Atlas mrakov je veľkolepo koncipovaný koprodukčný projekt, film, o ktorého náklady na výrobu sa podelili Nemecko, USA, Hongkong a Singapur. Tých sto miliónov dolárov bolo treba kdesi nahrabať. Ak by film vznikol v niektorom z veľkých hollywoodskych štúdií, podobná suma by nič dramatické neznamenala, ale Atlas mrakov by asi nemohol byť takým filmom, akým chcel byť a asi aj je. Filmom veľkým, nápadným, výtvarným, remeselne inovatívnym, svojho druhu dokonalým na úrovni formy, ale nie preto, aby toto samo osebe kohosi ohúrilo, ale preto, aby obsahu bolo dopriate rozvinúť sa naplno a naplno zapôsobiť. Vstúpiť do diváka a čosi v ňom zanechať, podpísať sa. Forma naplno v službách obsahu, nie forma, ktorá obsah nahrádza.
.snaha o zmysel
A to je asi jeho najväčší problém. Tvorivá svojvôľa, ktorej chýba dramaturgia, veľkorozpočtové, veľkovýpravné umelecké dielo. Podarí sa také občas nakrútiť, ale udeje sa to spontánne, jednoducho sa to prihodí bez toho, aby sa o to niekto snažil. V Atlase mrakov je táto snaha prítomná od začiatku a nerobí to dobrotu. Film, ktorý potrebuje naplno povedať divákovi, že bude dávať zmysel, nemôže byť dobrým filmom.
Šesť paralelne rozprávaných príbehov, na preskáčku, ale tematicky a dramaticky previazaných, každý z nich sa odohráva na inom mieste, v inom čase a deje sa v nich čosi iné, hoci všetko to znamená len jedno, respektíve, všetko je to o tom istom. O vzťahu karmického poznania a slobodnej vôle, o predurčenosti, ktorá môže byť metafyzickým princípom, ale aj ontogenetickým determinantom nášho druhu. Prostý evolučný fakt bez štipky metafyziky. Atlas mrakov akoby sa snažil odkryť pozadie vzťahov medzi príčinou a následkom, skúma inú ako fyzikálnu kauzalitu, ale keďže závery nedokáže a nemôže sformulovať jednoznačne – zneli by banálne – iba naznačuje. Nech si divák dokončí.
Zábavné trápenie, premýšľať o tom všetkom, že čo to vlastne má znamenať, ale bez efektu, lebo ak aj Wachowskí a Tykwer na akési riešenia prišli, sú iba ich. Divák zostáva nechaný napospas svojej neistote. Zvolal by, že kráľ je nahý, lenže si nie je istý, že práve on, volajúci, nebude za vola. Hádzanie hrachu na stenu.
Za iných okolností by bol tento prístup hodný adorovania, vo veľkom farebnom peknom blikajúcom filme však nemá čo hľadať. Aspoň jedna rovina by mala byť zrozumiteľná každému. Ba nie, to platí v populárnej kultúre, umenie na také neverí a Atlas mrakov chce byť umením. A poď ho, veľkou epikou lyrické nálady vyvolávať. Ba nie, tu už musí nastúpiť samonasierací mód. Uráža ma, ak ma niekto, hoci diváka mainstreamu, automaticky pokladá za hlupáka. Môžem byť nedovzdelaný, ale nie hlúpy.
Brízgajúc súrodencom Wachowským a Tykwerovi do očí, takéto by som im povedal: „Vzdelaní ste, ale nie dosť, a hlupáci k tomu, vražedná kombinácia, do horúcich pekiel s vami.“ Kvantová mechanika nemusí byť nevyhnutne ihriskom subatomárnych častíc, dobre, beriem, namotáme sa, ale potom je jej využitie iba filozofickou metaforou, ktorá nič neznamená.
O čom je vlastne ten váš film? Čo mi chcete povedať? Že relativizmus nemôže fungovať ako uspokojivá idea? Že dobré rozhodnutia sa môžu javiť zlými a naopak, ale zistíme to až spätne? Ok, a na to treba tri hodiny?
Žrút pukancov už by mal jasno, sofistikovaná nuda. Lenže nie celkom, lebo obrázky samy osebe nadchnú aj toho žrúta pukancov, a to tak intenzívne, že sa jednoznačnému súdu vyhne. Filmárske majstrovstvo tohto rádu síce cítime, ale porozumieť mu dokáže iba znalec toho jazyka, a ten by mal okamžite poznať, že tá výpoveď je síce sformulovaná fantasticky – ale nevypovedá vlastne nič.
