Kokos je tu s nami už pekných pár rôčkov, v Indii sa začal pestovať približne pred 3 000 rokmi. Pochádza vraj z Malajzie a už tam ľudia veľmi rýchlo zistili, že keď majú kokos, majú v podstate všetko, čo potrebujú na radostný prvotnopospolný život. Tento orech ich totiž nielenže vedel zasýtiť, ale vedeli si z neho vyrábať aj všelijaké praktické veci do domácnosti. Využili nielen listy kokosovej palmy ako vynikajúci stavebný materiál, ale aj jeho škrupinu, na nádoby a hrnce, a vlákna na rôzne rohože. Kokos si ľudia okamžite zamilovali, a preto sa s radosťou spomína v takých literárnych klasikách ako sú Tisíc a jedna noc či Sindibád.
Kokos, táto vlasatá lopta, vlastne nie je ani tak orech. Ide o obyčajnú, trošku prerastenú kôstku. Keď je ešte nezrelá, vnútri si vytvára kokosovú vodu – číru emulziu, ktorú domorodci pijú ako dúhy. Počas toho, ako dozrieva, túto tekutinu vnútri postupne stráca, aby napokon po dozretí zostal trošku dutý. Táto vlastnosť je pre kokos veľmi dôležitá, pretože súvisí s jeho neovládateľnými chúťkami po vzdialených končinách. Kokos totiž veľmi rád pláva. Je to jeden z prvých vážnych moreplavcov, a dokonca to vyzerá tak, že vlastne ďaleko, ďaleko pred Kolumbom objavil Ameriku ako prvý on. Spadol niekde doma v Malajzii z palmy, odkotúľal sa do mora, a tam sa knísal na vlnách, až kým tichučko a vo všetkej skromnosti neprirazil k brehom Nového sveta. Tam sa usadil a žije tam podnes. Takto nebadane sa rozšíril aj do Indie, Austrálie, dokonca ho toť nedávno našli čľapkať sa v mori neďaleko Nórska.
Okrem dobrodružnej povahy má kokos aj zaujímavé peripetie s vlastným menom. Pôvodný malajzijský názov tenga sa akosi nechcel vžiť. Je pravda, že keď toho guľatého strapatého čerta chytíte do rúk, okamžite ho chcete nejako svojsky volať. A to sa zrejme notoricky stávalo každému cestovateľovi, ktorý sa ku kokosu dostal. Marco Polo ho vo svojich spisoch nazýva nux indica – indický orech. Toto erudovane sa tváriace meno taktiež nevydržalo dlho. Do hry o názov však razantne vstúpil v roku 1555 Vasco da Gama, ktorý kokos ako prvý priváža do Európy zo svojej slávnej cesty do Indie. A už na lodi mu námorníci dali vtipné meno kokos. Coco totiž v španielčine znamená úškľab, grimasu. Námorníkom, skrátka, pripomínal hlavu, ktorá sa nich škodoradostne vyškiera. Keď sa na kokos poriadne pozrieme, naboku, kde visel z palmy, nájdeme zvláštne dierky, ktoré naozaj z kokosu pred našimi očami vytvoria vyškereného vlasáča. Tento námornícky názov prišiel všetkým obyvateľom vtedajšej Európy taký trefný, že ho odvtedy začali spontánne používať.
Kokos obsahuje v dužine až 67 percent tuku, je mimoriadne výživný a v kuchyni sa s ním dajú robiť neuveriteľné zázraky. V našej kultúre ho dávame prevažne do múčnikov, no v Thajsku by vám o jeho kulinárskom využití vedeli rozprávať hodiny. Napríklad o takom kokosovom mlieku. Veľa ľudí si ho mýli s kokosovou vodou, no vyrába sa mechanicky – rozdrvením, lisovaním kokosovej dužiny, ktorá sa ešte prepiera horúcou vodou. Potom sa šťava nechá odstáť, aby sa usadila kokosová smotana na hladine. Tá sa nakoniec odoberie. Takto vyrobené mlieko v juhovýchodnej Ázii slúži ako základ nepreberného množstva lahodných omáčok či polievok.
Autor je scenárista.
Prejdime na kokosový olej/
Mnohí ľudia sú dnes, čo sa týka olejov a ich vplyvu na zdravie, zmätení. Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa adorovali rastlinné oleje a margaríny, dnes sa vo veľkom slávi návrat k pravému maslu a k valivému ložisku slovenskej kuchyne – poctivej bravčovej masti. Z rastlinných olejov sa odporúča len olivový. Zabúda sa však na ten ďaleko najzdravší a najvýživnejší – kokosový. Vraj má aj antibakteriálne účinky. Vyrába sa z kokosového mlieka a v chlade vyzerá ako maslo. Topí sa však už pri 24 stupňoch a na panvici znesie aj veľmi vysoké teploty bez toho, aby sa pripaľoval. Všetkému, čo na ňom spravíte, dodá ľahkú exotickú príchuť a váš domov sa pri príprave jedál na kokosovom oleji krásne prevonia. Navyše sa ním popri varení môžete z dlhej chvíle aj ponatierať. Kokosový olej má totiž neprehliadnuteľné kozmetické účinky a považuje sa dokonca za jeden z najlepších olejov na opaľovanie. Aspoň tak to tvrdia v Malajzii. A tí o kokose naozaj niečo vedia.
