Popcorn Juraja Malíčka

Piknik pri ceste (Stalker), Ťažké je byť bohom, Pondelok sa začína v sobotu, a tak ďalej, keby mladší z bratov Strugackých neumrel, asi by som sa k ničomu z toho nevrátil, čo je škoda. Škoda, ako pri väčšine toho, k čomu už sa nevraciame a ak, tak iba pri špeciálnych príležitostiach – presne takých, akou je smrť. Ale dôležitejšie je, že kedysi dávno, v detstve a ranej mladosti, prišlo ku kontaktu a bratia Strugackí sa skutočne podpísali. Na mne, na nás, nech sme ktokoľvek. Vďaka nim, odkedy čítam, čítam najprv a hlavne sci fi až potom všetko ostatné. Vďaka nim, ale nielen.
Kyr Buličov, Ivan Jefremov, Gennadij Gor, Viktor Kolupajev, Eno Raud, Stanislav Lem, Alta Vášová, Jozef Žarnay, a tak ďalej, vospolok klasici spojení s opojením z čítania, s tou nezameniteľnou, nenahraditeľnou rozkošou, kvôli ktorej sa oplatilo a dodnes sa oplatí ísť spať ešte o trocha neskôr.
Pamätám si toho dosť, ale nie všetko, fragmenty, torzá príbehov, k mnohému som sa vrátil už ako dospelý, vďaka spomienkovému optimizmu bolo všetko super, akurát čosi bolo naozaj písané pre deti a čosi vôbec pre deti nebolo, ale keď som bol dieťa, nerozoznal som to a práve preto to nerozoznám ani ako dospelý.
Lebo na tomto čítaní, na iniciačnom, konfiguratívnom, ktoré sa začína v šiestich, siedmich rokoch a trvá navždy, je najzaujímavejšie, že čítame nekontaminovaní a celkom bez predsudkov. Sú Blíženci z Gemini od Alty Vášovej čítaním pre deti a mládež? Určite. Ale je takým čítaním trebárs akurát ten Piknik pri ceste? Určite nie, dospelí vraj majú čo robiť. Napriek tomu som ho zhltol, aj keď Planéta pre Panťanov sa mi asi páčila viac. A pointa? Žiadna nie je, akurát ma vždy obleje studený pot, keď kdesi počujem, že je dôležité, že deti čítajú, nie čo čítajú.