Veľkopodnikateľ Tomáš Baťa nenechal nič na náhodu. Svoje impérium rozvinul po všetkých stránkach, pričom nezanedbal ani tú vizuálnu. Mal jasnú ideu – zastrešil obuvnícky biznis obrazne aj doslovne.
V okolí svojich tovární budoval premyslené mestá, čím svojim zamestnancom organizoval de facto celý život: prácu, bývanie, vzdelávanie, spoločenské aktivity.
Baťa našťastie nebudoval vzdušné zámky, ale skutočné stavby. Jan Baťa, mladší brat zakladateľa firmy Tomáša, otváral v roku 1930 štrnásť nových predajní obuvi v americkom Chicagu. Počas cesty využil príležitosť a verboval talenty do vlastných radov. V tom čase pracoval v Chicagu český architekt Vladimír Karfík, ktorý mal za sebou prax u Le Corbusiera a Franka Lloyda Wrighta. Vo svojej knihe Architekt si spomína Karfík píše: „Jan Baťa nám vykresľoval zloženie a rozvoj závodu v Zlíne a plány na zakladanie nových tovární a obchodov v rôznych častiach sveta. Pripadalo nám to trochu prehnané a fantastické.“ Krátko nato sa uchádzal o miesto a továrnik prijal svojho dvorného architekta. Karfíka v Zlíne privítali slovami: „Nijaké tituly ani diplomy u nás neplatia. Platia len schopnosti a výkon. Jediný titul, ktorý sa v Zlíne používa, je pán šéf, a to je len Tomáš Baťa. Vy budete vždy len Karfík a nijaký pán inžinier...“ Potom už nabehol na závratné tamojšie tempo a začal pracovať na dvoch projektoch súčasne: mrakodrape pre Brno a hoteli Spoločenský dom v Zlíne.
.veriaci Tomáš, verný Jan
Na žiadosť továrnika pracovali architekti na ideálnom pláne priemyselného mesta. Ideovú súťaž vyhral Josef Gočár z Prahy, ktorý sa stal hlavným konzultantom Baťových stavebných projektov. Vo všeobecnosti tieto mestá charakterizoval flexibilný priestor, geometrická strohosť štandardizovaných prvkov a zónovanie priestoru na pracovnú, spoločenskú, dopravnú a obytnú zónu. Všetko sú to znaky účelu podriadenej, funkcionalistickej architektúry a urbanizmu, teda najmodernejších trendov vtedajších svetových ateliérov. Cieľavedomý vizionár spolupracoval s najväčšími domácimi talentami, no zároveň ich sám formoval. Na filozofiu, ktorú položil zakladateľ spoločnosti, po jeho tragickej smrti v roku 1932 nadviazal spomínaný Jan. Za jeho pôsobenia vznikol v Zlíne aj presklený PamätníkTomáša Baťu či Správna budova 21 s preslávenou pojazdnou riaditeľskou kanceláriou.
.zo Zlína do sveta
„Dôležitým faktorom pre Baťu bol čas,“ hovorí hlavný architekt mesta Bratislavy Štefan Šlachta, ktorý bol roky v úzkom kontakte s Vladimírom Karfíkom. „Okrem toho podnikateľ uvažoval nanajvýš ekonomicky.“ Obyvatelia jeho mesta chodili z domu do továrne pešo, pešo sa po pracovnej dobe vybrali do obchodov, pešo zašli na futbal či do kina. Všetko za pár minút. Večer sa pešo vrátili do úhľadných tehlových (omietnutých či neomietnutých) pravouhlých domov, utopených v zeleni, no vypočítaných na centimeter presne. Najprepracovanejší návrh mal azda Zlín, ktorý v roku 1934 nadchol aj svetovú architektonickú kapacitu Corbusiera. Ten pre Baťu dokonca urobil pár návrhov, ktoré sa však pre prílišnú nákladnosť nikdy nerealizovali. Typy budov postavených v Zlíne sa variovali vo všetkých ostatných baťovských mestách, ktoré v medzivojnovom období vyrástli v Anglicku, Francúzsku, Poľsku, Maďarsku, Holandsku či v USA. V Česku to boli Sezimovo Ústi, Zruč nad Sázavou, na Slovensku predovšetkým Svit a Partizánske (pôvodne Baťovany). Neskôr sa stavalo aj v Afganistane, Brazílii, Indii...
