Nabudúce príde tajfún

.ako sa stalo, že vaše gymnázium má odbory, ktoré nepatria ani pod Konfederáciu odborových zväzov, ani pod Nové školské odbory?
Slavomír Drahoš: My sme boli kedysi klasická základná organizácia Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy. Tento zväz mal pred vyše rokom štrajkovú aktivitu, my sme sa podpisovali odušu, učitelia sa zobudili a odbory mali v rukách všetko  mandát, podpisy, odhodlanie učiteľov. Zvolali protestné zhromaždenie na Námestie slobody, ale štrajk – nikde.
Branislav Kočan: My sme vtedy kritizovali, ako bol tento protest manažovaný. Pozvážali autobusmi učiteľov, pomíňali na to peniaze, ktoré by sa, mimochodom, teraz  zišli, aby mohli vyplatiť náhrady tým učiteľom, ktorí boli v ostrom štrajku. Na to sa tam predsa tvoria tie fondy.
SD: Po tomto proteste bez štrajku vznikli Nové školské odbory a ja som  navrhol, aby naša základná organizácia vystúpila zo starých odborov. Ale najprv sme sa stali  samostatnou právnickou osobou, a potom nám napadlo, že keď už sme vystúpili zo starých odborov, prečo sa máme hneď vrhať do náručia Nových školských odborov.  V januári sme teda založili Odborovú organizáciu zamestnancov Gymnázia na Ul. Ladislava Sáru.

.nezľakli sa vaši členovia toľkej nezávislosti?
SD: Naopak. Keď sme boli pod oficiálnymi odbormi, mala naša odborová organizácia 16 členov, teraz nás je 35, čo už je nadpolovičná väčšina všetkých zamestnancov školy.

.čo vám najviac prekážalo na oficiálnom odborovom zväze?
SD: Odborový zväz minulý rok na jeseň zistil, že sa členská základňa búri, 7 000 členov odišlo k Novým školským odborom, ale u nich hore sa nič nemenilo, bolo to také želé, ktoré sa nehýbalo. Povymieňali okresných funkcionárov a novým predsedom zväzu sa stal Pavol Ondek. Bol aj za naším riaditeľom, nepáčilo sa mu, že pôsobíme ako nezávislé odbory.

.odborový zväz školstva má 66-tisíc členov, každý mesiac vyberá od nich členský poplatok a keď sa robí prvýkrát naozaj veľký štrajk, odbory nemajú peniaze na to, aby učiteľom zaplatili za tie dni štrajku. Ako je to možné?
SD: Polovica príjmu z členského sa posiela hore, polovica ostáva v základných organizáciách. Členovia platia mesačne približne jedno percento z platu, to je približne tri eurá za každého člena. Tak si zrátajte, koľko peňazí príde mesačne do odborovej centrály. Ich sa musíte opýtať, kam to dávajú.

.vy ste minulý týždeň nebojovali len s vládou o vyššie platy, ale aj s oficiálnymi odbormi, ktoré ohlásili po troch dňoch – bez akéhokoľvek výsledku – prerušenie štrajku. Čo vás naštartovalo do samostatného protestu?
SD: No my sme už od prvého dňa počúvali, že pôjde o neobmedzený štrajk na tri dni. To bolo na smiech, aj na slzy. V pondelok sme šli do ostrého štrajku a v stredu prišiel ten des.

.čiže oznámenie šéfa školských odborárov, že štrajk sa prerušuje.
SD: My sme sa v utorok dohodli, že v stredu urobíme pred školou protestné zhromaždenie. Zvolali sme všetkých štrajkujúcich, že budeme ako Američania, chodiť popred školu s nejakými tabuľkami. Prišli sme v stredu ráno do školy a ja som len náhodou zapol počítač a pozrel si stránku zväzu. A tam bolo napísané, že štrajk sa prerušuje.

