pocit, že investigatíva na Slovensku nemá zmysel. „Robím to síce s vedomím, že trestné oznámenia, výsluchy, súdy a žaloby k tejto práci patria, ale keď je toho veľa, tak to odrádza. Aj vydavateľstvá potom zvažujú, čo a v akej podobe publikovať. Doteraz sme síce nič nezastavili, ale oveľa viac zvažujeme slová, všetko konzultujeme s právnikmi,” priznáva Petková. Najmä menšie vydavateľstvá totiž môžu aj relatívne nízke sumy za prehraté súdne spory ekonomicky položiť. V takejto atmosfére potom novinárske články zákonite strácajú na sile. „Ak už začínaš písať s tým, aby si nespôsobil firme finančné problémy, tak to nie je dobrá motivácia.”
Petkovej sa navyše zdá, že časť advokátov si urobila zo sporov s médiami biznis. „Nikdy toho nebolo tak veľa, ako dnes.” V porovnaní s minulosťou sú pritom novinári oveľa zodpovednejší – viac si preverujú fakty, aj utajené zdroje používajú len minimálne. Podľa Petkovej sa navyše väčšina káuz, ktoré médiá otvoria, postupne rozplynie dostratena. „Keď upozorníš na nejakú veľkú zlodejinu, zlodejovi sa nič nestane. Akurát ty máš žalúdočné vredy z toho, že kto sa ti zase bude vyhrážať. Aj spoločnosť akoby pod ťarchou iných, najmä ekonomických problémov rezignovala a neposúvala sa dopredu, naopak. Mnohí ľudia nerozlišujú medzi dobrom a zlom, respektíve medzi zlodejom a čistým politikom.”
Napriek tomu však Petková nechce rezignovať, investigatíve sa bude venovať aj naďalej. „Nesmieme sa nechať zastrašiť. Keď vyšlo najavo, že Harabin vyhral 150-tisíc eur, napadlo mi, že podám žalobu do Štrasburgu za to, že ma nezákonne stíhajú. Ak by som dostala aj nejaké odškodné, tak by som ho investovala do posilnenia inštitucionálnej ochrany novinárov. Zároveň by sme mali vyvinúť tlak na zmenu legislatívy, keďže syndikát, ktorý by mal slúžiť na ochranu novinárov, nefunguje. Je to skôr výletná agentúra pre zaslúžilých novinárov z čias komunizmu.”
.večierok v Bonanne
Júlia Mikolášiková je redaktorkou denníka Nový Čas, kde sa venuje najmä polícii, prokuratúre a súdom. Vydavateľstvo Ringier má momentálne pre články, ktoré napísala, dve žaloby na ochranu osobnosti. Jednu podal zastupujúci šéf Generálnej prokuratúry Ladislav Tichý – za články o nevkusnom večierku v bare Bonanno v Rajeckých Tepliciach. Išlo o oslavu založenia občianskeho združenia Justičný Oskar, na ktorej sa zúčastnili aj sudcovia Najvyššieho súdu Daniel Hudák, Juraj Seman, Milan Lipovský a Štefan Michálik, žilinský krajský sudca Juraj Krupa, sudca z Čadce Jozef Korduliak, pedagóg Tomáš Valent z Právnickej fakulty UK a právnik na dôchodku Tibor Péchy.
Ten vítal účastníkov párty so slúchadlami na ušiach a s nefunkčným samopalom v ruke, čo pripomínalo šialeného strelca Ľubomíra Harmana z Devínskej Novej Vsi. Péchy na večierku tancoval so soškou spravodlivosti, pričom odhalil aj pamätnú tabuľu spomínaného občianskeho združenia. Prokurátor Tichý mu počas večierka odovzdal aj ocenenie za „formovanie duševnej krásy“ členov združenia Justičný Oskar. Záver textu na pamätnej tabuli parafrázoval Tichý slovami: „Doktor Seman, doktor Tichý, doktor Comorek – vlastnou cicinou v Rajeckých Tepliciach.“ Manželka Štefana Comoreka je majiteľkou baru Bonanno.
