Nie preto, že by som veľa vedel o deťoch v ostatných 20 krajinách, kde sa výskum uskutočnil, ale preto, že detstvo, aké dávajú svojim potomkom mnohí britskí rodičia, je niečo také hrozné, že je ťažké predstaviť si niečo strašnejšie. Dvoma* pólmi súčasnej britskej výchovy je zanedbávanie na jednej strane a prehnaná ľahostajnosť na strane druhej.
.vražda Scarlett Keelingovej
Posúďte sami. Fiona MacKeownová je britská matka, ktorá odišla v novembri 2007 na šesťmesačnú dovolenku do štátu Goa v Indii. Zobrala so sebou svojho priateľa a osem z deviatich detí, ktoré mala s piatimi rôznymi mužmi. Žiadny z týchto otcov nikdy dlhodobejšie finančne neprispieval na výchovu svojho dieťaťa. Najstaršie dieťa, ktoré zostalo doma a nešlo s matkou do Indie, malo 19 rokov a bolo drogovo závislé. Fiona MacKeownová dostávala od štátu ročne dávky vo výške 50-tisíc dolárov, a tak sa rozhodla – v daných podmienkach celkom racionálne – že z peňazí si bude môcť viac dovoliť v indickej Goe než rodnom Devone.
Keď prišla do Indie, MacKeownová sa rozhodla cestovať. So siedmimi deťmi odišla z Goa do Keraly, pričom pätnásťročnú Scarlett Keelingovú nechala v Goa, kde začala žiť s o desať rokov starším turistickým sprievodcom. Matka poznala tohto partnera svojej dcéry iba krátky čas. Scarlett podľa neoverených správ tvrdila, že s týmto mužom spávala iba preto, že potrebovala strechu nad hlavou. Podľa jedného svedka bola ustavične na drogách. Jednu noc odišla do baru. Veľa pila, kombinovala viacero nelegálnych drog vrátane LSD, kokaínu a trávy. Bar opustila neskoro v noci, takmer určite opojená drogami a alkoholom. Ráno našli jej telo na pláži. Polícia si najskôr myslela, že sa utopila, pretože bola nadrogovaná. Neskôr vyšlo najavo, že ju niekto znásilnil a násilím utopil. Traja ľudia boli zatknutí.
Scarlettina matka sa o mesiac neskôr v rozhovore pre liberálny nedeľník Observer čudovala verejnému pohoršeniu nad jej životným štýlom, ktorý viedol k zavraždeniu jej dcéry. Súhlasila, že spolu s deťmi žijú zo sociálnych dávok, ale tvrdila, že to nie je ich „zámer ani voľba“. Na tom, ako sa správala v Indii nevidela nič zlé, až na mieru naivity, ktorú mala voči mužovi, ktorý sa staral o jej dcéru. Scarlett bola vždy samostatná a keby ona, jej matka, mohla vrátiť čas, správala by sa presne tak isto.
Nie je prekvapujúce, že niekto v pozícii Fiony MacKeownovej odmietne akékoľvek obvinenie z nedbanlivosti. Priznať si opak by bolo veľmi bolestivé. Skutočne pohoršujúce je niečo iné. Keď noviny oslovili štyroch údajných expertov na výchovu detí, iba jedna z nich videla na matkinom prístupe problém. A aj ona svoju kritiku formulovala veľmi tlmene. Vraj je vždy veľmi ťažké odhadnúť, koľko samostatnosti môže adolescetné dieťa od rodiča dostať, podľa jej názoru jej však v tomto prípade dostala Scarlett príliš veľa príliš rýchlo.
Novinárke Barbare Ellenovej z Observeru sa aj to zdalo príliš kruté. Nemali by sme, ako napísala, kritizovať matkin spôsob života, keďže sa to nijako netýka zavraždenia jej dcéry: „Scarlett zomrela z jednoduchého dôvodu, a síce, že bola v nesprávnej chvíli s nesprávnymi ľuďmi na nesprávnom mieste. Navyše neskoro v noci, pod drogami a v cudzej krajine.“ Akoby jej pobyt na nesprávnom mieste v nesprávnom čase bol dôsledkom nespravodlivej prírody, a nie konkrétneho rozhodnutia, výchovy a miery. Mohlo sa to stať každému. Akurát, že sa to stalo Scarlett. A pokiaľ ide o drogy, objavili sa len tak, náhodne, z éteru, rovnako ako ľudia v jej okolí. Celé je to veľmi nespravodlivé.
