Mám veľký stôl

.takmer 25 rokov ste žili a pôsobili v Martine. A zrazu ste v SND. Už ste Bratislavčanka?
Nie. Stále žijem a bývam v Martine, dokonca mám v tamojšom divadle stále aj nejaký úväzok. Ešte som Martinčanka. A vlastne ani neviem, či budem Bratislavčanka. Zatiaľ sa nesťahujem. A kým nebudem mať pocit, že tu naozaj trávim veľa času, tak sa ani sťahovať nechcem. Vidíte, že aj teraz mám so sebou cestovnú tašku.

.vy už roky neustále cestujete – medzi Žilinou, Martinom, Banskou Bystricou a Bratislavou. Nie je to únavné?
Zvykla som si.

.stále cestujete vlakom?
Áno. Niekedy tri-štyrikrát týždenne, niekedy raz. Podľa práce. Hrávam v Martine, v Žiline, jedno predstavenie mám v Banskej Bystrici, dve predstavenia mám v Divadle Aréna, a teraz prvé predstavenie v SND.

.už vám chýba len nejaké predstavenie na východe Slovenska, aby ste dokonale pokryli Slovensko?
Zatiaľ ma tam nevolali. Mám sa sama ponúknuť? (Úsmev.)

.vy, človek roky spájaný s martinským divadlom, ste prijali ponuku na  angažmán v SND.
Áno. A bolí ma z toho hlava už asi pol roka.

.prečo?
Ja som o Bratislave rozmýšľala už veľmi dlho. A keď sa to zrazu stalo realitou, ani som nevedela, či ma to až tak teší. Človek si zvykne na nejaké miesto, kde roky žije so svojou rodinou. A prostredie je v Martine veľmi zdravé. A obávam sa, že sa niečo strašné stane, keď to teraz naruším. Ale keďže prišla ponuka, beriem to tak, že je to moja cesta. Ale sama od seba by som sa sem asi nerozhodla prísť.  

.ako zdravé prostredie je v Martine? Čistý vzduch či príjemní ľudia?
Aj, aj. Kolektív a klíma v martinskom divadle sú stále veľmi dobré. Opúšťam niečo, čo mám veľmi rada. Presnejšie – asi opustím. Uvidíme.

.takže v martinskom divadle už budete a.h. – ako hosť.
No. (Dlhý vzdych.)

.ťažko ste si vzdychli. Už to nie je tak, že dostať ponuku od SND je radosť, pocta, uznanie?
SND už dávno nie je Mekkou, to všetci vieme. Ale ja sa budem snažiť, aby som tu bola užitočná. Nechcem tu len vegetovať a čakať, či sa mi niečo ujde. Ak tu budem málo hrať, tak radšej budem zase chodiť medzi Žilinou, Martinom a Banskou Bystricou. Mne to neprekáža.

.sú to rôzne divadlá, rôzne partie ľudí, rôzne poetiky.
To je práveže veľmi zdravé, keď robíte v rôznych zoskupeniach. Každý kolektív je zaujímavý niečím iným.

.asi nie je bežné pre herečku, že si ju na prvú scénu pozvú po päťdesiatke.
Práve preto som rozmýšľala, či to má ešte zmysel. Keby to fungovalo ako dakedy a odchod do dôchodku by u ženy závisel od počtu detí, tak ja by som už tento rok bola v dôchodku. Už by som mohla oddychovať. Ale keďže teraz je jedno, koľko máte detí, pôjdem do dôchodku až ako 62-ročná. Tak dovtedy hádam ešte niečo pohrám. (Úsmev.)

.túžili ste, že raz si to v SND skúsite?
Možno som po tom podvedome túžila, ale sama by som si prihlášku nedala. Vlastne, dala som si do SND prihlášku hneď po škole.  

.pochádzate z Myjavy, kde boli silné tradície ochotníckeho divadla, prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová pôsobila neďaleko v Sobotišti. Boli ste aj vy ochotníčka?
Nie. Prvýkrát som verejne vystupovala až na stužkovej. Možno to znie smiešne, ale mali sme naozaj dobrý program.

.tak prečo divadlo?
Keby nemal odvahu ísť na herectvo môj starší brat Marián, ja by som tú odvahu asi sama nenašla. A bola tam aj malá pravdepodobnosť, že keď už vzali Maroša, vezmú aj mňa.

