Keď sa minulý týždeň v našich médiách diskutovalo o výsledkoch medzinárodného Indexu vnímania korupcie, ktoré pre rok 2012 zverejnila organizácia Transparency International, na pretrase bolo predovšetkým umiestnenie Slovenska. Obsadili sme nelichotivé 62. miesto a len štyri krajiny EÚ skončili za nami. Ide o dva nové (Bulharsko a Rumunsko) a dva staré členské štáty (Taliansko a Grécko). Avšak v západoeurópskych médiách, napodiv, zarezonovalo najmä postavenie posledne menovaného. Grécko je s 94. miestom nielen najskorumpovanejšou krajinou Únie, ale ešte sa oproti vlaňajšku aj zosunulo o štrnásť miest nadol. Nemecký denník Die Welt dokonca naznačil, že Únia nesie na tomto umiestnení spoluvinu. Desaťročia sa totiž prostriedky z eurofondov rozdeľovali v Grécku bez toho, aby Brusel na to vytvoril účinné protikorupčné mechanizmy.
.starenka milionárka
No objavujú sa aj iné hlasy. Prepad Grécka v Indexe vnímania korupcie môže byť aj dobrým znamením. Rebríček totiž nemeria korupciu samotnú, ale jej vnímanie. V dôsledku dlhovej krízy sa viac hovorí o pokútnych praktikách, ktoré sa doteraz akceptovali ako štandardné. Dlhové problémy Atén tak viedli aj k určitej spoločenskej katarzii. Grécka finančná polícia prešetruje rádovo desiatky politikov, podozrivých z korupcie. A zrejme budú postupne pribúdať ďalší. Niektoré prípady sú vskutku bizarné.
Tak napríklad 89-ročná matka bývalého premiéra Georgiosa Papandreoua si vraj uložila na účte vo Švajčiarsku 550 miliónov amerických dolárov. Konto malo znieť na krycie meno ženy, ktorá udávala svoje povolanie ako „úradníčka“. Správu priniesli britské noviny Financial Times a jej zdrojom je údajne zastupujúci šéf gréckej daňovej polície. Rodina expremiéra sa voči týmto obvineniam ostro ohradila. Podľa Papandreoua ide o „klebety bez faktov a rešeršovania“ od ľudí, snažiacich sa zdiskreditovať opatrenia na zlepšenie fungovania gréckeho štátu, ktoré spustil práve on. Georgios Papandreou je vskutku paradoxnou postavičkou gréckej politiky. Ako premiér musel naozaj riešiť grécku krízu a prijímať nepopulárne opatrenia. Iróniou osudu to bol práve jeho otec, nebohý Andreas Papandreou, kto sa ako socialistický premiér v 80. rokoch podieľal na mohutnom zadlžovaní Atén.
Grécka mizéria je minca o dvoch stranách. Korupcia politikov je sprevádzaná veľkou nevôľou verejnosti platiť takémuto štátu dane. Úniky na daniach v Grécku tvoria ročne podľa odhadov asi 40 miliárd eur. Časť z týchto peňazí bola uprataná v zahraničí. Až 54-tisíc jednotlivcov a firiem, ktoré počas posledných rokov presúvali peniaze do cudzích bánk, majú preveriť grécke úrady. Cieľom je zistiť, či prostriedky boli riadne zdanené. Ak málokto hral podľa pravidiel, nečudo, že krajina podvádzala aj vo svojom oficiálnom účtovníctve. Čo sa ako súkromná osoba v styku so štátom naučíte, to v politike akoby ste našli. A naučené vzorce správania si prinesiete aj do exkluzívneho klubu, ktorého členom je vaša krajina.