.môže za to Mick Jagger
Stĺpčekárka ľavicového denníka Guardian našla podobne ospravedlňujúci tón: „Každý, kto len letmo zachytil túto správu, si musí zobrať jediné ponaučenie: ženy s deťmi, ktoré majú viac než jedného partnera, sú zjavne nemravné mrchy, ktoré si zaslúžia len to najhoršie. Odsúdenie, ktorého sa dostalo Fione MacKeownovej, matke zavraždenej pätnásťročnej Scarlett, bolo protivné čo i len na pohľad. Celá táto odporná kritika je obzvlášť zaujímavá, ak ju porovnáme s verejným obrazom niektorých mužov. Rod Stewart (sedem detí s piatimi ženami), Jack Nicholson (päť detí so štyrmi ženami) alebo Mick Jagger (sedem detí so štyrmi ženami) sú všetci vykresľovaní ako úžasní, energickí žrebci. Cíti tu so mnou ešte niekto ten ohavný dvojitý štandard?“
Keďže nikto nekritizuje Roda Stewarta, Jacka Nicholsona alebo Micka Jaggera za ich správanie, musí to znamenať, že nie je nič zlé na tom, ako sa správala Fiona MacKeownová.
Stojí za zmienku, že Observer a Guardian nie sú žiadne okrajové médiá, ale obľúbené noviny britskej inteligencie, ľudí, ktorí pracujú v sociálnych službách a školstve a mediálnych elít (BBC umiestňuje svoju reklamu takmer výlučne v Guardiane). Samozrejme, že nie každý čitateľ súhlasí so všetkým, čo tieto noviny tvrdia a obidvoje noviny chvályhodne ponúkajú malý priestor prispievateľom, ktorých pohľady sa líšia od redakčnej línie, ale nemožno netvrdiť, že všeobecný morálny tón týchto novín musí byť taký, s akým jeho čitatelia súhlasia. Inými slovami, je dosť pravdepodobné, že veľká časť britských elít nevidí nič zlé, alebo aspoň nie je ovplyvňovaná vidieť nič zlé na správaní pani MacKeownovej.
Tento prístup neodsudzovania pomáha pochopiť, prečo je britská mládež svetovým premiantom v takých prejavoch sociálnej patológie, akými sú tínedžerské tehotenstvá, násilnosti, kriminalita, alkoholizmus a spotreba nelegálnych drog. Británia má tretiu najväčšiu mieru tínedžerskej gravidity v industriálnom svete (po Spojených štátoch amerických a Novom Zélande). Britské deti majú najväčšiu spotrebu kokaínu v celej Európe. A začínajú s ňou najskôr. Mladí Briti fetujú desaťkrát viac ako grécke deti a drogy fajčia šesť- až sedemkrát viac ako švédske deti. Takmer tretina britských detí vo veku 11, 13 a 15 rokov tvrdí, že už boli minimálne dvakrát opití.
Čím možno vysvetliť prístup neodsudzovania medzi elitami? Neochota a zdráhanie sa kritizovať Fionu MacKeownovú môže byť vyjadrením sympatií niekomu, koho trápi zármutok. Nech už sa správala akokoľvek hlúpo (alebo horšie), určite si nezaslúži, aby jej dcéra bola zavraždená. Novinári z Guardianu a Observeru navyše môžu tvrdiť, že nemajú o jej živote dosť detailov, minimálne dosť na férovú kritiku. Možno je vo väčšine prípadov dobrou matkou a možno sú jej deti, okrem zavraždenej Scarlett a drogovo závislého dieťaťa, aj šťastné a možno raz budú viesť naplnené a spokojné životy. Napokon, žiadna forma výchovy predsa nezaručuje úspech, a teda ani neúspech, a preto by sme sa v jej prípade mali zdržať odsudzovania.
Mám však podozrenie, že je to celé trochu inak. Hlavným kritériom, ktoré bráni elite kritizovať pani MacKeownovú, je obava, že taký úsudok by spochybnil dogmy liberálnej politiky posledných 50 či 60 rokov, a teda aj vieru, ktorá dáva jej zástancom pocit morálnej nadradenosti. Bolo by to zahrávanie sa s heretickou myšlienkou, že na štruktúre rodiny predsa len záleží. Rovnako ako na hodnotách, ako je sebaovládanie či sebaúcta, ako aj to, že závislosť od sociálnych dávok je nespravodlivá voči tým, ktorí ich platia a škodlivá pre tých, ktorých dostala do pasce.
.nešťastná Shannon Matthewsová
Jedného dňa po zavraždení Scarlett Keelingovej odišla deväťročná Shannon Matthewsová zo svojho domu v Dewsbury v severnom Anglicku. Po dvadsiatich štyroch dňoch masívneho policajného pátrania ju našli. Bola nažive, zamknutá pod posteľou v dome strýka jej nevlastného otca. Polícia krátko nato zatkla jej nevlastného otca, dvadsaťdvaročného Craiga Meehana za vlastníctvo 140 detských pornografických fotografií a z únosu dieťaťa obvinila jeho strýka Michaela Donovana. Shannoninu matku, tridsaťdvaročnú Karen Matthewsovú, tiež zatkli. Za kruté správanie voči deťom, zanedbávanie výchovy a zavádzanie polície počas vyšetrovania prípadu.