.ale keď sa osvedčil brat, vzali aj sestru.
No, keďže sme opačného pohlavia, hádam sú medzi nami aj isté rozdiely. (Úsmev.)

.z akej ste rodiny? Kde sa vzal ten talent?
Mama bola učiteľka. A aj ja som dnes vlastne učiteľka, učím v Banskej Bystrici.

.keď vás po škole nevzali do SND, kam ste zamierili?
Podpísala som zmluvu s Radošinským naivným divadlom. A bola som hneď predvolaná k pánu dekanovi, ktorému sa nepozdávalo, že idem do takého divadla.

.akého?
Že vraj to nie je divadlo pre mňa, nie sú to profesionáli, že či som sa zbláznila. Ale ja som s Radošíncami hrala už počas školy, a tak bolo pre mňa prirodzené k nim ísť. Radošinské naivné divadlo bolo vtedy veľmi populárne. Strávila som tam krásne roky.

.ako ste sa ocitli vo Zvolene?
Vydala som sa a manžel tam dostal miesto režiséra. Odišli sme tam ako skupina aj s Petrom Čaneckým a Petrom Kováčom. Dúfali sme, že vytvoríme komunitu, ktorá prerazí ten socialistický múr, ale to sa nám nepodarilo. Nevydržali sme. Narodili sa mi tam dve dcéry a po troch rokoch sme odišli do Martina.

.ako si vysvetľujete, že vo Zvolene sa divadlu nikdy príliš nedarilo a v Martine to zas ide?
V niektorých mestách sa divadlu darí viac, v niektorých menej. V Prešove sa darí viac ako v Košiciach, v Martine viac ako vo Zvolene. To sú veci, ktoré sa nedajú vysvetliť.

.martin má oficiálny štatút centra národnej kultúry Slovákov. Cítiť to tam?
Ale áno. Aj keď ja Maticu slovenskú vnímam už len ako knižnicu, kde si viem zohnať každú knihu. V starších ľuďoch ešte je pocit, že žijú v národnom centre, ale mladí ľudia sú už na to aj alergickí. Netreba im to hovoriť, oni to musia prirodzene cítiť. Martin je malé mestečko, prejdete hlavnou ulicou smerom ku kostolu, a to je celé centrum. Raz sa ma nejakí Poliaci pýtali, kde je centrum, a to sme stále rovno pri kostole.

.aj tak je to malý zázrak, že sedemdesiat rokov sa darí v Martine dobrému divadlu. Za komunistov sa chodilo do Martina aj na hry, ktoré by inde neprešli. Prečo to tak bolo?
Možno aj preto, že sme tak za horami, za dolami, že je to také zašité miestečko, sa  podarilo prepašovať také hry, ako Andrejevov Život človeka alebo Prelet nad kukučím hniezdom. V časoch, keď bolo nonsens hrať čosi také. Vďaka riaditeľovi pánu Petrovickému a dramaturgovi pánu Porubjakovi sa to u nás dalo, oni dokázali tieto veci presadiť. A keď sme potom prišli hrať do Bratislavy, hľadisko bolo vždy plné a mali sme veľký úspech.

.mávate plné hľadisko aj v Martine? Kto tam vlastne chodí do divadla?
To sa ma často pýtajú. Ale mávame plné, aj keď sa nerobí veľká propagácia. Ale ľudia si to asi medzi sebou povedia, že sa hrá dobré predstavenia a prídu. Štúdio je plné vždy a národný dom má niekedy prázdny balkón.

.ste človek, ktorému sedí malé mesto?
Mne sa tam dobre žije, ale ja vlastne stále niekam odbieham. V Martine je život veľmi spomalený. Cítim to hneď, keď vystúpim z vlaku na našej malej stanici. A keď idem podvečer do divadla, mesto je takmer prázdne. Potom som aj prekvapená, že hľadisko je plné. Nejako sa tí ľudia v meste pozbierajú.

.určite vás tam mnoho ľudí pozná. Zdravia sa?
Áno. Alebo sa usmejú. Ale ja chodím väčšinou zamyslená, a tak si môžu myslieť, že som úplne mimo. Nechodím so vztýčenou hlavou, premýšľam. Len dcéry mi hovoria, že či si nevšímam, ako sa na mňa všetci dívajú. Nevnímam to.

