Pred 32 rokmi sa v Kambodži zastavil čas. Červení Kméri na čele s Pol Potom prevzali vládu a vyhlásili rok nula. Peniaze, vzdelanie a náboženstvo, všetko bolo „zrušené“, mestá vyprázdnené a ľudia vyhnaní na ryžové polia na vidiek. V priebehu necelých štyroch rokov Červení Kméri zavraždili takmer dva milióny ľudí.
.aká je Kambodža dnes? Spektrum možných pohľadov ohraničujú dva extrémy. Na jednej strane sú to zahraničné investície, krásne boutique hotely, zrušené slumy v centre hlavného mesta, záplava moderných áut a veselí turisti. Na druhej AIDS, nevybuchnuté míny, prostitúcia, stovky neziskových organizácií, nepotrestaní vrahovia, státisíce hladujúcich. Ekonómovia a odborníci ustavičnee opakujú, že Kambodža stále má šancu zbaviť sa nálepky zaostalá perla juhovýchodnej Ázie. Bez medzinárodného spoločenstva a zahraničnej pomoci však ešte dlho bude skôr zaostalá ako perla.
.v obkľúčení mín
S pomocou medzinárodného spoločenstva sa Kambodža v roku 1993 začala vzmáhať, spomienky ľudí na minulosť však ešte dlho budú desivé. Takmer denne niekoho zabije alebo zraní jedna zo šiestich miliónov nášľapových mín, ktoré nesystematicky nakládli v priebehu posledných dvadsiatich rokov ozbrojeného konfliktu. Pol Potov režim zasiahol každú rodinu: tí, ktorí neprišli o nohu či ruku, väčšinou stratili niekoho z najbližších.
„Hovoriť o rokoch genocídy dnes nikto nechce. Je to smutné obdobie našej histórie. Na dni, keď Červení Kméri vtrhli do Phnom Penhu, nezabudnem nikdy v živote. Kričali, že nastolia mier a poriadok. A povedali, že máme opustiť mesto na tri dni pre deratizáciu. Kto neposlúchol, bol popravený. Hnali nás desiatky kilometrov na vidiek ako dobytok. Mojich rodičov rozdelili hneď na začiatku. Otca som už nevidela,“ hovorí Yanny, ktorá pracuje pre slovenskú neziskovú organizáciu Magna Deti v Núdzi.
Takmer tri roky musela Yanny pracovať na ryžových poliach za misku ryže na deň. Videla vraždenie, utrpenie, beznádej. Dnes má štyridsaťpäť rokov, tri deti a je vdova. Manžel, bývalý policajný dôstojník, zomrel na AIDS. „Následky vojny sú dodnes hmatateľné – chudoba, míny, korupcia, nepostrestaní predstavitelia režimu, tuberkulóza i AIDS. Boli sme hrozní, zabíjali sme vlastných ľudí,“ dodáva Yanny a po tvári jej tečú slzy.
Napriek hrôzam vojny je dnes Phnom Penh živé ázijské mesto plné motoriek, hluku a žobrákov. Noví zbohatlíci sa po meste vozia v drahých autách, otrhané deti zbierajú odpadky, ženy predávajú údené ryby a muži bez nôh sedia na križovatkách. „Do Phnom Penhu som prišiel pred piatimi rokmi. Pochádzam z provincie Kampong Cham, som bývalý učiteľ. O nohu som prišiel na poli, šliapol som na mínu sovietskej výroby,“ rozpráva nám Hong, ktorý žije na verejných záchodoch a živí sa zberom odpadkov a príležitostnými prácami.
Politická situácia v krajine je stabilnejšia, stále sa však nesie v znamení skrytého zápasu o moc a odstraňovania politických protivníkov. Od roku 1997 je premiérom krajiny Hun Sen, predseda Strany kambodžského ľudu, a to napriek tomu, že v posledných slobodných voľbách v roku 2003 nezískal väčšinu. Po roku bez zostavenej vlády sa nakoniec dohodol s druhým FUNCIPEC-om a vytvoril tak širokú koalíciu so svojím večným rivalom, princom Norodomom Ranariddhom, starším bratom kráľa Norodoma Sihamoniho.