Karen Matthewsová, ktorá dostávala od štátu ročné dávky vo výške 40-tisíc dolárov, porodila sedem detí, ktoré mala s piatimi rôznymi mužmi. Dve z jej detí, ktoré mali rovnakého otca, nazývala „dvojičky“ nie preto, že by sa narodili naraz, ale preto, že boli plnohodnotnými súrodencami s jedným biologickým otcom, čím dala tomuto slovu nový význam. Tri z jej detí žili so svojimi otcami, štvrtá Shannon žila v domácnosti s ňou a Craigom Meehanom, ktorého klamlivo považovala za svojho biologického otca. Shannonin skutočný otec, istý Leon Rose, ktorý už žije s inou partnerkou, bol prekvapivo šťastný, že jeho miesto zaujal mladý Meehan, a to napriek tomu, že – ako uviedol brat Karen Matthewsovej – Shannon často hovorila o násilnom správaní Craiga Meehana voči nej a hlbokom nešťastí, ktoré doma cíti.
Hoci dôvody únosu neboli ešte celkom známe, denník Guardian opäť dokázal rozptýliť pozornosť svojich čitateľov z nie celkom optimálneho usporiadania tejto rodiny. Namiesto iných vecí dokázal denník optimisticky upozorniť na bytový dom, kde Matthewsovci žili. Bulvárny denník Sun, ktorého čitateľmi je v podstate celá pracujúca trieda, opísal tento domový projekt ako „Bejrút, ibaže horšie“. Guardian, ktorého čitateľmi sú stredná trieda a zamestnanci verejného sektora, si, naopak, všímal pokrok, ktorý bol vďaka projektu a investícii vo výške ôsmich miliónov dolárov dosiahnutý. Pred týmito zmenami, ako povedal jeden z obyvateľov, „sme mali domy vykrádané a prístrešky spaľované“. Teraz dôjde ku krádeži iba v jednom z deväťdesiatich domov za rok a aj autá sa kradnú podstatne menej. Jasná reč: ak budeme mať v Británii viac verejných výdavkov tohto typu, o ktorých rozhodujú čitatelia Guardianu, všetko bude v poriadku. Nezáleží na tom, či budú mať deti otcov alebo budú mať v krátkom čase rôznych otcov.
Niekto by mohol namietnuť, že príbehy Scarlett Keelingovej alebo Shannon Matthewsovej sú jednou z tých hrozných vecí, ktoré sa čas od času stanú v každej spoločnosti. Môj názor je, že ide skôr o vrchol ľadovca. Ako ukazujú liberálne médiá, problém britských detí nemožno obmedziť iba na spoločenskú podtriedu. Naša spoločnosť stratila ten najelementárnejší zmysel pre zdravý rozum, zmysel pre to, čo naše deti naozaj potrebujú.
.televízor namiesto otca
Viac ako štyri z desiatich britských detí sa rodí mimo manželstva. To znamená do podmienok, ktoré sú notoricky nestabilné. A pritom aj manželstvo už stratilo svoj niekdajší význam. V postnáboženskej spoločnosti to viac nie je sviatosť. Štát sa postaral, aby manželstvo nemalo žiadne fiškálne výhody, naopak, pre ľudí na dne spoločnosti predstavuje nejmä nevýhody. Ľahká dostupnosť rozvodov znamená, že štvrtina všetkých manželstiev sa do desiatich rokov rozvedie.
Pre deti to má hrozné dôsledky. Osemdesiat percent britských detí má v detských izbách televízor. Viac detí má v svojej izbe televízor ako doma otca. Päťdesiatosem percent britských detí večeria pred televízorom (pričom denne pozerajú televíziu viac ako päť hodín). Tridsaťšesť percent detí nikdy nestoluje naraz s inými členmi rodiny. Tridsaťštyri percent domácností s deťmi dokonca ani nevlastní stôl na obedovanie. V jednej väznici, kde som kedysi pracoval, som si všimol, že mnohí väzni nikdy nejedli svoje jedlo s niekým iným.
Dovolím si trochu o týchto znepokojujúcich faktoch špekulovať. Tie percentá hovoria o tom, že tieto deti sa nikdy nenaučia zmyslu pre spoločenskú povinnosť, nenaučia sa jesť, keď nie sú hladné, ani nejesť, keď hladné sú. Chuť jesť je pre nich jedinou silou, ktorá rozhoduje o tom, kedy a či jesť. A to je čisto egoistická vyhliadka. Preto všetko, čo im zasahuje do uspokojenia hladu, vnímajú ako niečo represívne. Nenaučia sa také elementárne spoločenské praktiky, ako pustiť niekoho pred seba, alebo deliť sa o niečo s niekým iným. Keďže spoločné stolovanie je zväčša čas, keď rodiny spolu konverzujú, deti, ktoré to nepoznajú, sa nenaučia konverzovať, to znamená počúvať, čo hovoria iní a reagovať na to vlastným názorom. Všetko má svoj čas a miesto.
