Význam Košíc, ako regionálneho až spádového mesta a svojbytného kultúrneho centra, sa vyprofiloval v neskorom stredoveku. Roku 1312 v Rozhanovciach pri bitke medzi kráľom Karolom a palatínom Ondrejom, zastupujúcim dynastiu Arpádovcov, sa košickí mestskí páni pridali na stranu Anjouovcov. Reprezentujúc tak principiálnu otvorenosť voči Západu, stali sa vplyvným politickým a ekonomickým faktorom ctihodnej Abaujskej stolice. Celoeurópska obchodná trasa, stáčajúca sa v tom čase predovšetkým zo Stredomoria k Baltiku (tzv. Jantárová cesta) a odtiaľ zas k fuggerovskému Norimbergu smerom ku Krakovu a na Spiš, pokračovala na Balkán a ešte ďalej na juh (tzv. Morušová alebo Hodvábna cesta). V neskorších časoch bola tureckými vpádmi do stredu Európy zahataná. Zdrvujúca porážka uhorských stavov pri Moháči a následné obsadenie Stoličného Belehradu a Budína nepozvanými invázormi z východu spôsobili, že jednotlivé regionálne urbánne aglomerácie boli v ďalšom vývoji odkázané iba samy na seba, podmieňujúc tak nové hierarchie a spoločenské prevrstvenia našich trhových a správnych miest. V časoch, keď zostarnutá, tradičná a čoraz menej funkčná feudálna spoločenská štruktúra strácala postupne pôdu pod nohami, iniciovala buržoázia zrod modernej „západnej“ ekonómie, techniky a kultúry.
Expanzívne stredoveké mocenské štruktúry feudalizmu, takzvaná šľachtická nobilita, ktoré sa cieľavedome upevňovali a územne rozpínali nielen výsadnými zvyklosťami dedičstva moci a inštitucionalizovanými rodinnými zväzkami s inými panovníckymi rodmi, niesli už v časoch svojho vonkajškového rozkvetu semená budúceho rozkladu. Košice a nadväzný Spiš, ako aj prekvitajúce banské mestá stredného Slovenska svoje vlastné šľachtické a panovnícke štruktúry nemali, a mohli tak zopodiaľ sledovať, ba svojím spôsobom i ťažiť napríklad z bezprostredného rozpadu kráľovskej moci Jagellovcov v blízkom Krakove. Víťazstvom nad nemeckými križiakmi roku 1410 v bitke pri Grünwalde sa totiž historické Poľsko v podobe štátotvornej únie s Litvou rozšírilo príliš ďaleko na východ. Táto vonkajšková expanzia bola následne zákonite sprevádzaná miestnym úpadkom kráľovskej moci a domáceho prepychu. A to bezprostredne a hmatateľne aj pod historickým Wawelom. Či chcelo, alebo nechcelo, muselo si mesto v ďalšom pomôcť samo, z vlastných zdrojov čerstvo nadobudnutej iniciatívy, práva a podnikania.
.viac ako Budapešť
Funkčná ekonomická a správnadiverzifikácia moci priniesla so sebou doteraz nepoznanú vývojovú dynamiku, ktorá pretrvala i v nasledujúcich storočiach novoveku. A pretrváva vari až do prítomnosti. Prisťahovalectvo do opusteného kráľovského priestoru, predovšetkým zo Saska a z iných častí preľudňujúcej sa Germánie, podnietilo charakteristickú mestskú multietnickosť, ktorá sa v ďalšom vývoji ukázala ako životodarná. Pod egidou tzv. magdeburského práva, ktoré na našom území kedysi zasahovalo až po Spiš, Košice a banské mestá stredného Slovenska, žili tak povedľa seba Slovania a Uhri, Rusíni, Nemci a Židia, ale i Taliani a iní privandrovalci, rozvíjajúci techniku a hospodárstvo. Nie náhodne sa po vzore historických holandských a pobaltských miest v anglosaskom dejepisectve pojem new creative cities aplikuje už aj na jedinečný genius loci strednej Európy. Namiesto starobylého Krakova či Kyjeva, kolísky starobylej Rusi, sa dynamika stredovýchodnej Európy presúva smerom k Prahe, Viedni, Varšave či Budapešti. „Pohraničie západnej Európy“ (O. Halecki) sa ustavičným drobením veľkomiest 19. storočia a pribúdaním a rozširovaním nových územných zoskupení (neskorších štátnych entít) kontinuitne rozširuje.
