.čo si vlastne má laik predstaviť pod privátnym bankovníctvom? Ako sa odlišuje od toho bežného?
Z môjho pohľadu je privátne bankovníctvo najvyššou formou bankovníctva. Ide o osobnú službu, kde privátny bankár je plne k dispozícii klientovi. Na bežnej bankovej pobočke pracovník banky, prirodzene, nemá toľko času, aby sa venoval klientom. Nie je ani štandardom, aby pobočkový pracovník banky chodil za klientom, kým v privátnom bankovníctve sa bankár klientovi prispôsobuje časovo aj miestom. Oveľa viac spolu komunikujú o tom, aké produkty vyberať, čo sa deje na trhu – privátny bankár môže dokonca zariadiť pre klienta aj niektoré mimofinančné benefity. Keďže privátny bankár má na klienta viac času, lepšie mu môže vysvetliť fungovanie produktov.
.je komunikácia v privátnom bankovníctve dôležitá?
Komunikácia je v privátnom bankovníctve dokonca to najdôležitejšie. Niektorí klienti majú tendenciu posudzovať investície len podľa výnosu, ale my im veľmi trpezlivo vysvetľujeme, že samotný výnos nehovorí vôbec nič. Sú investície, ktoré ponúkajú zhodnotenie 50 percent za rok – ale pravdepodobnosť dosiahnutia tohto výnosu bude 10 percent, navyše s pravdepodobnosťou 30 percent prídete o celú investovanú sumu. Kúpite si takýto produkt? Úspešné investovanie je v skutočnosti o hľadaní dobrého kompromisu medzi výnosom, rizikom a likviditou. Platí pravidlo, že ak klient konkrétnemu produktu nerozumie, nemal by do neho radšej ani investovať.
.keďže ide o službu pre mimoriadne solventných klientov, čo je u vás hranica vkladu, od ktorej môže klient využiť vaše služby?
Tradične sa u nás uvádza suma okolo 50-tisíc eur, ale je to individuálne. Dá sa začať aj pri nižšej sume, ak je perspektíva, že u klienta bude rásť. V prípade riadených portfólií, kde klient dáva banke plný mandát na to, aby riadila portfólio finančných nástrojov, tak tam je hranicou suma 170-tisíc eur.
.vy máte asi 1 400 klientov. Koľko takýchto bohatých potenciálnych klientov privátneho bankovníctva je na Slovensku dokopy?
Odhady závisia od nastavenej hranice. Pri tej našej je to na Slovensku približne 20-tisíc ľudí. No ide o veľmi hrubý odhad.
.nachádzajú si klienti vás alebo ich aktívne vyhľadávate vy?
Veľké retailové banky to majú nastavené tak, že ak sa klient dostane nad určitú hranicu, automaticky mu pridelia privátneho bankára. U nás je tento zdroj výnimočný, takže klientov aktívne vyhľadávame. No najmä v posledných rokoch je významný aj podiel referencií. Spokojní klienti odovzdajú referenciu, čo uľahčí ďalší kontakt.
.privatbanka má za sebou turbulentný rok. Po kontrole vo februári ste dostali pokutu 15-tisíc eur pre neohlásené podozrivé transakcie. Potom prišla ďalšia pokuta vo výške 55-tisíc eur za trojmiliónový neohlásený prevod z účtu, ktorý podľa medializovaných informácií patril Mariánovi Kočnerovi. Čo na tieto prípady hovoríte?
Médiá rady vyrábajú kauzy a nevenujú sa tomu podstatnému. Celá tá takzvaná kauza vznikla najmä z toho, že zákon, upravujúci pranie špinavých peňazí, je nejednoznačný a zle napísaný. Posudzovanie podozrivých operácií ponecháva na banku. Tá si má stanoviť metodiku, ktorá vychádza zo zásady „poznaj svojho klienta“. My sme boli presvedčení, že operácie, ktoré sa spomínali, neboli podozrivé. Pretože klient si posielal peniaze zo svojho účtu na svoj účet v inej banke. Navyše v rámci eurozóny. Podľa najlepšieho vedomia a svedomia sme tú transakciu vyhodnotili ako obvyklú, kým príslušný orgán mal iný názor.
.ako by teda podľa vás malo byť v zákone špecifikované, čo je podozrivou transakciou?
Myslím, že by to mal byť súbor nejakých technických ukazovateľov: výška sumy, odkiaľ alebo kam ide tá platba... niečo, čo je možné exaktne vyhodnotiť. Ja som vyštudovaný matematik a mám rád jasné pravidlá. Dôležité je, aby tie parametre boli naprogramovateľné, nech je ľahké aj spätne vyhodnotiť, či banka porušila zákon. Dnes tie pravidlá jasne definované nie sú. Ten zákon je naozaj vágny.
.od septembra ste členom Predstavenstva Privatbanky. Aj predtým ste zvykli dávať vyjadrenia médiám, dlhodobo ste sa profilovali na témach, ako sú transparentnosť alebo finančná gramotnosť. Zvonku by sa niekomu mohlo zdať, že ste boli do tej pozície povýšený, takpovediac, aby banka mohla na verejnosti a voči médiám nastavovať prívetivú tvár.
Nemyslím si to. Ten dôvod je jednoduchý. Odchádzal bývalý člen predstavenstva a ja som v banke už osem rokov, takže ju dokonale poznám. Bol som šéfom odboru Treasury a posledných päť rokov aj členom dozornej rady, takže skôr si myslím, že v rámci banky to bola prirodzená voľba.
.v úvode ste spomenuli pravidlo, že keď klient nejakému investičnému nástroju alebo produktu nerozumie, nemal by doň investovať. Čo si počať so širokou verejnosťou, ktorej časť nerozumie ani základným pojmom osobných financií?
Predovšetkým treba začať už na školách. Nechcem znižovať význam akademického vzdelania, no množstvo poznatkov, ktoré sa žiaci učia, nikdy v živote nepoužijú. Na druhej strane, prečo nezaviesť praktický predmet, ktorý by sa mohol volať napríklad Základy finančnej a právnej gramotnosti? Vyučovali by sa tam základné veci. Napríklad aj to, že keď s niekým uzavriem zmluvu, mám si ponechať exemplár aj pre seba.