Tichého žaloba má spolu s prílohami a znaleckým posudkom asi 230 strán. Prokurátor žiada od Nového Času aj nemajetkovú ujmu vo výške 200-tisíc eur. Okrem iného tvrdí, že nešlo o žiadnu imitáciu Harmana, cieľom článku vraj bolo spolitizovať voľbu generálneho prokurátora, hoci nikto z účastníkov párty na tento post nekandidoval. Druhú žalobu podal spomínaný policajt Jozef Mičieta, ktorý sa stal po voľbách zástupcom riaditeľa inšpekcie na ministerstve vnútra. Od Nového Času žiada 30-tisíc eur za článok o tom, že polícia preverovala, či jazdil na kradnutom aute. „Nepáči sa mu, že som zverejnila jeho celé meno a tiež to, že som napísala, že vyšetroval vraždy Mikuláša Černáka, čím som ho vraj mohla ohroziť,” hovorí Mikolášiková.
.päť rokov natvrdo
Za články o Bonanne môže byť novinárka aj trestne stíhaná – v prípade obvinenia a dokázania viny na súde hrozí Mikolášikovej až päť rokov väzenia. Všetci aktéri kauzy totiž podali pre spomínaný článok aj trestné oznámenie. „Polícia to najskôr odmietla. Z krajskej prokuratúry v Bratislave však následne prišiel pokyn, aby to zlúčili do jedného prípadu,” vysvetľuje Mikolášiková. Polícia teda začala trestné stíhanie vo veci ohovárania a porušovania dôvernosti ústneho prejavu. Novinárka už bola v tejto kauze štyrikrát vypovedať pred vyšetrovateľom.
Celkovo bola za posledný rok osemkrát na polícii a raz na prokuratúre. Na pravidelné výsluchy si už zvykla. „Odpoviem, na čo sa ma spýtajú a odídem. Zatiaľ sa ku mne vždy správali veľmi slušne,” hovorí Mikolášiková. Podľa nej je problém skôr s prokuratúrou, ktorá žiada od vyšetrovateľov opakované výsluchy v tej istej veci. Ak totiž polícia prípad odmietne, prokuratúra jej často nariadi, aby ho znovu otvorila, urobila ďalšie úkony a podobne. Jednoducho kauzu živí, dokedy sa dá, pričom sa snaží nájsť cestu, ako ju dostať až pred súd. Mikolášiková bola okrem Bonanna viackrát vypovedať aj v kauze sudcu Michálika, podozrivého z korupcie. Aj v tejto veci už bolo začaté trestné stíhanie pre ohováranie (pozri rámček – pozn. red.).
Polícia a prokuratúra často Mikolášikovej znepríjemňujú život aj iným spôsobom. „Za posledné tri týždne sa mi trikrát stalo, že som im poslala otázky, ktoré si prokurátor či policajt vyhodnotil ako podanie trestného oznámenia. Snažili sa zo mňa urobiť oznamovateľa trestného činu a vypočuť ma v tejto veci. Nepovažujem to za normálnu reakciu, skôr jemnú zákernosť z ich strany. Myslím, že skúšajú moju trpezlivosť, respektíve, že je to taká ich hra, či sa nezľaknem a podobne,” myslí si novinárka. Keďže všetko so všetkým súvisí, zrejme je to aj dôsledok jej článkov o Bonanne.
.podľa vzoru Fico
Napriek častým výsluchom však mali vydavateľstvá, kde Mikolášiková ako novinárka pracovala, pre jej články za jedenásť rokov len jeden súdny spor. Aj ten navyše jej súčasný zamestnávateľ – spoločnosť Ringier – vyhral. Všetko sa zmenilo práve kauzou Bonanno. „Ľudia, ktorí teraz žalujú médiá, vidia, že podobne ako Robert Fico alebo Štefan Harabin môžu byť na súdoch úspešní. Z ich strany to považujem za snahu, ako nás eliminovať, aby sme si ich prestali všímať a upozorňovať na ich prešľapy, neetické či protiprávne konanie,” hovorí novinárka.