.strach z nastolenia spravodlivosti
OSN vyzvala Kambodžu, aby začala dlhoočakávané procesy s predstaviteľmi Červených Kmérov za zločiny, ktoré spáchali. O potrestaní vinníkov sa dlhé roky len rozprávalo, trestný tribunál dlho nikto z politikov nemal dôvod podporiť. Premiér Hun Sen je bývalým príslušníkom Červených Kmérov, ktorý včas prezliekol kabát, princ Ranariddh sa kvôli výsledkom volieb v roku 1998 zapredal „súdruhovi číslo dva“ Pol Potovho režimu, Ieng Sarymu. Na zostavení medzinárodného tribunálu sa dohodla Kambodža s OSN v roku 2003 a jeho sudcovia zložili prísahu v júli minulého roku. Vzhľadom na vlečúce sa procedurálne spory však svoju prácu nezačali.
Tribunál je prvým pokusom o odsúdenie zločinov Červených Kmérov od pádu ich režimu pred 27 rokmi. Niekdajší vysoký predstaviteľ režimu, Kang Kek Leu, bývalý šéf väznice S-21, bol donedávna jediným vodcom Červených Kmérov, ktorý od roku 1999 čakal na proces vo vojenskom väzení. A to až dovtedy, kým v septembri tohto roka prekvapivo nezatkli bývalého významného lídra Červených Kmérov Nuona Cheu. Obvinili ho z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti a sudcovia rozhodli o jeho „dočasnej väzbe“ pred ďalším vyšetrovaním. Dnes 82-ročný Nuon Chea, ktorý bol najdôveryhodnejším zástupcom vodcu Červených Kmérov Pol Pota, je prvým zadržaným z malej skupiny popredných lídrov bývalého režimu, ktorí slobodne žili v Kambodži. „Muž číslo dva“ Červených Kmérov bol hlavným politickým ideológom tohto hnutia a mnohí historici mu pripisujú väčšiu vinu na vyvražďovaní vlastného obyvateľstva ako vodcovi hnutia Pol Potovi.
Ale obyčajní Kambodžania majú z trestania strojcov genocídy stále obavy. „Netrpíme anamnézou. Máme len strach, aby to neohrozilo mier. Stále sa necítime bezpečne, možno tu v hlavnom meste je to iné, ale kto nás ochráni uprostred noci niekde na vidieku?“ pýta sa Yanny.
.štvrť milióna chorých na AIDS
Popri politických a ekonomických problémoch ohrozuje obyvateľov aj AIDS. Zdravotnícki experti koncom roka 2003 odhadli, že v krajine žije vyše 250-tisíc ľudí v rôznych štádiách tohto ochorenia. Podiel infikovaných osôb vo vekovej skupine 15 až 49 rokov predstavoval štyri percentá. Dnes je to už „len“ 1,9 percenta. Kambodži stále patrí jedno z prvých miest v juhovýchodnej Ázii, v boji s AIDS však zaznamenala výrazný úspech. „Je to zásluha prepracovaného systému, ktorý sa nám podarilo v rekordnom čase uviesť do praxe za výraznej pomoci neziskových organizácií. Založili sme veľké množstvo testovacích centier od začiatku tohto roka sme natestovali 70-tisíc ľudí. Prevádzka mnohých našich aktivít vrátane dôležitej antivírusovej liečby by však nikdy nebola možná bez pomoci našich partnerov z neziskového sektora,“ dodáva riaditeľ Národného centra pre boj s HIV/AIDS (NCHADS).
Deti v súčasnosti predstavujú asi 20-tisíc z celkového počtu 123-tisíc obyvateľov Kambodže postihnutých vírusom HIV alebo trpiacich ochorením AIDS. Každú hodinu sa niekto nakazí, každú hodinu sa tu v dôsledku HIV/AIDS z dieťaťa stáva sirota. Podľa štatistík z roku 2005 stúpol počet detí, ktoré vinou AIDS prišli o svojich rodičov, na 77-tisíc.
„Najväčším problémom v liečbe HIV pozitívnych detí okrem medicínskych ťažkostí zostáva komplikované dávkovanie, pretože žiadna z farmaceutických firiem doposiaľ nevyvinula kokteil liekov v jednom. Liečba sa podáva kombinovane v sirupoch i tabletách, čo najmä u pacientov v domácej liečbe vyvoláva ťažkosti. Mnohí opatrovatelia nakazených detí sú negramotní, preto musíme prevádzkovať dennú distribúciu liečby našimi terénnymi pracovníkmi, aby sme predišli vytváraniu rezistencie, ktorá ľahko vzniká pri nepravidelnom užívaní,“ vysvetľuje lekárka Júlia Horáková, koordinátorka medicínskych projektov slovenskej organizácie Magna Deti v Núdzi.