.nie je to triviálne?
Poviem vám o mojej vlastnej skúsenosti. Po skončení kupónovej privatizácie za nami prichádzali ľudia s tým, že im zmizli akcie alebo dlhopisy. Asi polovica nemala žiadnu zmluvu. Nevedeli, s kým tú zmluvu uzavreli a aké to boli cenné papiere. Mali by sme sa učiť, čo znamená úrok, aký je rozdiel medzi debetným a kreditným úrokom alebo čo znamená „per annum“. Nehovorím, že sa to má robiť formou teórie. Na tieto veci treba ísť prakticky, trebárs aj hravou metódou. Spoločenské hry na spôsob hry Monopoly môžu študentovi ukázať fungovanie štátneho rozpočtu: Ak chcem niekde pridať, inému rezortu musím zobrať. Rýchlo si uvedomíme, že tie zdroje sú obmedzené. Štát môže občanov vzdelávať aj formou akéhosi výpisu z účtu, v ktorom bude uvedené, koľko štát dlhuje, v prepočte na jednu osobu (pozn. aut.: Miron Zelina o tejto myšlienke písal v .týždni 47/2010). Mohol by som menovať desiatky takýchto konkrétnych nápadov.
.skúste ešte nejaký príklad.
Ak by sme to pokladali za dôležité, tak si viem predstaviť, že vo verejnoprávnej televízii by v hlavnom vysielacom čase bežali päťminútovky, každá by mala svoju jednoduchú tému, ktorá by sa vtipným spôsobom prezentovala. Tieto päťminútovky by sa častejšie opakovali, tak ako dnes reklamy, a postupne by sa ľudia niečo naučili.
.raz ste sa v súvislosti s dlhovou krízou vyjadrili, že netreba pozerať len na rast HDP, ale je nutné brať do úvahy iné, pomerové veličiny, ktoré viac vypovedajú o zdraví ekonomiky, aj keby bolo HDP trebárs mínusové. Čo ste tým presne mysleli?
Rast HDP je fetiš. Niekto si zoberie anaboliká, keď chce, aby mu narástli svaly. Rast sa dostaví, ale za cenu poškodenia zdravia. Podobný názor mám na stimuly v ekonomike – neverím, že štát dokáže efektívne alokovať zdroje, navyše zdroje, ktoré sme získali výhradne zvýšením dlhu. Pre mňa je oveľa podstatnejšie, že je cena bytu v rozumnom pomere ku čistému príjmu v danom regióne (a teda sa nevytvára bublina), ako to, či je rast HDP plus jedno alebo mínus jedno percento.
.vyslovili ste aj tézu, že štát by mal permanentne hospodáriť vyrovnane. Lenže akademickí ekonómovia a ministerskí úradníci zvyknú tvrdiť, že takýto pohľad je už dnes zastaraný, lebo ak je dlh udržateľný, tak občasný deficit, spôsobený napríklad investíciami do dopravnej alebo energetickej infraštruktúry, je akceptovateľný. Čo si o tom myslíte?
V roku 2008 bol v Írsku verejný dlh 44 percent HDP, koncom roku 2011 už 108 percent HDP. Vážne si niekto myslí, že politici dokážu držať dlh pod kontrolou? Preto plne podporujem dlhový strop a keďže väčšina krajín ho prekračuje, vyrovnané hospodárenie je nevyhnutnosť.
.v dôsledku hospodárskej krízy vážne utrpelo renomé bankárov a finančníkov. Veľa sa hovorí o potrebe znovu zaviesť etické štandardy v tomto biznise. No väčšinou to vyznieva ako fráza. Vidíte nejaké chyby aj v radoch vlastného finančníckeho stavu?
Od roku 2008 už nepoužívam výraz „rozvinuté kapitálové trhy“, lebo mnoho vecí bolo u nás zdravších než na Západe. Úvery sa tam ľahkovážne poskytovali ľuďom, ktorí ich nedokázali splácať, honba za ziskom zatienila poctivý, konzervatívny prístup. Ďalšia vec je zložitosť investičných produktov.
.ako ukázala kríza, niektoré finančné nástroje boli príliš komplikované aj pre samotných finančníkov.
Čím je produkt komplikovanejší, tým ťažšie je vysvetliť klientovi všetky scenáre, aby pochopil, aké riziko vlastne podstupuje. V prípade straty je klient sklamaný ani nie tak zo samotnej straty, ale z toho, že „nikto mi nepovedal, že to môže dopadnúť aj takto“. Často je pre klienta vhodnejší jednoduchší produkt ako nejaký príliš prešpekulovaný. Zastávam názor, že je lepšie klientovi povedať hoci aj nepríjemnú pravdu a hrať fér, než ho zavádzať a vymýšľať si. Dôležitá je aj pokora, pretože robíte s cudzími peniazmi. Našim privátnym bankárom prízvukujem, že zverené peniaze musia mať ešte vo väčšej úcte ako vlastné.
.ekonomické vyhliadky stále nedávajú veľa dôvodov na optimizmus. Čo očakávate od najbližšej budúcnosti?
Na Slovensku a v eurozóne nás čaká ťažké obdobie, vzhľadom na nutnosť redukovať dlhy. A aj keď to vyznie naivne, dúfam, že budúcnosť prinesie aj isté obrodenie. Budeme si viac vážiť otvorenosť, vrátime sa na zem a k zdravému rozumu.
Miron Zelina/
Je člen Predstavenstva Privatbanky, ktorú vlastní finančná skupina Penta. V roku 1990 vyštudoval teoretickú kybernetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. O šesť rokov neskôr získal titul kandidáta vied v odbore algebra a teória čísel. Od polovice 90. rokov pôsobil ako maklér a v rokoch 1999 až 2004 bol riaditeľom spoločnosti Invest Brokers, obchodujúcej s cennými papiermi. Od roku 2004 pôsobil v Privatbanke ako riaditeľ odboru Treasury, čo znamená, že bol zodpovedný za vykonávanie obchodov na účet banky a na účet jej klientov na peňažnom, devízovom a kapitálovom trhu. Je ženatý a má dve deti.