Takzvaný mešťan či meštiak tu v období akútnej krízy stredoveku nastolil novú rovnováhu síl a načrtol spontánne siločiary samonosných kultúrnych a civilizačných hodnôt novoveku, alebo ak chceme dneška, ako pripomína kronikárom dejín svetoznámy košický spisovateľ Sándor Márai, na svoje rodné mesto vždy neobyčajne hrdý. Keď sa po skončení štúdia nachádza zrazu v Budapešti, pripadá mu toto veľkomesto ako „dýchavičná karikatúra toho, čo som si so sebou priniesol už zo svojbytných Košíc a čo som si potom vždy v sebe verne opatroval... Aj v ďalšom som sa presvedčil, že som sa pri tomto svojom prvom odhade vlastne vtedy ani obzvlášť nemýlil...“, opakuje si Márai po rokoch vždy znovu (spomienková kniha Zem, zem!, Kalligram, Bratislava 2010). „Prvý otras som pri príchode do Budapešti zažil už pri východe zo stanice. Bol to na seba krikľavo upozorňujúci nápis Varuj sa vreckových zlodejov a podvodníkov! Mal som zlaté vreckové hodinky a diamantový prsteň. Mal som ich ešte pri sebe, ale dobre som si pozapínal kabát a vykročil v ústrety tomu nehostinnému mestu,“ spomína Anton Jasusch, nastupujúci do vyššej strednej školy, na svoje prvé stretnutie s Budapešťou. Toto presvedčenie o organicky vykryštalizovaných a svojbytných občianskych hodnotách západnej a stredoeurópskej kultúry v Košiciach, a teda o vlastnej neotrasiteľnej mestskej východiskovej báze, si spisovateľ a maliar – dvaja svojrázni pionieri košickej moderny – neochvejne uchovávali aj vo vynútenom a nedobrovoľnom celoživotnom exile. Alebo aj (hoci to znie čudne) v „domácom exile“. Teda v rodných Košiciach.
.košická moderna a svet
A keď je už reč o výtvarnom umení, fundamentálna otázka modernej slovenskej kultúry zostáva dodnes nezodpovedaná: v čom nadviazala tzv. „košická moderna“ na súčasné domáce a zahraničné zdroje a v čom sa od nich odklonila? Nehovoriac už o tom, že ich možno ešte nejakou tou svojskou mierou dokonca aj obohatila?
Pre mnohých tradicionalistických kronikárov dejín umenia znie tá otázka azda až provokačne. Tento údiv pritom plynie predovšetkým z našej krátkodobej a nekontinuitnej historickej pamäti. Už aj moja stará – medzitým azda už pristará – generácia si zvykla chápať Európu (a stredovýchodnú Európu zvlášť) bezdejinne a zamrznuto. Teda tak, ako ju v rokoch 1918 –1920 a najmä po roku 1945 prepísali politické dejiny i novo sa formujúce, či lepšie: ešte stále sa preformúvajúce povedomie existujúcich národných, politických a spoločenských mocenských záujmov a súvislostí. Neuvedomujeme si, že tak berieme na vedomie rozdelenie Európy, nastolené po prvej a najmä po druhej svetovej vojne Moskvou a inými mocnosťami, a hegemoniálne imperialistické násilie, rozprestierajúce sa v dôsledku toho ako potenciálna hrozba a zdroj napätia, existujúceho ešte aj dnes všade okolo nás.
Pozrime sa bližšie na starú a tradičnú mapu Európy. Košice ležali ‒ v tomto zabudnutom priestore a čase ‒ kartograficky v samotnom strede vtedajšieho kontinentu, a nie kdesi na jeho okraji, kde sa (a to nielen zemepisne!) nachádzajú rozľahlé územia tzv. Podkarpatskej Rusi (tento termín bolo donedávna minimálne nezvyčajné, ak aj nie priamo zakázané používať) s vtedy živými centrami spoločenského života a kultúry – ako boli dobový Užhorod, Berehovo, Mukačevo a iné práve rozkvitajúce mestá – a prináležalo vtedy teritoriálne, politicky a kultúrne k Československu. Predstavovalo rozpínajúci sa a dynamický priestor, otvárajúci sa ďalej k Haliču a k Ukrajine, Bielorusku, a ak chceme, vari až hlboko do samotného Ruska.
Bratislava bola v tom čase skôr provinčným spádovým podunajským mestom, porovnateľným s kultúrnym dianím napríklad v Komárne, vtedy ešte živým (Harmosova výtvarná škola, na ktorú spomínajú popri výtvarníkoch z rodného mesta i mnohí poprední budapeštianski avantgardisti.) V Komárne vyrastal svetoznámy endokrinológ János (Hans) Selye, ktorý bol kandidátom na udelenie Nobelovej ceny a iniciátorom medzinárodného výskumu stresu. Inak to nebolo ani v ďalších rozvíjajúcich sa regionálnych centrách južného a stredného Slovenska. Súčasnosť, ktorá sa nám javí nezvrátiteľne, nám zastiera pohľad na fakticitu a rôznorodosť prednedávnej minulosti. Niekdajšie centrum malo svoju silu a bolo schopné pohltiť všetko naokolo seba.