.príbeh prostitútky Keng
V Phnom Penhe je v prevádzke okolo 3-tisíc nevestincov a denne si za sex zaplatí okolo 30-tisíc mužov. Prostitúcia je podhubím epidémie HIV/AIDS. Vykričaný slum pol hodiny autom od Phnom Penha má mnoho názvov. Hovorí sa mu aj Svay Pak 11, pretože leží 11 kilometrov od hlavného mesta. Známy je aj ako Malý Vietnam. V skutočnosti ide o dedinu s desiatkami nevestincov, v ktorých pracujú mladé ženy, dievčatá. A deti.
V roku 2005 bolo v Svay Paku vyše 50 nevestincov, ktoré ponúkali deti a dievčatá za dvadsať až päťdesiat dolárov. Oficiálne je však akákoľvek prostitúcia v Kambodži zakázaná. Keng mala minulú noc dvoch klientov. Rovnako ako dva dni predtým Keng odovzdáva svoje telo každú noc už takmer rok. Od svojich zákazníkov dostáva dvadsať dolárov, z peňazí si však nemôže nechať vôbec nič. Odovzdáva ich bez zvyšku majiteľovi nevestinca, v ktorom je uväznená. Svoje dni trávi spolu s ďalšími troma dievčatami, ktoré s ňou bývajú v tmavej kutici.
Trúbenie kamiónov sa mieša s pomalým kvílením z rádia. Sedíme všetci spolu na záhrade za domom, kde dievčatá bývajú. Od majiteľa bordelu sme dostali povolenie na rozhovor aj preto, že dievčatá dostanú zadarmo lekársku prehliadku, lieky a kondómy. Keng je nervózna. Má silný mejkap, ktorý zle zakrýva jej detské črty. Tvrdí, že má osemnásť, jej telo vyzerá na štrnásť. Berieme však do úvahy fakt, že podvýživa robí mnohých Kambodžanov ešte mladšími.
Keng sa pozerá do zeme a ticho prezrádza: „Nechcem navždy robiť toto. Chcem sa naučiť pracovať, chcem šťastnú budúcnosť. Som sirota a moja teta ma predala pred viac ako pol rokom neznámemu človeku v našej dedinke v Kompong Cham. Neviem presne, či vedela, že budem robiť prostitútku, alebo verila, že ma zamestnajú v reštaurácii. Detaily obchodu nepoznám. Je to aj tak jedno. Už nikdy viac som o nej nič nepočula,“ smutne dodáva dievča.
.medzi deťmi ulice
Zdravotná starostlivosť a vzdelávanie v Kambodži sú veľmi obmedzené. Krajina patrí medzi dvadsať najchudobnejších krajín sveta. Jej hrubý domáci produkt na osobu predstavuje iba 400 dolárov ročne. Deti sú nútené samy zarábať peniaze, aby rodina prežila. Populácia bezdomovcov v hlavnom meste v posledných rokoch stále stúpa aj vďaka repatriácii kambodžských utečencov. Náročné životné podmienky na vidieku, najmä stále zamínované polia, spôsobujú masovú migráciu do hlavného mesta. Začiatkom roka 2007 však vláda pristúpila k najnešťastnejšiemu spôsobu riešenia problematiky tým, že vytvorila obrovský slum na okraji hlavného mesta a násilne tam presťahovala desiatky ľudí. Tí v danej časti nemajú prístup k pitnej vode, oblasť je počas monzúnov zaplavená a mnohí ľudia prišli o možnosť akéhokoľvek zárobku.
