Politicky sa pretlak emócií aj dá pochopiť. Zavedenie jednotnej 19-percentnej sadzby na príjmy i DPH bolo, takpovediac, emblematickou reformou druhej Dzurindovej vlády, o ktorej úspechu – na rozdiel od dôchodkovej či zdravotníckej – sa doma ani v zahraničí nikdy nepochybovalo. Smer tento úspech pravici (SDKÚ) nikdy neodpustil. A ak sa vo svojom prvom mandáte neodvážil, pod pláštikom fiškálnej núdze teraz zorganizoval jej rituálnu popravu. Symbolika popravy je o to príhodnejšia, že odsúdenca na smrť heroicky bránila tá pravica, na ktorú metafora smrteľnej postele či záhrobia tiež sedí ako vyšitá. Emocionálny náboj kauzy pritom ani nie je slovenské špecifikum. Ako vidíme napríklad v USA, aj v štátoch s progresívnou daňou sa vedú bitky o extra mieru zdanenia najmajetnejších, kde zrážka dvoch antagonistických predstáv o štáte a spoločnosti má viac symbolický než fiškálny význam.
S tými vášňami vyvstáva jeden paradox. Druhý kľúč pre právnické osoby (23 percent) a fyzické s príjmom nad 3 300 eur (25 percent) nie je zďaleka tým opatrením, ktorým vláda Fico II Slovensku najviac ubližuje. Zmrzačenie druhého piliera je dlhodobo nepomerne škodlivejšie. Podobne zámer jednej zdravotnej poisťovne, či priamo v novele dane z príjmov ostrihanie paušálnych výdavkov živnostníkov na „kanadský trávnik“ 420 eur. To, v súčinnosti so „zlepšovákmi“ v Zákonníku práce a „zodvodnením“ práce na dohodu, má potenciál vrátiť nezamestnanosť k rekordným úrovniam spred reforiem 2002 až 2004. Zvýšenie priamych daní pôsobí s týmto krokom „komplementárne“, ako klinec do rakvy, ale rozhodne nie určujúco. Navyše, prípadné znovuzavedenie rovnej dane, ak na to bude politická väčšina, je legislatívne i technicky triviálne. Na rozdiel napríklad od zničenia infraštruktúry pre plnohodnotné zdravotné poistenie (dnes také, samozrejme, nie je). Nevratné dôsledky pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií budú mať výpadky odvodov do sporenia v kombinácii so zavedením dobrovoľnosti vstupu.
Tým nechcem povedať, že v kontexte bláznivej „konsolidácie“ na Fico-Kažimírov spôsob je zrušenie rovnej dane drobnosťou. Nie, ako zjednodušenie systému funguje a stále prospieva, hoci pôvodnú „estetiku“ slovenskej daňovej reformy vzalo už zvýšenie DPH na 20 percent v roku 2010. Rovnej dane je škoda i vtedy, ak sa v daňovo konkurenčnom prostredí strednej a východnej Európy 19-percentná sadzba ako investičné lákadlo dávno vyčerpala. Zvýšenie o 4 (právnické osoby), respektíve 6 percent („bohatí“) atraktivitu Slovenska zaiste nezvýši. Hoci je tiež zrejmé, že k akýmsi masívnym únikom na Cyprus či do Holandska to tiež nepovedie.
Existuje však ešte jeden dôvod, prečo šetriť emóciami – na vhodnejšie a horšie príležitosti. Zrušenie rovnej dane bol jeden z mála jasných sľubov, ktoré dal Smer (svojim) voličom. A opozícia sa s tým musí zmieriť, ak sa považuje za demokratickú. Ironické je, že pri skaličení druhého piliera, čo Fico, naopak, nesľuboval, hysterizovali podstatne menej a ešte navrhovali obchod (podpora zmenšenia za ústavný zákon o stabilite). Ale ten „čierny deň pre slovenskú ekonomiku“, ako komentoval schválenie Béla Bugár, nebol 4. december 2012, keď víťaz volieb iba plnil sľuby, ale 11. október 2011, keď mu zrušením vlastnej vlády otvorili dvere i okná k moci.
S tými vášňami vyvstáva jeden paradox. Druhý kľúč pre právnické osoby (23 percent) a fyzické s príjmom nad 3 300 eur (25 percent) nie je zďaleka tým opatrením, ktorým vláda Fico II Slovensku najviac ubližuje. Zmrzačenie druhého piliera je dlhodobo nepomerne škodlivejšie. Podobne zámer jednej zdravotnej poisťovne, či priamo v novele dane z príjmov ostrihanie paušálnych výdavkov živnostníkov na „kanadský trávnik“ 420 eur. To, v súčinnosti so „zlepšovákmi“ v Zákonníku práce a „zodvodnením“ práce na dohodu, má potenciál vrátiť nezamestnanosť k rekordným úrovniam spred reforiem 2002 až 2004. Zvýšenie priamych daní pôsobí s týmto krokom „komplementárne“, ako klinec do rakvy, ale rozhodne nie určujúco. Navyše, prípadné znovuzavedenie rovnej dane, ak na to bude politická väčšina, je legislatívne i technicky triviálne. Na rozdiel napríklad od zničenia infraštruktúry pre plnohodnotné zdravotné poistenie (dnes také, samozrejme, nie je). Nevratné dôsledky pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií budú mať výpadky odvodov do sporenia v kombinácii so zavedením dobrovoľnosti vstupu.
Tým nechcem povedať, že v kontexte bláznivej „konsolidácie“ na Fico-Kažimírov spôsob je zrušenie rovnej dane drobnosťou. Nie, ako zjednodušenie systému funguje a stále prospieva, hoci pôvodnú „estetiku“ slovenskej daňovej reformy vzalo už zvýšenie DPH na 20 percent v roku 2010. Rovnej dane je škoda i vtedy, ak sa v daňovo konkurenčnom prostredí strednej a východnej Európy 19-percentná sadzba ako investičné lákadlo dávno vyčerpala. Zvýšenie o 4 (právnické osoby), respektíve 6 percent („bohatí“) atraktivitu Slovenska zaiste nezvýši. Hoci je tiež zrejmé, že k akýmsi masívnym únikom na Cyprus či do Holandska to tiež nepovedie.
Existuje však ešte jeden dôvod, prečo šetriť emóciami – na vhodnejšie a horšie príležitosti. Zrušenie rovnej dane bol jeden z mála jasných sľubov, ktoré dal Smer (svojim) voličom. A opozícia sa s tým musí zmieriť, ak sa považuje za demokratickú. Ironické je, že pri skaličení druhého piliera, čo Fico, naopak, nesľuboval, hysterizovali podstatne menej a ešte navrhovali obchod (podpora zmenšenia za ústavný zákon o stabilite). Ale ten „čierny deň pre slovenskú ekonomiku“, ako komentoval schválenie Béla Bugár, nebol 4. december 2012, keď víťaz volieb iba plnil sľuby, ale 11. október 2011, keď mu zrušením vlastnej vlády otvorili dvere i okná k moci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.