Viete, ako sa o niektorých albumoch hovorí, že sú nadčasové a že stále, aj po štyridsiatich rokoch, znejú rovnako moderne ako v čase vzniku. Album Kuře v hodinkách taký nie je. Nikdy moderný nebol a nebude. Je totiž mimo priestoru a času.
Kuře v hodinkách vyšlo v roku 1972. Limitovaný náklad, ako aj to, že časť muzikantov, ktorí sa podieľali na jeho nahrávaní, ušla neskôr za hranice, spôsobili, že sa stal veľkou raritou. Ja som sa nemu dostal až okolo roku 1985, nakoniec, možno v tú pravú chvíľu.
Sila tohto albumu pramení v spojení troch prvkov. Tým prvým je skvelá kapela, ktorá hrá presne ako hodinky s energiou stredne veľkej atómovej elektrárne. Veď hej, arnažmá pesničiek znie tu a tam archaicky, keď napríkald skreslenie Mišíkovho hlasu v Jenom láska ví, kam dosiahli pri nahrávaní tak, že spieval do mikrofónu, zastrčeného v hrnci. Ale hutnosť a sila kapely roztrhne závoj času a zasiahne vás rovno do srdca. Druhým tromfom je Vladimír Mišík, ktorý tu spieva, akoby mu išlo o život.
Na albume sú, až na jednu výnimku, zhudobnené texty Jozefa Kainara. Veľkého básnika, ktorý sa narodil v roku 1917 a okrem poézie miloval džez a blues. Bolo to účelové spojenie. Na jednej strane skupina výborných muzikantov, ktorá v čase normalizácie bojovala s kvalifikačnými prehrávkami, aby nemuseli ísť do fabriky, a na druhej strane básnik, ktorý bol síce nepohodlný, ale predsa len člen komunistickej strany. Album mohol byť vydaný jedine vďaka Kainarovým textom, napriek tomu práve tie predstavujú jeho tretí, nenahraditeľný tromf.
Ak nič iného, pustite si Rám příštích obrazů. „Nevadí mi stěny dešťů, Ať padám do hrobu, Nevadí že slepnu v mlhách, Já jenom jdu a jdu. O vodu se dělím s hady, Ve vlasech mívám sůl, Peklem jdu a eldorády, Moře jsem obeplul. Umřel jsem a narodil se, Z démantů křesal sen."
Juraj Kováčik je fotograf a spolupracovník .týždňa
Kuře v hodinkách vyšlo v roku 1972. Limitovaný náklad, ako aj to, že časť muzikantov, ktorí sa podieľali na jeho nahrávaní, ušla neskôr za hranice, spôsobili, že sa stal veľkou raritou. Ja som sa nemu dostal až okolo roku 1985, nakoniec, možno v tú pravú chvíľu.
Sila tohto albumu pramení v spojení troch prvkov. Tým prvým je skvelá kapela, ktorá hrá presne ako hodinky s energiou stredne veľkej atómovej elektrárne. Veď hej, arnažmá pesničiek znie tu a tam archaicky, keď napríkald skreslenie Mišíkovho hlasu v Jenom láska ví, kam dosiahli pri nahrávaní tak, že spieval do mikrofónu, zastrčeného v hrnci. Ale hutnosť a sila kapely roztrhne závoj času a zasiahne vás rovno do srdca. Druhým tromfom je Vladimír Mišík, ktorý tu spieva, akoby mu išlo o život.
Na albume sú, až na jednu výnimku, zhudobnené texty Jozefa Kainara. Veľkého básnika, ktorý sa narodil v roku 1917 a okrem poézie miloval džez a blues. Bolo to účelové spojenie. Na jednej strane skupina výborných muzikantov, ktorá v čase normalizácie bojovala s kvalifikačnými prehrávkami, aby nemuseli ísť do fabriky, a na druhej strane básnik, ktorý bol síce nepohodlný, ale predsa len člen komunistickej strany. Album mohol byť vydaný jedine vďaka Kainarovým textom, napriek tomu práve tie predstavujú jeho tretí, nenahraditeľný tromf.
Ak nič iného, pustite si Rám příštích obrazů. „Nevadí mi stěny dešťů, Ať padám do hrobu, Nevadí že slepnu v mlhách, Já jenom jdu a jdu. O vodu se dělím s hady, Ve vlasech mívám sůl, Peklem jdu a eldorády, Moře jsem obeplul. Umřel jsem a narodil se, Z démantů křesal sen."
Juraj Kováčik je fotograf a spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.