Kráčame popri rieke Tonle Sap, kde žije veľká komunita detí ulice. Je práve obdobie monzúnov. Začalo pršať a deti behajú po daždi. Vtedy sme zbadali Keng. Sedela na okraji cesty spolu s ďalšími dievčatami. Veľký úsmev na jej tvári prezrádza, že si nás pamätá. Vyzerá inak, ako keď sme sa stretli naposledy. Nemá silný mejkap ani vyzývavé šaty, vlastne je celá otrhaná a špinavá. Niekoľko týždňov po našom stretnutí ju predali do iného bordelu priamo v centre hlavného mesta. Tam pracovala ďalších sedem mesiacov. „Zobudila som sa na ostré svetlo. Všade behali neznámi ľudia a niečo kričali. Mňa aj štyri ďalšie dievčatá chytila neznáma žena a odviedla nás pred dom na ulicu. Po chvíli vyviedli muža, ktorému sme dávali všetky peniaze. Bola to polícia. Teraz je vraj ten muž vo väzení. Mňa nakoniec pustili na slobodu. Teraz žijem na ulici a zbieram odpadky. Je to ťažké, takto sa živí veľa detí,“ rozpráva o svojom osude. Prestalo pršať. Nebo sa vyjasnilo a Keng sa ponáhľa na posledné smetisko za mestom. Balí si tašku s plastovými fľašami a odchádza. Do ruky jej vtlačím nejaké peniaze. Usmeje sa a už je preč.
.márny boj s pedofíliou
Príbeh Keng nie je ojedinelý, realita je však väčšinou ešte tvrdšia. Dievčatá z masážnych salónov či barov sa dostávajú na slobodu, až keď „doslúžia“. Až keď sú HIV pozitívne, na prvý pohľad vyzerajú choro a pre zákazníkov už nie sú atraktívne. Zničené bezprizorné deti sa preto potulujú ulicami Phnom Penhu. Aby prežili, ďalej sa predávajú, zbierajú odpadky, žobrú...
Už dvadsať rokov vie o 11. kilometri každý, kto v Kambodži žil a pracoval vrátane zamestnancov OSN, ambasád a mimovládnych organizácií. Vie sa, že mnohé dievčatá i chlapcov predali do sexuálneho otroctva ich vlastní rodičia za 200 až 300 dolárov, ale i to, že niektoré deti sú mladšie než 10 rokov a nejedno z nich zomiera na AIDS. Kambodžská vláda dlhé roky neurobila nič, aby zabránila obchodu s ľudskými bytosťami. Je to pokrytecké, avšak situácia sa trochu zmenila až po januári 2005, keď sa v Phnom Penhi konala medzinárodná konferencia turistických agentúr z juhovýchodnej Ázie. A najmä po tom, ako medzinárodné spoločenstvo vyzvalo Hun Senovu vládu na akciu: pod hrozbou uvalenia sankcií. Premiér Hun Sen vtedy otvorene vyzval do boja proti pedofílii a prostitúcii. Takmer všetky nevestince na jedenástom kilometri v polovici roka 2006 dočasne zatvorili, iné sa však premenovali, napríklad na „masážne salóny“. Zakázali aj predaj alkoholu v nočných hodinách.
„Úprimne povedané, pre nás teatrálne zatvorenie Svay Paku nebolo najlepším riešením, aj keď sme, samozrejme, tiež roky kričali. Všetci odborníci zaoberajúci sa problematikou detskej prostitúcie a obchodu s ľudmi vedia, že teraz sú deti a ostatné prostitútky prevezené do iných miest, prevažne súkromných bytov, lacných hotelov. Nám to veľmi sťažuje podmienky, keďže deti z priestorov nevychádzajú a pedofili ich navštevujú tam, prípadne sú v týchto priestoroch priamo ubytovaní,“ hovorí Thierry Daunaudet, prezident organizácie Action pour les enfants (Akcia pre deti), ktorá pedofilov sleduje, spolupracuje s políciou, snaží sa ich zadržať a zabezpečiť súd.
Zadržanie podozrivého treba doložiť fotografiami či filmom, kde je priamo zachytený akt s dieťaťom. Inak to sudca nebude klasifikovať ako porušenie zákona. Získať dôkazy je ťažké, väčšina pedofilov sa s deťmi ukrýva v hoteloch alebo v prenajatých autách. V poslednom období sme však mali šťastie, zadržaní mali pri sebe pamäťové karty s usvedčujúcim materiálom. Policajti za posledné dva roky prešli rôznymi školeniami a dostali pomoc zo zahraničia. Ich správanie k pedofilom sa zmenilo. Majú vyšší príjem, a tak sa rapídne znížala miera korupcie a zvýšila sa efektivita ich práce, “ dodáva Daunaudet.