.domy s veľkým D
V československých a európskych mestských centrách Baťa zakladal siete obchodov. „Takzvané Domy služieb alebo Domy obuvi združujú okolo naozajstného kultu nohy butiky, kancelárie a pedikúru,“ píše v zborníku medzinárodnej vedeckej konferencie Budúcnosť miest s monofunkčným priemyslom architektka Alena Kubová. Ludvík Kysela a Josef Gočár navrhujú Dom obuvi v Prahe, Vítek v Mladej Boleslavi, Vladimír Karfík zasa v Bratislave, Liberci, Brne a v Amsterdame. Podľa Šlachtu boli práve tieto stavby najlepšou ukážkou luxusu. Kubová zdôrazňuje úzky vzťah tejto modernej architektúry s obchodnou reklamou – Baťa si aj prostredníctvom stavieb vytvára značku. Napríklad priečelie bratislavského Domu obuvi Karfík olemoval svietiacim zaskleným pásom plným baťovských reklám, po zotmení zasa do diaľky kričal zelený neónový nápis s menom továrnika.
Táto architektúra si však nezískala priazeň Hitlera, ktorý by „tie boľševické stavby“ najradšej zlikvidoval. Paradoxne, rovnaký postoj k nim zaujímali samotní boľševici, ktorí ich považovali za príliš buržoázne. „Totalitné režimy majú skrátka rovnaký vkus,“ poznamenáva Štefan Šlachta.
.chodil aj kanálmi
Dobrou ukážkou Baťovej všestrannosti je Baťov kanál, historická vodná cesta z rokov 1934 – 1938, ktorú vybudoval na zvýšenie spodných vôd za účelom závlahy a lacnej lodnej prepravy. Kanál mal 50 kilometrov a spojil Otrokovice s Rohatcom, čiastočne bol vedený po rieke Morave a sčasti umelým korytom. Predstavoval lacnú cestu k Dunaju a zároveň šancu vyvážať veci zo Zlína. Po druhej svetovej vojne prestal slúžiť svojmu účelu, dnes sa však jeho zašlá sláva oživuje v súvislosti s turisticko-rekreačnými aktivitami v povodí Moravy.
Náročnejšiu úlohu ako kanál majú dnes pred sebou baťovské mestá. V mnohých pôvodná výroba zanikla, v niektorých sa do tovární nasťahovali nové firmy. Časti, ktoré vznikli za Baťu, však dodnes – hoci v inom kontexte – žijú a fungujú. Jeho progresívny duch skrátka nezomrel. V Holandskom Beste bývajú dôchodcovia, v poľskom Otmente sú stále obuvnícke firmy (aj keď nie baťovské), z maďarského Martfu, kde Baťa založil strednú školu, je progresívne malé mesto s najmodernejšími technológiami na výrobu biomasy či bioplynu...
.pamätihodné
Primátor slovenského Partizánskeho Ján Podmanický si pochvaľuje miestny urbanizmus: „Ani desaťročia socialistického realizmu na jeho kvalitách nič nezmenili. Priestor je nadimenzovaný tak, že v jednotlivých zónach sa stále môže stavať, a tak sú športoviská dodnes vedľa seba a výrobu oddeľujú od ostatných oblastí života dopravné tepny.“
Podľa primátora sa však problémy objavujú pri rekonštrukciách jednotlivých objektov. Po niekoľkoročných diskusiách s praktickými aj teoretickými odborníkmi mestské zastupiteľstvo rozhodlo, že miestnu architektúru vyhlási za pamätihodnosť. Pri pamätihodnostiach sú totiž pravidlá rekonštrukcií miernejšie ako pri kultúrnych pamiatkach. „Nechceme mať mŕtvy skanzen, ale živé mesto!,“ vyhlasuje primátor. Uvažuje sa o vytvorení niekoľkých možných rekonštrukčných plánov, ktoré by majitelia aplikovali podľa konkrétneho typu domu. Obnovy však nemôžu stavby znehodnotiť, meniť tvar striech či plotov. Aj po ich uskutočnení by malo byť jasné, kde sa končí pôvodná architektúra a kde sa začína nová. Je len hudbou budúcnosti, či mesto pristúpi aj k odstraňovaniu už realizovaných škodlivých zásahov. V najbližšom čase sa pozornosť primátora sústreďuje na parky – komu sa nelení, tomu sa zelení.