.vy máte dosť komplikované život – neustále cestovanie, hráte v niekoľkých divadlách, učíte, k tomu šesť detí. Ako sa to dá zvládať?
Viete, čo je zvláštne? Keď už spadnete do toho kolotoča, tak vám pripadá, že tak by to malo byť.

.že život by mal byť taký komplikovaný?
Nehovorím, že komplikovaný, ale človek by mal cítiť, že žije ten život a že nech je aj ťažký aj tvrdý, ale má pocit, že sa niečo deje. Ja ani neviem oddychovať, chvíľku to vydržím, cez prázdniny to aj potrebujem, ale potom už túžim, aby sa skončili.

.herečka so šiestimi deťmi...
No možno je to trošku nezvyklé.

.taká Mia Farrow má detí viac, ale tá má niektoré z nich adoptované. Dosť detí má aj Veronika Žilková, ale aj tam je nejaká adopcia.
No vidíte, a aj o tom som ešte rozmýšľala.

.sedem by bolo pekné číslo.
Áno, mať sedem detí ako dní v týždni, to je pekné.

.vy ste chceli toľko detí?
No určite, keď ich mám. (Úsmev.)

.či ste to tak vopred plánovali?
Samozrejme, žena si najprv hovorí, že sa nevydá a nechce žiadne deti, aj u mňa to bola dosť dlhá verzia. Deti vám napadnú, až keď stretnete muža, s ktorým tie deti chcete mať. Kopu žien dnes nechce deti, pretože ich nemajú mať s kým. Nenašli toho pravého.

.stále nevieme, či ste si veľkú rodinu naplánovali.
My sme okolo toho len žartovali, že chceme mať detí ako maku.

.väčšina žien sa potom pri prvom, druhom či treťom dieťati zastaví.
Áno, majú na to rôzne dôvody. Možno je to pre ne ťažké, tie dve-tri deti sú praktickejšie, je to taký štandard. Ľudia sa boja vybočiť.

.vy ste sa nebáli?
Ale veď tých šesť detí nemáte naraz. Teraz už sú deti veľké a doma mám už len dve deti, o ktoré sa starám. Bolo to veselé.

.nebáli ste sa, že sa vaša kariéra rýchlo skončí pri toľkých materských povinnostiach?
Tohto som sa nikdy nebála. Nikdy som ani veľa doma pri deťoch nebola, mne neprospievalo byť dlho doma a ani muž to odo mňa nechcel. Keď komunikujete len s poštárkou a chodíte celé dni iba s kočíkom po sídlisku, tak to je dosť depresívne. Mne to škodilo. Stretla som na ulici priateľku a koktala som, lebo som sa už nevedela ani vyjadrovať. Keď je žena dlho doma, môže to mať aj takéto následky.

.žiadny strach, že kariéra je v háji?
Ja som sa o kariéru nikdy príliš nestarala. Nechcem poučovať, ale keby niektoré ženy neboli tak strašne zamerané na kariéru, tak by našli šťastie inde. Ale pravda je, že ja som mala miesto v divadle isté, takže som sa nemusela stresovať. Teraz je to možno iné, je ťažké udržať si prácu.

.vy ste mali v slovenskej divadelnej obci zvláštnu pozíciu. Znalci vedeli, že ste výborná herečka, ale pre širšie publikum ste boli takmer neznáma. Taký cenný kúsok, ukrytý kdesi v špeciálnom butiku mimo hlavných ciest.
Netrápilo ma, či ma poznajú aj mimo Martina. Mne to možno robilo aj dobre, že ma nepoznali. Keby som chcela byť slávna, tak sa asi presuniem do Bratislavy. Je to veľmi jednoduché. Popularitu získa človek na Slovensku veľmi ľahko. A to je hrozné. Stačí sa objaviť v televízii, netreba podať ani veľký výkon a už ste populárni.

.teraz už máte aj kúsok tej ľahkej seriálovej popularity. Takže, nemáte k nej bytostný odpor?
Nie, ale nešla som sa ponúkať. Nech si ma nájdu. Ja som našla uspokojenie v divadle. Samozrejme, peňazí tam bolo menej.