Ak nie sú deti vedené k sebakontrole, nenaučia sa jej. Násilie proti učiteľom je na vzostupe. Počet poranení učiteľa žiakom vzrástol medzi rokmi 2000 a 2006 o 20 percent a podľa jednej správy, ktorá môže, ale nemusí byť reprezentatívna, zažilo 53 percent učiteľov, že na nich hodili predmet, 26 percent bolo napadnutých nejakým kusom nábytku, dve percentá boli ohrozované nožom a jedno percento zbraňou. Takmer 40 percent učiteľov si kvôli zotaveniu po útoku žiaka muselo vybrať dovolenku.
Briti, ktorí nikdy nemali deti radi, stratili akúkoľvek schopnosť alebo intuíciu, ako ich vychovávať. Dôsledkom je, že dnes sa detí boja. Niečo také je pre spoločnosť osudovou predzvesťou. Možno tou najhoršou, aká len môže byť. Znamenia strachu na tvárach starších ľudí sú toho neomylným dôkazom. Nedobrovoľne skrývajú svoj nesúhlasný pohľad aj ťažko skrývaný strach. Stačí, aby sa k nim priblížila skupina tínedžerov a oni vedia, že sa majú tváriť, ako keby tam neboli, dúfajúc, že sa tak vyhnú nepríjemnostiam.
Ale boja sa aj deti samotné. Podľa polície mnoho detí nosí od veku ôsmich rokov kvôli sebaobrane nôž. Násilné útoky desať- až sedemnásťročných detí najmä proti deťom vzrástli za štyri roky o 35 percent. A polícia, ktorá predpokladá, že zle sa správajúce deti budú budúcimi kriminálnikmi, vytvorila pravdepodobne najväčšiu databázu DNA na svete: 1,1 milióna vzoriek DNA detí od desiatich do osemnástich rokov. Keďže celý kriminalistický systém funguje veľmi zle, britská mládež nijako proti odoberaniu vzoriek DNA nenamieta. Správajú sa, akoby boli imúnni, s DNA v zázname či bez nej.
Briti vždy inklinovali k tomu, že k svojim deťom sa správali tvrdo, prípadne ich zanedbávali (prípadne oboje naraz). Ale nikdy predtým nespájali takéto správanie k deťom s bezhlavým materiálnym pôžitkárstvom a benevolenciou. Moji pacienti sa zvykli sťažovať, prečo sa ich deti správajú k nim tak zle, keď oni sami im dali všetko. Keď som sa spýtal, čo myslia pod slovom všetko, zväčša hovorili o posledných televízoroch, alebo poslednom modeli topánok či tenisiek.
Netreba dodávať, že reakcia britského štátu na túto situáciu, ktorú čiastočne štát pomohol vytvoriť, je autoritárska a kontraproduktívna. Britská vláda napríklad predstiera, že problém sociálnych dávok na dieťa súvisí s chudobou. Británia má po Spojených štátoch amerických na Západe najväčšiu mieru detskej chudoby. Tento údaj vyjadruje zvyčajne percento detí, žijúcich v domácnostiach s príjmom, ktorý je nižší ako 50 percent stredného príjmu. (O tom, či ide o zmysluplnú definíciu chudoby, sa zväčša nediskutuje.) Isté je, že po mnohých rokoch redistributívnych opatrení a mnohých minutých miliardách detská chudoba rastie.
Britský štát svojou sociálnou politikou povzbudzuje vznik domácností, ako sú Matthewsovci, a potom ďalšími sociálnymi dávkami hľadá spôsob, ako v nich chrániť deti. Bola však domácnosť Matthewsovcov chudobná? V čase, keď bol zatknutý Shannonin súčasný nevlastný otec, mala táto domácnosť ročný príjem 72-tisíc dolárov. A žila bez toho, aby musela platiť nájom a miestne dane, pričom si mohla dovoliť tri počítače a plazmový televízor. Naozaj by ich zmenilo ďalších päť, desať alebo dvadsaťtisíc dolárov?
Systém perverzných stimulov a kultúra bezhlavého materializmu, kde je hlavnou slobodou sloboda od zákonných, finančných, etických a spoločenských konzekvencií, znamená, že detstvo je v Británii trápením. A to tak pre tých, ktorí ho zažívajú, jako aj tých, ktorí sa na to pozerajú. Britská vláda však robí všetko možné, len tomuto problému sa nevenuje. Čiastočne preto, že by sa nemohla vyhnúť problému zlyhania a rozpadu rodín, čo štát povzbudzuje. Keby bol niekto marxistom, mohol by v tomto postoji britskej vlády vidieť vlastný záujem štátnych zamestnancov: sociálne problémy sú predsa ich raison d’être.