.čo si vlastne má laik predstaviť pod privátnym bankovníctvom? Ako sa odlišuje od toho bežného?
Z môjho pohľadu je privátne bankovníctvo najvyššou formou bankovníctva. Ide o osobnú službu, kde privátny bankár je plne k dispozícii klientovi. Na bežnej bankovej pobočke pracovník banky, prirodzene, nemá toľko času, aby sa venoval klientom. Nie je ani štandardom, aby pobočkový pracovník banky chodil za klientom, kým v privátnom bankovníctve sa bankár klientovi prispôsobuje časovo aj miestom. Oveľa viac spolu komunikujú o tom, aké produkty vyberať, čo sa deje na trhu – privátny bankár môže dokonca zariadiť pre klienta aj niektoré mimofinančné benefity. Keďže privátny bankár má na klienta viac času, lepšie mu môže vysvetliť fungovanie produktov.
.je komunikácia v privátnom bankovníctve dôležitá?
Komunikácia je v privátnom bankovníctve dokonca to najdôležitejšie. Niektorí klienti majú tendenciu posudzovať investície len podľa výnosu, ale my im veľmi trpezlivo vysvetľujeme, že samotný výnos nehovorí vôbec nič. Sú investície, ktoré ponúkajú zhodnotenie 50 percent za rok – ale pravdepodobnosť dosiahnutia tohto výnosu bude 10 percent, navyše s pravdepodobnosťou 30 percent prídete o celú investovanú sumu. Kúpite si takýto produkt? Úspešné investovanie je v skutočnosti o hľadaní dobrého kompromisu medzi výnosom, rizikom a likviditou. Platí pravidlo, že ak klient konkrétnemu produktu nerozumie, nemal by do neho radšej ani investovať.
.keďže ide o službu pre mimoriadne solventných klientov, čo je u vás hranica vkladu, od ktorej môže klient využiť vaše služby?
Tradične sa u nás uvádza suma okolo 50-tisíc eur, ale je to individuálne. Dá sa začať aj pri nižšej sume, ak je perspektíva, že u klienta bude rásť. V prípade riadených portfólií, kde klient dáva banke plný mandát na to, aby riadila portfólio finančných nástrojov, tak tam je hranicou suma 170-tisíc eur.
.vy máte asi 1 400 klientov. Koľko takýchto bohatých potenciálnych klientov privátneho bankovníctva je na Slovensku dokopy?
Odhady závisia od nastavenej hranice. Pri tej našej je to na Slovensku približne 20-tisíc ľudí. No ide o veľmi hrubý odhad.
.nachádzajú si klienti vás alebo ich aktívne vyhľadávate vy?
Veľké retailové banky to majú nastavené tak, že ak sa klient dostane nad určitú hranicu, automaticky mu pridelia privátneho bankára. U nás je tento zdroj výnimočný, takže klientov aktívne vyhľadávame. No najmä v posledných rokoch je významný aj podiel referencií. Spokojní klienti odovzdajú referenciu, čo uľahčí ďalší kontakt.
.privatbanka má za sebou turbulentný rok. Po kontrole vo februári ste dostali pokutu 15-tisíc eur pre neohlásené podozrivé transakcie. Potom prišla ďalšia pokuta vo výške 55-tisíc eur za trojmiliónový neohlásený prevod z účtu, ktorý podľa medializovaných informácií patril Mariánovi Kočnerovi. Čo na tieto prípady hovoríte?
Médiá rady vyrábajú kauzy a nevenujú sa tomu podstatnému. Celá tá takzvaná kauza vznikla najmä z toho, že zákon, upravujúci pranie špinavých peňazí, je nejednoznačný a zle napísaný. Posudzovanie podozrivých operácií ponecháva na banku. Tá si má stanoviť metodiku, ktorá vychádza zo zásady „poznaj svojho klienta“. My sme boli presvedčení, že operácie, ktoré sa spomínali, neboli podozrivé. Pretože klient si posielal peniaze zo svojho účtu na svoj účet v inej banke. Navyše v rámci eurozóny. Podľa najlepšieho vedomia a svedomia sme tú transakciu vyhodnotili ako obvyklú, kým príslušný orgán mal iný názor.
.ako by teda podľa vás malo byť v zákone špecifikované, čo je podozrivou transakciou?
Myslím, že by to mal byť súbor nejakých technických ukazovateľov: výška sumy, odkiaľ alebo kam ide tá platba... niečo, čo je možné exaktne vyhodnotiť. Ja som vyštudovaný matematik a mám rád jasné pravidlá. Dôležité je, aby tie parametre boli naprogramovateľné, nech je ľahké aj spätne vyhodnotiť, či banka porušila zákon. Dnes tie pravidlá jasne definované nie sú. Ten zákon je naozaj vágny.
.od septembra ste členom Predstavenstva Privatbanky. Aj predtým ste zvykli dávať vyjadrenia médiám, dlhodobo ste sa profilovali na témach, ako sú transparentnosť alebo finančná gramotnosť. Zvonku by sa niekomu mohlo zdať, že ste boli do tej pozície povýšený, takpovediac, aby banka mohla na verejnosti a voči médiám nastavovať prívetivú tvár.
Nemyslím si to. Ten dôvod je jednoduchý. Odchádzal bývalý člen predstavenstva a ja som v banke už osem rokov, takže ju dokonale poznám. Bol som šéfom odboru Treasury a posledných päť rokov aj členom dozornej rady, takže skôr si myslím, že v rámci banky to bola prirodzená voľba.
.v úvode ste spomenuli pravidlo, že keď klient nejakému investičnému nástroju alebo produktu nerozumie, nemal by doň investovať. Čo si počať so širokou verejnosťou, ktorej časť nerozumie ani základným pojmom osobných financií?
Predovšetkým treba začať už na školách. Nechcem znižovať význam akademického vzdelania, no množstvo poznatkov, ktoré sa žiaci učia, nikdy v živote nepoužijú. Na druhej strane, prečo nezaviesť praktický predmet, ktorý by sa mohol volať napríklad Základy finančnej a právnej gramotnosti? Vyučovali by sa tam základné veci. Napríklad aj to, že keď s niekým uzavriem zmluvu, mám si ponechať exemplár aj pre seba.