.platy v regionálnych divadlách boli vždy nízke a v Martine ste ani nemali veľa príležitostí privyrobiť si v lukratívnejších sférach.
S tými peniazmi sa to vždy nejako vyriešilo. Človek si nemá zúfať, keď má menej peňazí. Iste, zažili sme doma všelijaké situácie. Aj také, že sme vôbec nemali peniaze. Aj sme žili veľmi skromne a vôbec to deťom neuškodilo.

.nevyčítali vám to deti?
Nie. Keďže som sa o ne vždy postarala, čo mi mali vyčítať?

.no napríklad žiadne drahé dovolenky.
Ale išli sme aj na dovolenku, napríklad stanovať. Aj pri mori sme boli. A prečo by sme mali ísť k moru každý rok? Roky sme bývali natlačení v sídliskovom byte, ale boli sme celkom šťastní. To nie je o štvorcových metroch.

.ako ste vychovávali svoje deti? Mali ste nejaké svoje metódy?
To sa človek učí stále. Neriadila som sa ani modelom svojej mamy, lebo tá už bola nešťastná, keď som čakala tretie dieťa. Každé moje dieťa je úplne iné, ony sa na seba ani nepodobajú. Na to som celkom pyšná, že nie sme tá početná rodina, kde sú si všetci podobní ako vajce vajcu. (Úsmev.)

.aký je vekový rozdiel medzi najstarším a najmladším dieťaťom?
Adam má 28 a Eva má 9 rokov.

.je tu ešte jedna nie nepodstatná vec – rozvod. Vy ste napokon ostali s deťmi sama.
Áno, ale nie som sama, lebo som s mojimi deťmi. Mne ostalo dosť veľké bohatstvo.

.čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí uvažujú o založení rodiny?
Nech sú deti na prvom mieste, nech sa narodia. Každý by mal deti prijať. Ale ja nechcem byť nejakým vzorom, preboha, nech má každý toľko detí, na koľko sa cíti. len treba tie deti prijať.

.vráťme sa k divadlu. Prečo vy ste vlastne z toho Martina odišli?
Veď vravím, že ja som stále neodišla. Aj v Žiline som iba hosťovala.

.ale vyzerá to ako taký pomalý odchod z martinského divadla.
Ale nie. Ja tam stále ešte veľa hrám. (Smiech.) Teraz od januára tam ideme robiť Hamleta. Ja som stále tam.

.čiže, nič sa nezmenilo?
Zatiaľ nič. Naskúšam Hamleta a potom idem sem do Bratislavy skúšať Bratov Karamazovcov s pánom Polákom, na čo sa nesmierne teším. Potom mám v máji a v júni voľno. A keď zavolá Žilina... (Smiech.) Nie, iba žartujem.

.ale hrať budete, len nebudete skúšať nové veci.
Áno. Ale hranie, to je  radosť. Len skúšanie je náročné – musíte cestovať na skúšky.

.ale predsa len: trošku sa to v tom Martine zatriaslo, nie?
Ja neviem riešiť veci radikálne, že by som to zabalila a odcestovala. Hoci by to asi tak malo byť. Človek by mal asi žiť tam, kde pracuje. Ale asi to v Martine ide trochu do komercie. S tým však dnes bojujú všetky divadlá. Boj o diváka sa robí rôznymi spôsobmi. Možno, že to pocítime aj tu v Národnom divadle. Dramaturgia musí byť rafinovaná, aby sa mohli hrať aj tie ťažšie kusy. Ľudia sa chcú najmä zabaviť a chcú komédie. Hoci, ak nie je dobrá komédia, tak to je utrpenie.

.aké postavy hráte rada?
Ťažké. Ako ten život. Keď máte o čom hrať. Keď tá hra má zmysel. Výborné je, keď sa na javisku môžete doslova „vypľuť", keď sa pri tom môžete doničiť. To mám hrozne rada.

.keď dohráte predstavenie, tak ste naplnená energiou alebo vyprázdnená?
Naplnená. Potom príde, samozrejme, únava a istá prázdnota. To sú také popremiérové stavy. Ale aj keď som unavená a prídem na predstavenie, tak ma to zobudí a naplní.