.vražda Scarlett Keelingovej
Posúďte sami. Fiona MacKeownová je britská matka, ktorá odišla v novembri 2007 na šesťmesačnú dovolenku do štátu Goa v Indii. Zobrala so sebou svojho priateľa a osem z deviatich detí, ktoré mala s piatimi rôznymi mužmi. Žiadny z týchto otcov nikdy dlhodobejšie finančne neprispieval na výchovu svojho dieťaťa. Najstaršie dieťa, ktoré zostalo doma a nešlo s matkou do Indie, malo 19 rokov a bolo drogovo závislé. Fiona MacKeownová dostávala od štátu ročne dávky vo výške 50-tisíc dolárov, a tak sa rozhodla – v daných podmienkach celkom racionálne – že z peňazí si bude môcť viac dovoliť v indickej Goe než rodnom Devone.
Keď prišla do Indie, MacKeownová sa rozhodla cestovať. So siedmimi deťmi odišla z Goa do Keraly, pričom pätnásťročnú Scarlett Keelingovú nechala v Goa, kde začala žiť s o desať rokov starším turistickým sprievodcom. Matka poznala tohto partnera svojej dcéry iba krátky čas. Scarlett podľa neoverených správ tvrdila, že s týmto mužom spávala iba preto, že potrebovala strechu nad hlavou. Podľa jedného svedka bola ustavične na drogách. Jednu noc odišla do baru. Veľa pila, kombinovala viacero nelegálnych drog vrátane LSD, kokaínu a trávy. Bar opustila neskoro v noci, takmer určite opojená drogami a alkoholom. Ráno našli jej telo na pláži. Polícia si najskôr myslela, že sa utopila, pretože bola nadrogovaná. Neskôr vyšlo najavo, že ju niekto znásilnil a násilím utopil. Traja ľudia boli zatknutí.
Scarlettina matka sa o mesiac neskôr v rozhovore pre liberálny nedeľník Observer čudovala verejnému pohoršeniu nad jej životným štýlom, ktorý viedol k zavraždeniu jej dcéry. Súhlasila, že spolu s deťmi žijú zo sociálnych dávok, ale tvrdila, že to nie je ich „zámer ani voľba“. Na tom, ako sa správala v Indii nevidela nič zlé, až na mieru naivity, ktorú mala voči mužovi, ktorý sa staral o jej dcéru. Scarlett bola vždy samostatná a keby ona, jej matka, mohla vrátiť čas, správala by sa presne tak isto.
Nie je prekvapujúce, že niekto v pozícii Fiony MacKeownovej odmietne akékoľvek obvinenie z nedbanlivosti. Priznať si opak by bolo veľmi bolestivé. Skutočne pohoršujúce je niečo iné. Keď noviny oslovili štyroch údajných expertov na výchovu detí, iba jedna z nich videla na matkinom prístupe problém. A aj ona svoju kritiku formulovala veľmi tlmene. Vraj je vždy veľmi ťažké odhadnúť, koľko samostatnosti môže adolescetné dieťa od rodiča dostať, podľa jej názoru jej však v tomto prípade dostala Scarlett príliš veľa príliš rýchlo.
Novinárke Barbare Ellenovej z Observeru sa aj to zdalo príliš kruté. Nemali by sme, ako napísala, kritizovať matkin spôsob života, keďže sa to nijako netýka zavraždenia jej dcéry: „Scarlett zomrela z jednoduchého dôvodu, a síce, že bola v nesprávnej chvíli s nesprávnymi ľuďmi na nesprávnom mieste. Navyše neskoro v noci, pod drogami a v cudzej krajine.“ Akoby jej pobyt na nesprávnom mieste v nesprávnom čase bol dôsledkom nespravodlivej prírody, a nie konkrétneho rozhodnutia, výchovy a miery. Mohlo sa to stať každému. Akurát, že sa to stalo Scarlett. A pokiaľ ide o drogy, objavili sa len tak, náhodne, z éteru, rovnako ako ľudia v jej okolí. Celé je to veľmi nespravodlivé.