.nie je to triviálne?
Poviem vám o mojej vlastnej skúsenosti. Po skončení kupónovej privatizácie za nami prichádzali ľudia s tým, že im zmizli akcie alebo dlhopisy. Asi polovica nemala žiadnu zmluvu. Nevedeli, s kým tú zmluvu uzavreli a aké to boli cenné papiere. Mali by sme sa učiť, čo znamená úrok, aký je rozdiel medzi debetným a kreditným úrokom alebo čo znamená „per annum“. Nehovorím, že sa to má robiť formou teórie. Na tieto veci treba ísť prakticky, trebárs aj hravou metódou. Spoločenské hry na spôsob hry Monopoly môžu študentovi ukázať fungovanie štátneho rozpočtu: Ak chcem niekde pridať, inému rezortu musím zobrať. Rýchlo si uvedomíme, že tie zdroje sú obmedzené. Štát môže občanov vzdelávať aj formou akéhosi výpisu z účtu, v ktorom bude uvedené, koľko štát dlhuje, v prepočte na jednu osobu (pozn. aut.: Miron Zelina o tejto myšlienke písal v .týždni 47/2010). Mohol by som menovať desiatky takýchto konkrétnych nápadov.
.skúste ešte nejaký príklad.
Ak by sme to pokladali za dôležité, tak si viem predstaviť, že vo verejnoprávnej televízii by v hlavnom vysielacom čase bežali päťminútovky, každá by mala svoju jednoduchú tému, ktorá by sa vtipným spôsobom prezentovala. Tieto päťminútovky by sa častejšie opakovali, tak ako dnes reklamy, a postupne by sa ľudia niečo naučili.
.raz ste sa v súvislosti s dlhovou krízou vyjadrili, že netreba pozerať len na rast HDP, ale je nutné brať do úvahy iné, pomerové veličiny, ktoré viac vypovedajú o zdraví ekonomiky, aj keby bolo HDP trebárs mínusové. Čo ste tým presne mysleli?
Rast HDP je fetiš. Niekto si zoberie anaboliká, keď chce, aby mu narástli svaly. Rast sa dostaví, ale za cenu poškodenia zdravia. Podobný názor mám na stimuly v ekonomike – neverím, že štát dokáže efektívne alokovať zdroje, navyše zdroje, ktoré sme získali výhradne zvýšením dlhu. Pre mňa je oveľa podstatnejšie, že je cena bytu v rozumnom pomere ku čistému príjmu v danom regióne (a teda sa nevytvára bublina), ako to, či je rast HDP plus jedno alebo mínus jedno percento.
.vyslovili ste aj tézu, že štát by mal permanentne hospodáriť vyrovnane. Lenže akademickí ekonómovia a ministerskí úradníci zvyknú tvrdiť, že takýto pohľad je už dnes zastaraný, lebo ak je dlh udržateľný, tak občasný deficit, spôsobený napríklad investíciami do dopravnej alebo energetickej infraštruktúry, je akceptovateľný. Čo si o tom myslíte?
V roku 2008 bol v Írsku verejný dlh 44 percent HDP, koncom roku 2011 už 108 percent HDP. Vážne si niekto myslí, že politici dokážu držať dlh pod kontrolou? Preto plne podporujem dlhový strop a keďže väčšina krajín ho prekračuje, vyrovnané hospodárenie je nevyhnutnosť.
.v dôsledku hospodárskej krízy vážne utrpelo renomé bankárov a finančníkov. Veľa sa hovorí o potrebe znovu zaviesť etické štandardy v tomto biznise. No väčšinou to vyznieva ako fráza. Vidíte nejaké chyby aj v radoch vlastného finančníckeho stavu?
Od roku 2008 už nepoužívam výraz „rozvinuté kapitálové trhy“, lebo mnoho vecí bolo u nás zdravších než na Západe. Úvery sa tam ľahkovážne poskytovali ľuďom, ktorí ich nedokázali splácať, honba za ziskom zatienila poctivý, konzervatívny prístup. Ďalšia vec je zložitosť investičných produktov.
.ako ukázala kríza, niektoré finančné nástroje boli príliš komplikované aj pre samotných finančníkov.
Čím je produkt komplikovanejší, tým ťažšie je vysvetliť klientovi všetky scenáre, aby pochopil, aké riziko vlastne podstupuje. V prípade straty je klient sklamaný ani nie tak zo samotnej straty, ale z toho, že „nikto mi nepovedal, že to môže dopadnúť aj takto“. Často je pre klienta vhodnejší jednoduchší produkt ako nejaký príliš prešpekulovaný. Zastávam názor, že je lepšie klientovi povedať hoci aj nepríjemnú pravdu a hrať fér, než ho zavádzať a vymýšľať si. Dôležitá je aj pokora, pretože robíte s cudzími peniazmi. Našim privátnym bankárom prízvukujem, že zverené peniaze musia mať ešte vo väčšej úcte ako vlastné.
.ekonomické vyhliadky stále nedávajú veľa dôvodov na optimizmus. Čo očakávate od najbližšej budúcnosti?
Na Slovensku a v eurozóne nás čaká ťažké obdobie, vzhľadom na nutnosť redukovať dlhy. A aj keď to vyznie naivne, dúfam, že budúcnosť prinesie aj isté obrodenie. Budeme si viac vážiť otvorenosť, vrátime sa na zem a k zdravému rozumu.
Miron Zelina/
Je člen Predstavenstva Privatbanky, ktorú vlastní finančná skupina Penta. V roku 1990 vyštudoval teoretickú kybernetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. O šesť rokov neskôr získal titul kandidáta vied v odbore algebra a teória čísel. Od polovice 90. rokov pôsobil ako maklér a v rokoch 1999 až 2004 bol riaditeľom spoločnosti Invest Brokers, obchodujúcej s cennými papiermi. Od roku 2004 pôsobil v Privatbanke ako riaditeľ odboru Treasury, čo znamená, že bol zodpovedný za vykonávanie obchodov na účet banky a na účet jej klientov na peňažnom, devízovom a kapitálovom trhu. Je ženatý a má dve deti.
