Uznajte, že tento typ emócie si nezvykneme spájať s babičkovskou rolou.
Prešli roky, a babky demokratky kamsi zmizli. Aj Jozef Markuš (v tom čase predseda Matice slovenskej), aj hladovkári a ďalší vtedajší rebelanti za Mečiara a tú našu slovenčinu, o ktorej ochranu zákonom sa vtedy bojovalo pod heslom „Na Slovensku po slovensky!“. Fenomén babiek demokratiek sa však zatiaľ nikto nepokúsil vysvetliť. Ponúkam tri hypotézy:
1) Vladimír Mečiar fungoval ako symbol CHLAPA práve pre túto vekovú kategóriu.
2) Súčasne to bola šanca ísť „na barikády“ v čase, keď už bolo hotovo a nič nehrozilo.
3) V. M. pomerne vierohodne zahral rolu obete protislovenského sprisahania.
Možno však existuje podstatne hlbšia príčina, ktorá by mala zaujímať analytikov politického a všeobecne spoločenského diania. Za akých okolností prichádza k mobilizácii tej časti verejnosti, ktorá sa formuje do protestného davu tohto typu? Fakt stačí ilúzia prstu na tepe doby, charizma vodcu, vidina obetného baránka, pretlak negatívnych emócií, nahromadená frustrácia, pocit, že nehrozí postih alebo dobre namiešaný koktail z týchto a ďalších ingrediencií?
Áno, k demokracii patria verejné vystúpenia ľudí. Je však dobré všímať si tváre revoltujúcich, ich gestá, heslá, intonáciu skandovania, typ emócie, jej zacielenosť... Dobro a zlo, láska a nenávisť sú predsa pomerne ľahko dešifrovateľné. Alebo je možné lásku manifestovať nenávistným kŕčom v tvári? Zaťatými päsťami?
Babky demokratky, tie, o ktorých je reč, sú metaforou na jednu z tvárí demokracie – metaforou na právo slobodne a verejne nenávidieť. Čím to však je, že som od pamätných námestí v novembri 1989 a krátko po ňom nevidel na slovenských i českých námestiach masu, ktorá by vyžarovala pozitívnu emóciu? Bude to asi tým, že vtedy to nebol dav, ale zhromaždenie občanov. A tým, že vtedajšie politické elity nepoznali účinnosť negatívnych kampaní. A tým, že zážitok neslobody bol v nadkritickom množstve ľudí ešte dostatočne presvedčivý. A možno aj všeličím iným.
Prešli roky, a babky demokratky kamsi zmizli. Aj Jozef Markuš (v tom čase predseda Matice slovenskej), aj hladovkári a ďalší vtedajší rebelanti za Mečiara a tú našu slovenčinu, o ktorej ochranu zákonom sa vtedy bojovalo pod heslom „Na Slovensku po slovensky!“. Fenomén babiek demokratiek sa však zatiaľ nikto nepokúsil vysvetliť. Ponúkam tri hypotézy:
1) Vladimír Mečiar fungoval ako symbol CHLAPA práve pre túto vekovú kategóriu.
2) Súčasne to bola šanca ísť „na barikády“ v čase, keď už bolo hotovo a nič nehrozilo.
3) V. M. pomerne vierohodne zahral rolu obete protislovenského sprisahania.
Možno však existuje podstatne hlbšia príčina, ktorá by mala zaujímať analytikov politického a všeobecne spoločenského diania. Za akých okolností prichádza k mobilizácii tej časti verejnosti, ktorá sa formuje do protestného davu tohto typu? Fakt stačí ilúzia prstu na tepe doby, charizma vodcu, vidina obetného baránka, pretlak negatívnych emócií, nahromadená frustrácia, pocit, že nehrozí postih alebo dobre namiešaný koktail z týchto a ďalších ingrediencií?
Áno, k demokracii patria verejné vystúpenia ľudí. Je však dobré všímať si tváre revoltujúcich, ich gestá, heslá, intonáciu skandovania, typ emócie, jej zacielenosť... Dobro a zlo, láska a nenávisť sú predsa pomerne ľahko dešifrovateľné. Alebo je možné lásku manifestovať nenávistným kŕčom v tvári? Zaťatými päsťami?
Babky demokratky, tie, o ktorých je reč, sú metaforou na jednu z tvárí demokracie – metaforou na právo slobodne a verejne nenávidieť. Čím to však je, že som od pamätných námestí v novembri 1989 a krátko po ňom nevidel na slovenských i českých námestiach masu, ktorá by vyžarovala pozitívnu emóciu? Bude to asi tým, že vtedy to nebol dav, ale zhromaždenie občanov. A tým, že vtedajšie politické elity nepoznali účinnosť negatívnych kampaní. A tým, že zážitok neslobody bol v nadkritickom množstve ľudí ešte dostatočne presvedčivý. A možno aj všeličím iným.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.