.dôkazov o čulej korešpodencii Macejkovej s denníkom SME, naším časopisom (jej poslednú reakciu uverejňujeme na stranách 26-27) či s rôznymi mimovládnymi organizáciami, sa dá na internetovej stránke Ústavného súdu nájsť množstvo. Za všetky uveďme aspoň jeden, ktorý dosť presne vypovedá o tom, kto vlastne v tomto štáte stráži ústavnosť.
.nečítali ste ústavu
V roku 2011 si Ivetta Macejková dopisovala s prezidentom Inštitútu pre verejné otázky Grigorijom Mesežnikovom kvôli tomu, ako jeho inštitút zhodnotil fungovanie slovenských inštitúcii. Mesežnikov sa vtedy ohradil voči jej kritike, na čo mu Macejková okrem iného napísala: „V ďalšej časti listu uvádzate že: „...politický analytik o. i. vychádza aj z určitého hodnotového systému, v mojom prípade ide o koncept liberálnej demokracie, predstavujúcej základ súčasného politického a spoločenského usporiadania SR...“ S poľutovaním musím konštatovať, že ste si evidentne neprečítali Ústavu Slovenskej republiky. Pretože keby ste si ju prečítali, zistili by ste, že v čl. 1, bode 1 je ustanovené: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Žiadna zmienka o ‚koncepte liberálnej demokracie predstavujúcej základ súčasného politického a spoločenského usporiadania Slovenskej republiky‘ sa v nej nenachádza.“
Tu sa núka ďalšia jej charakteristika. Ivetta Macejková je aj ženou, s ktorou sa ťažko polemizuje. Keby sa bola pri písaní listu poradila s niektorými zo svojich kolegov, určite by jej vysvetlili, že politický koncept liberálnej demokracie nemusí byť explicitne ustanovený v ústave, ale že z neho skutočne vychádzajú ústavy všetkých štátov, ktoré zvykneme označovať slovíčkom demokratické.
.list Harabinovi
Niekedy je však záľuba šéfky Ústavného súdu v písaní listov aj užitočná, ako ukázal jej posledný list predsedovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi, ktorý poslala na vedomie aj ministrovi spravodlivosti a členom Súdnej rady. Reagovala ním na Harabinovu kritiku rozhodovania Ústavného súdu v spore dvoch podnikateľov o pozemok a šéfovi Najvyššieho súdu vyčítala zasahovanie do rozhodovacieho procesu Ústavného súdu a dokonca naznačila i jeho osobný záujem v dotknutej kauze.
O motívoch tohto tvrdého útoku Macejkovej na Harabina sa dá len špekulovať. Môže ísť o úprimnú snahu brániť svoju inštitúciu a kolegov, ale aj o vykalkulovanú snahu vylepšiť si imidž po viacerých diskutabilných rozhodnutiach súdu, či po jej úplne nepochopiteľnom útoku na svojho kolegu Orosza. A to všetko najmä v situácii, keď sa zdá, že ani Štefan Harabin nemusí držať opraty slovenskej justície naveky. Z prostredia Smeru totiž čoraz viac prenikajú informácie, že strana si teraz síce neželá s Harabinom vzhľadom na spory štátu na Najvyššom súde otvorenú vojnu, ale zároveň nechce, aby na čele Súdnej rady a Najvyššieho súdu zostal aj po tom, ako sa mu v roku 2014 skončí súčasné funkčné obdobie. Medzi politikmi Smeru sa už v tichosti začína hovoriť o tom, kto by ho mohol nahradiť.
V každom prípade platí nasledovné: tak ako sa Dobroslav Trnka nestal nádejou slovenskej justície po tom, čo jeho prokuratúra potvrdila pravosť prepisu rozhovoru medzi Harabinom a Bakim Sadikim, nestane sa ňou napriek vyhláseniu vojny Harabinovi ani Ivetta Macejková.