Tak, ako neskôr Bratislava na západe Slovenska zatienila, povedzme, Komárno, Trnavu a iné neskorostredoveké historické centrá, takisto na východe krajiny pohltili Košice niekdajšie do seba uzavreté staré a hrdé spišské mestá. Jeden z posledných potomkov starého šľachtického rodu Csákyovcov, ktorý vyrastal na Spišskom hrhove a na Spišskom hrade, spomína, že dostať sa vtedy do Levoče znamenalo „dostať sa do veľkého sveta“. Mimochodom, Levoča. Spisovateľ a dramaturg Béla Balázs pripomína toto mesto, kde strávil svoje detstvo, prekrásnou anekdotou. Parafrázujúc prastarú robinsonovskú legendu líči príležitostné stroskotanie lode niekde na opustenom ostrove. Ako sa vtedy verilo, okrem Robinsona prežil už len jeden-jediný žijúci tvor, a to jeho pomocník a divoch Piatok. Keď raz hľadal každodennú obživu, zazrel na druhom konci ostrova stúpať dym. Nie bez strachu sa priplazil do hustého krovia a pozoroval, ako sa okolo ohňa ohrieva skupinka stroskotancov, zrejme príslušníkov niekdajšieho legendárneho panstva zo starej Európy. Aby predišli hrozivému pustošeniu kultúry a mravov, zapríčinenému viacerými okolnosťami, rozhodli sa urodzení stroskotanci, pochádzajúci z nám dobre známych kultivovaných krajín starého sveta, stretávať sa každý druhý večer v svojom niekdajšom „prirodzenom“ oblečení. To znamená, že mali odznovu napudrované medzitým už morskou vodou vypláchané a ošumelé parochne, hovorili po latinsky alebo po francúzsky a tancovali menuet či štvorylku. Divoch, ktorý každodenne stretával divú zver a zažil už všeličo nezvyčajné, to však tentoraz už s nervami nevydržal. Súc vystrašený, ako nikdy predtým, tým čo práve zazrel, vzal nohy na plecia a v panike na celé hrdlo vykrikoval: „Hrôza, strašidlá, strašidlá... niečo, čo nás všetkých požerie... bojím sa... bojím sa... pomóc! Pomoc!... Tie príšery nás pohltia... Koniec slobody... zachráň sa, kto môžeš...“
.vlaky smerom na Západ
Spomienky zostávajú spomienkami, minulosť minulosťou. Ale je pravda, že tak ako na juhu to boli Košice, tak na severe Slovenska diktoval tón predovšetkým Turčiansky Svätý Martin a niektoré svojbytné liptovské mestá. P. J. Kern založil Spolok slovenských umelcov, ktorý sa už v decembri 1919 predstavil svojou prvou reprezentačnou výstavou v Mikuláši, v roku 1922 však už v Košiciach. Prvým administratívnym centrom Slovenska sa pritom po roku 1918 stala idylická Skalica. Bratislava (dovtedy Pressburg či Pozsony) nadobudla – podľa môjho odhadu – širší kultúrny a politický význam a faktické postavenie centra krajiny až niekedy v druhej polovici tridsiatych rokov. To značí vtedy, keď Košice už mali svoju kultúrnu a inú kulmináciu prevažne za sebou. Naznačuje to aj niekdajší stavebný a ekonomický rozvoj Košíc v devätnástom storočí. Dostavba najstaršej slovenskej katedrály Dómu sv. Alžbety, paláce šľachty a prepychové meštianske domy podnecujúce rozkvet remesiel a s ním spojených umeleckých zručností a vedomostí. Rodina Klimkovičovcov (zakladateľ dynastie Ignác a potom jeho synovia Vojtech a František) sa zameriavala na špecializované portrétne, historické a dekoratívne maliarstvo.
Z ich školy vyšli významní predstavitelia dobového uhorského umenia ako Július Benczúr, Leopold Horovitz, Július Éder a ďalší. Majstrovské podobizne, miestne reálie a kvasiace národné povedomie predstavovali vo svojich dielach Jozef Czauczik a Ján Rombauer. Vrcholom tohto výtvarného umenia, orientovaného v duchu mníchovskej akadémie, sa stal agilný a ambiciózny Elemér Halász-Hradil a ďalší Mníchovčan Gejza Kieselbach. Menej pozornosti pripútal k sebe už odchovanec Mařákovej krajinárskej školy na pražskej akadémii Ľudovit Csordák. Nadšený čechoslovák, riaditeľ Východoslovenského múzea Dr. J. Polák, mu pritom vypomáhal, ako sa len dalo. Tak či onak, s istotou možno povedať, že nastupujúca domáca avantgarda mala v čoraz viac sa etablujúcom 20. storočí na domácej pôde v Košiciach na čo nadväzovať. Tradícia, doterajšie hodnoty a miestne návyky a zvyklosti nemajú však – ako sme sa na to pokúsili upozorniť – medzičasom už dlhodobé trvanie. Všetko je dnes v ustavičnom pohybe.
Nový a nepokojný „moderný čas“ priniesla so sebou predovšetkým prvá svetová vojna so svojím novým preskupením všetkých doterajších estetických a iných morálno-spoločenských hodnôt. Nové zvýznamnenie starej stredovekej kultúry východného Slovenska a Košíc sa, paradoxne, udialo v čase naplnenom všade naokolo prudkými spoločenskými revolučnými zmenami, ktoré so sebou priniesli už prevratné roky 1917 –1921. Či už samotné vojnové požiare a v ich dôsledku hlad a nedostatok, vyvlastňovanie majetkov, biely a červený teror, násilná boľševizácia, rúcanie kostolov a zaberanie pôdy, osnovného zdroja obživy prevažujúceho sedliactva, alebo potom hladomor najmä v protiľahlej Ukrajine v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. To všetko nútilo ľudí putovať a hľadať si inde ako doteraz akýsi nový, či aspoň prechodný útulok. Alebo, jednoduchšie povedané: priestor na prosté žitie a prežitie. Porážka Republiky rád v Maďarsku a nastupujúci autoritatívny režim admirála Horthyho vytláčali z krajiny všetkých slobodomyseľných ľudí, to značí náročných umelcov, spisovateľov, vedcov a intelektuálov. Hlavná úniková trasa sa tiahla z Budapešti popri Dunaji do blízkej Viedne a ďalej na Západ, predovšetkým do Mníchova, prípadne ďalej do Paríža. Vojakmi a colníkmi nestrážené vlakové spoje premávali v tom čase nielen smerom na Západ, ale aj na sever.