.denisa Doričová
V okolí svojich tovární budoval premyslené mestá, čím svojim zamestnancom organizoval de facto celý život: prácu, bývanie, vzdelávanie, spoločenské aktivity.
Baťa našťastie nebudoval vzdušné zámky, ale skutočné stavby. Jan Baťa, mladší brat zakladateľa firmy Tomáša, otváral v roku 1930 štrnásť nových predajní obuvi v americkom Chicagu. Počas cesty využil príležitosť a verboval talenty do vlastných radov. V tom čase pracoval v Chicagu český architekt Vladimír Karfík, ktorý mal za sebou prax u Le Corbusiera a Franka Lloyda Wrighta. Vo svojej knihe Architekt si spomína Karfík píše: „Jan Baťa nám vykresľoval zloženie a rozvoj závodu v Zlíne a plány na zakladanie nových tovární a obchodov v rôznych častiach sveta. Pripadalo nám to trochu prehnané a fantastické.“ Krátko nato sa uchádzal o miesto a továrnik prijal svojho dvorného architekta. Karfíka v Zlíne privítali slovami: „Nijaké tituly ani diplomy u nás neplatia. Platia len schopnosti a výkon. Jediný titul, ktorý sa v Zlíne používa, je pán šéf, a to je len Tomáš Baťa. Vy budete vždy len Karfík a nijaký pán inžinier...“ Potom už nabehol na závratné tamojšie tempo a začal pracovať na dvoch projektoch súčasne: mrakodrape pre Brno a hoteli Spoločenský dom v Zlíne.
.veriaci Tomáš, verný Jan
Na žiadosť továrnika pracovali architekti na ideálnom pláne priemyselného mesta. Ideovú súťaž vyhral Josef Gočár z Prahy, ktorý sa stal hlavným konzultantom Baťových stavebných projektov. Vo všeobecnosti tieto mestá charakterizoval flexibilný priestor, geometrická strohosť štandardizovaných prvkov a zónovanie priestoru na pracovnú, spoločenskú, dopravnú a obytnú zónu. Všetko sú to znaky účelu podriadenej, funkcionalistickej architektúry a urbanizmu, teda najmodernejších trendov vtedajších svetových ateliérov. Cieľavedomý vizionár spolupracoval s najväčšími domácimi talentami, no zároveň ich sám formoval. Na filozofiu, ktorú položil zakladateľ spoločnosti, po jeho tragickej smrti v roku 1932 nadviazal spomínaný Jan. Za jeho pôsobenia vznikol v Zlíne aj presklený PamätníkTomáša Baťu či Správna budova 21 s preslávenou pojazdnou riaditeľskou kanceláriou.
.zo Zlína do sveta
„Dôležitým faktorom pre Baťu bol čas,“ hovorí hlavný architekt mesta Bratislavy Štefan Šlachta, ktorý bol roky v úzkom kontakte s Vladimírom Karfíkom. „Okrem toho podnikateľ uvažoval nanajvýš ekonomicky.“ Obyvatelia jeho mesta chodili z domu do továrne pešo, pešo sa po pracovnej dobe vybrali do obchodov, pešo zašli na futbal či do kina. Všetko za pár minút. Večer sa pešo vrátili do úhľadných tehlových (omietnutých či neomietnutých) pravouhlých domov, utopených v zeleni, no vypočítaných na centimeter presne. Najprepracovanejší návrh mal azda Zlín, ktorý v roku 1934 nadchol aj svetovú architektonickú kapacitu Corbusiera. Ten pre Baťu dokonca urobil pár návrhov, ktoré sa však pre prílišnú nákladnosť nikdy nerealizovali. Typy budov postavených v Zlíne sa variovali vo všetkých ostatných baťovských mestách, ktoré v medzivojnovom období vyrástli v Anglicku, Francúzsku, Poľsku, Maďarsku, Holandsku či v USA. V Česku to boli Sezimovo Ústi, Zruč nad Sázavou, na Slovensku predovšetkým Svit a Partizánske (pôvodne Baťovany). Neskôr sa stavalo aj v Afganistane, Brazílii, Indii...