.film a umenie
Šesť posplietaných príbehov, postapokalyptické scifi, čo najprv vyzerá ako fantasy, dobrodružný viktoriánsky cestopis, špionážny retro thriller, neskororomantická gay romanca o povahe lásky a pravého umenia, cyberpunková dystopia a láskavá ironická životopisná črta o literárnom agentovi, z ktorého sa stane väzeň starobinca. Samy osebe by tie príbehy mohli fungovať, a vlastne aj fungujú ako dopovedané historky, ale spôsob, akým sa v nich variuje ústredná téma, aby sa stala čo najmenej zreteľnou, je až nehorázny.
Film je to výborný, umenie mizerné. Snobský mainstream v tej najodpudivejšej podobe, predstierajúci, že mainstreamom nie je. Občas sa stane, že ktosi dokáže spojiť vysoké a nízke a funguje to, taký Cirque de Solei je vynikajúci príklad a, nech ma blesk zrazí k zemi, aj ten von Trier, ale Atlas mrakov je tak ďaleko za hranicou akejkoľvek relevantnej diskusie, že sa výpovede o ňom stávajú iba prázdnymi štylistickými cvičeniami. Argumenty ho dokážu rozbiť, rozdrviť na prášok, avšak nič to neznamená. Bariéru vkusu žiadny argument neprelomí. Ľuďom sa páči, nech. Mňa urazil. Odpustené. Nekonečne ma nudil a nebola to povznášajúca nuda, utvrdzujúca ma v presvedčení o mojej vlastnej výnimočnosti, a také neodpúšťam.
Preto zle, fuj, zbytočný film.
Ale možno nie som nasrdený na ten film, ale sám na seba, vidím, rozumiem, nechápem, čo s tým? Dovzdelať by som sa dokázal, alve bude mi to na niečo?
.a ešte kniha
A potom je tú tá vec s knihou. V ideálnom prípade by sa tamten Atlas mrakov, kniha, „experimentálny“ román a tento Atlas mrakov, film, volali inak a čitatelia a diváci jedného i druhého by si tie dve diela vôbec nespájali. Potom by adekvátne mohlo fungovať jedno – knižka, i druhé – film, bez toho, aby dochádzalo k porovnávaniu a k ďalšej sérii jalových úvah na tému literatúra a film, spredmetnených do porovnávania konkrétneho zástupcu jedného a druhého.
Atlas mrakov, napísaný Davidom Mitchellom, je „experimentálny“ román, „experimentálny“ preto, že sa nepohráva s fundamentom románu ako literárneho útvaru, ale so štylistikou a žánrovými klišé. Mitchell sa hrá, raz píše tak, raz onak, šesť žánrovo odlišných príbehov, šiestimi odlišnými literárnymi formami. Strieda rozhovor, román v listoch, denníkový zápis, reportáž, rozprávanie, a tak ďalej, lavíruje po povrchu literárnych druhov, žánrov a foriem a čaká, čo mu z toho vznikne. Sranda. Prívetivá knižka, ani nie buchla, do päťsto strán, napísaná metódou, ktorá z neho urobila spisovateľa hviezdu. Žiadny prvoplánový bestseller, ale zrelá knižka. Britská, a to je dôležité, lebo to znamená nadhľad.
Ako veľmi je dobrý, ak je dobrý, predviedol Mitchell obyčajným juveniálnym románom Trinásť mesiacov, tradičným, bez experimentovania, azda ho môžeme považovať za beletrizované memoáre, v ktorých sa autor skryl za hlavného hrdinu a vrátil sa do osobnostne konfiguratívnych liet. Kto chytá v žite nech je tu Olympom, v Trinástich mesiacoch vyliezol Mitchell Olympu na dohľad. Netreba sa viac sporiť o jeho literárnej erudícii.
Aj Atlas mrakov môže byť takým príkladom, prvýkrát vyšiel v českom preklade v roku 2006 (dva roky po prvom vydaní v Británii) a hoci sa nestal lokálnou udalosťou, náklad sa vypredal do nejakých piatich rokov. Nie zlé, no ak by podľa Atlasu mrakov nevznikol film, asi by sa do širšieho povedomia ten román nedostal. Lenže film vznikol, urobila sa dotlač a kníhkupectvá už predstierajú, že z Atlasu mrakov je bestseller.
Škoda.
Škoda preto, lebo film sa zdá slabší, sám voči sebe, hoci nie je, a škoda ešte raz, lebo spätne aj ten román sa zdá slabší. Tak isto, sám voči sebe. Akoby jeho sfilmovanie, ktoré však rozhodne nie je adaptáciou, hoci sa o to úporne snaží, aj spätne poukázalo na skutočnosť, že román tiež veľmi nemá byť o čom.
Takže čo? Čítať alebo dívať sa?