.každý sám pre seba
Ale pristúpme bezprostredne k tzv. košickej moderne. Prvé, čo v domácich súvislostiach dvadsiatych a tridsiatych rokov treba konštatovať, je prekračovanie všetkých daných lokálnych obmedzení a hraníc, ambiciózne meranie sa s Európou a so svetom. Ak chceme, predbežne ešte len ako osobná vízia, alebo ako sen o Európe a svete. Bol to svojím spôsobom akýsi samovoľne rozpútaný živelný pohyb. Nikým neorganizovaný a málokým zaznamenaný krok do neznáma. Často len prostá paralelnosť inšpirácie. Nikdy však nie závislosť alebo programové napodobovanie akýchkoľvek už hotových vzorov. Nebol to totiž ešte čas rozdávania jednotiek, dvojok či trojok a inštalácie vzorových a zaväzujúcich vzorov samozvanými kritikmi a historikmi moderného umenia. Všetko vznikalo spontánne popri sebe, často i bez elementárnej vzájomnej vedomosti. Bola to svojím spôsobom jedinečná, svojbytná, a preto autentická modernosť. Bol to svet vyhraneného individualizmu, svet bez priamo doložiteľnej kontinuity, hoci tu bolo mnoho podobných čŕt. Svet vízií a dynamiky Antona Jasuscha sa ani okolo východiskového roku 1912, ani neskôr neodvoláva, povedzme, na Konštantína Kővári-Kačmarika. A naopak. Každý tu, napokon, existoval iba sám pre seba.
Istú výnimku z tohto azda všeobecne platného pravidla vzájomného taktu, až indiferencie k tvorbe iných, utváralo vrelé osobné priateľstvo a úzka svetonázorová a ideologická prepojenosť napríklad medzi Eugenom Kronom a Konštantínom Bauerom. V temperamentných diskusiách o umení, marxizme a o politike trávili celý svoj voľný čas. Bauer už aj pre tieto diskusie pravidelne prichádzal aj na Kronove celovečerné lekcie do Východoslovenského múzea. V roku 1925 podnikli spolu pracovnú a oddychovú cestu na pobrežie Jadranu. Z oboch priateľov bol Bauer, mestský inžinier pochádzajúci zo Slovenskej Ľupče, ten skeptickejší. Obzvlášť citlivo vnímal v povojnových Košiciach stúpajúcu nezamestnanosť a biedu. K akýmkoľvek všeobecným revolučným receptom – či už ide o „veľkú“ francúzsku revolúciu, alebo o tú v dobovom Rusku – bol principiálne kritický. V zbierkach Východoslovenskej galérie je uchovávaný jeho portrét revolučného komisára (Agitátor, 1928). Možno ho čítať dvojako. Ako portrét vizionára, ale aj ako akéhosi novodobého zvodcu, lucifera. V spomienkach K. Sokola (korešpondencia s J. Jakobym) splývajú však napriek tomu obaja akoby do jednej jedinečnej, vzájomne prepojenej, suverénnej a rezolútnej osobnosti.
Podobne sa počas ich košického pobytu hovorilo napríklad aj o F. Foltýnovi a G. Schillerovi. Dorozumievacím jazykom medzi Čechom a maďarským Rumunom bola navyše iba lámaná nemčina. Spoločnou výstavou sa však v Košiciach prezentovali už v júni 1923. Obaja sa v tom čase usídlili a pracovali spoločne v Polákovom privátnom byte vo Východoslovenskom múzeu. Z Prahy tu často prichádzal napríklad V. Špála, alebo dokonca aj J. Zrzavý, A. Hoffmeister a ďalšie známe osobnosti. Z Budapešti zase R. Berényi, J. Kmetty, obaja Kernstockovci, V. Perlrott-Csaba a iní avantgardisti, ktorí sa vtedy za hranicami cítili asi lepšie než doma. O Polákovom byte sa v tom čase hovorilo ako o „stálej košickej maliarskej kolónii“ ako o pretrvávajúcej a reprezentatívnej umelecko-historickej inštitúcii mesta.
Dôležité bolo, že istá tolerancia k dielam a k názorom iných v košickom umeleckom prostredí nikdy nechýbala. Dokonca aj za čias socialistickej kultúrnej politiky – a to aj po zlomovom roku 1948 – sa správali noví mocipáni k Jasuschovi, Jakobymu, Feldovi, Oraveczovi, Collinásymu, Bartuszovi, Eckerdtovi a k iným miestnym „čudákom“, takpovediac ohľaduplne. Umožňovalo im to, aspoň do istej miery, elementárne živobytie, myslenie a slobodnú tvorbu. Každý z nich však zastával len pozíciu akéhosi osihoteného solitéra. O nejakom určujúcom vzájomnom vplyve, kontinuite či programovo o „košickej umeleckej škole“ ako takej nebolo meritórne možné hovoriť.