.domy s veľkým D
V československých a európskych mestských centrách Baťa zakladal siete obchodov. „Takzvané Domy služieb alebo Domy obuvi združujú okolo naozajstného kultu nohy butiky, kancelárie a pedikúru,“ píše v zborníku medzinárodnej vedeckej konferencie Budúcnosť miest s monofunkčným priemyslom architektka Alena Kubová. Ludvík Kysela a Josef Gočár navrhujú Dom obuvi v Prahe, Vítek v Mladej Boleslavi, Vladimír Karfík zasa v Bratislave, Liberci, Brne a v Amsterdame. Podľa Šlachtu boli práve tieto stavby najlepšou ukážkou luxusu. Kubová zdôrazňuje úzky vzťah tejto modernej architektúry s obchodnou reklamou – Baťa si aj prostredníctvom stavieb vytvára značku. Napríklad priečelie bratislavského Domu obuvi Karfík olemoval svietiacim zaskleným pásom plným baťovských reklám, po zotmení zasa do diaľky kričal zelený neónový nápis s menom továrnika.
Táto architektúra si však nezískala priazeň Hitlera, ktorý by „tie boľševické stavby“ najradšej zlikvidoval. Paradoxne, rovnaký postoj k nim zaujímali samotní boľševici, ktorí ich považovali za príliš buržoázne. „Totalitné režimy majú skrátka rovnaký vkus,“ poznamenáva Štefan Šlachta.
.chodil aj kanálmi
Dobrou ukážkou Baťovej všestrannosti je Baťov kanál, historická vodná cesta z rokov 1934 – 1938, ktorú vybudoval na zvýšenie spodných vôd za účelom závlahy a lacnej lodnej prepravy. Kanál mal 50 kilometrov a spojil Otrokovice s Rohatcom, čiastočne bol vedený po rieke Morave a sčasti umelým korytom. Predstavoval lacnú cestu k Dunaju a zároveň šancu vyvážať veci zo Zlína. Po druhej svetovej vojne prestal slúžiť svojmu účelu, dnes sa však jeho zašlá sláva oživuje v súvislosti s turisticko-rekreačnými aktivitami v povodí Moravy.
Náročnejšiu úlohu ako kanál majú dnes pred sebou baťovské mestá. V mnohých pôvodná výroba zanikla, v niektorých sa do tovární nasťahovali nové firmy. Časti, ktoré vznikli za Baťu, však dodnes – hoci v inom kontexte – žijú a fungujú. Jeho progresívny duch skrátka nezomrel. V Holandskom Beste bývajú dôchodcovia, v poľskom Otmente sú stále obuvnícke firmy (aj keď nie baťovské), z maďarského Martfu, kde Baťa založil strednú školu, je progresívne malé mesto s najmodernejšími technológiami na výrobu biomasy či bioplynu...
.pamätihodné
Primátor slovenského Partizánskeho Ján Podmanický si pochvaľuje miestny urbanizmus: „Ani desaťročia socialistického realizmu na jeho kvalitách nič nezmenili. Priestor je nadimenzovaný tak, že v jednotlivých zónach sa stále môže stavať, a tak sú športoviská dodnes vedľa seba a výrobu oddeľujú od ostatných oblastí života dopravné tepny.“
Podľa primátora sa však problémy objavujú pri rekonštrukciách jednotlivých objektov. Po niekoľkoročných diskusiách s praktickými aj teoretickými odborníkmi mestské zastupiteľstvo rozhodlo, že miestnu architektúru vyhlási za pamätihodnosť. Pri pamätihodnostiach sú totiž pravidlá rekonštrukcií miernejšie ako pri kultúrnych pamiatkach. „Nechceme mať mŕtvy skanzen, ale živé mesto!,“ vyhlasuje primátor. Uvažuje sa o vytvorení niekoľkých možných rekonštrukčných plánov, ktoré by majitelia aplikovali podľa konkrétneho typu domu. Obnovy však nemôžu stavby znehodnotiť, meniť tvar striech či plotov. Aj po ich uskutočnení by malo byť jasné, kde sa končí pôvodná architektúra a kde sa začína nová. Je len hudbou budúcnosti, či mesto pristúpi aj k odstraňovaniu už realizovaných škodlivých zásahov. V najbližšom čase sa pozornosť primátora sústreďuje na parky – komu sa nelení, tomu sa zelení.
.denisa Doričová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.