Z môjho pohľadu je privátne bankovníctvo najvyššou formou bankovníctva. Ide o osobnú službu, kde privátny bankár je plne k dispozícii klientovi. Na bežnej bankovej pobočke pracovník banky, prirodzene, nemá toľko času, aby sa venoval klientom. Nie je ani štandardom, aby pobočkový pracovník banky chodil za klientom, kým v privátnom bankovníctve sa bankár klientovi prispôsobuje časovo aj miestom. Oveľa viac spolu komunikujú o tom, aké produkty vyberať, čo sa deje na trhu – privátny bankár môže dokonca zariadiť pre klienta aj niektoré mimofinančné benefity. Keďže privátny bankár má na klienta viac času, lepšie mu môže vysvetliť fungovanie produktov.
.je komunikácia v privátnom bankovníctve dôležitá?
Komunikácia je v privátnom bankovníctve dokonca to najdôležitejšie. Niektorí klienti majú tendenciu posudzovať investície len podľa výnosu, ale my im veľmi trpezlivo vysvetľujeme, že samotný výnos nehovorí vôbec nič. Sú investície, ktoré ponúkajú zhodnotenie 50 percent za rok – ale pravdepodobnosť dosiahnutia tohto výnosu bude 10 percent, navyše s pravdepodobnosťou 30 percent prídete o celú investovanú sumu. Kúpite si takýto produkt? Úspešné investovanie je v skutočnosti o hľadaní dobrého kompromisu medzi výnosom, rizikom a likviditou. Platí pravidlo, že ak klient konkrétnemu produktu nerozumie, nemal by do neho radšej ani investovať.
.keďže ide o službu pre mimoriadne solventných klientov, čo je u vás hranica vkladu, od ktorej môže klient využiť vaše služby?
Tradične sa u nás uvádza suma okolo 50-tisíc eur, ale je to individuálne. Dá sa začať aj pri nižšej sume, ak je perspektíva, že u klienta bude rásť. V prípade riadených portfólií, kde klient dáva banke plný mandát na to, aby riadila portfólio finančných nástrojov, tak tam je hranicou suma 170-tisíc eur.
.vy máte asi 1 400 klientov. Koľko takýchto bohatých potenciálnych klientov privátneho bankovníctva je na Slovensku dokopy?
Odhady závisia od nastavenej hranice. Pri tej našej je to na Slovensku približne 20-tisíc ľudí. No ide o veľmi hrubý odhad.
.nachádzajú si klienti vás alebo ich aktívne vyhľadávate vy?
Veľké retailové banky to majú nastavené tak, že ak sa klient dostane nad určitú hranicu, automaticky mu pridelia privátneho bankára. U nás je tento zdroj výnimočný, takže klientov aktívne vyhľadávame. No najmä v posledných rokoch je významný aj podiel referencií. Spokojní klienti odovzdajú referenciu, čo uľahčí ďalší kontakt.
.privatbanka má za sebou turbulentný rok. Po kontrole vo februári ste dostali pokutu 15-tisíc eur pre neohlásené podozrivé transakcie. Potom prišla ďalšia pokuta vo výške 55-tisíc eur za trojmiliónový neohlásený prevod z účtu, ktorý podľa medializovaných informácií patril Mariánovi Kočnerovi. Čo na tieto prípady hovoríte?
Médiá rady vyrábajú kauzy a nevenujú sa tomu podstatnému. Celá tá takzvaná kauza vznikla najmä z toho, že zákon, upravujúci pranie špinavých peňazí, je nejednoznačný a zle napísaný. Posudzovanie podozrivých operácií ponecháva na banku. Tá si má stanoviť metodiku, ktorá vychádza zo zásady „poznaj svojho klienta“. My sme boli presvedčení, že operácie, ktoré sa spomínali, neboli podozrivé. Pretože klient si posielal peniaze zo svojho účtu na svoj účet v inej banke. Navyše v rámci eurozóny. Podľa najlepšieho vedomia a svedomia sme tú transakciu vyhodnotili ako obvyklú, kým príslušný orgán mal iný názor.
.ako by teda podľa vás malo byť v zákone špecifikované, čo je podozrivou transakciou?
Myslím, že by to mal byť súbor nejakých technických ukazovateľov: výška sumy, odkiaľ alebo kam ide tá platba... niečo, čo je možné exaktne vyhodnotiť. Ja som vyštudovaný matematik a mám rád jasné pravidlá. Dôležité je, aby tie parametre boli naprogramovateľné, nech je ľahké aj spätne vyhodnotiť, či banka porušila zákon. Dnes tie pravidlá jasne definované nie sú. Ten zákon je naozaj vágny.
.od septembra ste členom Predstavenstva Privatbanky. Aj predtým ste zvykli dávať vyjadrenia médiám, dlhodobo ste sa profilovali na témach, ako sú transparentnosť alebo finančná gramotnosť. Zvonku by sa niekomu mohlo zdať, že ste boli do tej pozície povýšený, takpovediac, aby banka mohla na verejnosti a voči médiám nastavovať prívetivú tvár.
Nemyslím si to. Ten dôvod je jednoduchý. Odchádzal bývalý člen predstavenstva a ja som v banke už osem rokov, takže ju dokonale poznám. Bol som šéfom odboru Treasury a posledných päť rokov aj členom dozornej rady, takže skôr si myslím, že v rámci banky to bola prirodzená voľba.
.v úvode ste spomenuli pravidlo, že keď klient nejakému investičnému nástroju alebo produktu nerozumie, nemal by doň investovať. Čo si počať so širokou verejnosťou, ktorej časť nerozumie ani základným pojmom osobných financií?
Predovšetkým treba začať už na školách. Nechcem znižovať význam akademického vzdelania, no množstvo poznatkov, ktoré sa žiaci učia, nikdy v živote nepoužijú. Na druhej strane, prečo nezaviesť praktický predmet, ktorý by sa mohol volať napríklad Základy finančnej a právnej gramotnosti? Vyučovali by sa tam základné veci. Napríklad aj to, že keď s niekým uzavriem zmluvu, mám si ponechať exemplár aj pre seba.