.vo filme Muzika ste so svojím bratom Mariánom Geišbergom a jeho synom Marekom vytvorili filmovú rodinu, čo bol pre mnohých jeden z vrcholov toho filmu. To musel byť celkom príjemný zážitok.
My sme vlastne trávili v tom dome čas nakrúcania a aspoň sme mali času trochu sa porozprávať, lebo my sa nevidíme často. Takže, keď sme sedeli v tej kuchyni, bolo to ako keby sme sedeli doma. A ani sme to príliš nenacvičovali. Naozaj nie. Boli sme oblečení tak šupácky a dobre sme sa cítili. No a s Marekom sme vlastne kolegovia v martinskom divadle a často spolu hrávame.

.aj jedna z vašich dcér študuje herectvo.
Áno. Julka je druháčka.

.takže tu vzniká taká veľká geišbergovsko-oľhovská divadelná rodina.
To sa ešte uvidí. Tri moje deti sú pri filme.

.viacerí ľudia v SND prežívajú určitú skepsu: väčšina hercov sa živí seriálmi a podobnými vecami a divadlo je pre nich na poslednom mieste, z čoho pramení istá frustrácia. Cítite tu niečo také?
Ja tu začínam. Mám šťastie, že vplávam do tohto divadla so svojim starším bratom. Tá spolupráca bola príjemná, lebo som vošla opatrne a s ostatnými kolegami som ani neprišla do žiadneho kontaktu. Hosťovala som tu pred dvoma rokmi. S pani Javorkovou, s Rišom Stankem – a to bola radosť. Takže ja to tu zatiaľ necítim. Počúvam reči, ale treba to hodnotiť podľa vlastnej skúsenosti. V Martine je divadlo na prvom mieste. Myslím, že v SND vznikajú konštalácie ľudí, ktorí vedia urobiť dobrú inscenáciu.

.ale istý pocit krízy tu bol. Ako keby televízia divadlo valcovala.
Ja si aj tak myslím, že ľudia, ktorí sem prichádzajú, sa idú pozrieť na divadlo. Trošku možno hrozí to, že sa prídu pozerať na seriálové hviezdy. Počas potlesku niekedy cítiť, ako mládež reaguje na známe tváre až skoro neprimerane.

.minulý víkend mala premiéru inscenácia Georga Taboriho Matkina guráž, kde hráte matku svojho staršieho brata, čo je zvláštna konštelácia.
Áno. Syn, už ako starší muž, si spomína na svoju matku, ktorú zobrali do koncentračného tábora v čase, keď on bol ešte mladý. Mnohí si to možno budú pliesť s Brechtovou Gurážou, ktorá sa tu nedávno inscenovala. Toto je  však niečo celkom iné.

.ale ten názov asociáciu s Brechtom navodzuje.
To áno, ale myslím, že tam nenájdete nejaké podoby s Brechtom. Je to text plný humoru, čo je výborné, pretože ja som na tú tému židovstva trošku háklivá. Pokiaľ tam nie je udržaná hranica pravdivosti a začne sa citové vydieranie, tak to dosť neznášam. Toto je asi najťažšie: uhádnuť správnu mieru, aby sa ľudí to predstavenie dotklo, aby si mohli uvedomiť, o čo vlastne išlo, ale nie tým vydieračským spôsobom. Kým sa nás niečo osobne nedotýka, tak sme schopní poprieť dokonca aj to, že sa to vôbec udialo. A pritom to nebolo tak dávno. Židia sú na jednej strane dosť sentimentálni, no na druhej strane majú výborný humor.

.na základe čoho sa rozhodujete, či prijmete rolu v novej inscenácii?
Veľa je jasné už zo scenára, no závisí aj od režiséra a ľudí, s ktorými to idem robiť.

.aké poetika vám je blízka?
Najzaujímavejšia je asi tragikomédia. Aj Matkina guráž je taká úsmevná. Je to taká anekdota jedného dňa, ako sa mama vyberie na partiu žolíka, medzitým ju zoberú do koncentračného tábora, podarí sa jej zachrániť, nemecký dôstojník ju pustí domov a ona sa na tú partičku vráti a večer ešte hrá karty. Je to naozaj vtipné.

.aké to je, skúšať inscenáciu, v ktorej hrajú vlastne iba dvaja herci?
Je to veľmi príjemné, lebo sa môžeme ľahko dohodnúť, skúšky sú voľnejšie, debaty s pánom režisérom sú neformálne. Je to príjemné.