Súčasne tým chcú podľa Mikolášikovej dosiahnuť, aby vnímali šéfredaktori a majitelia médií investigatívnych novinárov ako ľudí, s ktorými sú len problémy. „Jednoducho chcú docieliť, aby sme písali len nekonfliktné články a dali im pokoj. Často sú tu aj pokusy o osobné zastrašovanie, čo sa však ťažko preukazuje. Mňa to však nijako neodradí, naďalej budem písať pravdu. Vydavateľstvo za mnou stojí a pri práci ma nijako neobmedzuje.”
.preventívne ticho
Novinárka si zároveň všimla, že médiá sú voči niektorým ľuďom, ktorí ich žalujú, opatrnejšie. Napríklad o policajtoch Mičietovi, Lučanskom či Ševčíkovi píšu minimálne. „Keď sa stal Lučanský policajným viceprezidentom, napísala som to len ja. Nikto sa nepýtal na jeho dovolenku s trestne stíhanou osobou. Rovnako nikoho nezaujíma, že šéfom inšpekcie ministerstva vnútra sa stal Ševčík, ktorý sa mal podieľať na dobití obvineného z lúpeže. Obvinenie voči Ševčíkovi zrušili preto, že podozriví policajti mali na hlavách kukly, takže pri rekognícii ich obvinený nevedel rozpoznať.”
Vydavatelia jednoducho nechcú ísť do ďalších konfliktov a žalôb. „Aj samotní novinári sa možno boja, už nechcú chodiť na ďalšie výsluchy a súdy. Tí policajti majú navyše moc – predtým ich bolo ľahšie kritizovať, pretože neboli v žiadnych funkciách. Je pritom zvláštne, že policajných funkcionárov, ktorí tu boli za Lipšica a Spišiaka, médiá bežne kritizovali a bolo to normálne. Niekedy to ťahali aj viac dní, pričom to bolo aj za menšie kauzy,” myslí si Mikolášiková.
.dozvuky Gorily
Tom Nicholson je momentálne najznámejší investigatívny novinár na Slovensku. Hoci je na voľnej nohe, v súdnych sporoch ho zastupujú právnici z vydavateľstva Petit Press, pod ktoré patrí aj denník SME. Momentálne hrozí Nicholsonovi päť komplikovaných súdnych sporov. „Predpokladám, že budem čeliť minimálne dvom civilným žalobám na ochranu osobnosti od Zoltána Vargu a Jaroslava Haščáka, ktorí chceli zastaviť vydanie knihy Gorila, čo sa im však nepodarilo,” hovorí Nicholson. Okrem toho vypovedal aj v prípade trestných oznámení, ktoré podal Haščák, respektíve bývalá šéfka výkonného výboru FNM Anna Bubeníková a exminister hospodárstva Jirko Malchárek.
Nicholsonovi teraz hrozí až osem rokov väzenia – ako novinár mal totiž hlavných aktérov Gorily ohovárať verejne, a pritom im mal spôsobiť aj škodu veľkého rozsahu. V dvoch prípadoch (Haščák, Bubeníková) bol zatiaľ vypovedať ako svedok, v jednom prípade (Malchárek) je už v pozícii podozrivej osoby. V prípade Bubeníkovej sa však zrejme nemusí ničoho obávať. „V tejto kauze sa rieši najmä to, kto dal Gorilu na internet. Mohol som odmietnuť vypovedať, prokurátor bol však korektný – povedal, že tu mi nič priamo nehrozí,” tvrdí Nicholson.
Zaskočil ho, naopak, postup vyšetrovateľa v prípade Haščákovho trestného oznámenia. Pred výsluchom mu totiž policajt volal s tým, že sa má zastaviť – o predmete vypočúvania mu však nič nepovedal. „Keď som tam prišiel, povedal, že ide o Haščáka a ohováranie. Bolo to svinstvo – keby som to vedel vopred, zoberiem si so sebou aj právnika. Navyše som mohol z nevedomosti vypovedať aj o veciach, ktoré by neskôr použili proti mne,” vysvetľuje Nicholson. Novinár teda odmietol vypovedať, prokurátor však polícii prípad vrátil späť. Podľa neho totiž Nicholson nemá právo odmietnuť výpoveď plošne, čo je nezmysel.