.môže za to Mick Jagger
Stĺpčekárka ľavicového denníka Guardian našla podobne ospravedlňujúci tón: „Každý, kto len letmo zachytil túto správu, si musí zobrať jediné ponaučenie: ženy s deťmi, ktoré majú viac než jedného partnera, sú zjavne nemravné mrchy, ktoré si zaslúžia len to najhoršie. Odsúdenie, ktorého sa dostalo Fione MacKeownovej, matke zavraždenej pätnásťročnej Scarlett, bolo protivné čo i len na pohľad. Celá táto odporná kritika je obzvlášť zaujímavá, ak ju porovnáme s verejným obrazom niektorých mužov. Rod Stewart (sedem detí s piatimi ženami), Jack Nicholson (päť detí so štyrmi ženami) alebo Mick Jagger (sedem detí so štyrmi ženami) sú všetci vykresľovaní ako úžasní, energickí žrebci. Cíti tu so mnou ešte niekto ten ohavný dvojitý štandard?“
Keďže nikto nekritizuje Roda Stewarta, Jacka Nicholsona alebo Micka Jaggera za ich správanie, musí to znamenať, že nie je nič zlé na tom, ako sa správala Fiona MacKeownová.
Stojí za zmienku, že Observer a Guardian nie sú žiadne okrajové médiá, ale obľúbené noviny britskej inteligencie, ľudí, ktorí pracujú v sociálnych službách a školstve a mediálnych elít (BBC umiestňuje svoju reklamu takmer výlučne v Guardiane). Samozrejme, že nie každý čitateľ súhlasí so všetkým, čo tieto noviny tvrdia a obidvoje noviny chvályhodne ponúkajú malý priestor prispievateľom, ktorých pohľady sa líšia od redakčnej línie, ale nemožno netvrdiť, že všeobecný morálny tón týchto novín musí byť taký, s akým jeho čitatelia súhlasia. Inými slovami, je dosť pravdepodobné, že veľká časť britských elít nevidí nič zlé, alebo aspoň nie je ovplyvňovaná vidieť nič zlé na správaní pani MacKeownovej.
Tento prístup neodsudzovania pomáha pochopiť, prečo je britská mládež svetovým premiantom v takých prejavoch sociálnej patológie, akými sú tínedžerské tehotenstvá, násilnosti, kriminalita, alkoholizmus a spotreba nelegálnych drog. Británia má tretiu najväčšiu mieru tínedžerskej gravidity v industriálnom svete (po Spojených štátoch amerických a Novom Zélande). Britské deti majú najväčšiu spotrebu kokaínu v celej Európe. A začínajú s ňou najskôr. Mladí Briti fetujú desaťkrát viac ako grécke deti a drogy fajčia šesť- až sedemkrát viac ako švédske deti. Takmer tretina britských detí vo veku 11, 13 a 15 rokov tvrdí, že už boli minimálne dvakrát opití.
Čím možno vysvetliť prístup neodsudzovania medzi elitami? Neochota a zdráhanie sa kritizovať Fionu MacKeownovú môže byť vyjadrením sympatií niekomu, koho trápi zármutok. Nech už sa správala akokoľvek hlúpo (alebo horšie), určite si nezaslúži, aby jej dcéra bola zavraždená. Novinári z Guardianu a Observeru navyše môžu tvrdiť, že nemajú o jej živote dosť detailov, minimálne dosť na férovú kritiku. Možno je vo väčšine prípadov dobrou matkou a možno sú jej deti, okrem zavraždenej Scarlett a drogovo závislého dieťaťa, aj šťastné a možno raz budú viesť naplnené a spokojné životy. Napokon, žiadna forma výchovy predsa nezaručuje úspech, a teda ani neúspech, a preto by sme sa v jej prípade mali zdržať odsudzovania.
Mám však podozrenie, že je to celé trochu inak. Hlavným kritériom, ktoré bráni elite kritizovať pani MacKeownovú, je obava, že taký úsudok by spochybnil dogmy liberálnej politiky posledných 50 či 60 rokov, a teda aj vieru, ktorá dáva jej zástancom pocit morálnej nadradenosti. Bolo by to zahrávanie sa s heretickou myšlienkou, že na štruktúre rodiny predsa len záleží. Rovnako ako na hodnotách, ako je sebaovládanie či sebaúcta, ako aj to, že závislosť od sociálnych dávok je nespravodlivá voči tým, ktorí ich platia a škodlivá pre tých, ktorých dostala do pasce.
.nešťastná Shannon Matthewsová
Jedného dňa po zavraždení Scarlett Keelingovej odišla deväťročná Shannon Matthewsová zo svojho domu v Dewsbury v severnom Anglicku. Po dvadsiatich štyroch dňoch masívneho policajného pátrania ju našli. Bola nažive, zamknutá pod posteľou v dome strýka jej nevlastného otca. Polícia krátko nato zatkla jej nevlastného otca, dvadsaťdvaročného Craiga Meehana za vlastníctvo 140 detských pornografických fotografií a z únosu dieťaťa obvinila jeho strýka Michaela Donovana. Shannoninu matku, tridsaťdvaročnú Karen Matthewsovú, tiež zatkli. Za kruté správanie voči deťom, zanedbávanie výchovy a zavádzanie polície počas vyšetrovania prípadu.
