O výsledku amerických volieb rozhodujú etnické menšiny, nie väčšina bielych ani protestantských hlasov. Je to sedem rokov, čo George Weigel napísal svoju esej Cube and the Cathedral (Kocka a katedrála), kde proti sekulárnej Európe postavil príklad religióznej Ameriky. Dnes je to minulosť. Americká výnimočnosť, založená na kohabitácii modernity a religiozity, je v rozklade. V roku 2011 žilo v USA už 19 percent ateistov, vo veku 20 až 29 rokov dokonca 33 percent. Amerika nikdy nebola ateistickejšia, trend sa pritom ďalej zhoršuje.
Ani demografia, ktorou sa Američania posledné dve dekády tak líšili od Európy a celého industriálneho sveta, už nie je, čo bývala. Ako zistil Pew Research Center, americké ženy mali v roku 2011 najnižšiu mieru pôrodnosti v dejinách, na 1 000 žien pripadalo iba 63 narodených detí. „Prvýkrát v ostatnom čase majú Američania menej detí, ako Francúzi a Briti,“ napísal v New York Times konzervatívny stĺpčekár Ross Douthat a začal sa zamýšľať, ako by sa v rodinnej politike mohla Amerika inšpirovať od Švédska alebo Francúzska. Menej detí dnes znamená menej pracujúcich a väčší pomer dôchodcov zajtra. Tento japonský vzorec je príznačný pre väčšinu stagnujúcich ekonomík sveta.
Je to osem rokov, čo redaktori týždenníka Economist John Micklethwait a Adrian Wooldridge, fascinovaní hegemóniou amerického konzervativizmu, napísali knihu Right Nation (Pravicový národ). Stačili dve volebné obdobia a všetko je inak. Ako tvrdí David Frum, bývalý poradca prezidenta Georgea W. Busha, väčšie náklady na zdravotníctvo očakávajú najmä republikánski voliči. A Amerika dnes od ekonomických po etické témy stojí vľavo. Right Nation viac neexistuje a po prehratých voľbách hovoria o svojej zmene samotní republikáni.
Amerika sa však nemení iba dovnútra, ale aj navonok. Americký prezident nemá politiku voči Sýrii. Mal by pomôcť rebelom, čo by znamenalo exodus tamojších kresťanov a priamu podporu radikálnych moslimov podobných Moslimskému bratstvu? Alebo by mal podporiť Assadov režim, zodpovedný za civilné obete a priamo napojený na Irán? Svet sa zmenil, bipolarita viac neexistuje a Amerika, skrátka, nemá dobrú voľbu. Navyše musí rešpektovať, že dôležitejšie ako ona sú regióny Rusko, Turecko a Saudská Arábia.
Mimochodom, Blízky východ. Najdôležitejší spojenec USA v regióne (okrem Izraelu) sa volá Turecko. Američania (podobne ako my) majú s touto krajinou podpísanú zmluvu, že ak Turecko napadnú, pôjdu zaň bojovať. Keď malo nedávno Turecko menší pohraničný konflikt so Sýriou, Američania vyvinuli na Ankaru tlak, aby Turci nežiadali aktivovanie článku 5 Atlantickej zmluvy. Bojovať za Turecko Američania už nedokážu. Niet sa čo čudovať. Ako informoval minulý týždeň Wall Street Journal, Turci obchádzali americké sankcie voči Iránu a v čase embarga vyvážali do tejto krajiny vzácne kovy vo výške 14,3 miliardy dolárov. Teherán ich využíval na prístup k zdrojom svetových bánk. Ako hovorí staré anglické príslovie, kto by s takýmito spojencami potreboval nepriateľov?
A napokon Ázia. V hlavnom meste Kambodže Phnom Penh bol 20. novembra tohto roku summit, zúčastnil sa ho aj prezident Obama. Ázijským krajinám ponúkol vytvorenie transpacifickej organizácie, kde by bolo USA, ale nie Čína. Reakcia? Pätnásť ázijských krajín vytvorilo inú organizáciu: s Čínou, Indiou, Japonskom, Južnou Kóreou, Austráliou, Novým Zélandom – ale bez USA. Má to svoju logiku. Jeden a pol miliardy Číňanov je viac ako 300 miliónov Američanov. Ázijský export vzrástol od vypuknutia krízy v roku 2008 o 20 percent, americký o 4 percentá. Čínsky export do USA vzrástol o 15 percent, ale do áziských krajín o 50 percent (!) a celkovo je trojnásobne väčší. Podľa agentúry Bloomberg v roku 2002 importovala Čína z Ázie päťkrát viac, ako z USA. Dnes je to desaťkrát viac. Amerika je, skrátka, pre Áziu menej dôležitá ako Čína.