.policajné hry
„Vyšetrovateľ priznal, že prokurátor robí nadprácu, keď to poslal späť, aby držal prípad v hre. Samozrejme, že môžem odmietnuť výpoveď aj plošne.” Nicholson napokon išiel na ďalší výsluch – no tentoraz aj s právnikom, pričom vypovedal len k niektorým čiastkovým veciam, aby si nespôsobil trestné stíhanie. „Druhý výsluch už bol korektný, no napriek tomu si treba dávať vždy pozor. Policajti sa síce často tvária, že sú na tvojej strane, no zároveň ťa tlačia vypovedať aj o veciach, o ktorých vypovedať nechceš.”
Výsluch k Malchárkovmu trestnému oznámeniu bol podľa Nicholsona korektný. „Vyšetrovateľ mi povedal, že nemusím vypovedať ku všetkému, pričom tvrdil, že to chce odmietnuť a poslať prokurátorovi späť. Vraj nechce byť pri tom, aby išiel na Slovensku niekto prvýkrát do basy preto, že povedal pravdu,” hovorí Nicholson. Neskôr sa však dozvedel, že polícia už v tejto veci predvolala aj bývalého ministra vnútra Daniela Lipšica, takže o zastavení vyšetrovania zatiaľ nemôže byť reč.
Aj Nicholson si už na pravidelné výsluchy zvykol. „Keď mi príde predvolanie, snažím sa veľmi si to nepripúšťať.” Podľa neho je to však vždy studená sprcha. „Nikdy totiž nevieš, čo ťa čaká. Niekedy ma to paralyzuje aj na niekoľko dní, často mám všetkého plné zuby.” Keď mu nedávno prišiel ďalší papier z polície, okamžite bol v strehu. „Našťastie išlo len o podanie vysvetlenia vo veci prekročenia rýchlosti,” hovorí Nicholson s úsmevom. Keď sa otrasie, pustí sa do pátrania po ďalších kauzách. „Na jednej strane chápem, že s trestnými oznámeniami musím počítať, no napriek tomu ma to už poriadne serie. Čo je veľa, to je veľa.”
.čudné odkazy
Podľa neho sú ľudia, ktorí teraz žalujú novinárov, po Ficovom víťazstve vo voľbách na koni. „Cítia sa obsolútne neohrození, pričom je úplne absurdné, že do basy môžem ísť ja, a nie aktéri Gorily. Čo si to vôbec dovoľujú? Najskôr ukradnú miliardy a potom žalujú novinárov, ktorí to napísali?” hnevá sa Nicholson. Podľa neho už podávajú trestné oznámenia s tým, že môžu byť úspešní – majú totiž kontakty na polícii, prokuratúre aj súdoch. Médiá navyše čoraz častejšie žalujú aj za články, ktoré sú na rozdiel od 90. rokov postavené na veľmi solídnych informáciách, myslí si Nicholson. „Chcú, aby sme dostali poriadne po papuli.”
Nicholson súhlasí s Petkovou, že niektoré právne kancelárie si urobili zo sporov s médiami biznis. „Svojim potenciálnym klientom radia, aby podávali trestné oznámenia s tým, že o ostatné sa už postarajú. Je to veľmi efektívny spôsob, ako najmä teraz – v čase krízy – ovplyvniť novinára aj vedenie médií. Stále sú tu smelí novinári, ktorí sa neboja. Vydavatelia však rozmýšľajú inak.” Mimochodom, podľa spisu Gorila radil Haščák Malchárkovi, aby žiadal od týždenníka Plus 7 dní za článok o tom, že využíva vládne vozidlo na súkromné účely, päť miliónov korún. „Haščák mu vysvetľuje mediálnu situáciu – napríklad Nový Čas má 500 žalôb ročne, z ktorých musí zaplatiť 20, s čím počíta (približne niekoľko miliónov korún pri zisku 120 miliónov ročne). Kým niekto nevyhrá v spore nad médiami 100 – 200 miliónov, čím ich pošle do bankrotu, stále budú písať také veci.”