.pri samotnom predstavení to však musí byť náročnejšie.
Je to náročné, je to viac zodpovedné. Okrem toho sme súrodenci, takže cítime zodpovednosť jeden za druhého.

.teraz tu hráte v komornom predstavení, ale potom zrejme budete hrať aj v tej veľkej sále Činohry SND.
Tá ide proti hercovi. Už som tam párkrát hrala. Tam musíte mať dobrý hlas. Lebo keď herca nepočuť, tak to je dosť problém. A nie každá hra sa tam hodí. Je to trochu problém.

.čo je na herectve najťažšie?
Ja sa najviac obávam, že stratím emociálnu pamäť. Tú totiž musíte mať. Stále musíte hrať ako prvýkrát. Musí to byť pravdivé. Keď toto stratím, tak si neporadím. Nedokážem hrať technicky.

.nato, aby ste to dali do každého predstavenia, musíte to niekde načerpať.
Musíte čerpať duchovnú silu.

.ako?
Ja neviem. Musíte žiť svoj život tak, aby ste mali čo vydávať. Keď je človek duchovne vyprázdnený, tak na javisku z neho asi nič nevyjde. Párkrát som takú krízu pocítila, keď som bola ľahostajná, alebo nesústredená v živote, nešlo mi to ani na javisku. Treba sa starať o svoj duchovný rast.

.ako sa dá starať o duchovný rast?
No, aj keď idete v tom vlaku a pozorujete ľudí alebo sa s niekým rozprávate. Herci by tiež mali veľa čítať, čo sa často nedeje. Alebo chodiť na hodnotné filmy. Alebo mať dar viery. A potom aj rodinný život, keď sa o niekoho staráte. Herec by nemal žiť len sám pre seba.

.prečo by človek mal chodiť do divadla?
Rozprávame sa práve o tom raste. Nech sa človek naučí počúvať a nielen pozerať sa. Má zažiť kontakt so živým hercom, katarziu, ktorú má divadlo poskytovať, takže je to výborné, že nejaké dve percentá ľudí stále chodia do divadla. (Smiech.)

.mnohí z nich sa chodia do divadla zabaviť.
Ale na to, aby sa skutočne zabavili, musí byť tá zábava naozaj dobrá. To sa pri tých komédiách vždy nedeje.

.ako vnímate spoločnosť, v ktorej teraz žijeme?
Ja som už z politiky apatická. Ale zase máme to, čo sme si zvolili. Kto je za to vinný? Ja som už ani nevedela, akú stranu mám vybrať. Som verná SDKÚ a chcela som ich predsa len podporiť, aby sa dostali do parlamentu.

.pociťujete depresiu z toho, že prešlo 20 rokov a nie je to to, čo sme chceli?
Mňa sa tá politika nikdy nejako zvlášť nedotýkala. Vždy som vychovávala deti, vždy som mala ten istý plat. Teraz je všetko trochu drahšie, ale aj ja mám trochu viac peňazí. Ale ja sa už na tie správy nemôžem ani dívať. Je to totálna hanba.

.aké sú Vianoce ženy, ktorá je sama a má šesť detí?
No tak sedíme pri stole, mojich päť dcér, moja matka, ja a syn. Je to čas, keď sme naozaj všetci doma, ja naozaj päť dní nemusím ísť nikam a vieme mať tie Vianoce veľmi pekné. Vianoce sú ťažké pre ľudí, ktorí sú naozaj sami, alebo ktorí majú problém v rodine. Ale my sme veľmi radi spolu. Máme veľký stôl.

Jana Oľhová/
Narodila sa na Myjave, vyštudovala herectvo na VŠMU, pôsobila v divadlách v Banskej Bystrici, Martine a Žiline. Od začiatku aktuálnej divadelnej sezóny je členkou Činohry SND. Je matkou šiestich detí. Jej presvedčivé divadelné herectvo bolo ocenené viacerými cenami, za rolu svokry z filmu Muzika dostala Slnko v sieti za najlepší ženský herecký výkon. Jej najnovšou inscenáciou je tragikomická, komorná Matkina guráž Georga Taboriho v réžii Martina Čičváka v SND, kde účinkuje spolu so svojím bratom Mariánom Geišbergom.