Napriek tomu som sa v kine na animákoch cítieval osamelo takmer celé deväťdesiate roky. V sále húf detí a medzi nimi v treťom rade, najviac sa smeje dospelý odroň. Podozrivo sa na mňa dívali aj uvádzačky, aj rodičia sprevádzajúci tých najmenších, aj tie detváky. Dospelý muž v kine na animovanej rozprávke, čudný už z princípu. Videl som tak všetko, čo tu bolo, od Malej morskej panny cez Aladina až k Mullan, lámať sa to začalo kdesi pri Toy Story. Už som nebol sám, bez detského sprievodu, ale boli sme dvaja, traja, piati, pri Shrekovi sa to zlomilo definitívne a pomer detských a dospelých divákov sa vyrovnal.
To skutočne pozoruhodné však je, ako sa menili tie filmy. Stále animáky, viac-menej rozprávky, niektoré animované klasicky, iné digitálne, s čoraz sofistikovanejšími príbehmi a čo je najdôležitejšie, v každom z nich čoraz viac gagov, pri ktorých sa smiali iba dospelí.
Vynikajúcim príkladom je aktuálne premietaná disneyovka Ralph Rozbi-to. Jej hlavným hrdinom je záporák z automatovej videohry, ktorý musí čeliť existenciálnej kríze identity. Už viac nechce byť záporákom, a tak zo svojej domovskej hry ujde a hľadá pomoc v ostatnom videohranom svete. Ako dospelý hráč videohier som sa bavil ako už dávno nie, jeden z najlepších filmov sezóny, pocta staručkým arkádovým videohrám, duša piští od rozkoše. Akurát ma vyrušovalo decko, sediace vedľa mňa, ustavične dobiedzajúce do otca, ktorý sa, podobne ako ja, náramne z Ralpha tešil.
„Tato, poďme už domov, mňa to nebaví!“
Aj mi ho prišlo ľúto. Čo už, animáky nie sú pre deti.
To skutočne pozoruhodné však je, ako sa menili tie filmy. Stále animáky, viac-menej rozprávky, niektoré animované klasicky, iné digitálne, s čoraz sofistikovanejšími príbehmi a čo je najdôležitejšie, v každom z nich čoraz viac gagov, pri ktorých sa smiali iba dospelí.
Vynikajúcim príkladom je aktuálne premietaná disneyovka Ralph Rozbi-to. Jej hlavným hrdinom je záporák z automatovej videohry, ktorý musí čeliť existenciálnej kríze identity. Už viac nechce byť záporákom, a tak zo svojej domovskej hry ujde a hľadá pomoc v ostatnom videohranom svete. Ako dospelý hráč videohier som sa bavil ako už dávno nie, jeden z najlepších filmov sezóny, pocta staručkým arkádovým videohrám, duša piští od rozkoše. Akurát ma vyrušovalo decko, sediace vedľa mňa, ustavične dobiedzajúce do otca, ktorý sa, podobne ako ja, náramne z Ralpha tešil.
„Tato, poďme už domov, mňa to nebaví!“
Aj mi ho prišlo ľúto. Čo už, animáky nie sú pre deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.