.pocit?
SD: Pocit zrady, hoci ja osobne by som to tak nenazval, ale medzi kolegami ten pocit bol. Po dvadsiatich rokoch sa učitelia konečne odhodlali na štrajk a odborárski šéfovia nás takto zradili. Nielen my sme nedostali žiadne informácie, ale oni ich neposlali ani svojim základným organizáciám. Nič sme nevedeli. Šéfovia zväzu nezvolali žiadne tlačové konferencie, nerobili žiadne PR, akoby ani nebolo 21. storočie.
BK: Pritom mali skvelé podmienky – učitelia sa zjednotili, médiá aj verejnosť boli učiteľom oveľa viac naklonení ako lekárom. Bola tu veľmi prajná atmosféra, teda veľmi dobré vyjednávacie podmienky a po troch dňoch to zhaslo.

.prečo podľa vás vedenie zväzu tak rýchlo odpískalo štrajk?
SD: Mám pocit, že oni to jednoducho nevedia robiť.

.dlhodobý štrajk si však učitelia nemôžu dovoliť, to si asi uvedomoval aj Ondek.
BK: To je slovenská Hlava XXII. Učiteľ nemôže štrajkovať, lebo zo svojho platu si nemôže dovoliť štrajkovať ani týždeň. Ale tam bol iný problém: šéf zväzu Ondek štrajk chápal iba ako povinnú jazdu, aby sa nepovedalo. A potom vyhlásil, že musel prerušiť štrajk, lebo školy sa z neho odhlasovali. Pritom v stredu štrajkovalo okolo 50 percent škôl, keby ostalo aj desať percent, malo by to zmysel.

.z vašej školy prišlo prvé vyhlásenie, že štrajk sa nekončí. Ostatné školy sa potom ozvali vám, že chcú pokračovať?
SD: V stredu (predminulú stredu – pozn. red.) sme dali vyhlásenie, že nesúhlasíme s prerušením štrajku a poslali sme to všade, kam sa dalo. Začali nám vyvolávať novinári, šírilo sa to po facebooku, mailami a zrazu sa nám začali ozývať aj iné školy, najmä bratislavské gymnáziá.
BK: Zástupcovia jedenástich škôl potom prišli sem k nám do školy, pripravili sme otvorený list aj protestné zhromaždenie na piatok. Na ňom sme potom ostro kritizovali zväz, že koná poza chrbát, že neinformujú učiteľov.

.rada zväzu potom odmietla ponuku vlády na zvýšenie platov o päť percent. A vy ste prišli s návrhom štafetového štrajku.
BK: Áno, jedna škola štrajkuje, druhý deň odovzdá štafetu druhej. Budú sa konať aj protestné mítingy, ale už len poobede. Pokračujeme, aby bolo jasné, že stále je tu vôľa štrajkovať.

.vy obaja ste mladí muži plní nápadov, energie, nasadenia. Nikdy vám nenapadlo zmeniť vedenie odborového zväzu zvnútra?
SD: Tomu by človek musel venovať obrovskú energiu, keďže je to najmasovejší odborový zväzu na Slovensku. Ja som robil dlho predsedu základnej odborovej organizácie, preto ma pozývali na zasadania okresnej odborovej organizácie, zo dva-trikrát som tam bol, ale to bolo stále dokola to isté. A bola tam atmosféra, že veď takto je to dobré. Skutočná odborárska činnosť neexistovala, akurát som každý mesiac vypisoval pre centrálu evidenčné listy.

.bolo dobré načasovanie štrajku? Nebolo by lepšie štrajkovať v čase maturít a prijímačiek na vysoké školy?
SD: Ak by to bolo v čase maturít, okamžite by nás obvinili, že robíme zo študentov rukojemníkov. Študenti by boli vystrašení. Preto s načasovaním súhlasím kvôli tvorbe štátneho rozpočtu. Ale neviem, čo vedenie odborov robilo celý október. Veď 13. septembra bol výstražný štrajk a v októbri sa malo rokovať. Že si odborový zväz, ktorý má vyše 60-tisíc členov, nevie vynútiť rokovanie s ministrom financií, to nechápem. Pritom majú profesionálnych odborárov, celá verchuška má povolanie odborár. To je desivé, ale keď to členskej základni nevadí, tak dobre.