Tomáš Štrauss/
Kultúrny historik a spisovateľ. Narodil sa v roku 1931 v Budapešti. Študoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde krátko pôsobil, neskôr bol vedúcim kabinetu estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas normalizácie ho v roku 1970 prepustili a zakázali mu verejnú činnosť, v roku 1980 emigroval do Nemecka. Pôsobil na viacerých univerzitách a spolupracoval s denníkom Frankfurter Allgemeine Zeitung. Od roku 2002 žije v Bratislave. Napísal viacero kníh a esejí o kultúre a umeleckej avantgarde. Publikovaný úryvok je upravenou verziou kapitoly, ktorá vyšla v jeho najnovšej knihe Moje Košice (Kalligram, 2012).
Expanzívne stredoveké mocenské štruktúry feudalizmu, takzvaná šľachtická nobilita, ktoré sa cieľavedome upevňovali a územne rozpínali nielen výsadnými zvyklosťami dedičstva moci a inštitucionalizovanými rodinnými zväzkami s inými panovníckymi rodmi, niesli už v časoch svojho vonkajškového rozkvetu semená budúceho rozkladu. Košice a nadväzný Spiš, ako aj prekvitajúce banské mestá stredného Slovenska svoje vlastné šľachtické a panovnícke štruktúry nemali, a mohli tak zopodiaľ sledovať, ba svojím spôsobom i ťažiť napríklad z bezprostredného rozpadu kráľovskej moci Jagellovcov v blízkom Krakove. Víťazstvom nad nemeckými križiakmi roku 1410 v bitke pri Grünwalde sa totiž historické Poľsko v podobe štátotvornej únie s Litvou rozšírilo príliš ďaleko na východ. Táto vonkajšková expanzia bola následne zákonite sprevádzaná miestnym úpadkom kráľovskej moci a domáceho prepychu. A to bezprostredne a hmatateľne aj pod historickým Wawelom. Či chcelo, alebo nechcelo, muselo si mesto v ďalšom pomôcť samo, z vlastných zdrojov čerstvo nadobudnutej iniciatívy, práva a podnikania.
.viac ako Budapešť
Funkčná ekonomická a správnadiverzifikácia moci priniesla so sebou doteraz nepoznanú vývojovú dynamiku, ktorá pretrvala i v nasledujúcich storočiach novoveku. A pretrváva vari až do prítomnosti. Prisťahovalectvo do opusteného kráľovského priestoru, predovšetkým zo Saska a z iných častí preľudňujúcej sa Germánie, podnietilo charakteristickú mestskú multietnickosť, ktorá sa v ďalšom vývoji ukázala ako životodarná. Pod egidou tzv. magdeburského práva, ktoré na našom území kedysi zasahovalo až po Spiš, Košice a banské mestá stredného Slovenska, žili tak povedľa seba Slovania a Uhri, Rusíni, Nemci a Židia, ale i Taliani a iní privandrovalci, rozvíjajúci techniku a hospodárstvo. Nie náhodne sa po vzore historických holandských a pobaltských miest v anglosaskom dejepisectve pojem new creative cities aplikuje už aj na jedinečný genius loci strednej Európy. Namiesto starobylého Krakova či Kyjeva, kolísky starobylej Rusi, sa dynamika stredovýchodnej Európy presúva smerom k Prahe, Viedni, Varšave či Budapešti. „Pohraničie západnej Európy“ (O. Halecki) sa ustavičným drobením veľkomiest 19. storočia a pribúdaním a rozširovaním nových územných zoskupení (neskorších štátnych entít) kontinuitne rozširuje.
Takzvaný mešťan či meštiak tu v období akútnej krízy stredoveku nastolil novú rovnováhu síl a načrtol spontánne siločiary samonosných kultúrnych a civilizačných hodnôt novoveku, alebo ak chceme dneška, ako pripomína kronikárom dejín svetoznámy košický spisovateľ Sándor Márai, na svoje rodné mesto vždy neobyčajne hrdý. Keď sa po skončení štúdia nachádza zrazu v Budapešti, pripadá mu toto veľkomesto ako „dýchavičná karikatúra toho, čo som si so sebou priniesol už zo svojbytných Košíc a čo som si potom vždy v sebe verne opatroval... Aj v ďalšom som sa presvedčil, že som sa pri tomto svojom prvom odhade vlastne vtedy ani obzvlášť nemýlil...“, opakuje si Márai po rokoch vždy znovu (spomienková kniha Zem, zem!, Kalligram, Bratislava 2010). „Prvý otras som pri príchode do Budapešti zažil už pri východe zo stanice. Bol to na seba krikľavo upozorňujúci nápis Varuj sa vreckových zlodejov a podvodníkov! Mal som zlaté vreckové hodinky a diamantový prsteň. Mal som ich ešte pri sebe, ale dobre som si pozapínal kabát a vykročil v ústrety tomu nehostinnému mestu,“ spomína Anton Jasusch, nastupujúci do vyššej strednej školy, na svoje prvé stretnutie s Budapešťou. Toto presvedčenie o organicky vykryštalizovaných a svojbytných občianskych hodnotách západnej a stredoeurópskej kultúry v Košiciach, a teda o vlastnej neotrasiteľnej mestskej východiskovej báze, si spisovateľ a maliar – dvaja svojrázni pionieri košickej moderny – neochvejne uchovávali aj vo vynútenom a nedobrovoľnom celoživotnom exile. Alebo aj (hoci to znie čudne) v „domácom exile“. Teda v rodných Košiciach.
