Svetový dom na zadných dvoroch

Elitná tvorba sa dostala do vnútorného exilu, tak ako to bolo napokon vždy, keď kultúra – aj tá architektonická – strácala pozície vo verejnom priestore.
Tam, kde architekt nebojuje s komplexom stavania vo veľkom za každú cenu, nie je pod tlakom lukratívnych pozemkov a ich nafúknutých cien, neplní banálne predstavy o veľkoleposti klienta, tam, kde sa nemusí za každú cenu podieľať na kamuflovaní malosti a neodbornosti vedenia miest, obstarávajúcich podpriemernú architektúru, tam zrazu na rozhodnutiach motivovaných komunít ľudí vznikajú medzery, zvyškový priestor pre slobodné a odvážne architektonické myslenie. To prináša obrodu, a takú potrebnú očistnú meditáciu. Mnohé architektonické diela z tejto úrody vyznievajú diétne a nepútajú na seba pozornosť za každú cenu. Ich radikálna sila a výživnosť však ohlasom presahujú naše stredoeurópske prostredie. Často skryté mimo hlavného mediálneho záujmu, vynárajú sa zo scény len sporadicky. Ísť ich objavovať v meste či v krajine si často vyžaduje vycibrenú schopnosť rozlišovania podstatného od banálneho aj vo všedných situáciách.
Prvú vlnu tohto vnútorného exilu spôsobil vtedy radikálne kritický časopis ARCH pod vedením šéfredaktorky Henriety Moravčíkovej, keď zo slobodnej produkcie konca 90. rokov programovo oceňoval práve civilnosť a do centra architektonicej debaty tak dostal chatu v Senci česko-slovenského ateliéru ksa, záhradný domček v Potôni od fhp či nadstavbu a prestavbu kvalitou doposiaľ neprekonaného malého prešovského sídliska CMYK od zerozero.
Tieto kvalitné architektúry, v tom čase najvýraznejšie, by mnohí nerozoznali od starej kôlne či trochu zvláštnych striech šedého sídliska. Zatiaľ čo tieto precedensy nemali zjavne impakt ani na municipality, ani na kľúčových investorov, už v ďalšej dekáde vzali na seba podobne vysoké nároky (z takmer ničoho urobiť architektúrou maximálnu kvalitatívnu zmenu) práve architekti a nové zoskupenia, vyrastajúce z generačného okruhu týchto kľúčových skupín. S tvrdohlavou dôslednosťou udržali svoj nekompromisný prístup a trvali na tvorbe ako výskume možného, vychádzajúceho zo zdanlivo málo atraktívnych, ale na myslenie motivujúcich podmienok pre zmysluplnú architektúru.
Okruh autorov tejto alternatívnej scény je čoraz pestrejší, bariérou už nie sú ani presahy z českej scény. Napríklad rodinný dom brnianskeho ateliéru new work v strmom teréne Novej hory nad Račou je jednou z najnovších v sérií týchto nenápadných dôležitých domov – periskopov, ktoré vyrástli nad svoj pôvodný základ (záhradnej chatky) aby poskytli civilný súčasný rámec pre život rodiny a jej pohľad na svet a na bratislavské Nové mesto pod ním.
To čo sa začalo chatami pri jazerách v Senci (ateliéry ksa, neskôr gut gut) dnes vrcholí na brehoch Domaše špičkovou sériou malých víkendových chát autorov ateliéru zerozero. Po čase, keď išlo často o autorskú tvorbu dočasného bývania pre seba, priateľov, rodinu (toito architekti v Bernolákove, plusminus architekti v Rusovciach, Ilja Skoček v nadstavbe pod Hradom v Bratislave...) postupne kolonizoval tento fenomén aj priestor na prácu. Vznikajú neopakovateľné vlastné ateliéry Jána Studeného, Pavla Paňáka, Martina Kusého, ale aj bezbariérový ofis vo Zvolene od architekta Repického vo Zvolene, konská farma v Novej Bani, pavilón školy či fara v Nitre.
Zaujímavým dôsledkom celého tohto slobodného prúdu architektúry, ktorá je kvalitou rovnocenná tým najlepším európskym scénam, je vznik série architektonických diel, ktoré si nezávislí užívatelia (nielen súkromní, ale aj inštitúcie) objednávajú u architektov, schopných týchto intelektuálnych výkonov na hranici mála a mimo mainstreamu. Aj nadštandardné bývanie bez nálepky low-cost (dom K v Rusovciach, plural; nadstavba na Dostojevského rade, vsa) si nechajú premyslieť bez nároku na zbytočné excesy, aj bez argumentu nízkeho nákladu. Vzniká dopyt po architektoch, ktorí nepredstierajú svetovosť, rastú na limitoch nášho prostredia a podávajú svetový výkon aj v zadnom dvore našej kultúrnej scény.

Autorka je architektka a publicistka.