.zavádzanie verejnosti
Jedna vec je korupcia priamo v Grécku, druhou vecou sú už otázky, do akej miery boli rôzne nešváry, ktoré sa dlhé roky diali v Aténach, známe a tolerované európskymi špičkami. Nešlo len o zneužívanie eurofondov, ktoré bolo spomenuté v úvode. Už dávnejšie došlo k zverejneniu informácií, podľa ktorých vláda spolkového kancelára Helmuta Kohla v 90. rokoch vedela o neschopnosti krajín ako Taliansko alebo Grécko spĺňať takzvané maastrichtské kritériá. Napriek tomu sa v projekte spoločnej európskej meny pokračovalo. Nemci nad kreatívnym žonglovaním juhoeurópskych štátov s rozpočtovými číslami zatvárali oči. Lenže prax zahmlievania reality a sebaklamov pokračovala pravdepodobne aj v rokoch, keď dlhová kríza už bola na spadnutie.
V lete 2010 korešpondentka spravodajskej agentúry Bloomberg požiadala Európsku centrálnu banku o sprístupnenie dvoch spisov, vypracovaných na jar pre najvyššie vedenie tejto inštitúcie. Malo ísť o dokumenty, opisujúce finančné machinácie národnej banky v Aténach, ktorá s pomocou investičnej banky Goldman Sachs vraj kamuflovala časť gréckych dlhov. ECB odmietla spisy zverejniť s odôvodnením, že sú už neaktuálne. Avšak skutočný dôvod mohol byť iný. Ak by sa potvrdil predpokladaný obsah dokumentov, znamenalo by to, že ECB vedela o problémoch gréckych verejných financií ešte skôr, než prenikli na verejnosť. Možno sa dokonca dalo prepuknutiu dlhovej krízy v eurozóne predísť.
V každom prípade, koncom novembra všeobecný európsky súd v Luxemburgu zamietol žalobu agentúry Bloomberg, ktorá požadovala zverejnenie dokumentov, a dal tak za pravdu Európskej centrálnej banke. V rozhodnutí súdu sa píše: „Sprístupnenie tých informácií by so sebou nieslo podstatné a akútne riziko vážneho zavádzania širokej verejnosti a obzvlášť finančných trhov.“ Ba čo viac, podľa súdu by tiež „podkopalo dôveru verejnosti v efektívny výkon hospodárskej politiky Únie a Grécka“.
Natíska sa však otázka, prečo tie spisy nezverejniť dnes?! Je koniec roka 2012. O pomeroch v Grécku si už nikto nerobí ilúzie. Ak išlo naozaj len o „neaktuálne“ a „čiastkové“ informácie, potom by mali byť zverejnené aspoň ako určité historické svedectvo o dianí v zákulisí vrcholovej európskej inštitúcie. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu samotné, tak na základe takto chápaného práva verejnosti na informácie možno utajiť akúkoľvek informáciu, pretože by mohla narušiť dôveru verejnosti v politiku Únie. Hoci prezident ECB Mario Draghi v októbri vyhlásil, že jeho inštitúcia je už veľmi transparentná, rozhodnutie súdu svedčí o kultúre utajovania, na akú sme zvyknutí skôr z východnej svetovej strany.
.garancia pre mladých
Ak by sme tvrdili, že Európska únia a jej členské štáty sú len o bizarných daňových únikoch, zatĺkaní či o čachroch s verejnými financiami, klamali by sme. Únia je aj o svojráznych budovateľských iniciatívach. Eurokomisár pre zamestnanosť, maďarský socialista László Andor, chce, aby členské štáty garantovali mladým nezamestnaným do 25 rokov pracovné miesto, prax alebo ďalšie vzdelávanie. Zamestnávanie mladých ľudí má byť podporené z eurofondov. Vo Švédsku predstavujú náklady podobného projektu asi 6 600 eur na osobu ročne.