.nie je to triviálne?
Poviem vám o mojej vlastnej skúsenosti. Po skončení kupónovej privatizácie za nami prichádzali ľudia s tým, že im zmizli akcie alebo dlhopisy. Asi polovica nemala žiadnu zmluvu. Nevedeli, s kým tú zmluvu uzavreli a aké to boli cenné papiere. Mali by sme sa učiť, čo znamená úrok, aký je rozdiel medzi debetným a kreditným úrokom alebo čo znamená „per annum“. Nehovorím, že sa to má robiť formou teórie. Na tieto veci treba ísť prakticky, trebárs aj hravou metódou. Spoločenské hry na spôsob hry Monopoly môžu študentovi ukázať fungovanie štátneho rozpočtu: Ak chcem niekde pridať, inému rezortu musím zobrať. Rýchlo si uvedomíme, že tie zdroje sú obmedzené. Štát môže občanov vzdelávať aj formou akéhosi výpisu z účtu, v ktorom bude uvedené, koľko štát dlhuje, v prepočte na jednu osobu (pozn. aut.: Miron Zelina o tejto myšlienke písal v .týždni 47/2010). Mohol by som menovať desiatky takýchto konkrétnych nápadov.
.skúste ešte nejaký príklad.
Ak by sme to pokladali za dôležité, tak si viem predstaviť, že vo verejnoprávnej televízii by v hlavnom vysielacom čase bežali päťminútovky, každá by mala svoju jednoduchú tému, ktorá by sa vtipným spôsobom prezentovala. Tieto päťminútovky by sa častejšie opakovali, tak ako dnes reklamy, a postupne by sa ľudia niečo naučili.
.raz ste sa v súvislosti s dlhovou krízou vyjadrili, že netreba pozerať len na rast HDP, ale je nutné brať do úvahy iné, pomerové veličiny, ktoré viac vypovedajú o zdraví ekonomiky, aj keby bolo HDP trebárs mínusové. Čo ste tým presne mysleli?
Rast HDP je fetiš. Niekto si zoberie anaboliká, keď chce, aby mu narástli svaly. Rast sa dostaví, ale za cenu poškodenia zdravia. Podobný názor mám na stimuly v ekonomike – neverím, že štát dokáže efektívne alokovať zdroje, navyše zdroje, ktoré sme získali výhradne zvýšením dlhu. Pre mňa je oveľa podstatnejšie, že je cena bytu v rozumnom pomere ku čistému príjmu v danom regióne (a teda sa nevytvára bublina), ako to, či je rast HDP plus jedno alebo mínus jedno percento.
.vyslovili ste aj tézu, že štát by mal permanentne hospodáriť vyrovnane. Lenže akademickí ekonómovia a ministerskí úradníci zvyknú tvrdiť, že takýto pohľad je už dnes zastaraný, lebo ak je dlh udržateľný, tak občasný deficit, spôsobený napríklad investíciami do dopravnej alebo energetickej infraštruktúry, je akceptovateľný. Čo si o tom myslíte?
V roku 2008 bol v Írsku verejný dlh 44 percent HDP, koncom roku 2011 už 108 percent HDP. Vážne si niekto myslí, že politici dokážu držať dlh pod kontrolou? Preto plne podporujem dlhový strop a keďže väčšina krajín ho prekračuje, vyrovnané hospodárenie je nevyhnutnosť.
.v dôsledku hospodárskej krízy vážne utrpelo renomé bankárov a finančníkov. Veľa sa hovorí o potrebe znovu zaviesť etické štandardy v tomto biznise. No väčšinou to vyznieva ako fráza. Vidíte nejaké chyby aj v radoch vlastného finančníckeho stavu?
Od roku 2008 už nepoužívam výraz „rozvinuté kapitálové trhy“, lebo mnoho vecí bolo u nás zdravších než na Západe. Úvery sa tam ľahkovážne poskytovali ľuďom, ktorí ich nedokázali splácať, honba za ziskom zatienila poctivý, konzervatívny prístup. Ďalšia vec je zložitosť investičných produktov.
.ako ukázala kríza, niektoré finančné nástroje boli príliš komplikované aj pre samotných finančníkov.
Čím je produkt komplikovanejší, tým ťažšie je vysvetliť klientovi všetky scenáre, aby pochopil, aké riziko vlastne podstupuje. V prípade straty je klient sklamaný ani nie tak zo samotnej straty, ale z toho, že „nikto mi nepovedal, že to môže dopadnúť aj takto“. Často je pre klienta vhodnejší jednoduchší produkt ako nejaký príliš prešpekulovaný. Zastávam názor, že je lepšie klientovi povedať hoci aj nepríjemnú pravdu a hrať fér, než ho zavádzať a vymýšľať si. Dôležitá je aj pokora, pretože robíte s cudzími peniazmi. Našim privátnym bankárom prízvukujem, že zverené peniaze musia mať ešte vo väčšej úcte ako vlastné.
.ekonomické vyhliadky stále nedávajú veľa dôvodov na optimizmus. Čo očakávate od najbližšej budúcnosti?
Na Slovensku a v eurozóne nás čaká ťažké obdobie, vzhľadom na nutnosť redukovať dlhy. A aj keď to vyznie naivne, dúfam, že budúcnosť prinesie aj isté obrodenie. Budeme si viac vážiť otvorenosť, vrátime sa na zem a k zdravému rozumu.
Miron Zelina/
Je člen Predstavenstva Privatbanky, ktorú vlastní finančná skupina Penta. V roku 1990 vyštudoval teoretickú kybernetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. O šesť rokov neskôr získal titul kandidáta vied v odbore algebra a teória čísel. Od polovice 90. rokov pôsobil ako maklér a v rokoch 1999 až 2004 bol riaditeľom spoločnosti Invest Brokers, obchodujúcej s cennými papiermi. Od roku 2004 pôsobil v Privatbanke ako riaditeľ odboru Treasury, čo znamená, že bol zodpovedný za vykonávanie obchodov na účet banky a na účet jej klientov na peňažnom, devízovom a kapitálovom trhu. Je ženatý a má dve deti.