Jedno, alebo druhé, román, alebo film. Oboje určite nie.
Atlas mrakov (Cloud Atlas, D/USA, 2012) Réžia a Scenár: Tom Tykwer, Andy Wachowski, Lana Wachowski Námet: David Mitchell – rovnomenný román Kamera: Frank Griebe, John Toll Hrajú: Tom Hanks, Halle Berry, Jim Broadbent, Hugo Weaving, Jim Sturgess, Doona Bae, Ben Whishaw, Keith David
.snaha o zmysel
A to je asi jeho najväčší problém. Tvorivá svojvôľa, ktorej chýba dramaturgia, veľkorozpočtové, veľkovýpravné umelecké dielo. Podarí sa také občas nakrútiť, ale udeje sa to spontánne, jednoducho sa to prihodí bez toho, aby sa o to niekto snažil. V Atlase mrakov je táto snaha prítomná od začiatku a nerobí to dobrotu. Film, ktorý potrebuje naplno povedať divákovi, že bude dávať zmysel, nemôže byť dobrým filmom.
Šesť paralelne rozprávaných príbehov, na preskáčku, ale tematicky a dramaticky previazaných, každý z nich sa odohráva na inom mieste, v inom čase a deje sa v nich čosi iné, hoci všetko to znamená len jedno, respektíve, všetko je to o tom istom. O vzťahu karmického poznania a slobodnej vôle, o predurčenosti, ktorá môže byť metafyzickým princípom, ale aj ontogenetickým determinantom nášho druhu. Prostý evolučný fakt bez štipky metafyziky. Atlas mrakov akoby sa snažil odkryť pozadie vzťahov medzi príčinou a následkom, skúma inú ako fyzikálnu kauzalitu, ale keďže závery nedokáže a nemôže sformulovať jednoznačne – zneli by banálne – iba naznačuje. Nech si divák dokončí.
Zábavné trápenie, premýšľať o tom všetkom, že čo to vlastne má znamenať, ale bez efektu, lebo ak aj Wachowskí a Tykwer na akési riešenia prišli, sú iba ich. Divák zostáva nechaný napospas svojej neistote. Zvolal by, že kráľ je nahý, lenže si nie je istý, že práve on, volajúci, nebude za vola. Hádzanie hrachu na stenu.
Za iných okolností by bol tento prístup hodný adorovania, vo veľkom farebnom peknom blikajúcom filme však nemá čo hľadať. Aspoň jedna rovina by mala byť zrozumiteľná každému. Ba nie, to platí v populárnej kultúre, umenie na také neverí a Atlas mrakov chce byť umením. A poď ho, veľkou epikou lyrické nálady vyvolávať. Ba nie, tu už musí nastúpiť samonasierací mód. Uráža ma, ak ma niekto, hoci diváka mainstreamu, automaticky pokladá za hlupáka. Môžem byť nedovzdelaný, ale nie hlúpy.
Brízgajúc súrodencom Wachowským a Tykwerovi do očí, takéto by som im povedal: „Vzdelaní ste, ale nie dosť, a hlupáci k tomu, vražedná kombinácia, do horúcich pekiel s vami.“ Kvantová mechanika nemusí byť nevyhnutne ihriskom subatomárnych častíc, dobre, beriem, namotáme sa, ale potom je jej využitie iba filozofickou metaforou, ktorá nič neznamená.
O čom je vlastne ten váš film? Čo mi chcete povedať? Že relativizmus nemôže fungovať ako uspokojivá idea? Že dobré rozhodnutia sa môžu javiť zlými a naopak, ale zistíme to až spätne? Ok, a na to treba tri hodiny?
Žrút pukancov už by mal jasno, sofistikovaná nuda. Lenže nie celkom, lebo obrázky samy osebe nadchnú aj toho žrúta pukancov, a to tak intenzívne, že sa jednoznačnému súdu vyhne. Filmárske majstrovstvo tohto rádu síce cítime, ale porozumieť mu dokáže iba znalec toho jazyka, a ten by mal okamžite poznať, že tá výpoveď je síce sformulovaná fantasticky – ale nevypovedá vlastne nič.
.film a umenie
Šesť posplietaných príbehov, postapokalyptické scifi, čo najprv vyzerá ako fantasy, dobrodružný viktoriánsky cestopis, špionážny retro thriller, neskororomantická gay romanca o povahe lásky a pravého umenia, cyberpunková dystopia a láskavá ironická životopisná črta o literárnom agentovi, z ktorého sa stane väzeň starobinca. Samy osebe by tie príbehy mohli fungovať, a vlastne aj fungujú ako dopovedané historky, ale spôsob, akým sa v nich variuje ústredná téma, aby sa stala čo najmenej zreteľnou, je až nehorázny.
