Je to naozaj tak, ako som napísal, že keď tam prídete a podpíšete s nimi nájomnú zmluvu na bývanie, hoci aj v niektorom z poloprázdnych stredovekých domov v nádhernom romantickom strede mesta, tak vám odpustia tri mesačné nájmy, dajú vám električenku na štvrť roka a ešte za vás budú mesiac platiť elektrinu.
Pritom Görlitz je naozaj nádherné mesto, jedno z najkrajších, aké som na svojich cestách po východnom Nemecku a možno aj Nemecku ako takom videl. Aj polohu má krásnu, na vŕšku nad riekou Nisou, ktorá sa tu už stáva riekou dôstojne mohutnou.
Do Görlitzu som naposledy zavítal so svojím synom Jakubom, keď sme na bicykloch išli z Česka k moru pozdĺž Nisy a potom pozdĺž Odry až k jej ústiu do Baltského mora. Do Görlitzu to z Česka bol kúsok, v Hrádku nad Nisou sme niekedy o štvrtej popoludní sadli na bicykle a večer okolo ôsmej sme ešte pred zotmením zosadali v Görlitzi. Cesta z úpätia Jizerských hôr cez Žitavu, krásnymi, ešte takmer horskými údoliami, bola úchvatná, a keďže sa šlo z kopca, tak aj rýchla. Azda až príliš rýchla – na chvíľku sme sa zastavili len na námestí v Žitave, potom pri jednom veľmi peknom kláštore a potom až v Görlitzi.
Tam nás čakalo nemilé prekvapenie, keď sme zistili, že všetky penzióny pre cyklistov sú minimálne okolo rieky úplne plné. Asi po štvrtom neúspešnom pokuse som zavelil na ústup cez rieku, do poľského Zgorzelca, kde som dúfal, že nájdem mnoho lacných penziónov a domov s ceduľami Zimmer Frei. Ibaže žiadne aspoň v tých uliciach, kadiaľ sme prechádzali, neboli, a tak sme napokon skončili v neveľmi lacnom, neveľmi peknom a trochu ošumelom poľskom hoteli, ku ktorému sme navyše museli vyšliapať do poriadneho kopca. V jednej krčmičke na okraji panelákového sídliska so sedením vonku sme si v nádhernej letnej noci dali nejaké pečené mäso, ja pivo a Jakub nejakú limonádu, a zhovárali sme sa o tých stovkách kilometrov, čo nás k moru ešte čakali.
Na druhý deň predpoludním sme sa prešli po nemeckom Görlitzi. Jakub si kúpil slnečné okuliare a ja som si pri jednom stánku pred prenádherným secesným obchodným domom dal rybacinu a kávu. V informačnom turistickom centre na námestí sme si kúpili nemeckú mapu našej cesty k moru, ktorá sa čoskoro ukázala ako geniálna investícia. No a okolo poludnia sme sa už mierne zvlnenou krajinou, kde sa občas mihla nejaká tá lužickosrbská dedina, šliapali ďalej na sever do Bad Muskau, kúpeľného mestečka s krásnym zámkom, ktoré sa po lužickosrbsky volá Mužakow. Má záhradu zámku zapísanú medzi pamiatkami Unesco a poľskú časť za riekou, ktorá je jedným veľkým trhoviskom pre Nemcov.
Nebolo to prvý raz, čo som v Görlitzi bol, v tých rokoch predtým som na nej mal viac času a odvtedy viem, že na výlet na jeden víkend by som sem hocikedy rád zašiel. Ale sťahovať sa sem? To neviem. Možno keby som sa živil maľovaním, manželka by mala hrnčiarsku dielňu alebo by vyrábala šperky, potom by to stálo za úvahu. Inak totiž narazíte. Okrem toho, že budete voľky-nevoľky musieť hovoriť po nemecky, vás čaká problém, ktorý sa volá práca. Lebo tá tu naozaj skoro nie je. Celý kraj na konci komunizmu živili hnedouhoľné bane. Tie sa dostali skoro až ku Görlitzu a dnes sa z nich pomaly, ale isto stávajú jazerá či skôr veľké rybníky. A to samo osebe nie je zlé, no ľuďom to prácu nedá. Tunajšie továrne po zjednotení Nemecka zlikvidovala západonemecká konkurencia, a tak kto mohol a nemal nejaké slušné zamestnanie od štátu, zobral sa a odišiel na Západ. Prišlo sme len zopár západonemeckých dôchodcov. A ani tomu Poľsku za riekou sa veľmi nedarí a je tam bieda o dosť väčšia, než ju poznáme od nás z Česka.
Takže to, prosím, ešte zvážte, či sa z tej slnečnej južnej Moravy máte sťahovať niekam na sever, kde od Baltu v zime kruto fúka a ani sa tam vlastne poriadne nedá žiť. No keby ste to predsa len skúsili, dajte mi vedieť. Na víkend sa za vami rád prídem pozrieť. Trebárs aj na bicykli z Hrádku nad Nisou.