.košická moderna a svet
A keď je už reč o výtvarnom umení, fundamentálna otázka modernej slovenskej kultúry zostáva dodnes nezodpovedaná: v čom nadviazala tzv. „košická moderna“ na súčasné domáce a zahraničné zdroje a v čom sa od nich odklonila? Nehovoriac už o tom, že ich možno ešte nejakou tou svojskou mierou dokonca aj obohatila?
Pre mnohých tradicionalistických kronikárov dejín umenia znie tá otázka azda až provokačne. Tento údiv pritom plynie predovšetkým z našej krátkodobej a nekontinuitnej historickej pamäti. Už aj moja stará – medzitým azda už pristará – generácia si zvykla chápať Európu (a stredovýchodnú Európu zvlášť) bezdejinne a zamrznuto. Teda tak, ako ju v rokoch 1918 –1920 a najmä po roku 1945 prepísali politické dejiny i novo sa formujúce, či lepšie: ešte stále sa preformúvajúce povedomie existujúcich národných, politických a spoločenských mocenských záujmov a súvislostí. Neuvedomujeme si, že tak berieme na vedomie rozdelenie Európy, nastolené po prvej a najmä po druhej svetovej vojne Moskvou a inými mocnosťami, a hegemoniálne imperialistické násilie, rozprestierajúce sa v dôsledku toho ako potenciálna hrozba a zdroj napätia, existujúceho ešte aj dnes všade okolo nás.
Pozrime sa bližšie na starú a tradičnú mapu Európy. Košice ležali ‒ v tomto zabudnutom priestore a čase ‒ kartograficky v samotnom strede vtedajšieho kontinentu, a nie kdesi na jeho okraji, kde sa (a to nielen zemepisne!) nachádzajú rozľahlé územia tzv. Podkarpatskej Rusi (tento termín bolo donedávna minimálne nezvyčajné, ak aj nie priamo zakázané používať) s vtedy živými centrami spoločenského života a kultúry – ako boli dobový Užhorod, Berehovo, Mukačevo a iné práve rozkvitajúce mestá – a prináležalo vtedy teritoriálne, politicky a kultúrne k Československu. Predstavovalo rozpínajúci sa a dynamický priestor, otvárajúci sa ďalej k Haliču a k Ukrajine, Bielorusku, a ak chceme, vari až hlboko do samotného Ruska.
Bratislava bola v tom čase skôr provinčným spádovým podunajským mestom, porovnateľným s kultúrnym dianím napríklad v Komárne, vtedy ešte živým (Harmosova výtvarná škola, na ktorú spomínajú popri výtvarníkoch z rodného mesta i mnohí poprední budapeštianski avantgardisti.) V Komárne vyrastal svetoznámy endokrinológ János (Hans) Selye, ktorý bol kandidátom na udelenie Nobelovej ceny a iniciátorom medzinárodného výskumu stresu. Inak to nebolo ani v ďalších rozvíjajúcich sa regionálnych centrách južného a stredného Slovenska. Súčasnosť, ktorá sa nám javí nezvrátiteľne, nám zastiera pohľad na fakticitu a rôznorodosť prednedávnej minulosti. Niekdajšie centrum malo svoju silu a bolo schopné pohltiť všetko naokolo seba.
Tak, ako neskôr Bratislava na západe Slovenska zatienila, povedzme, Komárno, Trnavu a iné neskorostredoveké historické centrá, takisto na východe krajiny pohltili Košice niekdajšie do seba uzavreté staré a hrdé spišské mestá. Jeden z posledných potomkov starého šľachtického rodu Csákyovcov, ktorý vyrastal na Spišskom hrhove a na Spišskom hrade, spomína, že dostať sa vtedy do Levoče znamenalo „dostať sa do veľkého sveta“. Mimochodom, Levoča. Spisovateľ a dramaturg Béla Balázs pripomína toto mesto, kde strávil svoje detstvo, prekrásnou anekdotou. Parafrázujúc prastarú robinsonovskú legendu líči príležitostné stroskotanie lode niekde na opustenom ostrove. Ako sa vtedy verilo, okrem Robinsona prežil už len jeden-jediný žijúci tvor, a to jeho pomocník a divoch Piatok. Keď raz hľadal každodennú obživu, zazrel na druhom konci ostrova stúpať dym. Nie bez strachu sa priplazil do hustého krovia a pozoroval, ako sa okolo ohňa ohrieva skupinka stroskotancov, zrejme príslušníkov niekdajšieho legendárneho panstva zo starej Európy. Aby predišli hrozivému pustošeniu kultúry a mravov, zapríčinenému viacerými okolnosťami, rozhodli sa urodzení stroskotanci, pochádzajúci z nám dobre známych kultivovaných krajín starého sveta, stretávať sa každý druhý večer v svojom niekdajšom „prirodzenom“ oblečení. To znamená, že mali odznovu napudrované medzitým už morskou vodou vypláchané a ošumelé parochne, hovorili po latinsky alebo po francúzsky a tancovali menuet či štvorylku. Divoch, ktorý každodenne stretával divú zver a zažil už všeličo nezvyčajné, to však tentoraz už s nervami nevydržal. Súc vystrašený, ako nikdy predtým, tým čo práve zazrel, vzal nohy na plecia a v panike na celé hrdlo vykrikoval: „Hrôza, strašidlá, strašidlá... niečo, čo nás všetkých požerie... bojím sa... bojím sa... pomóc! Pomoc!... Tie príšery nás pohltia... Koniec slobody... zachráň sa, kto môžeš...“
