Moji milí traja!
Po tom, čo včera večer zase dorazila ďalšia nádielka vášho šomrania, sťažností a zlých správ, ktorými zasypávate svoju matku, pravdepodobne v presvedčení, že jej trpezlivosť je bezodná, začínam mať pocit, že nastal čas, aby som sa konečne rázne prejavil.
Je úplne očividné, že ani jeden z vás nemá najmenšej potuchy o trpkom sklamaní, ktoré nám každý, áno, každý jeden svojím vlastným spôsobom pripravil. Sme svedkami zúfalých predsmrtných kŕčov už štvrtého z vašich manželstiev, a to v období, keď očakávame vznik piateho.
Priatelia a príbuzní nás neprestajne častujú príbehmi o úspešných a šťastných životoch svojich rodín, a neprestajne sa nás pýtajú, ako sa majú naše deti a vnúčatá. Veru neviem, či si dokážete predstaviť, aké máme v takých chvíľach pocity – nemôžeme im totiž povedať vôbec nič, čo by na vás alebo na nás vrhlo lepšie svetlo. Neprosíme vás o súcit či porozumenie – vaša mama a ja sme si dávno zvykli, že musíme nepriazeň osudu brať so vztýčenou hlavou a snažiť sa vyšliapať si svoju cestičku životom bez toho, aby sme pre druhých predstavovali bremeno. Vynasnažili sme sa – a zrejme sme práve pri tom pochybili – poskytnúť našim deťom všetko, čo potrebovali. Za to sme, prirodzene, dúfali, že raz vezmú svoj život do rúk a vytvoria svojim vlastným potomkom šťastný a stabilný domov.
K tomu by vám bolo určite pomohlo, keby ste si boli vybudovali uspokojivú kariéru, k akej vám dáva predpoklady vaše dobré vzdelanie – lenže zatiaľ sa ani jeden z vás neukázal ako človek, ktorého by som bez rozpakov označil za samostatného. Ktorý z vás, či už žije sám, alebo s partnerom, dokáže uživiť svoju rodinu, financovať svoj dom a zabezpečiť si dôchodok na staré kolená? Každý z vás je pritom úplne schopný zarobiť si na slušné živobytie a poskytnúť toto živobytie aj svojim deťom, a predsa ste sa všetci traja zatiaľ až pozoruhodne vyhýbali akýmkoľvek pracovným úspechom. Vaše deti sa nemôžu spoliehať na to, že ich zabezpečíte! Ba nielen to! Je pre ne ťažkou skúškou, že do života musia vstupovať ako potomkovia takých rodičov.
A tak sme svedkami toho, ako do života vstupuje šesť krásnych detí – onedlho ich bude sedem – a ani jeden z ich rodičov stále nedosiahol zrelosť a zdravý úsudok, aby sa rozumne pokúsil aspoň o základné životné rozhodnutia, aké sa očakávajú od dospelých. A ak sa rozhodujete, ani sa len nepokúsite požiadať nás o radu.
V každom jednom prípade od nás očakávate, že prižmúrime oči a prikývneme zväčša na unáhlené a vždy bezvýhradne zle premyslené rozhodnutia. Nik z vás nebol natoľko slušný k sebe a k nám, aby sa nás opýtal, čo si o vašom konaní myslíme, kým bol ešte čas všetko si premyslieť. A výsledkom, aký sa dal očakávať, bolo desaťročie hlbokej nespokojnosti a žiaľu, ktorý v nás vzbudzuje osud našich vnúčat. Áno, nebyť vnúčat, tak by sme sa s vašou mamou natoľko netrápili, keď každý jeden z vás troch vedome a bez jediného zaváhania uháňa v živote od jedného kreténstva k druhému. Sme v šoku, lebo veľa z týchto hlúpostí vo vašom živote vychádza len z toho, že nie ste schopní zapojiť pri rozhodovaní aj iné ako pohlavné orgány. A sme bezmocní, keď vidíme, že vaším nerozumom trpia vaše úžasné deti, ktoré ste vy, ich rodičia, tak žalostne sklamali.
Za seba vám môžem povedať, a vaša mama je rovnakého názoru, že máme toho dosť. Už nezvládneme ďalšie roky, keď budeme stále konfrontovaní s vašimi domácimi problémami a najmä s vašou neschopnosťou. Už nechcem nič počuť o žiadnom z vašich problémov, až kým sa nepreukážete úspechom, niečím skutočným, čo ste dosiahli, alebo REALISTICKÝM plánom, ako zabezpečiť vašim deťom živobytie a šťastie. Ak mi ho, pravdaže, vôbec ráčite oznámiť. Nechcem vidieť, ako na svoju matku nakladáte svoje starosti – aj tak ste žiadnu z rád, ktoré vám kedy poskytla, ani len slušne nevypočuli, nie že by ste ju ešte poslúchli. Preto vás žiadam, aby ste ju ušetrili ďalšieho žiaľu. Ak si myslíte, že som nespravodlivý, prosím, nech sa páči! S radosťou sa dám presvedčiť, že nemám pravdu. No nepresvedčíte ma, ak budete len fňukať a vykrikovať, že so mnou nesúhlasíte. Budete musieť prísť s nepriestrelnými argumentmi, ak chcete moje tvrdenia vyvrátiť, a budete sa musieť poriadne obracať, aby ste sa predo mnou obhájili. Ak to nie je možné, alebo ak vám je to celé úplne jedno, prípad považujem za uzavretý.
Som strašne, strašne sklamaný.