.smerom nahor
Veľké otázniky vyvoláva už jej raketová kariéra v justícii. V roku 1992 prichádza podniková právnička Pozemných stavieb v Bratislave na vtedajší Okresný súd Bratislava – vidiek a zakrátko sa stáva podpredsedníčkou a potom predsedníčkou tohto súdu. V roku 1996, teda v časoch najtuhšieho mečiarizmu, je už predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave. Bol by takýto rýchlo kariérny postup v čase možný bez podpory niekoho vplyvného zo sveta politiky? V médiách aj v justičných kuloároch sa už dlhý čas hovorí o tom, že ochrannú ruku nad jej kariérou vždy držal prezident Gašparovič. Macejková pripustila, že sa s ním pozná zo študentských čias, ale vždy odmietala, že by jej pomáhal v kariére.
V roku 1999 ju z funkcie predsedníčky krajského súdu odvolal vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Ministerstvo vtedy odvolanie zdôvodnilo výsledkami kontroly, ktorá na súde zistila nedodržiavanie rozvrhu práce jednotlivých sudcov. Protokol z kontroly sme sa pokúšali získať, z ministerstva spravodlivosti nám však oznámili, že už ho nemajú. Ján Čarnogurský si už dnes na podrobnosti kontroly presne nepamätá. Problémy s rozvrhom práce sudcov však mohli podľa neho v čase, keď ešte neexistovalo elektronické prideľovanie spisov súvisieť s tým, že prideľovanie prípadov na krajskom súde nerešpektovalo pracovnú vyťaženosť, alebo odbornú špecializáciu sudcov.
V roku 2006 prešla Macejková na Najvyšší súd. Ešte na konci tohto roku, keď sa čakalo, či vtedajšieho ministra spravodlivosti Štefana Harabina vymenuje prezident za ústavného sudcu, médiá informovali, že HZDS za jeho nástupkyňu na ministerstve nominuje práve Macejkovú. Ona sama to však označila za fámy.
Súčasná predsedníčka Ústavného súdu často zdôrazňuje, že bola prvou ženou, ktorá sa stala členkou trestného kolégia na Najvyššom súde. Za svoje niekoľkomesačné pôsobenie na tomto súde (vo februári 2007 bola menovaná predsedníčkou Ústavneho súdu) však stihla rozhodovať len v jednej ťažkej a závažnej trestnej veci. Išlo o kauzu „kyselinári“, o ktorej v odvolacom senáte voči verdiktom Špeciálneho súdu rozhodovala ako referujúca sudkyňa spolu s ďalšími dvoma skúsenými trestnými sudcami.
Zaujímavé je aj to, že ako členka tohto odvolacieho senátu de facto akceptovala existenciu Špeciálneho súdu. Súhlasila s previerkou Národného bezpečnostného úradu a poberala aj príplatok za rozhodovaciu činnosť o agende Špeciálneho súdu. V roku 2009 Ústavný súd pod jej vedením Špeciálny súd pomerom hlasov 7 ku 6 zrušil. Keďže Macejková nepatrila medzi šesticu sudcov, ktorí voči tomuto rozhodnutiu formulovali odlišné stanovisko, so zrušením Špeciálneho súdu súhlasila aj ona.
.múdrosť a vtip
Macejková určite nepatrí k top rečníkom na vedeckých konferenciách, no jej listy a viaceré verejné vyjadrenia našli istý ohlas aj v zahraničí. Zaregistroval ich aj český novinár a právnik Tomáš Němeček, ktorý je okrem iného autorom životopisnej knihy o českom ústavnom sudcovi Vojtěchovi Ceplovi a knihy rozhovorov s predsedom českého ústavného súdu Pavlom Rychetským. „Ústavnému súdu sluší zdržanlivosť, nadhľad, múdrosť a vtip. U pani Macejkovej nepozorujem ani jedno. Musím povedať, že som nebol vždy nadšený z toho, ako Pavel Rychetský komentoval v prvých rokoch svojho predsedníctva rozhodnutie senátov ústavného súdu, s ktorými nesúhlasil. Pripadalo mi to, že porušuje nepísanú lojalitu šéfa k inštitúcii. Ale v porovnaní s tým, ako pani Macejková dehonestovala napríklad svojho kolegu Orosza, mi to pripadá ako gavaliersky delikt,“ povedal Němeček pre .týždeň.