Zdá sa, že Amerika sa v roku 2013 až prekvapivo podobá na Britániu v roku 1913. Globálna dominancia sa končí, druhé americké storočie sa nekoná.
Ani demografia, ktorou sa Američania posledné dve dekády tak líšili od Európy a celého industriálneho sveta, už nie je, čo bývala. Ako zistil Pew Research Center, americké ženy mali v roku 2011 najnižšiu mieru pôrodnosti v dejinách, na 1 000 žien pripadalo iba 63 narodených detí. „Prvýkrát v ostatnom čase majú Američania menej detí, ako Francúzi a Briti,“ napísal v New York Times konzervatívny stĺpčekár Ross Douthat a začal sa zamýšľať, ako by sa v rodinnej politike mohla Amerika inšpirovať od Švédska alebo Francúzska. Menej detí dnes znamená menej pracujúcich a väčší pomer dôchodcov zajtra. Tento japonský vzorec je príznačný pre väčšinu stagnujúcich ekonomík sveta.
Je to osem rokov, čo redaktori týždenníka Economist John Micklethwait a Adrian Wooldridge, fascinovaní hegemóniou amerického konzervativizmu, napísali knihu Right Nation (Pravicový národ). Stačili dve volebné obdobia a všetko je inak. Ako tvrdí David Frum, bývalý poradca prezidenta Georgea W. Busha, väčšie náklady na zdravotníctvo očakávajú najmä republikánski voliči. A Amerika dnes od ekonomických po etické témy stojí vľavo. Right Nation viac neexistuje a po prehratých voľbách hovoria o svojej zmene samotní republikáni.
Amerika sa však nemení iba dovnútra, ale aj navonok. Americký prezident nemá politiku voči Sýrii. Mal by pomôcť rebelom, čo by znamenalo exodus tamojších kresťanov a priamu podporu radikálnych moslimov podobných Moslimskému bratstvu? Alebo by mal podporiť Assadov režim, zodpovedný za civilné obete a priamo napojený na Irán? Svet sa zmenil, bipolarita viac neexistuje a Amerika, skrátka, nemá dobrú voľbu. Navyše musí rešpektovať, že dôležitejšie ako ona sú regióny Rusko, Turecko a Saudská Arábia.
Mimochodom, Blízky východ. Najdôležitejší spojenec USA v regióne (okrem Izraelu) sa volá Turecko. Američania (podobne ako my) majú s touto krajinou podpísanú zmluvu, že ak Turecko napadnú, pôjdu zaň bojovať. Keď malo nedávno Turecko menší pohraničný konflikt so Sýriou, Američania vyvinuli na Ankaru tlak, aby Turci nežiadali aktivovanie článku 5 Atlantickej zmluvy. Bojovať za Turecko Američania už nedokážu. Niet sa čo čudovať. Ako informoval minulý týždeň Wall Street Journal, Turci obchádzali americké sankcie voči Iránu a v čase embarga vyvážali do tejto krajiny vzácne kovy vo výške 14,3 miliardy dolárov. Teherán ich využíval na prístup k zdrojom svetových bánk. Ako hovorí staré anglické príslovie, kto by s takýmito spojencami potreboval nepriateľov?
A napokon Ázia. V hlavnom meste Kambodže Phnom Penh bol 20. novembra tohto roku summit, zúčastnil sa ho aj prezident Obama. Ázijským krajinám ponúkol vytvorenie transpacifickej organizácie, kde by bolo USA, ale nie Čína. Reakcia? Pätnásť ázijských krajín vytvorilo inú organizáciu: s Čínou, Indiou, Japonskom, Južnou Kóreou, Austráliou, Novým Zélandom – ale bez USA. Má to svoju logiku. Jeden a pol miliardy Číňanov je viac ako 300 miliónov Američanov. Ázijský export vzrástol od vypuknutia krízy v roku 2008 o 20 percent, americký o 4 percentá. Čínsky export do USA vzrástol o 15 percent, ale do áziských krajín o 50 percent (!) a celkovo je trojnásobne väčší. Podľa agentúry Bloomberg v roku 2002 importovala Čína z Ázie päťkrát viac, ako z USA. Dnes je to desaťkrát viac. Amerika je, skrátka, pre Áziu menej dôležitá ako Čína.
Zdá sa, že Amerika sa v roku 2013 až prekvapivo podobá na Britániu v roku 1913. Globálna dominancia sa končí, druhé americké storočie sa nekoná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.