S Martinom Bútorom sme dramaturgovali výstupy na mítingoch. Keď za mnou prišla Milka Vášáryová, či by som jej nepozrel text, bral som to ako poctu. Keď potom vyšla na tribúnu a uvidela pred sebou tých stotisíc ľudí, papierik zložila a povedala: „Láska“. Dodnes som jej za to vďačný.
November 1989 sa začal v Umeleckej besede. Pokračoval na SZOPK medzi starostlivými ochranárkami. Dievčatá na VŠMU maľovali dni a noci výkresy, heslá a plagáty. Dole na prízemí nás ukladali premrznutých na provizórne matrace a podávali nám čaje, vitamíny, teplomery a deky. Na poschodí klopkali na písacích strojoch vyhlásenia a výzvy. Niektoré z nich potom prešli cez ulicu do Mozartovho domu na VPN. Boli v novembrovej zmene od prvej chvíle. Mária Filková, Bohdana Machajová, Inge Antalová, Hanka Volková, Katka Šimončičová, Anka Erdéleyová, Zuzka Cigánová, Katka Haroniková, Terka Grelová, Monika Zajacová, Miška, Lucia. Boli aj ochrankárky Milana Kňažka, ktoré sa vyrovnali urasteným bodygardkám Václava Havla.
Boli imaginátorky ako Zuzana Tatárová a političky VPN prvej hodiny, Helena Woleková, Soňa Szomolányiová. Boli výskumníčky, Zora Bútorová, Oľga Gyarfášová, Táňa Rosová, Romana Hambálková. Bez Marienky Mistríkovej by nevznikol Archív VPN. Boli to skvelé dievčatá a ženy, všetky sa nedajú vymenovať, nech mi odpustia.
Až potom prišli babky demokratky. Zbožňujúce svojho vodcu a nenávistné ako političky HZDS, Irena Belohorská, Dana Podracká, Katarína Tóthová, ktoré boli ich vzormi. Ján Štrasser o babkách demokratkách v čase kabaretov pre Večery Milana Markoviča napísal: „Poď so mnou na námestie, vnúča!/ Ukážem ti, že som babka rúča./ Poď vnúčik, dokiaľ sa mi nedrieme./ Mám pocit, že si dneska udrieme.“. A potom si udreli, do Štefana Hríba a Milana Žitného.
Medzitým sme mali rozličné političky, ministerky, predsedníčku vlády. Máme šéfky v štátnej správe, vo firmách, vzdelávacích a vedeckých inštitúciách, modelky a biatlonistky, advokátky, spisovateľky, feministky. A Romanu Schlesinger. Vniesli do nášho verejného života emócie a biofilnosť, ale aj nespoľahlivosť a zaťatosť. Sú odolnejšie ako muži. Svet sa prosto za ten čas zmenil. Myslím si, že dnes netreba ženy hájiť. Sú rovnocenné, niekedy aj rovnaké. Netreba ich merať vo funkciách kvótami, ale kompetenciou. Nemajú byť diskriminované. Ani pozitívne. Aj to je diskriminácia.
November 1989 sa začal v Umeleckej besede. Pokračoval na SZOPK medzi starostlivými ochranárkami. Dievčatá na VŠMU maľovali dni a noci výkresy, heslá a plagáty. Dole na prízemí nás ukladali premrznutých na provizórne matrace a podávali nám čaje, vitamíny, teplomery a deky. Na poschodí klopkali na písacích strojoch vyhlásenia a výzvy. Niektoré z nich potom prešli cez ulicu do Mozartovho domu na VPN. Boli v novembrovej zmene od prvej chvíle. Mária Filková, Bohdana Machajová, Inge Antalová, Hanka Volková, Katka Šimončičová, Anka Erdéleyová, Zuzka Cigánová, Katka Haroniková, Terka Grelová, Monika Zajacová, Miška, Lucia. Boli aj ochrankárky Milana Kňažka, ktoré sa vyrovnali urasteným bodygardkám Václava Havla.
Boli imaginátorky ako Zuzana Tatárová a političky VPN prvej hodiny, Helena Woleková, Soňa Szomolányiová. Boli výskumníčky, Zora Bútorová, Oľga Gyarfášová, Táňa Rosová, Romana Hambálková. Bez Marienky Mistríkovej by nevznikol Archív VPN. Boli to skvelé dievčatá a ženy, všetky sa nedajú vymenovať, nech mi odpustia.
Až potom prišli babky demokratky. Zbožňujúce svojho vodcu a nenávistné ako političky HZDS, Irena Belohorská, Dana Podracká, Katarína Tóthová, ktoré boli ich vzormi. Ján Štrasser o babkách demokratkách v čase kabaretov pre Večery Milana Markoviča napísal: „Poď so mnou na námestie, vnúča!/ Ukážem ti, že som babka rúča./ Poď vnúčik, dokiaľ sa mi nedrieme./ Mám pocit, že si dneska udrieme.“. A potom si udreli, do Štefana Hríba a Milana Žitného.
Medzitým sme mali rozličné političky, ministerky, predsedníčku vlády. Máme šéfky v štátnej správe, vo firmách, vzdelávacích a vedeckých inštitúciách, modelky a biatlonistky, advokátky, spisovateľky, feministky. A Romanu Schlesinger. Vniesli do nášho verejného života emócie a biofilnosť, ale aj nespoľahlivosť a zaťatosť. Sú odolnejšie ako muži. Svet sa prosto za ten čas zmenil. Myslím si, že dnes netreba ženy hájiť. Sú rovnocenné, niekedy aj rovnaké. Netreba ich merať vo funkciách kvótami, ale kompetenciou. Nemajú byť diskriminované. Ani pozitívne. Aj to je diskriminácia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.