Jostein Gaarder sa preslávil na začiatku deväťdesiatych rokov bestsellerom Sofiin svet, románom o dejinách filozofie. V tejto knihe populárno-náučným spôsobom poodhalil čitateľom okrem príbehu mladej Sofie a jej učiteľa filozofie aj príbeh dejín európskeho myslenia. Kompozíciu dvojitého príbehu, ktorú použil v Sofiinom svete, autor využil aj vo svojej ďalšej knihe nazvanej Vianočné mystérium, ktorú vydal hneď nasledujúci rok.
Zatiaľ čo Sofiin svet je chronologickým príbehom dejín, kde autor opísal kľúčové premeny myslenia od čias gréckych filozofov cez novovek až po súčasnosť, Vianočné mystérium je román, ktorý postupuje opačným smerom. Jeho cieľom je sprostredkovať čitateľom návrat ku koreňom toho, čo by sme mohli nazvať, ak sa chcem vyhnúť slovu kresťanská, jednoducho vianočnou tradíciou. Samozrejme aj v tomto prípade, tak ako v románe o dejinách filozofie, ide o tradíciu duchovnú, teda takú, ktorá ide po merite veci a snaží sa pred čitateľom odkryť pravý zmysel týchto sviatkov.
Samotný román sa skladá z dvoch paralelných príbehov. Dominantným je príbeh nórskeho dievčatka menom Elisabet, ktorý je zapísaný na tajomných lístočkoch, ukrytých v okienkach adventného kalendára. A druhým, rámcovým príbehom, je príbeh chlapca Joachima, ktorý od kníhkupca dostane do daru tento zvláštny adventný kalendár. Joachim každý deň adventu otvára jedno okienko kalendára a sleduje na lístočkoch popísanú zázračnú cestu Elisabet do Betlehema. Zázračnú preto, že to nie len cesta v priestore, ale aj v čase. K Elisabet, ktorá sa v obchodnom dome rozbehne za jahniatkom, ktoré utieklo pred drnčaním pokladníc a pred rozhovormi o nákupoch, sa totiž pridá anjel Efiriel a postupne ďalšie a ďalšie nadprirodzené bytosti.
Cieľom cesty je Betlehem, nie však ten dnešný, ale Betlehem v čase, keď sa narodil Ježiš Kristus. Cesta z Nórska do Palestíny sa tak mení na cestu z dvadsiateho storočia k počiatkom kresťanského letopočtu. Pred čitateľom sa postupne vynárajú rôzne postavy, príbehy a staré usporiadania sveta. Ukazuje sa, že vo svete sa všetko neustále mení a Joachim má chvíľu pocit, že „dejiny sú ako kopa palaciniek, v ktorej každá palacinka predstavuje novú mapu sveta.“ Avšak dôležitejšie ako kopa palaciniek je niečo iné, to, čo je podstatou skutočného vianočného mystéria, myšlienka lásky, vzájomnej pomoci a tolerancie medzi ľuďmi, bez ohľadu na ich vierovyznanie, farbu pokožky či sociálne postavenie.
Vianočné mystérium je román, ktorý sa čitateľa snaží preniesť cez nános rôznych interpretácií k pôvodnému zmyslu kresťanstva, ktorý podľa Gaardera spočíva v osobnom a jedinečnom postoji k blížnemu. Práve cez svoje vzťahy k blízkym sa totiž človek dokáže priblížiť k svetu a niečo v ňom zmeniť. Akoby zmyslom Vianoc bola myšlienka nádeje, že svet, v ktorom žijeme, nie je nemenný: „Nemalo by totiž zmysel stvoriť svet, keby v ňom nebolo detí, ktoré ho ustavične môžu objavovať. Boh takto tvorí svet stále znovu a znovu. Nikdy s tým nebude celkom hotový, pretože ustavične budú prichádzať nové a nové deti, ktoré ten svet budú pre seba objavovať prvýkrát.“
Jostein Gaarder: Vianočné mystérium. Artforum 2012. Preklad: Milan Žitný.
Zatiaľ čo Sofiin svet je chronologickým príbehom dejín, kde autor opísal kľúčové premeny myslenia od čias gréckych filozofov cez novovek až po súčasnosť, Vianočné mystérium je román, ktorý postupuje opačným smerom. Jeho cieľom je sprostredkovať čitateľom návrat ku koreňom toho, čo by sme mohli nazvať, ak sa chcem vyhnúť slovu kresťanská, jednoducho vianočnou tradíciou. Samozrejme aj v tomto prípade, tak ako v románe o dejinách filozofie, ide o tradíciu duchovnú, teda takú, ktorá ide po merite veci a snaží sa pred čitateľom odkryť pravý zmysel týchto sviatkov.
Samotný román sa skladá z dvoch paralelných príbehov. Dominantným je príbeh nórskeho dievčatka menom Elisabet, ktorý je zapísaný na tajomných lístočkoch, ukrytých v okienkach adventného kalendára. A druhým, rámcovým príbehom, je príbeh chlapca Joachima, ktorý od kníhkupca dostane do daru tento zvláštny adventný kalendár. Joachim každý deň adventu otvára jedno okienko kalendára a sleduje na lístočkoch popísanú zázračnú cestu Elisabet do Betlehema. Zázračnú preto, že to nie len cesta v priestore, ale aj v čase. K Elisabet, ktorá sa v obchodnom dome rozbehne za jahniatkom, ktoré utieklo pred drnčaním pokladníc a pred rozhovormi o nákupoch, sa totiž pridá anjel Efiriel a postupne ďalšie a ďalšie nadprirodzené bytosti.
Cieľom cesty je Betlehem, nie však ten dnešný, ale Betlehem v čase, keď sa narodil Ježiš Kristus. Cesta z Nórska do Palestíny sa tak mení na cestu z dvadsiateho storočia k počiatkom kresťanského letopočtu. Pred čitateľom sa postupne vynárajú rôzne postavy, príbehy a staré usporiadania sveta. Ukazuje sa, že vo svete sa všetko neustále mení a Joachim má chvíľu pocit, že „dejiny sú ako kopa palaciniek, v ktorej každá palacinka predstavuje novú mapu sveta.“ Avšak dôležitejšie ako kopa palaciniek je niečo iné, to, čo je podstatou skutočného vianočného mystéria, myšlienka lásky, vzájomnej pomoci a tolerancie medzi ľuďmi, bez ohľadu na ich vierovyznanie, farbu pokožky či sociálne postavenie.
Vianočné mystérium je román, ktorý sa čitateľa snaží preniesť cez nános rôznych interpretácií k pôvodnému zmyslu kresťanstva, ktorý podľa Gaardera spočíva v osobnom a jedinečnom postoji k blížnemu. Práve cez svoje vzťahy k blízkym sa totiž človek dokáže priblížiť k svetu a niečo v ňom zmeniť. Akoby zmyslom Vianoc bola myšlienka nádeje, že svet, v ktorom žijeme, nie je nemenný: „Nemalo by totiž zmysel stvoriť svet, keby v ňom nebolo detí, ktoré ho ustavične môžu objavovať. Boh takto tvorí svet stále znovu a znovu. Nikdy s tým nebude celkom hotový, pretože ustavične budú prichádzať nové a nové deti, ktoré ten svet budú pre seba objavovať prvýkrát.“
Jostein Gaarder: Vianočné mystérium. Artforum 2012. Preklad: Milan Žitný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.