Karen Matthewsová, ktorá dostávala od štátu ročné dávky vo výške 40-tisíc dolárov, porodila sedem detí, ktoré mala s piatimi rôznymi mužmi. Dve z jej detí, ktoré mali rovnakého otca, nazývala „dvojičky“ nie preto, že by sa narodili naraz, ale preto, že boli plnohodnotnými súrodencami s jedným biologickým otcom, čím dala tomuto slovu nový význam. Tri z jej detí žili so svojimi otcami, štvrtá Shannon žila v domácnosti s ňou a Craigom Meehanom, ktorého klamlivo považovala za svojho biologického otca. Shannonin skutočný otec, istý Leon Rose, ktorý už žije s inou partnerkou, bol prekvapivo šťastný, že jeho miesto zaujal mladý Meehan, a to napriek tomu, že – ako uviedol brat Karen Matthewsovej – Shannon často hovorila o násilnom správaní Craiga Meehana voči nej a hlbokom nešťastí, ktoré doma cíti.
Hoci dôvody únosu neboli ešte celkom známe, denník Guardian opäť dokázal rozptýliť pozornosť svojich čitateľov z nie celkom optimálneho usporiadania tejto rodiny. Namiesto iných vecí dokázal denník optimisticky upozorniť na bytový dom, kde Matthewsovci žili. Bulvárny denník Sun, ktorého čitateľmi je v podstate celá pracujúca trieda, opísal tento domový projekt ako „Bejrút, ibaže horšie“. Guardian, ktorého čitateľmi sú stredná trieda a zamestnanci verejného sektora, si, naopak, všímal pokrok, ktorý bol vďaka projektu a investícii vo výške ôsmich miliónov dolárov dosiahnutý. Pred týmito zmenami, ako povedal jeden z obyvateľov, „sme mali domy vykrádané a prístrešky spaľované“. Teraz dôjde ku krádeži iba v jednom z deväťdesiatich domov za rok a aj autá sa kradnú podstatne menej. Jasná reč: ak budeme mať v Británii viac verejných výdavkov tohto typu, o ktorých rozhodujú čitatelia Guardianu, všetko bude v poriadku. Nezáleží na tom, či budú mať deti otcov alebo budú mať v krátkom čase rôznych otcov.
Niekto by mohol namietnuť, že príbehy Scarlett Keelingovej alebo Shannon Matthewsovej sú jednou z tých hrozných vecí, ktoré sa čas od času stanú v každej spoločnosti. Môj názor je, že ide skôr o vrchol ľadovca. Ako ukazujú liberálne médiá, problém britských detí nemožno obmedziť iba na spoločenskú podtriedu. Naša spoločnosť stratila ten najelementárnejší zmysel pre zdravý rozum, zmysel pre to, čo naše deti naozaj potrebujú.
.televízor namiesto otca
Viac ako štyri z desiatich britských detí sa rodí mimo manželstva. To znamená do podmienok, ktoré sú notoricky nestabilné. A pritom aj manželstvo už stratilo svoj niekdajší význam. V postnáboženskej spoločnosti to viac nie je sviatosť. Štát sa postaral, aby manželstvo nemalo žiadne fiškálne výhody, naopak, pre ľudí na dne spoločnosti predstavuje nejmä nevýhody. Ľahká dostupnosť rozvodov znamená, že štvrtina všetkých manželstiev sa do desiatich rokov rozvedie.
Pre deti to má hrozné dôsledky. Osemdesiat percent britských detí má v detských izbách televízor. Viac detí má v svojej izbe televízor ako doma otca. Päťdesiatosem percent britských detí večeria pred televízorom (pričom denne pozerajú televíziu viac ako päť hodín). Tridsaťšesť percent detí nikdy nestoluje naraz s inými členmi rodiny. Tridsaťštyri percent domácností s deťmi dokonca ani nevlastní stôl na obedovanie. V jednej väznici, kde som kedysi pracoval, som si všimol, že mnohí väzni nikdy nejedli svoje jedlo s niekým iným.
Dovolím si trochu o týchto znepokojujúcich faktoch špekulovať. Tie percentá hovoria o tom, že tieto deti sa nikdy nenaučia zmyslu pre spoločenskú povinnosť, nenaučia sa jesť, keď nie sú hladné, ani nejesť, keď hladné sú. Chuť jesť je pre nich jedinou silou, ktorá rozhoduje o tom, kedy a či jesť. A to je čisto egoistická vyhliadka. Preto všetko, čo im zasahuje do uspokojenia hladu, vnímajú ako niečo represívne. Nenaučia sa také elementárne spoločenské praktiky, ako pustiť niekoho pred seba, alebo deliť sa o niečo s niekým iným. Keďže spoločné stolovanie je zväčša čas, keď rodiny spolu konverzujú, deti, ktoré to nepoznajú, sa nenaučia konverzovať, to znamená počúvať, čo hovoria iní a reagovať na to vlastným názorom. Všetko má svoj čas a miesto.