Film je to výborný, umenie mizerné. Snobský mainstream v tej najodpudivejšej podobe, predstierajúci, že mainstreamom nie je. Občas sa stane, že ktosi dokáže spojiť vysoké a nízke a funguje to, taký Cirque de Solei je vynikajúci príklad a, nech ma blesk zrazí k zemi, aj ten von Trier, ale Atlas mrakov je tak ďaleko za hranicou akejkoľvek relevantnej diskusie, že sa výpovede o ňom stávajú iba prázdnymi štylistickými cvičeniami. Argumenty ho dokážu rozbiť, rozdrviť na prášok, avšak nič to neznamená. Bariéru vkusu žiadny argument neprelomí. Ľuďom sa páči, nech. Mňa urazil. Odpustené. Nekonečne ma nudil a nebola to povznášajúca nuda, utvrdzujúca ma v presvedčení o mojej vlastnej výnimočnosti, a také neodpúšťam.
Preto zle, fuj, zbytočný film.
Ale možno nie som nasrdený na ten film, ale sám na seba, vidím, rozumiem, nechápem, čo s tým? Dovzdelať by som sa dokázal, alve bude mi to na niečo?
.a ešte kniha
A potom je tú tá vec s knihou. V ideálnom prípade by sa tamten Atlas mrakov, kniha, „experimentálny“ román a tento Atlas mrakov, film, volali inak a čitatelia a diváci jedného i druhého by si tie dve diela vôbec nespájali. Potom by adekvátne mohlo fungovať jedno – knižka, i druhé – film, bez toho, aby dochádzalo k porovnávaniu a k ďalšej sérii jalových úvah na tému literatúra a film, spredmetnených do porovnávania konkrétneho zástupcu jedného a druhého.
Atlas mrakov, napísaný Davidom Mitchellom, je „experimentálny“ román, „experimentálny“ preto, že sa nepohráva s fundamentom románu ako literárneho útvaru, ale so štylistikou a žánrovými klišé. Mitchell sa hrá, raz píše tak, raz onak, šesť žánrovo odlišných príbehov, šiestimi odlišnými literárnymi formami. Strieda rozhovor, román v listoch, denníkový zápis, reportáž, rozprávanie, a tak ďalej, lavíruje po povrchu literárnych druhov, žánrov a foriem a čaká, čo mu z toho vznikne. Sranda. Prívetivá knižka, ani nie buchla, do päťsto strán, napísaná metódou, ktorá z neho urobila spisovateľa hviezdu. Žiadny prvoplánový bestseller, ale zrelá knižka. Britská, a to je dôležité, lebo to znamená nadhľad.
Ako veľmi je dobrý, ak je dobrý, predviedol Mitchell obyčajným juveniálnym románom Trinásť mesiacov, tradičným, bez experimentovania, azda ho môžeme považovať za beletrizované memoáre, v ktorých sa autor skryl za hlavného hrdinu a vrátil sa do osobnostne konfiguratívnych liet. Kto chytá v žite nech je tu Olympom, v Trinástich mesiacoch vyliezol Mitchell Olympu na dohľad. Netreba sa viac sporiť o jeho literárnej erudícii.
Aj Atlas mrakov môže byť takým príkladom, prvýkrát vyšiel v českom preklade v roku 2006 (dva roky po prvom vydaní v Británii) a hoci sa nestal lokálnou udalosťou, náklad sa vypredal do nejakých piatich rokov. Nie zlé, no ak by podľa Atlasu mrakov nevznikol film, asi by sa do širšieho povedomia ten román nedostal. Lenže film vznikol, urobila sa dotlač a kníhkupectvá už predstierajú, že z Atlasu mrakov je bestseller.
Škoda.
Škoda preto, lebo film sa zdá slabší, sám voči sebe, hoci nie je, a škoda ešte raz, lebo spätne aj ten román sa zdá slabší. Tak isto, sám voči sebe. Akoby jeho sfilmovanie, ktoré však rozhodne nie je adaptáciou, hoci sa o to úporne snaží, aj spätne poukázalo na skutočnosť, že román tiež veľmi nemá byť o čom.
Takže čo? Čítať alebo dívať sa?
Jedno, alebo druhé, román, alebo film. Oboje určite nie.
Atlas mrakov (Cloud Atlas, D/USA, 2012) Réžia a Scenár: Tom Tykwer, Andy Wachowski, Lana Wachowski Námet: David Mitchell – rovnomenný román Kamera: Frank Griebe, John Toll Hrajú: Tom Hanks, Halle Berry, Jim Broadbent, Hugo Weaving, Jim Sturgess, Doona Bae, Ben Whishaw, Keith David
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.