.nečítali ste ústavu
V roku 2011 si Ivetta Macejková dopisovala s prezidentom Inštitútu pre verejné otázky Grigorijom Mesežnikovom kvôli tomu, ako jeho inštitút zhodnotil fungovanie slovenských inštitúcii. Mesežnikov sa vtedy ohradil voči jej kritike, na čo mu Macejková okrem iného napísala: „V ďalšej časti listu uvádzate že: „...politický analytik o. i. vychádza aj z určitého hodnotového systému, v mojom prípade ide o koncept liberálnej demokracie, predstavujúcej základ súčasného politického a spoločenského usporiadania SR...“ S poľutovaním musím konštatovať, že ste si evidentne neprečítali Ústavu Slovenskej republiky. Pretože keby ste si ju prečítali, zistili by ste, že v čl. 1, bode 1 je ustanovené: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Žiadna zmienka o ‚koncepte liberálnej demokracie predstavujúcej základ súčasného politického a spoločenského usporiadania Slovenskej republiky‘ sa v nej nenachádza.“
Tu sa núka ďalšia jej charakteristika. Ivetta Macejková je aj ženou, s ktorou sa ťažko polemizuje. Keby sa bola pri písaní listu poradila s niektorými zo svojich kolegov, určite by jej vysvetlili, že politický koncept liberálnej demokracie nemusí byť explicitne ustanovený v ústave, ale že z neho skutočne vychádzajú ústavy všetkých štátov, ktoré zvykneme označovať slovíčkom demokratické.
.list Harabinovi
Niekedy je však záľuba šéfky Ústavného súdu v písaní listov aj užitočná, ako ukázal jej posledný list predsedovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi, ktorý poslala na vedomie aj ministrovi spravodlivosti a členom Súdnej rady. Reagovala ním na Harabinovu kritiku rozhodovania Ústavného súdu v spore dvoch podnikateľov o pozemok a šéfovi Najvyššieho súdu vyčítala zasahovanie do rozhodovacieho procesu Ústavného súdu a dokonca naznačila i jeho osobný záujem v dotknutej kauze.
O motívoch tohto tvrdého útoku Macejkovej na Harabina sa dá len špekulovať. Môže ísť o úprimnú snahu brániť svoju inštitúciu a kolegov, ale aj o vykalkulovanú snahu vylepšiť si imidž po viacerých diskutabilných rozhodnutiach súdu, či po jej úplne nepochopiteľnom útoku na svojho kolegu Orosza. A to všetko najmä v situácii, keď sa zdá, že ani Štefan Harabin nemusí držať opraty slovenskej justície naveky. Z prostredia Smeru totiž čoraz viac prenikajú informácie, že strana si teraz síce neželá s Harabinom vzhľadom na spory štátu na Najvyššom súde otvorenú vojnu, ale zároveň nechce, aby na čele Súdnej rady a Najvyššieho súdu zostal aj po tom, ako sa mu v roku 2014 skončí súčasné funkčné obdobie. Medzi politikmi Smeru sa už v tichosti začína hovoriť o tom, kto by ho mohol nahradiť.
V každom prípade platí nasledovné: tak ako sa Dobroslav Trnka nestal nádejou slovenskej justície po tom, čo jeho prokuratúra potvrdila pravosť prepisu rozhovoru medzi Harabinom a Bakim Sadikim, nestane sa ňou napriek vyhláseniu vojny Harabinovi ani Ivetta Macejková.