.v čase, keď ekonomika enormne rástla, by aj 20-percentné zvýšenie platov učiteľov bolo prijateľné, ale vtedy sa nič nedialo. Učitelia začali tlačiť na vládu až teraz, keď je finančná bieda v celej Európe. Prečo je to tak?
SD: V tom odbory absolútne zlyhali. Bola tu predstava, že tie veľké hospodárske rasty tu budú každý rok a nikto netušil, čo sa stane. Pohlo sa to až teraz, možno preto, že dochádza ku generačnej obmene učiteľov. A navyše tá frustrácia dlhodobo narastala, a bolo jasné, že raz to praskne. Vrelo to už od konca prvej Ficovej vlády.

.ktorá skupina učiteľov je najviac odhodlaná štrajkovať?
BK: Kolegyňa mi povedala, že najviac trpí teraz stredná generácia. Teda ľudia ako sme my dvaja s kolegom. Úplne začínajúci učitelia bývajú často ešte u rodičov,  nemajú deti, stíhajú teda druhé-tretie zamestnanie. Staršia generácia už má vyriešené bývanie, odrastené deti a platy majú vďaka odpracovaným rokom trošku vyššie. No my, stredná generácia, čo už máme deti, alebo ich v dohľadnej budúcnosti plánujeme, sme na tom najhoršie. Ak sú nebodaj ešte v rodine dvaja učitelia – my ani nedostaneme hypotéku, lebo máme taký nízky príjem.

.prečo ste sa stali učiteľmi?
SD: Na gymnáziu som nebol extra dobrý študent, na právo ma nezobrali a na vysokú školu som chcel ísť, tak som išiel na pedagogickú fakultu. Najskôr som si myslel, že ja učiť v žiadnom prípade nebudem. Ale ako mi roky pribúdali, hovoril som si: a prečo nie? Veril som, že keď skončím vysokú školu, už v školstve nebude taký marazmus, že sa to zmení. Nastúpil som v roku 2000 a stále som si hovoril, že ten marazmus sa už musí zmeniť.
BK: Ja som študoval na filozofickej fakulte, keď ma oslovil školník zo základnej školy, kam som kedysi chodil, že im vypadol nemčinár. Tak som začal učiť popri štúdiu. Potom mi ponúkli, či nechcem učiť aj dejepis, a to už na plný úväzok. Pamätám si, že zástupkyňa riaditeľa ma vtedy odhovárala, aby som to nepodpísal, že školstvo je jedna katastrofa. Ja som tvrdil, že o rok, o dva budeme v Európskej únii a školstvo pôjde hore. Povedal som si: skúsim učiť jeden rok, veď hocikedy môžem odísť. Ale už som neodišiel, lebo ma to chytilo. Učím od roku 1998.

.je to dobrá práca?
SD: My všetci chceme učiť. Je to prekrásne povolanie.
BK: V novinách sme si prečítali článok pána Boledoviča, že v školách ostali len tí najneschopnejší. To nás strašne urazilo. Ale aj žiaci nám občas povedia: vy by ste mohli robiť aj niečo iné, vy máte na viac. To ma najviac uráža. Samozrejme, že by sme mohli robiť všeličo iné, ale v školstve ostávajú ľudia, ktorých tá práca baví. A v štyridsiatke sa vám už ani nechce začínať od piky niekde inde.

.prečo učitelia vždy presadzujú zvýšenie tarifných platov, teda rovnakých percent pre všetkých? Veď aj medzi učiteľmi sú aktívni a slabí učitelia. Nejdú týmto aj ľudia ako vy sami proti sebe?
SD: Áno. Lenže neexistuje kritérium, kto je dobrý a kto je zlý učiteľ. Kto to povie? Študenti? To hádam nie. Ako určíte, kto je dobrý učiteľ?