.vlaky smerom na Západ
Spomienky zostávajú spomienkami, minulosť minulosťou. Ale je pravda, že tak ako na juhu to boli Košice, tak na severe Slovenska diktoval tón predovšetkým Turčiansky Svätý Martin a niektoré svojbytné liptovské mestá. P. J. Kern založil Spolok slovenských umelcov, ktorý sa už v decembri 1919 predstavil svojou prvou reprezentačnou výstavou v Mikuláši, v roku 1922 však už v Košiciach. Prvým administratívnym centrom Slovenska sa pritom po roku 1918 stala idylická Skalica. Bratislava (dovtedy Pressburg či Pozsony) nadobudla – podľa môjho odhadu – širší kultúrny a politický význam a faktické postavenie centra krajiny až niekedy v druhej polovici tridsiatych rokov. To značí vtedy, keď Košice už mali svoju kultúrnu a inú kulmináciu prevažne za sebou. Naznačuje to aj niekdajší stavebný a ekonomický rozvoj Košíc v devätnástom storočí. Dostavba najstaršej slovenskej katedrály Dómu sv. Alžbety, paláce šľachty a prepychové meštianske domy podnecujúce rozkvet remesiel a s ním spojených umeleckých zručností a vedomostí. Rodina Klimkovičovcov (zakladateľ dynastie Ignác a potom jeho synovia Vojtech a František) sa zameriavala na špecializované portrétne, historické a dekoratívne maliarstvo.
Z ich školy vyšli významní predstavitelia dobového uhorského umenia ako Július Benczúr, Leopold Horovitz, Július Éder a ďalší. Majstrovské podobizne, miestne reálie a kvasiace národné povedomie predstavovali vo svojich dielach Jozef Czauczik a Ján Rombauer. Vrcholom tohto výtvarného umenia, orientovaného v duchu mníchovskej akadémie, sa stal agilný a ambiciózny Elemér Halász-Hradil a ďalší Mníchovčan Gejza Kieselbach. Menej pozornosti pripútal k sebe už odchovanec Mařákovej krajinárskej školy na pražskej akadémii Ľudovit Csordák. Nadšený čechoslovák, riaditeľ Východoslovenského múzea Dr. J. Polák, mu pritom vypomáhal, ako sa len dalo. Tak či onak, s istotou možno povedať, že nastupujúca domáca avantgarda mala v čoraz viac sa etablujúcom 20. storočí na domácej pôde v Košiciach na čo nadväzovať. Tradícia, doterajšie hodnoty a miestne návyky a zvyklosti nemajú však – ako sme sa na to pokúsili upozorniť – medzičasom už dlhodobé trvanie. Všetko je dnes v ustavičnom pohybe.
Nový a nepokojný „moderný čas“ priniesla so sebou predovšetkým prvá svetová vojna so svojím novým preskupením všetkých doterajších estetických a iných morálno-spoločenských hodnôt. Nové zvýznamnenie starej stredovekej kultúry východného Slovenska a Košíc sa, paradoxne, udialo v čase naplnenom všade naokolo prudkými spoločenskými revolučnými zmenami, ktoré so sebou priniesli už prevratné roky 1917 –1921. Či už samotné vojnové požiare a v ich dôsledku hlad a nedostatok, vyvlastňovanie majetkov, biely a červený teror, násilná boľševizácia, rúcanie kostolov a zaberanie pôdy, osnovného zdroja obživy prevažujúceho sedliactva, alebo potom hladomor najmä v protiľahlej Ukrajine v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. To všetko nútilo ľudí putovať a hľadať si inde ako doteraz akýsi nový, či aspoň prechodný útulok. Alebo, jednoduchšie povedané: priestor na prosté žitie a prežitie. Porážka Republiky rád v Maďarsku a nastupujúci autoritatívny režim admirála Horthyho vytláčali z krajiny všetkých slobodomyseľných ľudí, to značí náročných umelcov, spisovateľov, vedcov a intelektuálov. Hlavná úniková trasa sa tiahla z Budapešti popri Dunaji do blízkej Viedne a ďalej na Západ, predovšetkým do Mníchova, prípadne ďalej do Paríža. Vojakmi a colníkmi nestrážené vlakové spoje premávali v tom čase nielen smerom na Západ, ale aj na sever.