Kokos, táto vlasatá lopta, vlastne nie je ani tak orech. Ide o obyčajnú, trošku prerastenú kôstku. Keď je ešte nezrelá, vnútri si vytvára kokosovú vodu – číru emulziu, ktorú domorodci pijú ako dúhy. Počas toho, ako dozrieva, túto tekutinu vnútri postupne stráca, aby napokon po dozretí zostal trošku dutý. Táto vlastnosť je pre kokos veľmi dôležitá, pretože súvisí s jeho neovládateľnými chúťkami po vzdialených končinách. Kokos totiž veľmi rád pláva. Je to jeden z prvých vážnych moreplavcov, a dokonca to vyzerá tak, že vlastne ďaleko, ďaleko pred Kolumbom objavil Ameriku ako prvý on. Spadol niekde doma v Malajzii z palmy, odkotúľal sa do mora, a tam sa knísal na vlnách, až kým tichučko a vo všetkej skromnosti neprirazil k brehom Nového sveta. Tam sa usadil a žije tam podnes. Takto nebadane sa rozšíril aj do Indie, Austrálie, dokonca ho toť nedávno našli čľapkať sa v mori neďaleko Nórska.
Okrem dobrodružnej povahy má kokos aj zaujímavé peripetie s vlastným menom. Pôvodný malajzijský názov tenga sa akosi nechcel vžiť. Je pravda, že keď toho guľatého strapatého čerta chytíte do rúk, okamžite ho chcete nejako svojsky volať. A to sa zrejme notoricky stávalo každému cestovateľovi, ktorý sa ku kokosu dostal. Marco Polo ho vo svojich spisoch nazýva nux indica – indický orech. Toto erudovane sa tváriace meno taktiež nevydržalo dlho. Do hry o názov však razantne vstúpil v roku 1555 Vasco da Gama, ktorý kokos ako prvý priváža do Európy zo svojej slávnej cesty do Indie. A už na lodi mu námorníci dali vtipné meno kokos. Coco totiž v španielčine znamená úškľab, grimasu. Námorníkom, skrátka, pripomínal hlavu, ktorá sa nich škodoradostne vyškiera. Keď sa na kokos poriadne pozrieme, naboku, kde visel z palmy, nájdeme zvláštne dierky, ktoré naozaj z kokosu pred našimi očami vytvoria vyškereného vlasáča. Tento námornícky názov prišiel všetkým obyvateľom vtedajšej Európy taký trefný, že ho odvtedy začali spontánne používať.
Kokos obsahuje v dužine až 67 percent tuku, je mimoriadne výživný a v kuchyni sa s ním dajú robiť neuveriteľné zázraky. V našej kultúre ho dávame prevažne do múčnikov, no v Thajsku by vám o jeho kulinárskom využití vedeli rozprávať hodiny. Napríklad o takom kokosovom mlieku. Veľa ľudí si ho mýli s kokosovou vodou, no vyrába sa mechanicky – rozdrvením, lisovaním kokosovej dužiny, ktorá sa ešte prepiera horúcou vodou. Potom sa šťava nechá odstáť, aby sa usadila kokosová smotana na hladine. Tá sa nakoniec odoberie. Takto vyrobené mlieko v juhovýchodnej Ázii slúži ako základ nepreberného množstva lahodných omáčok či polievok.
Autor je scenárista.
Prejdime na kokosový olej/
Mnohí ľudia sú dnes, čo sa týka olejov a ich vplyvu na zdravie, zmätení. Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa adorovali rastlinné oleje a margaríny, dnes sa vo veľkom slávi návrat k pravému maslu a k valivému ložisku slovenskej kuchyne – poctivej bravčovej masti. Z rastlinných olejov sa odporúča len olivový. Zabúda sa však na ten ďaleko najzdravší a najvýživnejší – kokosový. Vraj má aj antibakteriálne účinky. Vyrába sa z kokosového mlieka a v chlade vyzerá ako maslo. Topí sa však už pri 24 stupňoch a na panvici znesie aj veľmi vysoké teploty bez toho, aby sa pripaľoval. Všetkému, čo na ňom spravíte, dodá ľahkú exotickú príchuť a váš domov sa pri príprave jedál na kokosovom oleji krásne prevonia. Navyše sa ním popri varení môžete z dlhej chvíle aj ponatierať. Kokosový olej má totiž neprehliadnuteľné kozmetické účinky a považuje sa dokonca za jeden z najlepších olejov na opaľovanie. Aspoň tak to tvrdia v Malajzii. A tí o kokose naozaj niečo vedia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.