.ale učitelia takto čelia dvojakej nespravodlivosti. Jedna je, že všetci zarábajú málo a druhá nespravodlivosť je, že všetci majú rovnako. Hoci jeden robí o sto percent viac ako iný. Nebolo by rozumnejšie, keby bol základný plat učiteľa a riaditeľ školy by mal nejaký balík peňazí, aby dobrý učiteľ mohol mať plat 1 200 a skvelý učiteľ trebárs aj 1 600 eur?
SD: Tým by sa dala riaditeľom do rúk neadekvátna moc. Na základe čoho by to rozdeľoval? Podľa účasti na projektoch? Ale to je nefér k učiteľom, ktorí nič také nemajú, pritom sú perfektní na hodinách.

.určite by mal byť základom hodnotenia samotný vyučovací proces. Riaditeľ nevie, kto je aký učiteľ?
SD: Tu je 68 učiteľov, 703 študentov, to je fabrika, a sú tu ešte väčšie gymnáziá. Na menších školách by to ešte bolo možné, ale tam je zasa pasca blízkeho kontaktu. Niekedy je najväčšou hodnotou školy jej tím učiteľov, len čo tam pustíte tento rozmer, hneď povstane otázka: prečo on má viac ako ja.

.ale veď tak je to v každej  normálnej firme, že lepší majú viac a menej schopní či menej usilovní menej.
SD: Ak by tá suma prerozdeľovaná na školách bola príliš veľká, tak to spôsobí obrovské problémy.

.takže je to spravodlivé, že sa plat dvíha len s odučenými rokmi?
SD: Ak by bolo kritérium hodnotenia jasné a zreteľné, nebude proti tomu žiadny učiteľ namietať.

.aké to má byť kritérium?
SD: Neviem si to predstaviť, možno nejaká kombinácia odrobených rokov, ohlasov rodičov... Ale študenti sa veľmi ľahko dajú oklamať obľúbeným učiteľom, napríklad mnou, ale ja tiež robím didaktické chyby. (Úsmev.)

.v zahraničí majú niekde tzv. „hodnotiteľov“, sú to najlepší najskúsenejší učitelia. To by ste si vedeli predstaviť?
SD: To by bolo suplovanie inšpekcií. Ale keď príde inšpekcia, tak tá hodina vždy vyzerá inak ako normálna hodina, je strohá, umelá. A na základe čoho by hodnotila tá rada starších? Na základe dojmu? Ja by som radšej dal preč všetky subjektívne hodnotenia.

.čiže systém tarifných platov vám vyhovuje?
BK: Zatiaľ lepší systém nemáme. Subjektívne kritériá sa nám nepáčia.

.čo vám priniesla Mikolajova reforma?
SD: Premenúvanie predmetov a tried, nové katalógy, štátne vzdelávacie programy evidentne „pajcnuté“ odniekaľ zo Západu, školský vzdelávací program, ktorý sme narýchlo lepili niekedy cez prázdniny. Pritom tie štátne programy boli neraz tak obšírne, že už sme tam ani nemali čo doplniť.
BK: Nehovoriac o tom, že naše školské programy sme si mali vyrábať len tak, bez akýchkoľvek informácií. Ako dejepisár sa nestačím čudovať. Študenti sa podľa štátneho programu už nemusia nič učiť o praveku alebo o starovekom Egypte a jeho pyramídach. Lenže úplne neuveriteľné je, že cieľové požiadavky, ktoré sa kladú na maturantov, sú ešte rozsiahlejšie než boli predtým. Tým pádom sa do vyučovania v rámci nášho školského programu snažíme nasúkať všetko staré učivo.
SD: Čo sa teda zmenilo? Vôbec nič. Ja tomu hovorím tak, že budeme učiť nadpisy. Chodia nám totiž metodické predpisy, podľa ktorých treba učiť všetko, len menej obsiahlo ako doteraz. O Hegelovi či Kierkegaardovi si na filozofii akurát stihneme povedať, kedy sa narodili.
BK: Naozaj sa na tom miestami bavíme. V štátnom vzdelávacom programe je napríklad zakotvené, že v rámci kompetencií má žiak vedieť analyzovať Napoleonov Code civil. Veď to je hrubočizná „buchla“, ktorá ani nie je preložená do slovenčiny. To máme povedať študentom, nech si na hodinu prinesú Code civil s tým, že ho už budú mať prečítaný, aby sme si ho spolu zanalyzovali? To sú predsa absolútne nezmysly.
SD: Dnes nie je slovo, ktoré by učiteľov vytáčalo viac ako kompetencie. Ďalej je v móde hovoriť, že sa nemá memorovať. Ale gymnázium je ťažké štúdium, učivo ide do hĺbky, nejde len o to, aby študenti vedeli, že Aristoteles je filozof a nie pes. Tu sa nedajú uplatňovať princípy školy hrou. Musí tu byť disciplína, sedenie v knihách a zaprášených knižniciach, či za počítačmi.