.každý sám pre seba
Ale pristúpme bezprostredne k tzv. košickej moderne. Prvé, čo v domácich súvislostiach dvadsiatych a tridsiatych rokov treba konštatovať, je prekračovanie všetkých daných lokálnych obmedzení a hraníc, ambiciózne meranie sa s Európou a so svetom. Ak chceme, predbežne ešte len ako osobná vízia, alebo ako sen o Európe a svete. Bol to svojím spôsobom akýsi samovoľne rozpútaný živelný pohyb. Nikým neorganizovaný a málokým zaznamenaný krok do neznáma. Často len prostá paralelnosť inšpirácie. Nikdy však nie závislosť alebo programové napodobovanie akýchkoľvek už hotových vzorov. Nebol to totiž ešte čas rozdávania jednotiek, dvojok či trojok a inštalácie vzorových a zaväzujúcich vzorov samozvanými kritikmi a historikmi moderného umenia. Všetko vznikalo spontánne popri sebe, často i bez elementárnej vzájomnej vedomosti. Bola to svojím spôsobom jedinečná, svojbytná, a preto autentická modernosť. Bol to svet vyhraneného individualizmu, svet bez priamo doložiteľnej kontinuity, hoci tu bolo mnoho podobných čŕt. Svet vízií a dynamiky Antona Jasuscha sa ani okolo východiskového roku 1912, ani neskôr neodvoláva, povedzme, na Konštantína Kővári-Kačmarika. A naopak. Každý tu, napokon, existoval iba sám pre seba.
Istú výnimku z tohto azda všeobecne platného pravidla vzájomného taktu, až indiferencie k tvorbe iných, utváralo vrelé osobné priateľstvo a úzka svetonázorová a ideologická prepojenosť napríklad medzi Eugenom Kronom a Konštantínom Bauerom. V temperamentných diskusiách o umení, marxizme a o politike trávili celý svoj voľný čas. Bauer už aj pre tieto diskusie pravidelne prichádzal aj na Kronove celovečerné lekcie do Východoslovenského múzea. V roku 1925 podnikli spolu pracovnú a oddychovú cestu na pobrežie Jadranu. Z oboch priateľov bol Bauer, mestský inžinier pochádzajúci zo Slovenskej Ľupče, ten skeptickejší. Obzvlášť citlivo vnímal v povojnových Košiciach stúpajúcu nezamestnanosť a biedu. K akýmkoľvek všeobecným revolučným receptom – či už ide o „veľkú“ francúzsku revolúciu, alebo o tú v dobovom Rusku – bol principiálne kritický. V zbierkach Východoslovenskej galérie je uchovávaný jeho portrét revolučného komisára (Agitátor, 1928). Možno ho čítať dvojako. Ako portrét vizionára, ale aj ako akéhosi novodobého zvodcu, lucifera. V spomienkach K. Sokola (korešpondencia s J. Jakobym) splývajú však napriek tomu obaja akoby do jednej jedinečnej, vzájomne prepojenej, suverénnej a rezolútnej osobnosti.
Podobne sa počas ich košického pobytu hovorilo napríklad aj o F. Foltýnovi a G. Schillerovi. Dorozumievacím jazykom medzi Čechom a maďarským Rumunom bola navyše iba lámaná nemčina. Spoločnou výstavou sa však v Košiciach prezentovali už v júni 1923. Obaja sa v tom čase usídlili a pracovali spoločne v Polákovom privátnom byte vo Východoslovenskom múzeu. Z Prahy tu často prichádzal napríklad V. Špála, alebo dokonca aj J. Zrzavý, A. Hoffmeister a ďalšie známe osobnosti. Z Budapešti zase R. Berényi, J. Kmetty, obaja Kernstockovci, V. Perlrott-Csaba a iní avantgardisti, ktorí sa vtedy za hranicami cítili asi lepšie než doma. O Polákovom byte sa v tom čase hovorilo ako o „stálej košickej maliarskej kolónii“ ako o pretrvávajúcej a reprezentatívnej umelecko-historickej inštitúcii mesta.
Dôležité bolo, že istá tolerancia k dielam a k názorom iných v košickom umeleckom prostredí nikdy nechýbala. Dokonca aj za čias socialistickej kultúrnej politiky – a to aj po zlomovom roku 1948 – sa správali noví mocipáni k Jasuschovi, Jakobymu, Feldovi, Oraveczovi, Collinásymu, Bartuszovi, Eckerdtovi a k iným miestnym „čudákom“, takpovediac ohľaduplne. Umožňovalo im to, aspoň do istej miery, elementárne živobytie, myslenie a slobodnú tvorbu. Každý z nich však zastával len pozíciu akéhosi osihoteného solitéra. O nejakom určujúcom vzájomnom vplyve, kontinuite či programovo o „košickej umeleckej škole“ ako takej nebolo meritórne možné hovoriť.
Tomáš Štrauss/
Kultúrny historik a spisovateľ. Narodil sa v roku 1931 v Budapešti. Študoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde krátko pôsobil, neskôr bol vedúcim kabinetu estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas normalizácie ho v roku 1970 prepustili a zakázali mu verejnú činnosť, v roku 1980 emigroval do Nemecka. Pôsobil na viacerých univerzitách a spolupracoval s denníkom Frankfurter Allgemeine Zeitung. Od roku 2002 žije v Bratislave. Napísal viacero kníh a esejí o kultúre a umeleckej avantgarde. Publikovaný úryvok je upravenou verziou kapitoly, ktorá vyšla v jeho najnovšej knihe Moje Košice (Kalligram, 2012).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.