.čo si vlastne má laik predstaviť pod privátnym bankovníctvom? Ako sa odlišuje od toho bežného?
Z môjho pohľadu je privátne bankovníctvo najvyššou formou bankovníctva. Ide o osobnú službu, kde privátny bankár je plne k dispozícii klientovi. Na bežnej bankovej pobočke pracovník banky, prirodzene, nemá toľko času, aby sa venoval klientom. Nie je ani štandardom, aby pobočkový pracovník banky chodil za klientom, kým v privátnom bankovníctve sa bankár klientovi prispôsobuje časovo aj miestom. Oveľa viac spolu komunikujú o tom, aké produkty vyberať, čo sa deje na trhu – privátny bankár môže dokonca zariadiť pre klienta aj niektoré mimofinančné benefity. Keďže privátny bankár má na klienta viac času, lepšie mu môže vysvetliť fungovanie produktov.
.je komunikácia v privátnom bankovníctve dôležitá?
Komunikácia je v privátnom bankovníctve dokonca to najdôležitejšie. Niektorí klienti majú tendenciu posudzovať investície len podľa výnosu, ale my im veľmi trpezlivo vysvetľujeme, že samotný výnos nehovorí vôbec nič. Sú investície, ktoré ponúkajú zhodnotenie 50 percent za rok – ale pravdepodobnosť dosiahnutia tohto výnosu bude 10 percent, navyše s pravdepodobnosťou 30 percent prídete o celú investovanú sumu. Kúpite si takýto produkt? Úspešné investovanie je v skutočnosti o hľadaní dobrého kompromisu medzi výnosom, rizikom a likviditou. Platí pravidlo, že ak klient konkrétnemu produktu nerozumie, nemal by do neho radšej ani investovať.
.keďže ide o službu pre mimoriadne solventných klientov, čo je u vás hranica vkladu, od ktorej môže klient využiť vaše služby?
Tradične sa u nás uvádza suma okolo 50-tisíc eur, ale je to individuálne. Dá sa začať aj pri nižšej sume, ak je perspektíva, že u klienta bude rásť. V prípade riadených portfólií, kde klient dáva banke plný mandát na to, aby riadila portfólio finančných nástrojov, tak tam je hranicou suma 170-tisíc eur.
.vy máte asi 1 400 klientov. Koľko takýchto bohatých potenciálnych klientov privátneho bankovníctva je na Slovensku dokopy?
Odhady závisia od nastavenej hranice. Pri tej našej je to na Slovensku približne 20-tisíc ľudí. No ide o veľmi hrubý odhad.
.nachádzajú si klienti vás alebo ich aktívne vyhľadávate vy?
Veľké retailové banky to majú nastavené tak, že ak sa klient dostane nad určitú hranicu, automaticky mu pridelia privátneho bankára. U nás je tento zdroj výnimočný, takže klientov aktívne vyhľadávame. No najmä v posledných rokoch je významný aj podiel referencií. Spokojní klienti odovzdajú referenciu, čo uľahčí ďalší kontakt.
.privatbanka má za sebou turbulentný rok. Po kontrole vo februári ste dostali pokutu 15-tisíc eur pre neohlásené podozrivé transakcie. Potom prišla ďalšia pokuta vo výške 55-tisíc eur za trojmiliónový neohlásený prevod z účtu, ktorý podľa medializovaných informácií patril Mariánovi Kočnerovi. Čo na tieto prípady hovoríte?
Médiá rady vyrábajú kauzy a nevenujú sa tomu podstatnému. Celá tá takzvaná kauza vznikla najmä z toho, že zákon, upravujúci pranie špinavých peňazí, je nejednoznačný a zle napísaný. Posudzovanie podozrivých operácií ponecháva na banku. Tá si má stanoviť metodiku, ktorá vychádza zo zásady „poznaj svojho klienta“. My sme boli presvedčení, že operácie, ktoré sa spomínali, neboli podozrivé. Pretože klient si posielal peniaze zo svojho účtu na svoj účet v inej banke. Navyše v rámci eurozóny. Podľa najlepšieho vedomia a svedomia sme tú transakciu vyhodnotili ako obvyklú, kým príslušný orgán mal iný názor.
.ako by teda podľa vás malo byť v zákone špecifikované, čo je podozrivou transakciou?
Myslím, že by to mal byť súbor nejakých technických ukazovateľov: výška sumy, odkiaľ alebo kam ide tá platba... niečo, čo je možné exaktne vyhodnotiť. Ja som vyštudovaný matematik a mám rád jasné pravidlá. Dôležité je, aby tie parametre boli naprogramovateľné, nech je ľahké aj spätne vyhodnotiť, či banka porušila zákon. Dnes tie pravidlá jasne definované nie sú. Ten zákon je naozaj vágny.
.od septembra ste členom Predstavenstva Privatbanky. Aj predtým ste zvykli dávať vyjadrenia médiám, dlhodobo ste sa profilovali na témach, ako sú transparentnosť alebo finančná gramotnosť. Zvonku by sa niekomu mohlo zdať, že ste boli do tej pozície povýšený, takpovediac, aby banka mohla na verejnosti a voči médiám nastavovať prívetivú tvár.
Nemyslím si to. Ten dôvod je jednoduchý. Odchádzal bývalý člen predstavenstva a ja som v banke už osem rokov, takže ju dokonale poznám. Bol som šéfom odboru Treasury a posledných päť rokov aj členom dozornej rady, takže skôr si myslím, že v rámci banky to bola prirodzená voľba.
.v úvode ste spomenuli pravidlo, že keď klient nejakému investičnému nástroju alebo produktu nerozumie, nemal by doň investovať. Čo si počať so širokou verejnosťou, ktorej časť nerozumie ani základným pojmom osobných financií?
Predovšetkým treba začať už na školách. Nechcem znižovať význam akademického vzdelania, no množstvo poznatkov, ktoré sa žiaci učia, nikdy v živote nepoužijú. Na druhej strane, prečo nezaviesť praktický predmet, ktorý by sa mohol volať napríklad Základy finančnej a právnej gramotnosti? Vyučovali by sa tam základné veci. Napríklad aj to, že keď s niekým uzavriem zmluvu, mám si ponechať exemplár aj pre seba.
