Zajtra ráno

Koniec sveta je v čomsi zvláštny koncept: môžeme čakať na rúcanie budov a stúpanie morí v dramatickom podaní – na osobnej rovine však môže byť koniec sveta každý deň, každý okamih. Zajtra ráno ma môže cestou do práce prejsť električka alebo popoludní môžem dostať infarkt. Nikdy neviem, či sa na druhý deň ráno zobudím, či sa nestretnem so svojím vlastným koncom sveta. Vzhľadom na otáznu spoľahlivosť zdroja je dokonca tento vlastný koniec sveta každého z nás oveľa pravdepodobnejší ako ten ohlasovaný koniec podľa mayského kalendára. Každému z nás je táto možnosť zdanlivo jasná – napriek tomu však tisíce ľudí riešia mayský kalendár s oveľa väčším nasadením.
Možno k tomu prispieva čoraz väčšia fyzická bezpečnosť sveta, v ktorom žijeme. Hoci by sa z médií mohlo zdať, že sme neustále niečím ohrození, kdesi v podvedomí cítime, že sme v čoraz väčšom bezpečí. Ten osobný koniec sveta – teda blížiaca sa smrť – by nás šokoval prinajmenšom tak ako stúpajúce moria a padajúce domy všade naokolo.
Jedna vec však prípadnú vlastnú smrť od konca sveta ako celku odlišuje. Aj po mojej vlastnej smrti po sebe čosi zanechávam: rodinu a priateľov, svoju prácu, dielo, majetok, spomienku. Zanechávam niečo a zanechávam niekomu. Človek nežije na svete sám, je súčasťou väčšieho celku ostatných ľudí. Sme spoločenské tvory, ako nám pripomína David Brooks. Nežijeme iba materiálny život, nežijeme iba racionálny život. Žijeme sociálne životy, v spojení s tými druhými. Mnohé z toho, čo robíme, robíme pre tých druhých, často pre tých, čo prídu po nás. Náš vlastný osobný koniec sveta zvládneme (až by sa chcelo napísať „prežijeme") ľahšie ako predstavu úplného konca sveta ako celku; táto predstava je dokonca bez vízie života po živote a bez predstavy večnosti takmer nepredstaviteľná. Ten zlovestný chlad zajtrajšieho rána, keď môžeme stretnúť tú našu súdenú električku, je napokon predsa len ľahšie znesiteľný ako mrazivé proroctvo mayského kalendára.