Európska komisia sa touto iniciatívou snaží riešiť pálčivý problém: astronomickú nezamestnanosť mladých ľudí. Takmer štvrtina obyvateľov Únie do 25 rokov je bez práce. V Španielsku a Grécku dokonca polovica. Mladí ľudia bez zamestnania a perspektívy sú skvelou cieľovou skupinou pre politických radikálov, navyše s výbušným revolučným potenciálom. Lenže umelé pracovné miesta, financované Bruselom, viac problémov vytvoria ako vyriešia. Predovšetkým, vzniká tu ďalší priestor na zneužívanie dotácií po vzore „sociálnych podnikov“ a iných podobných „vymožeností“. Nie je tiež vylúčené, že podniky prepustia zamestnanca hneď ako na neho prestanú dostávať podporu. Starší nezamestnaní zase namietnu, že sú o túto podporu ukrátení v dôsledku vekovej diskriminácie. A tak čoskoro môže byť „garancia pre mladých“ rozšírená na všetkých nezamestnaných.
Táto politika oslabí aj vôľu študentov praxovať už popri vysokej škole, lebo veď štát sa neskôr o miesto postará. V EÚ je asi šesť miliónov nezamestnaných mladých ľudí. Súčasne však existujú dva milióny neobsadených miest, pre ktoré chýbajú kvalifikovaní zamestnanci. Európa teda čelí nesúladu medzi potrebami trhu práce a štruktúrou absolventov, ktorých chrlia školy. Aké by teda malo byť riešenie? Je nutné liberalizovať trh práce (keď je ľahké prepúšťať, zamestnávateľ ochotnejšie podstúpi riziko a dá šancu novému zamestnancovi), a dotvoriť európsky trh práce, aby ľudia aj s rodinami mohli bez prekážok ísť tam, kde je po ich schopnostiach dopyt. Ďalšie úsilie by malo smerovať do zlepšenia prepojenia vysokých i stredných odborných škôl s praxou u potenciálnych zamestnávateľov. Školám treba umožniť experimentovaním hľadať cesty, ktoré budú fungovať. A samozrejme, podporovať v mladých podnikavosť a súťaživosť. Európa má veľa ľudí, ktorí pracovné miesta hľadajú. No nedostatok ľudí, ktorí dokážu pracovné miesta vytvárať.
Štáty by namiesto všakovakých dotovaných verejných programov na podporu zamestnanosti juniorov, seniorov, žien, postihnutých či príslušníkov „diskriminovaných“ etnických skupín mohli tiež skúsiť vrátiť tie peniaze do preťaženého súkromného sektora prostredníctvom znížených daní a odvodov a ponechať vytváranie pracovných miest naň.
.trhlina v jadre
Španielsko minulý týždeň požiadalo o pomoc 40 miliárd eur z eurovalu pre svoje banky, a Grécko si požičia 10 miliárd eur na spätné odkúpenie svojich dlhopisov. Tieto správy už málokoho vzrušia. Pozornosť verejnosti sa posúva z periférie eurozóny čoraz viac do jej tvrdého jadra. Štúdia nemeckej Commerzbank upozorňuje na problémy vo Fínsku, Belgicku a Francúzsku. Jadrom eurozóny prechádza trhlina. Postavenie Fínska podkopávajú problémy spoločnosti Nokia i možná vznikajúca bublina na trhu s nehnuteľnosťami. Zadlženie belgického štátu tento rok prekročí 100 percent, kým zadlženie tamojších firiem a domácností 240 percent HDP. Krajine sa však nechce veľmi konsolidovať.
Chronické problémy Francúzska sú na pretrase už dlho. Keď týždenník Economist vyšiel s titulnou stranou, na ktorej boli zobrazené bagety, zviazané francúzskou trikolórou do časovanej bomby, dalo sa to ešte odbaviť ako tradičné britské „okydávanie žabožrútov“. Lenže v posledných mesiacoch aj nemecké médiá dávajú krajine galského kohúta tvrdo najavo, že Paríž už nemá nato, aby s Berlínom hral rovnocennú partiu. V dôsledku problémov s konkurencieschopnosťou stratilo Francúzsko od vzniku eurozóny tretinu svojho podielu na svetových trhoch. Socialistický prezident Francois Hollande reprezentuje neochotu krajiny reformovať sa a v širokej verejnosti sú zakorenené silné antikapitalistické resentimenty. Ak sa v eurozóne odohrá menové zemetrasenie, epicentrum nebude periféria, ale jej tvrdé jadro...