.nie je to triviálne?
Poviem vám o mojej vlastnej skúsenosti. Po skončení kupónovej privatizácie za nami prichádzali ľudia s tým, že im zmizli akcie alebo dlhopisy. Asi polovica nemala žiadnu zmluvu. Nevedeli, s kým tú zmluvu uzavreli a aké to boli cenné papiere. Mali by sme sa učiť, čo znamená úrok, aký je rozdiel medzi debetným a kreditným úrokom alebo čo znamená „per annum“. Nehovorím, že sa to má robiť formou teórie. Na tieto veci treba ísť prakticky, trebárs aj hravou metódou. Spoločenské hry na spôsob hry Monopoly môžu študentovi ukázať fungovanie štátneho rozpočtu: Ak chcem niekde pridať, inému rezortu musím zobrať. Rýchlo si uvedomíme, že tie zdroje sú obmedzené. Štát môže občanov vzdelávať aj formou akéhosi výpisu z účtu, v ktorom bude uvedené, koľko štát dlhuje, v prepočte na jednu osobu (pozn. aut.: Miron Zelina o tejto myšlienke písal v .týždni 47/2010). Mohol by som menovať desiatky takýchto konkrétnych nápadov.
.skúste ešte nejaký príklad.
Ak by sme to pokladali za dôležité, tak si viem predstaviť, že vo verejnoprávnej televízii by v hlavnom vysielacom čase bežali päťminútovky, každá by mala svoju jednoduchú tému, ktorá by sa vtipným spôsobom prezentovala. Tieto päťminútovky by sa častejšie opakovali, tak ako dnes reklamy, a postupne by sa ľudia niečo naučili.
.raz ste sa v súvislosti s dlhovou krízou vyjadrili, že netreba pozerať len na rast HDP, ale je nutné brať do úvahy iné, pomerové veličiny, ktoré viac vypovedajú o zdraví ekonomiky, aj keby bolo HDP trebárs mínusové. Čo ste tým presne mysleli?
Rast HDP je fetiš. Niekto si zoberie anaboliká, keď chce, aby mu narástli svaly. Rast sa dostaví, ale za cenu poškodenia zdravia. Podobný názor mám na stimuly v ekonomike – neverím, že štát dokáže efektívne alokovať zdroje, navyše zdroje, ktoré sme získali výhradne zvýšením dlhu. Pre mňa je oveľa podstatnejšie, že je cena bytu v rozumnom pomere ku čistému príjmu v danom regióne (a teda sa nevytvára bublina), ako to, či je rast HDP plus jedno alebo mínus jedno percento.
.vyslovili ste aj tézu, že štát by mal permanentne hospodáriť vyrovnane. Lenže akademickí ekonómovia a ministerskí úradníci zvyknú tvrdiť, že takýto pohľad je už dnes zastaraný, lebo ak je dlh udržateľný, tak občasný deficit, spôsobený napríklad investíciami do dopravnej alebo energetickej infraštruktúry, je akceptovateľný. Čo si o tom myslíte?
V roku 2008 bol v Írsku verejný dlh 44 percent HDP, koncom roku 2011 už 108 percent HDP. Vážne si niekto myslí, že politici dokážu držať dlh pod kontrolou? Preto plne podporujem dlhový strop a keďže väčšina krajín ho prekračuje, vyrovnané hospodárenie je nevyhnutnosť.
.v dôsledku hospodárskej krízy vážne utrpelo renomé bankárov a finančníkov. Veľa sa hovorí o potrebe znovu zaviesť etické štandardy v tomto biznise. No väčšinou to vyznieva ako fráza. Vidíte nejaké chyby aj v radoch vlastného finančníckeho stavu?
Od roku 2008 už nepoužívam výraz „rozvinuté kapitálové trhy“, lebo mnoho vecí bolo u nás zdravších než na Západe. Úvery sa tam ľahkovážne poskytovali ľuďom, ktorí ich nedokázali splácať, honba za ziskom zatienila poctivý, konzervatívny prístup. Ďalšia vec je zložitosť investičných produktov.
.ako ukázala kríza, niektoré finančné nástroje boli príliš komplikované aj pre samotných finančníkov.
Čím je produkt komplikovanejší, tým ťažšie je vysvetliť klientovi všetky scenáre, aby pochopil, aké riziko vlastne podstupuje. V prípade straty je klient sklamaný ani nie tak zo samotnej straty, ale z toho, že „nikto mi nepovedal, že to môže dopadnúť aj takto“. Často je pre klienta vhodnejší jednoduchší produkt ako nejaký príliš prešpekulovaný. Zastávam názor, že je lepšie klientovi povedať hoci aj nepríjemnú pravdu a hrať fér, než ho zavádzať a vymýšľať si. Dôležitá je aj pokora, pretože robíte s cudzími peniazmi. Našim privátnym bankárom prízvukujem, že zverené peniaze musia mať ešte vo väčšej úcte ako vlastné.
.ekonomické vyhliadky stále nedávajú veľa dôvodov na optimizmus. Čo očakávate od najbližšej budúcnosti?
Na Slovensku a v eurozóne nás čaká ťažké obdobie, vzhľadom na nutnosť redukovať dlhy. A aj keď to vyznie naivne, dúfam, že budúcnosť prinesie aj isté obrodenie. Budeme si viac vážiť otvorenosť, vrátime sa na zem a k zdravému rozumu.
Miron Zelina/
Je člen Predstavenstva Privatbanky, ktorú vlastní finančná skupina Penta. V roku 1990 vyštudoval teoretickú kybernetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. O šesť rokov neskôr získal titul kandidáta vied v odbore algebra a teória čísel. Od polovice 90. rokov pôsobil ako maklér a v rokoch 1999 až 2004 bol riaditeľom spoločnosti Invest Brokers, obchodujúcej s cennými papiermi. Od roku 2004 pôsobil v Privatbanke ako riaditeľ odboru Treasury, čo znamená, že bol zodpovedný za vykonávanie obchodov na účet banky a na účet jej klientov na peňažnom, devízovom a kapitálovom trhu. Je ženatý a má dve deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.