Súdny proces zrejme s najmasovejším sériovým vrahom v Rusku trval šesť týždňov. Alexander P. sa napokon priznal ešte k väčším zločinom, než mu bol súd schopný dokázať. Nebolo to iba 48 obetí, pripomínal pokojne obvinený, bolo ich viac ako 60. Vrah z moskovského parku Bicevski niektoré obete utopil v kanáli, iným prestrelil hlavu, ďalším roztĺkol lebku kladivom.
Väčšinou si vyberal mužov (zabil „iba“ tri ženy a jedno dieťa), často bezdomovcov či opilcov, s ktorými predtým v parku hral šach a neskôr pil vodku. Okrem občasného zabíjania chodil normálne do práce v obchode a býval v moskovskom činžiaku so svojou matkou. Register vrážd si viedol na šachovnici, kde takmer stihol zaplniť všetkých 64 políčok. Bol by to banálny príbeh, nebyť toľkého opakovania vrážd v jednom parku a toho, že vraha napriek tomu nemohli niekoľko rokov chytiť.
Početnosť ani spôsoby moskovského masového vraha nemôžu prekonať nič z toho, čo už máme z nedávnych dejín zažité, dobre zdokumentované a opakovane zobrazované. Čo nás po 20. storočí môže vôbec ešte prekvapiť? Prešli sme všetkými obdobami zabíjania a ubližovania, jeden spôsob už druhý neprekoná, a milióny obetí komunizmu a nacizmu robia z moskovského parkového vraha maličkú rybičku v oceáne žralokov. Prečo je pre nás osamelý zločinec vôbec zaujímavý?
Možno preto, že dejiny a dianie okolo nás nevnímame ako „verejnosť“, ale ako jednotlivci, každý sám za seba. Predstava bolestivej smrti rukou a kladivom zabijaka v parku je veľmi konkrétna, a zlo, presvitajúce z jeho maniakálnych činov, nás chtiac-nechtiac omračuje. Možno preto je toľko filmov nakrútených o hľadaní osamelých vrahov, často vrahov viacnásobných, ktorí sú popri ich stíhateľoch tiež hrdinami príbehu – negatívnymi, no stále hrdinami. Alexander P. je práve takýmto zvráteným hrdinom. Jeho pôžitok zo zabíjania (prvá vražda, vykonaná pred pätnástimi rokmi zo žiarlivosti, bola podľa neho ako „prvá láska, nezabudnuteľná...“) sa snúbil s najčastejším motívom sériových vrahov, túžbou ovládať druhých a rozhodovať o ich bytí a nebytí. „Bol som sudcom, prokurátorom i katom,“ hovoril počas procesu. A ešte dodal, že rozhodovanie o živote či smrti iných ho urobilo „takmer Bohom“.
Bolo by zaujímavé vedieť, či podobný pôžitok z rozhodovania o živote a smrti mali aj diktátori a tyrani, ktorí na to dostali príležitosť. Nakoľko sa u všetkých Stalinov, Husajnov či Karadžičov, ktorí tiež splnili kritériá sériových vrahov, snúbili ich politické vízie a ciele s predstavami o sebe samých ako o ľuďoch? Nakoľko aj oni chceli byť bohmi?
.daniel Bútora
Väčšinou si vyberal mužov (zabil „iba“ tri ženy a jedno dieťa), často bezdomovcov či opilcov, s ktorými predtým v parku hral šach a neskôr pil vodku. Okrem občasného zabíjania chodil normálne do práce v obchode a býval v moskovskom činžiaku so svojou matkou. Register vrážd si viedol na šachovnici, kde takmer stihol zaplniť všetkých 64 políčok. Bol by to banálny príbeh, nebyť toľkého opakovania vrážd v jednom parku a toho, že vraha napriek tomu nemohli niekoľko rokov chytiť.
Početnosť ani spôsoby moskovského masového vraha nemôžu prekonať nič z toho, čo už máme z nedávnych dejín zažité, dobre zdokumentované a opakovane zobrazované. Čo nás po 20. storočí môže vôbec ešte prekvapiť? Prešli sme všetkými obdobami zabíjania a ubližovania, jeden spôsob už druhý neprekoná, a milióny obetí komunizmu a nacizmu robia z moskovského parkového vraha maličkú rybičku v oceáne žralokov. Prečo je pre nás osamelý zločinec vôbec zaujímavý?
Možno preto, že dejiny a dianie okolo nás nevnímame ako „verejnosť“, ale ako jednotlivci, každý sám za seba. Predstava bolestivej smrti rukou a kladivom zabijaka v parku je veľmi konkrétna, a zlo, presvitajúce z jeho maniakálnych činov, nás chtiac-nechtiac omračuje. Možno preto je toľko filmov nakrútených o hľadaní osamelých vrahov, často vrahov viacnásobných, ktorí sú popri ich stíhateľoch tiež hrdinami príbehu – negatívnymi, no stále hrdinami. Alexander P. je práve takýmto zvráteným hrdinom. Jeho pôžitok zo zabíjania (prvá vražda, vykonaná pred pätnástimi rokmi zo žiarlivosti, bola podľa neho ako „prvá láska, nezabudnuteľná...“) sa snúbil s najčastejším motívom sériových vrahov, túžbou ovládať druhých a rozhodovať o ich bytí a nebytí. „Bol som sudcom, prokurátorom i katom,“ hovoril počas procesu. A ešte dodal, že rozhodovanie o živote či smrti iných ho urobilo „takmer Bohom“.
Bolo by zaujímavé vedieť, či podobný pôžitok z rozhodovania o živote a smrti mali aj diktátori a tyrani, ktorí na to dostali príležitosť. Nakoľko sa u všetkých Stalinov, Husajnov či Karadžičov, ktorí tiež splnili kritériá sériových vrahov, snúbili ich politické vízie a ciele s predstavami o sebe samých ako o ľuďoch? Nakoľko aj oni chceli byť bohmi?
.daniel Bútora
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.