Všetky tieto správy narúšajú ilúzie, ktoré si Európania dlhé roky pestovali o svojej Únii. Nablýskaná maska postupne opadáva ako stará omietka. Ak však dlhová kríza prispeje k triezvejšiemu vnímaniu integrácie Európanmi, tak mala aspoň nejaký zmysel.
.starenka milionárka
No objavujú sa aj iné hlasy. Prepad Grécka v Indexe vnímania korupcie môže byť aj dobrým znamením. Rebríček totiž nemeria korupciu samotnú, ale jej vnímanie. V dôsledku dlhovej krízy sa viac hovorí o pokútnych praktikách, ktoré sa doteraz akceptovali ako štandardné. Dlhové problémy Atén tak viedli aj k určitej spoločenskej katarzii. Grécka finančná polícia prešetruje rádovo desiatky politikov, podozrivých z korupcie. A zrejme budú postupne pribúdať ďalší. Niektoré prípady sú vskutku bizarné.
Tak napríklad 89-ročná matka bývalého premiéra Georgiosa Papandreoua si vraj uložila na účte vo Švajčiarsku 550 miliónov amerických dolárov. Konto malo znieť na krycie meno ženy, ktorá udávala svoje povolanie ako „úradníčka“. Správu priniesli britské noviny Financial Times a jej zdrojom je údajne zastupujúci šéf gréckej daňovej polície. Rodina expremiéra sa voči týmto obvineniam ostro ohradila. Podľa Papandreoua ide o „klebety bez faktov a rešeršovania“ od ľudí, snažiacich sa zdiskreditovať opatrenia na zlepšenie fungovania gréckeho štátu, ktoré spustil práve on. Georgios Papandreou je vskutku paradoxnou postavičkou gréckej politiky. Ako premiér musel naozaj riešiť grécku krízu a prijímať nepopulárne opatrenia. Iróniou osudu to bol práve jeho otec, nebohý Andreas Papandreou, kto sa ako socialistický premiér v 80. rokoch podieľal na mohutnom zadlžovaní Atén.
Grécka mizéria je minca o dvoch stranách. Korupcia politikov je sprevádzaná veľkou nevôľou verejnosti platiť takémuto štátu dane. Úniky na daniach v Grécku tvoria ročne podľa odhadov asi 40 miliárd eur. Časť z týchto peňazí bola uprataná v zahraničí. Až 54-tisíc jednotlivcov a firiem, ktoré počas posledných rokov presúvali peniaze do cudzích bánk, majú preveriť grécke úrady. Cieľom je zistiť, či prostriedky boli riadne zdanené. Ak málokto hral podľa pravidiel, nečudo, že krajina podvádzala aj vo svojom oficiálnom účtovníctve. Čo sa ako súkromná osoba v styku so štátom naučíte, to v politike akoby ste našli. A naučené vzorce správania si prinesiete aj do exkluzívneho klubu, ktorého členom je vaša krajina.
.zavádzanie verejnosti
Jedna vec je korupcia priamo v Grécku, druhou vecou sú už otázky, do akej miery boli rôzne nešváry, ktoré sa dlhé roky diali v Aténach, známe a tolerované európskymi špičkami. Nešlo len o zneužívanie eurofondov, ktoré bolo spomenuté v úvode. Už dávnejšie došlo k zverejneniu informácií, podľa ktorých vláda spolkového kancelára Helmuta Kohla v 90. rokoch vedela o neschopnosti krajín ako Taliansko alebo Grécko spĺňať takzvané maastrichtské kritériá. Napriek tomu sa v projekte spoločnej európskej meny pokračovalo. Nemci nad kreatívnym žonglovaním juhoeurópskych štátov s rozpočtovými číslami zatvárali oči. Lenže prax zahmlievania reality a sebaklamov pokračovala pravdepodobne aj v rokoch, keď dlhová kríza už bola na spadnutie.