Nicholson dostáva aj rôzne odkazy, ktorými ho zrejme chcú ľudia, ktorým prekážajú jeho články, zneistiť. „Nedávno mi jeden môj zdroj z bezpečnostných zložiek hovoril, že bol na stretnutí u vysokého predstaviteľa ministerstva vnútra. Vraj uvažovali o tom, že využijú nejaký paragraf o ochrane utajovaných skutočností, respektíve o prezradení štátneho tajomstva, aby ma mohli zatknúť. V momente, keď to chceli urobiť, však boli údajne v mojom okolí aj iní ľudia, ktorých do toho nechceli zaťahovať.”
.zaliaty v betóne?
Keď mu Nicholson povedal, že je to absurdné, spomínaný zdroj sa naňho pozrel a sucho konštatoval: „Spomeň si na Kováča mladšieho alebo Remiáša. Ak chcú títo ľudia niečo urobiť, tak to urobia.” Nicholson preto nevie, čo si má o podobných veciach myslieť. „Vždy som považoval za absurdné, aby napríklad tajná služba v tejto krajine sledovala a odpočúvala novinárov. Keď o tom hovorili iní, zľahčoval som to a tvrdil, že ide o hlúposti. Dnes neviem, čomu mám veriť.”
Iný Nicholsonov zdroj z prostredia bezpečnostných zložiek bol zase nedávno na jednej spoločenskej akcii – spolu s istým bratislavským prokurátorom, ktorý rieši aj kauzy SIS. „Bavili sa spolu aj o nejakom podaní, ktoré sa ma týka. Môj zdroj mu v tejto súvislosti povedal, že niekde v médiách zachytil, ako som sa sťažoval, že môžem skončiť v base. Ten prokurátor vraj na to reagoval slovami, že môžem byť rád, keď skončím v base, lebo môžem byť aj zaliaty v betóne.”
Podľa Mikolášikovej však netreba brať podobné reči vážne. „Niekoho zlikvidovať nie je len tak – niečo to stojí, chce to aj nejakú logistiku. Tí ľudia majú navyše dosť svojich starostí, a nie zaplietať sa s nejakými novinármi.” Podľa nej sledujú podobnými odkazmi iný cieľ – urobiť z novinára blázna a nedôveryhodného človeka. „Takto si vás testujú, ako zareagujete – či sa psychicky položíte, alebo sa nad tým pousmejete, komu sa zdôveríte, aké kroky podniknete a podobne. Toto je už vyšší level – spravodajské hry, ktoré tu však boli a budú vždy,” myslí si Mikolášiková. Horšie podľa nej je, keď majú takíto ľudia v rukách moc a štátny aparát. „Z oficiálnych databáz si totiž môžu o novinárovi zistiť všetko – o rodine, majetkových pomeroch a podobne.”
.útok na slobodu
icholson pripúšťa, že mohlo ísť aj o vtip. „Som si vedomý, že keď takéto veci hovorím verejne, môžem vyzerať smiešne. To však nič nemení na tom, že mám z podobných vecí občas blbý pocit.” Od istého momentu sa začal správať aj trocha opatrnejšie. Doteraz totiž žil tak trochu ako hipisák. „Bolo mi povedané, že som hlúpy, keď nechávam auto pred domom, keďže mi tam môže niekto podhodiť drogy. Doteraz som nezamykal ani dom – žijem predsa na odľahlom mieste v Svätom Juri a mám veľkého psa. Mne navyše nie je čo ukradnúť. Ak chce však niekto voči tebe niečo reálne podniknúť, vždy si nájde spôsob.”
Ani Nicholson však nechce rezignovať, pričom si uvedomuje, že sám proti systému nič nezmôže. Aj preto sa snaží dať dokopy neformálnu skupinu novinárov, ktorí čelia likvidačným žalobám, alebo im hrozí pre ich články trestné stíhanie. Oslovil aj diplomatov a medzinárodné novinárske inštitúcie. „Ide o to, aby o nás vedeli. To znamená, koľko nás je, kto má aké žaloby a podobne. Nemali by sme hrať každý sám za seba, pretože potom sme zraniteľnejší. Jedinou odpoveďou na zneužitie moci je sila. Mali by sme sa preto zjednotiť a zaistiť si aj podporu zvonka. Tie žaloby a trestné oznámenia sú totiž priamym útokom na slobodu slova.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.