.smerom nahor
Veľké otázniky vyvoláva už jej raketová kariéra v justícii. V roku 1992 prichádza podniková právnička Pozemných stavieb v Bratislave na vtedajší Okresný súd Bratislava – vidiek a zakrátko sa stáva podpredsedníčkou a potom predsedníčkou tohto súdu. V roku 1996, teda v časoch najtuhšieho mečiarizmu, je už predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave. Bol by takýto rýchlo kariérny postup v čase možný bez podpory niekoho vplyvného zo sveta politiky? V médiách aj v justičných kuloároch sa už dlhý čas hovorí o tom, že ochrannú ruku nad jej kariérou vždy držal prezident Gašparovič. Macejková pripustila, že sa s ním pozná zo študentských čias, ale vždy odmietala, že by jej pomáhal v kariére.
V roku 1999 ju z funkcie predsedníčky krajského súdu odvolal vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Ministerstvo vtedy odvolanie zdôvodnilo výsledkami kontroly, ktorá na súde zistila nedodržiavanie rozvrhu práce jednotlivých sudcov. Protokol z kontroly sme sa pokúšali získať, z ministerstva spravodlivosti nám však oznámili, že už ho nemajú. Ján Čarnogurský si už dnes na podrobnosti kontroly presne nepamätá. Problémy s rozvrhom práce sudcov však mohli podľa neho v čase, keď ešte neexistovalo elektronické prideľovanie spisov súvisieť s tým, že prideľovanie prípadov na krajskom súde nerešpektovalo pracovnú vyťaženosť, alebo odbornú špecializáciu sudcov.
V roku 2006 prešla Macejková na Najvyšší súd. Ešte na konci tohto roku, keď sa čakalo, či vtedajšieho ministra spravodlivosti Štefana Harabina vymenuje prezident za ústavného sudcu, médiá informovali, že HZDS za jeho nástupkyňu na ministerstve nominuje práve Macejkovú. Ona sama to však označila za fámy.
Súčasná predsedníčka Ústavného súdu často zdôrazňuje, že bola prvou ženou, ktorá sa stala členkou trestného kolégia na Najvyššom súde. Za svoje niekoľkomesačné pôsobenie na tomto súde (vo februári 2007 bola menovaná predsedníčkou Ústavneho súdu) však stihla rozhodovať len v jednej ťažkej a závažnej trestnej veci. Išlo o kauzu „kyselinári“, o ktorej v odvolacom senáte voči verdiktom Špeciálneho súdu rozhodovala ako referujúca sudkyňa spolu s ďalšími dvoma skúsenými trestnými sudcami.
Zaujímavé je aj to, že ako členka tohto odvolacieho senátu de facto akceptovala existenciu Špeciálneho súdu. Súhlasila s previerkou Národného bezpečnostného úradu a poberala aj príplatok za rozhodovaciu činnosť o agende Špeciálneho súdu. V roku 2009 Ústavný súd pod jej vedením Špeciálny súd pomerom hlasov 7 ku 6 zrušil. Keďže Macejková nepatrila medzi šesticu sudcov, ktorí voči tomuto rozhodnutiu formulovali odlišné stanovisko, so zrušením Špeciálneho súdu súhlasila aj ona.
.múdrosť a vtip
Macejková určite nepatrí k top rečníkom na vedeckých konferenciách, no jej listy a viaceré verejné vyjadrenia našli istý ohlas aj v zahraničí. Zaregistroval ich aj český novinár a právnik Tomáš Němeček, ktorý je okrem iného autorom životopisnej knihy o českom ústavnom sudcovi Vojtěchovi Ceplovi a knihy rozhovorov s predsedom českého ústavného súdu Pavlom Rychetským. „Ústavnému súdu sluší zdržanlivosť, nadhľad, múdrosť a vtip. U pani Macejkovej nepozorujem ani jedno. Musím povedať, že som nebol vždy nadšený z toho, ako Pavel Rychetský komentoval v prvých rokoch svojho predsedníctva rozhodnutie senátov ústavného súdu, s ktorými nesúhlasil. Pripadalo mi to, že porušuje nepísanú lojalitu šéfa k inštitúcii. Ale v porovnaní s tým, ako pani Macejková dehonestovala napríklad svojho kolegu Orosza, mi to pripadá ako gavaliersky delikt,“ povedal Němeček pre .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.