V bočnom trakte „Jószef Antal“ som sa stal svedkom zriedkavého okamihu. Dvanásť politikov bieloruskej opozície sa stretlo, aby vyvrátilo reči o svojej rozhádanosti. Väčšina z nich už sedela vo väzení. Oproti mne sedel jadrný ukážkový Slovan, k slovu sa dostal ako posledný. Kým všetci ostatní hovorili po rusky alebo po anglicky, tento Siarhei Kavalenka hovoril po bielorusky. Niektorí z jeho krajanov si nasadili slúchadlá. Hovoril pohnuto, často sa bolestivo nadychoval. Bol zo všetkých najautentickejší, kolegom však pripravil najtrápnejší moment: nazval Bielorusov „naš velikij narod od Baltijskogo do Černogo morja.“ Na konci všetci dvanásti podpísali totálne ničnehovoriacu „Bruselskú deklaráciu.“
Mohol som zažiť ešte oveľa viac. Prepásol som Fit for Work Europe, Klinické pokusy zamerané na boj s rakovinou, Homelesness and Research, ako aj podujatie socialistov na tému Creative Industries, Manažment oxidu uhličitého a Regulácia internetu. Liberáli ma obdarili fascinujúcou cestou okolo sveta cez rokovania o rozvojovej agende z Dohy. Rečnil šéf Svetovej obchodnej organizácie Pascal Lamy, Európska komisia sa prihlásila k voľnému obchodu.
Medzitým som narazil na lobistov za foie gras. Podujatie proti pečeni som medzi 5 147 miestnosťami bruselskej budovy parlamentu nenašiel, preto viem o desaťnásobne zväčšenej vykŕmenej pečienke hovoriť len v dobrom. Šarmantný americký právnik pokojne, hlbokým hlasom prednášal: „Ochrancovia zvierat sa pýtajú: Páčilo by sa vám, keby do vás niečo štopali? Na to odpovedám: Prirodzene že nie, mám problém prehltnúť čo i len aspirín. Ale ja nie som kačica. Nejem ani kamene, a kačice ich jedia.“ Lobista ukazoval fotky ľudí s prekypujúcimi horami mäsa a komentoval ich: „Aj ľudia ukladajú tuk rôznym spôsobom.“ Smiech, ochutnávka, skvelé, mňam.
Celý deň som sa tešil na večernú debatu, na ktorú pozýval holandský kalvín z konzervatívnej frakcie – Kmeňové bunky, pre kresťanov vysoko citlivá téma. Jeden holandský výskumník s veľkým nadšením prednášal, že „o 10 až 30 rokov budeme môcť znovu vypestovať naše orgány.“ O klonovaní len zľahka žartoval – „everything we can think of, we can do.“ O etických otázkach vyhlásil, že na ne nie je kompetentný odpovedať. Znechutene som odišiel.
Na recepciu talianskych odporcov globalizácie dorazil nešťastný Jacek, EÚ úradník. Môj poľský priateľ vyzeral smutnejší ako kedykoľvek predtým. „Už to tu viac nevydržím, musím sa vrátiť do Poľska.“ „Prestaň, veď pracuješ v najzaujímavejšej budove v Európe.“ „To hovoríš ty, pretože si tu TURISTA!“
Mohol som zažiť ešte oveľa viac. Prepásol som Fit for Work Europe, Klinické pokusy zamerané na boj s rakovinou, Homelesness and Research, ako aj podujatie socialistov na tému Creative Industries, Manažment oxidu uhličitého a Regulácia internetu. Liberáli ma obdarili fascinujúcou cestou okolo sveta cez rokovania o rozvojovej agende z Dohy. Rečnil šéf Svetovej obchodnej organizácie Pascal Lamy, Európska komisia sa prihlásila k voľnému obchodu.
Medzitým som narazil na lobistov za foie gras. Podujatie proti pečeni som medzi 5 147 miestnosťami bruselskej budovy parlamentu nenašiel, preto viem o desaťnásobne zväčšenej vykŕmenej pečienke hovoriť len v dobrom. Šarmantný americký právnik pokojne, hlbokým hlasom prednášal: „Ochrancovia zvierat sa pýtajú: Páčilo by sa vám, keby do vás niečo štopali? Na to odpovedám: Prirodzene že nie, mám problém prehltnúť čo i len aspirín. Ale ja nie som kačica. Nejem ani kamene, a kačice ich jedia.“ Lobista ukazoval fotky ľudí s prekypujúcimi horami mäsa a komentoval ich: „Aj ľudia ukladajú tuk rôznym spôsobom.“ Smiech, ochutnávka, skvelé, mňam.
Celý deň som sa tešil na večernú debatu, na ktorú pozýval holandský kalvín z konzervatívnej frakcie – Kmeňové bunky, pre kresťanov vysoko citlivá téma. Jeden holandský výskumník s veľkým nadšením prednášal, že „o 10 až 30 rokov budeme môcť znovu vypestovať naše orgány.“ O klonovaní len zľahka žartoval – „everything we can think of, we can do.“ O etických otázkach vyhlásil, že na ne nie je kompetentný odpovedať. Znechutene som odišiel.
Na recepciu talianskych odporcov globalizácie dorazil nešťastný Jacek, EÚ úradník. Môj poľský priateľ vyzeral smutnejší ako kedykoľvek predtým. „Už to tu viac nevydržím, musím sa vrátiť do Poľska.“ „Prestaň, veď pracuješ v najzaujímavejšej budove v Európe.“ „To hovoríš ty, pretože si tu TURISTA!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.