.s Mikolajovou reformou bol spojený aj kreditový systém, vďaka ktorému si máte na školeniach zlepšovať kvalifikáciu aj finančnú situáciu. Ako ho vnímate?
SD: Je to odpornosť. Tam nie je nič dobré. Keď sa to začalo, ja ako dejepisár som mohol ísť aj na kurz biológie o mitochondriách a dostal by som kredit. Je tam kvantum školení, ktoré sú nanič, iba na samotné kredity.

.na akom kurze ste boli?
SD: Na kurze práce s interaktívnou tabuľou. Na škole máme len jednu, pričom v tej triede, kde je tá tabuľa, neučím ani jednu hodinu.
BK: Tiež som bol na tomto kurze, ale ešte aj na kurze moderných trendov v zjazdovom lyžovaní. (Smiech.) Ale kurz bol inak skvelý, aj ho využijem, keďže ako školský inštruktor chodím so študentmi na lyžiarske kurzy. Je pravda, že môjho predmetu, ktorý vyučujem, sa to nijako netýkalo. Tu vzniklo množstvo akreditovaných agentúr, ktoré ponúkajú najrôznejšie kurzy s tým, že si musíme zaplatiť, povedzme, 20 eur, za čo však získame kopec kreditov.
SD: Poviem to otvorene, toto bola akcia pre súkromný biznis, neverím, že by to bolo od začiatku myslené inak.

.teraz sa bavíme o mnohých vašich frustráciách, ale pred verejnosťou sa na prvom, druhom, treťom mieste hovorí iba o peniazoch. Je to dobre postavené?
SD: Tie platy sú však základný problém školstva. Ak vám po 12 rokoch praxe nabehne na účet okolo 550 eur, je to do plaču. Najhoršie je, ak sa vám jeden rok stane, že sa vám vďaka nadčasom a tomu, že ste boli triednym, zrazu čistý plat vyšplhá na 600 eur. Hovoríte si, fajn, už som tu predsa len dlho, trochu sa to zlepšuje. No ďalší rok už nie ste triedny, suplovaní je menej a dostávate opäť o 50 eur menej. To je šialene demotivujúce. Učiteľ pri svojej práci potrebuje psychickú pohodu, akýsi rozlet, no pri tomto všetkom sa tu šíri skepsa a frustrácia, a to lavínovitým spôsobom. Iste, snažíme sa tomu neprepadnúť...
BK: Takto sme nútení si privyrábať.

.ako?
SD: Nechce sa mi o tom hovoriť. (Ticho.) Poznáte český film Gympl, kde učiteľ robí taxikára? Ja som na tom podobne, privyrábam si ako kuriér.
BK: Ja som na tom momentálne dobre, lebo prekladám. Kolegyne robia všeličo, dílujú či rozvážajú kozmetiku, viem o jednej, že upratovala, čo je už naozaj nedôstojné nášmu postaveniu. Čerpá to strašne veľa energie. Ja by som si rád pripravoval niečo špeciálne na moju hodinu, ale mám rodinu s dvoma deťmi, takže po večeroch sedím za počítačom a prekladám.