Váš Luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín a MF Dnes.
Pritom Görlitz je naozaj nádherné mesto, jedno z najkrajších, aké som na svojich cestách po východnom Nemecku a možno aj Nemecku ako takom videl. Aj polohu má krásnu, na vŕšku nad riekou Nisou, ktorá sa tu už stáva riekou dôstojne mohutnou.
Do Görlitzu som naposledy zavítal so svojím synom Jakubom, keď sme na bicykloch išli z Česka k moru pozdĺž Nisy a potom pozdĺž Odry až k jej ústiu do Baltského mora. Do Görlitzu to z Česka bol kúsok, v Hrádku nad Nisou sme niekedy o štvrtej popoludní sadli na bicykle a večer okolo ôsmej sme ešte pred zotmením zosadali v Görlitzi. Cesta z úpätia Jizerských hôr cez Žitavu, krásnymi, ešte takmer horskými údoliami, bola úchvatná, a keďže sa šlo z kopca, tak aj rýchla. Azda až príliš rýchla – na chvíľku sme sa zastavili len na námestí v Žitave, potom pri jednom veľmi peknom kláštore a potom až v Görlitzi.
Tam nás čakalo nemilé prekvapenie, keď sme zistili, že všetky penzióny pre cyklistov sú minimálne okolo rieky úplne plné. Asi po štvrtom neúspešnom pokuse som zavelil na ústup cez rieku, do poľského Zgorzelca, kde som dúfal, že nájdem mnoho lacných penziónov a domov s ceduľami Zimmer Frei. Ibaže žiadne aspoň v tých uliciach, kadiaľ sme prechádzali, neboli, a tak sme napokon skončili v neveľmi lacnom, neveľmi peknom a trochu ošumelom poľskom hoteli, ku ktorému sme navyše museli vyšliapať do poriadneho kopca. V jednej krčmičke na okraji panelákového sídliska so sedením vonku sme si v nádhernej letnej noci dali nejaké pečené mäso, ja pivo a Jakub nejakú limonádu, a zhovárali sme sa o tých stovkách kilometrov, čo nás k moru ešte čakali.
Na druhý deň predpoludním sme sa prešli po nemeckom Görlitzi. Jakub si kúpil slnečné okuliare a ja som si pri jednom stánku pred prenádherným secesným obchodným domom dal rybacinu a kávu. V informačnom turistickom centre na námestí sme si kúpili nemeckú mapu našej cesty k moru, ktorá sa čoskoro ukázala ako geniálna investícia. No a okolo poludnia sme sa už mierne zvlnenou krajinou, kde sa občas mihla nejaká tá lužickosrbská dedina, šliapali ďalej na sever do Bad Muskau, kúpeľného mestečka s krásnym zámkom, ktoré sa po lužickosrbsky volá Mužakow. Má záhradu zámku zapísanú medzi pamiatkami Unesco a poľskú časť za riekou, ktorá je jedným veľkým trhoviskom pre Nemcov.
Nebolo to prvý raz, čo som v Görlitzi bol, v tých rokoch predtým som na nej mal viac času a odvtedy viem, že na výlet na jeden víkend by som sem hocikedy rád zašiel. Ale sťahovať sa sem? To neviem. Možno keby som sa živil maľovaním, manželka by mala hrnčiarsku dielňu alebo by vyrábala šperky, potom by to stálo za úvahu. Inak totiž narazíte. Okrem toho, že budete voľky-nevoľky musieť hovoriť po nemecky, vás čaká problém, ktorý sa volá práca. Lebo tá tu naozaj skoro nie je. Celý kraj na konci komunizmu živili hnedouhoľné bane. Tie sa dostali skoro až ku Görlitzu a dnes sa z nich pomaly, ale isto stávajú jazerá či skôr veľké rybníky. A to samo osebe nie je zlé, no ľuďom to prácu nedá. Tunajšie továrne po zjednotení Nemecka zlikvidovala západonemecká konkurencia, a tak kto mohol a nemal nejaké slušné zamestnanie od štátu, zobral sa a odišiel na Západ. Prišlo sme len zopár západonemeckých dôchodcov. A ani tomu Poľsku za riekou sa veľmi nedarí a je tam bieda o dosť väčšia, než ju poznáme od nás z Česka.
Takže to, prosím, ešte zvážte, či sa z tej slnečnej južnej Moravy máte sťahovať niekam na sever, kde od Baltu v zime kruto fúka a ani sa tam vlastne poriadne nedá žiť. No keby ste to predsa len skúsili, dajte mi vedieť. Na víkend sa za vami rád prídem pozrieť. Trebárs aj na bicykli z Hrádku nad Nisou.
Váš Luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín a MF Dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.