Ak nie sú deti vedené k sebakontrole, nenaučia sa jej. Násilie proti učiteľom je na vzostupe. Počet poranení učiteľa žiakom vzrástol medzi rokmi 2000 a 2006 o 20 percent a podľa jednej správy, ktorá môže, ale nemusí byť reprezentatívna, zažilo 53 percent učiteľov, že na nich hodili predmet, 26 percent bolo napadnutých nejakým kusom nábytku, dve percentá boli ohrozované nožom a jedno percento zbraňou. Takmer 40 percent učiteľov si kvôli zotaveniu po útoku žiaka muselo vybrať dovolenku.
Briti, ktorí nikdy nemali deti radi, stratili akúkoľvek schopnosť alebo intuíciu, ako ich vychovávať. Dôsledkom je, že dnes sa detí boja. Niečo také je pre spoločnosť osudovou predzvesťou. Možno tou najhoršou, aká len môže byť. Znamenia strachu na tvárach starších ľudí sú toho neomylným dôkazom. Nedobrovoľne skrývajú svoj nesúhlasný pohľad aj ťažko skrývaný strach. Stačí, aby sa k nim priblížila skupina tínedžerov a oni vedia, že sa majú tváriť, ako keby tam neboli, dúfajúc, že sa tak vyhnú nepríjemnostiam.
Ale boja sa aj deti samotné. Podľa polície mnoho detí nosí od veku ôsmich rokov kvôli sebaobrane nôž. Násilné útoky desať- až sedemnásťročných detí najmä proti deťom vzrástli za štyri roky o 35 percent. A polícia, ktorá predpokladá, že zle sa správajúce deti budú budúcimi kriminálnikmi, vytvorila pravdepodobne najväčšiu databázu DNA na svete: 1,1 milióna vzoriek DNA detí od desiatich do osemnástich rokov. Keďže celý kriminalistický systém funguje veľmi zle, britská mládež nijako proti odoberaniu vzoriek DNA nenamieta. Správajú sa, akoby boli imúnni, s DNA v zázname či bez nej.
Briti vždy inklinovali k tomu, že k svojim deťom sa správali tvrdo, prípadne ich zanedbávali (prípadne oboje naraz). Ale nikdy predtým nespájali takéto správanie k deťom s bezhlavým materiálnym pôžitkárstvom a benevolenciou. Moji pacienti sa zvykli sťažovať, prečo sa ich deti správajú k nim tak zle, keď oni sami im dali všetko. Keď som sa spýtal, čo myslia pod slovom všetko, zväčša hovorili o posledných televízoroch, alebo poslednom modeli topánok či tenisiek.
Netreba dodávať, že reakcia britského štátu na túto situáciu, ktorú čiastočne štát pomohol vytvoriť, je autoritárska a kontraproduktívna. Britská vláda napríklad predstiera, že problém sociálnych dávok na dieťa súvisí s chudobou. Británia má po Spojených štátoch amerických na Západe najväčšiu mieru detskej chudoby. Tento údaj vyjadruje zvyčajne percento detí, žijúcich v domácnostiach s príjmom, ktorý je nižší ako 50 percent stredného príjmu. (O tom, či ide o zmysluplnú definíciu chudoby, sa zväčša nediskutuje.) Isté je, že po mnohých rokoch redistributívnych opatrení a mnohých minutých miliardách detská chudoba rastie.
Britský štát svojou sociálnou politikou povzbudzuje vznik domácností, ako sú Matthewsovci, a potom ďalšími sociálnymi dávkami hľadá spôsob, ako v nich chrániť deti. Bola však domácnosť Matthewsovcov chudobná? V čase, keď bol zatknutý Shannonin súčasný nevlastný otec, mala táto domácnosť ročný príjem 72-tisíc dolárov. A žila bez toho, aby musela platiť nájom a miestne dane, pričom si mohla dovoliť tri počítače a plazmový televízor. Naozaj by ich zmenilo ďalších päť, desať alebo dvadsaťtisíc dolárov?
Systém perverzných stimulov a kultúra bezhlavého materializmu, kde je hlavnou slobodou sloboda od zákonných, finančných, etických a spoločenských konzekvencií, znamená, že detstvo je v Británii trápením. A to tak pre tých, ktorí ho zažívajú, jako aj tých, ktorí sa na to pozerajú. Britská vláda však robí všetko možné, len tomuto problému sa nevenuje. Čiastočne preto, že by sa nemohla vyhnúť problému zlyhania a rozpadu rodín, čo štát povzbudzuje. Keby bol niekto marxistom, mohol by v tomto postoji britskej vlády vidieť vlastný záujem štátnych zamestnancov: sociálne problémy sú predsa ich raison d’être.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.