.mali ste krízu, keď ste zvažovali, že odídete?
SD: Áno, takto na jeseň ma to prepadáva. Ale nie sú to žiadne jesenné depresie, len vo mne stúpa hnev. Blížia sa Vianoce, nie som príliš nábožensky založený človek ani neholdujem darčekom, ale predsa len. Iste, mohol by som ísť inam. Mám však 37 rokov, venoval som tomu 12 rokov života a mám tu prácu rád. Ale nechcem hovoriť iba o platoch. Pozrite sa na učebnice, z ktorých učíme a často ani neučíme, lebo nie sú. Pozrite sa navôkol, do tejto budovy sa hádam už 20 rokov neinvestovalo, miestami tu máme havarijný stav, nemôžeme tu používať varné konvice, lebo máme 30-ročné rozvody. Začala nám tu padať omietka, dali sme pod to sadrokartón, aby omietka padala aspoň naň...
BK: Médiá sú teraz plné percent, o ktoré žiadame zvýšiť platy. Iniciatívne ľudia z viacerých škôl vymysleli príklad, ktorý dáva veci do pravého kontextu: priemerný nástupný plat učiteľa na Slovensku je 508 eur, v Slovinsku 1 538 eur za mesiac. Vypočítajte, o aké percento by musel byť zvýšený plat slovenského začínajúceho učiteľa, aby sa v roku 2016 vyrovnal platu začínajúceho slovinského učiteľa? Viete, aký je výsledok? Každý rok by sa nášmu začínajúcemu učiteľovi musel zvýšiť plat o 32 percent.
SD: Tu sa stala veľká chyba, že sa učiteľom poriadne nepridalo v tých konjunkturálnych rokoch, keď teraz by nám stačilo pridávať iba o infláciu.

.to je práve ten problém. Budúci rok sa mnohým skupinám obyvateľstva ich reálne príjmy znížia, respektíve budú stagnovať. Vy učitelia však žiadate o 10 percent viac, čo vyzerá v dnešnej krízovej situácii ako beh hlavou proti múru. Nestačilo by vám päť percent, ktoré by boli spojené s víziou, že na školstvo sa už bude myslieť viac než dosiaľ?
SD: Ja osobne by som bol spokojný aj za to, ale neverím akýmsi deklaráciám, muselo by to byť v zákonoch. Ale zoberte si, výdavky štátu sa stále zvyšujú, a to aj v týchto časoch. Nehovorím, že zvýšenie platov o 10 percent, čo je plus 120 miliónov ročne, je bezproblémové. Ale ak si to dá štát ako prioritu, som presvedčený, že tie peniaze sa nájdu. Pritom nálada v učiteľskom stave je, že aj tých desať percent je málo. Berieme to tak, že sme zodpovední a nechceme rúcať ekonomiku.

.myslíte si, že týmto štrajkom nastal medzi učiteľmi mentálny zlom?
SD: Ak ministerstvo školstva urobí chybu, vytočí učiteľov ešte viac, napríklad inpšekciami rebelujúcim školám, tak ten budúci štrajk bude ako tajfún. Učitelia sa to už naučili robiť, aj tie odbory, nech sú akékoľvek „lekvárovité“. My už naozaj nemáme kam ustúpiť. Toto nie je debata o vylepšení si života v luxuse, ale o akom takom životnom štandarde.
BK: Nemáme na riadny štrajk, ale máme na štafetový štrajk, keď každý deň budú na Slovensku štrajkovať dve školy. Skúsili sme to ako prví, pridávajú sa ďalšie školy, onedlho to bude po celom Slovensku.

.nebude to už len taký odvar?
BK: Nie, ten signál bude silný. Ak čo i len jedna škola denne ostane zavretá, tak to bude znamenať, že tu niečo nie je v poriadku a vláda nezvláda situáciu.