V lete 2010 korešpondentka spravodajskej agentúry Bloomberg požiadala Európsku centrálnu banku o sprístupnenie dvoch spisov, vypracovaných na jar pre najvyššie vedenie tejto inštitúcie. Malo ísť o dokumenty, opisujúce finančné machinácie národnej banky v Aténach, ktorá s pomocou investičnej banky Goldman Sachs vraj kamuflovala časť gréckych dlhov. ECB odmietla spisy zverejniť s odôvodnením, že sú už neaktuálne. Avšak skutočný dôvod mohol byť iný. Ak by sa potvrdil predpokladaný obsah dokumentov, znamenalo by to, že ECB vedela o problémoch gréckych verejných financií ešte skôr, než prenikli na verejnosť. Možno sa dokonca dalo prepuknutiu dlhovej krízy v eurozóne predísť.
V každom prípade, koncom novembra všeobecný európsky súd v Luxemburgu zamietol žalobu agentúry Bloomberg, ktorá požadovala zverejnenie dokumentov, a dal tak za pravdu Európskej centrálnej banke. V rozhodnutí súdu sa píše: „Sprístupnenie tých informácií by so sebou nieslo podstatné a akútne riziko vážneho zavádzania širokej verejnosti a obzvlášť finančných trhov.“ Ba čo viac, podľa súdu by tiež „podkopalo dôveru verejnosti v efektívny výkon hospodárskej politiky Únie a Grécka“.
Natíska sa však otázka, prečo tie spisy nezverejniť dnes?! Je koniec roka 2012. O pomeroch v Grécku si už nikto nerobí ilúzie. Ak išlo naozaj len o „neaktuálne“ a „čiastkové“ informácie, potom by mali byť zverejnené aspoň ako určité historické svedectvo o dianí v zákulisí vrcholovej európskej inštitúcie. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu samotné, tak na základe takto chápaného práva verejnosti na informácie možno utajiť akúkoľvek informáciu, pretože by mohla narušiť dôveru verejnosti v politiku Únie. Hoci prezident ECB Mario Draghi v októbri vyhlásil, že jeho inštitúcia je už veľmi transparentná, rozhodnutie súdu svedčí o kultúre utajovania, na akú sme zvyknutí skôr z východnej svetovej strany.
.garancia pre mladých
Ak by sme tvrdili, že Európska únia a jej členské štáty sú len o bizarných daňových únikoch, zatĺkaní či o čachroch s verejnými financiami, klamali by sme. Únia je aj o svojráznych budovateľských iniciatívach. Eurokomisár pre zamestnanosť, maďarský socialista László Andor, chce, aby členské štáty garantovali mladým nezamestnaným do 25 rokov pracovné miesto, prax alebo ďalšie vzdelávanie. Zamestnávanie mladých ľudí má byť podporené z eurofondov. Vo Švédsku predstavujú náklady podobného projektu asi 6 600 eur na osobu ročne.
Európska komisia sa touto iniciatívou snaží riešiť pálčivý problém: astronomickú nezamestnanosť mladých ľudí. Takmer štvrtina obyvateľov Únie do 25 rokov je bez práce. V Španielsku a Grécku dokonca polovica. Mladí ľudia bez zamestnania a perspektívy sú skvelou cieľovou skupinou pre politických radikálov, navyše s výbušným revolučným potenciálom. Lenže umelé pracovné miesta, financované Bruselom, viac problémov vytvoria ako vyriešia. Predovšetkým, vzniká tu ďalší priestor na zneužívanie dotácií po vzore „sociálnych podnikov“ a iných podobných „vymožeností“. Nie je tiež vylúčené, že podniky prepustia zamestnanca hneď ako na neho prestanú dostávať podporu. Starší nezamestnaní zase namietnu, že sú o túto podporu ukrátení v dôsledku vekovej diskriminácie. A tak čoskoro môže byť „garancia pre mladých“ rozšírená na všetkých nezamestnaných.