Váš otec.
Po tom, čo včera večer zase dorazila ďalšia nádielka vášho šomrania, sťažností a zlých správ, ktorými zasypávate svoju matku, pravdepodobne v presvedčení, že jej trpezlivosť je bezodná, začínam mať pocit, že nastal čas, aby som sa konečne rázne prejavil.
Je úplne očividné, že ani jeden z vás nemá najmenšej potuchy o trpkom sklamaní, ktoré nám každý, áno, každý jeden svojím vlastným spôsobom pripravil. Sme svedkami zúfalých predsmrtných kŕčov už štvrtého z vašich manželstiev, a to v období, keď očakávame vznik piateho.
Priatelia a príbuzní nás neprestajne častujú príbehmi o úspešných a šťastných životoch svojich rodín, a neprestajne sa nás pýtajú, ako sa majú naše deti a vnúčatá. Veru neviem, či si dokážete predstaviť, aké máme v takých chvíľach pocity – nemôžeme im totiž povedať vôbec nič, čo by na vás alebo na nás vrhlo lepšie svetlo. Neprosíme vás o súcit či porozumenie – vaša mama a ja sme si dávno zvykli, že musíme nepriazeň osudu brať so vztýčenou hlavou a snažiť sa vyšliapať si svoju cestičku životom bez toho, aby sme pre druhých predstavovali bremeno. Vynasnažili sme sa – a zrejme sme práve pri tom pochybili – poskytnúť našim deťom všetko, čo potrebovali. Za to sme, prirodzene, dúfali, že raz vezmú svoj život do rúk a vytvoria svojim vlastným potomkom šťastný a stabilný domov.
K tomu by vám bolo určite pomohlo, keby ste si boli vybudovali uspokojivú kariéru, k akej vám dáva predpoklady vaše dobré vzdelanie – lenže zatiaľ sa ani jeden z vás neukázal ako človek, ktorého by som bez rozpakov označil za samostatného. Ktorý z vás, či už žije sám, alebo s partnerom, dokáže uživiť svoju rodinu, financovať svoj dom a zabezpečiť si dôchodok na staré kolená? Každý z vás je pritom úplne schopný zarobiť si na slušné živobytie a poskytnúť toto živobytie aj svojim deťom, a predsa ste sa všetci traja zatiaľ až pozoruhodne vyhýbali akýmkoľvek pracovným úspechom. Vaše deti sa nemôžu spoliehať na to, že ich zabezpečíte! Ba nielen to! Je pre ne ťažkou skúškou, že do života musia vstupovať ako potomkovia takých rodičov.
A tak sme svedkami toho, ako do života vstupuje šesť krásnych detí – onedlho ich bude sedem – a ani jeden z ich rodičov stále nedosiahol zrelosť a zdravý úsudok, aby sa rozumne pokúsil aspoň o základné životné rozhodnutia, aké sa očakávajú od dospelých. A ak sa rozhodujete, ani sa len nepokúsite požiadať nás o radu.
V každom jednom prípade od nás očakávate, že prižmúrime oči a prikývneme zväčša na unáhlené a vždy bezvýhradne zle premyslené rozhodnutia. Nik z vás nebol natoľko slušný k sebe a k nám, aby sa nás opýtal, čo si o vašom konaní myslíme, kým bol ešte čas všetko si premyslieť. A výsledkom, aký sa dal očakávať, bolo desaťročie hlbokej nespokojnosti a žiaľu, ktorý v nás vzbudzuje osud našich vnúčat. Áno, nebyť vnúčat, tak by sme sa s vašou mamou natoľko netrápili, keď každý jeden z vás troch vedome a bez jediného zaváhania uháňa v živote od jedného kreténstva k druhému. Sme v šoku, lebo veľa z týchto hlúpostí vo vašom živote vychádza len z toho, že nie ste schopní zapojiť pri rozhodovaní aj iné ako pohlavné orgány. A sme bezmocní, keď vidíme, že vaším nerozumom trpia vaše úžasné deti, ktoré ste vy, ich rodičia, tak žalostne sklamali.
Za seba vám môžem povedať, a vaša mama je rovnakého názoru, že máme toho dosť. Už nezvládneme ďalšie roky, keď budeme stále konfrontovaní s vašimi domácimi problémami a najmä s vašou neschopnosťou. Už nechcem nič počuť o žiadnom z vašich problémov, až kým sa nepreukážete úspechom, niečím skutočným, čo ste dosiahli, alebo REALISTICKÝM plánom, ako zabezpečiť vašim deťom živobytie a šťastie. Ak mi ho, pravdaže, vôbec ráčite oznámiť. Nechcem vidieť, ako na svoju matku nakladáte svoje starosti – aj tak ste žiadnu z rád, ktoré vám kedy poskytla, ani len slušne nevypočuli, nie že by ste ju ešte poslúchli. Preto vás žiadam, aby ste ju ušetrili ďalšieho žiaľu. Ak si myslíte, že som nespravodlivý, prosím, nech sa páči! S radosťou sa dám presvedčiť, že nemám pravdu. No nepresvedčíte ma, ak budete len fňukať a vykrikovať, že so mnou nesúhlasíte. Budete musieť prísť s nepriestrelnými argumentmi, ak chcete moje tvrdenia vyvrátiť, a budete sa musieť poriadne obracať, aby ste sa predo mnou obhájili. Ak to nie je možné, alebo ak vám je to celé úplne jedno, prípad považujem za uzavretý.
Som strašne, strašne sklamaný.
Váš otec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.