Táto politika oslabí aj vôľu študentov praxovať už popri vysokej škole, lebo veď štát sa neskôr o miesto postará. V EÚ je asi šesť miliónov nezamestnaných mladých ľudí. Súčasne však existujú dva milióny neobsadených miest, pre ktoré chýbajú kvalifikovaní zamestnanci. Európa teda čelí nesúladu medzi potrebami trhu práce a štruktúrou absolventov, ktorých chrlia školy. Aké by teda malo byť riešenie? Je nutné liberalizovať trh práce (keď je ľahké prepúšťať, zamestnávateľ ochotnejšie podstúpi riziko a dá šancu novému zamestnancovi), a dotvoriť európsky trh práce, aby ľudia aj s rodinami mohli bez prekážok ísť tam, kde je po ich schopnostiach dopyt. Ďalšie úsilie by malo smerovať do zlepšenia prepojenia vysokých i stredných odborných škôl s praxou u potenciálnych zamestnávateľov. Školám treba umožniť experimentovaním hľadať cesty, ktoré budú fungovať. A samozrejme, podporovať v mladých podnikavosť a súťaživosť. Európa má veľa ľudí, ktorí pracovné miesta hľadajú. No nedostatok ľudí, ktorí dokážu pracovné miesta vytvárať.
Štáty by namiesto všakovakých dotovaných verejných programov na podporu zamestnanosti juniorov, seniorov, žien, postihnutých či príslušníkov „diskriminovaných“ etnických skupín mohli tiež skúsiť vrátiť tie peniaze do preťaženého súkromného sektora prostredníctvom znížených daní a odvodov a ponechať vytváranie pracovných miest naň.
.trhlina v jadre
Španielsko minulý týždeň požiadalo o pomoc 40 miliárd eur z eurovalu pre svoje banky, a Grécko si požičia 10 miliárd eur na spätné odkúpenie svojich dlhopisov. Tieto správy už málokoho vzrušia. Pozornosť verejnosti sa posúva z periférie eurozóny čoraz viac do jej tvrdého jadra. Štúdia nemeckej Commerzbank upozorňuje na problémy vo Fínsku, Belgicku a Francúzsku. Jadrom eurozóny prechádza trhlina. Postavenie Fínska podkopávajú problémy spoločnosti Nokia i možná vznikajúca bublina na trhu s nehnuteľnosťami. Zadlženie belgického štátu tento rok prekročí 100 percent, kým zadlženie tamojších firiem a domácností 240 percent HDP. Krajine sa však nechce veľmi konsolidovať.
Chronické problémy Francúzska sú na pretrase už dlho. Keď týždenník Economist vyšiel s titulnou stranou, na ktorej boli zobrazené bagety, zviazané francúzskou trikolórou do časovanej bomby, dalo sa to ešte odbaviť ako tradičné britské „okydávanie žabožrútov“. Lenže v posledných mesiacoch aj nemecké médiá dávajú krajine galského kohúta tvrdo najavo, že Paríž už nemá nato, aby s Berlínom hral rovnocennú partiu. V dôsledku problémov s konkurencieschopnosťou stratilo Francúzsko od vzniku eurozóny tretinu svojho podielu na svetových trhoch. Socialistický prezident Francois Hollande reprezentuje neochotu krajiny reformovať sa a v širokej verejnosti sú zakorenené silné antikapitalistické resentimenty. Ak sa v eurozóne odohrá menové zemetrasenie, epicentrum nebude periféria, ale jej tvrdé jadro...
Všetky tieto správy narúšajú ilúzie, ktoré si Európania dlhé roky pestovali o svojej Únii. Nablýskaná maska postupne opadáva ako stará omietka. Ak však dlhová kríza prispeje k triezvejšiemu vnímaniu integrácie Európanmi, tak mala aspoň nejaký zmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.