Keďže v Thajsku sa striktne bránia detskej prostitúcii a tresty pre kupliarov i zákazníkov sa zvýšili až na doživotie, väčšina sexbiznisu sa presunula do Kambodže. Tam niet presne špecifikovaného zákona o detskej prostitúcií. „Donedávna bolo naivné čakať pri vyšetrovaní jednotlivých prípadov pedofílie pomoc od polície. Ak sme chceli pedofila udržať vo väzbe, museli sme sudcovi ponúknuť vyšší úplatok ako mu dal pedofil, dnes takáto extrémna situácia nehrozí,“ konštatuje Daunaudet na záver regionálnu absurditu.
V júni 2007, aj napriek protestom viacerých neziskových organizácií, Svay Pak znovu otvorili.
Autorka pracuje v občianskom združení Magna Deti v núdzi
.aká je Kambodža dnes? Spektrum možných pohľadov ohraničujú dva extrémy. Na jednej strane sú to zahraničné investície, krásne boutique hotely, zrušené slumy v centre hlavného mesta, záplava moderných áut a veselí turisti. Na druhej AIDS, nevybuchnuté míny, prostitúcia, stovky neziskových organizácií, nepotrestaní vrahovia, státisíce hladujúcich. Ekonómovia a odborníci ustavičnee opakujú, že Kambodža stále má šancu zbaviť sa nálepky zaostalá perla juhovýchodnej Ázie. Bez medzinárodného spoločenstva a zahraničnej pomoci však ešte dlho bude skôr zaostalá ako perla.
.v obkľúčení mín
S pomocou medzinárodného spoločenstva sa Kambodža v roku 1993 začala vzmáhať, spomienky ľudí na minulosť však ešte dlho budú desivé. Takmer denne niekoho zabije alebo zraní jedna zo šiestich miliónov nášľapových mín, ktoré nesystematicky nakládli v priebehu posledných dvadsiatich rokov ozbrojeného konfliktu. Pol Potov režim zasiahol každú rodinu: tí, ktorí neprišli o nohu či ruku, väčšinou stratili niekoho z najbližších.
„Hovoriť o rokoch genocídy dnes nikto nechce. Je to smutné obdobie našej histórie. Na dni, keď Červení Kméri vtrhli do Phnom Penhu, nezabudnem nikdy v živote. Kričali, že nastolia mier a poriadok. A povedali, že máme opustiť mesto na tri dni pre deratizáciu. Kto neposlúchol, bol popravený. Hnali nás desiatky kilometrov na vidiek ako dobytok. Mojich rodičov rozdelili hneď na začiatku. Otca som už nevidela,“ hovorí Yanny, ktorá pracuje pre slovenskú neziskovú organizáciu Magna Deti v Núdzi.
Takmer tri roky musela Yanny pracovať na ryžových poliach za misku ryže na deň. Videla vraždenie, utrpenie, beznádej. Dnes má štyridsaťpäť rokov, tri deti a je vdova. Manžel, bývalý policajný dôstojník, zomrel na AIDS. „Následky vojny sú dodnes hmatateľné – chudoba, míny, korupcia, nepostrestaní predstavitelia režimu, tuberkulóza i AIDS. Boli sme hrozní, zabíjali sme vlastných ľudí,“ dodáva Yanny a po tvári jej tečú slzy.
Napriek hrôzam vojny je dnes Phnom Penh živé ázijské mesto plné motoriek, hluku a žobrákov. Noví zbohatlíci sa po meste vozia v drahých autách, otrhané deti zbierajú odpadky, ženy predávajú údené ryby a muži bez nôh sedia na križovatkách. „Do Phnom Penhu som prišiel pred piatimi rokmi. Pochádzam z provincie Kampong Cham, som bývalý učiteľ. O nohu som prišiel na poli, šliapol som na mínu sovietskej výroby,“ rozpráva nám Hong, ktorý žije na verejných záchodoch a živí sa zberom odpadkov a príležitostnými prácami.
Politická situácia v krajine je stabilnejšia, stále sa však nesie v znamení skrytého zápasu o moc a odstraňovania politických protivníkov. Od roku 1997 je premiérom krajiny Hun Sen, predseda Strany kambodžského ľudu, a to napriek tomu, že v posledných slobodných voľbách v roku 2003 nezískal väčšinu. Po roku bez zostavenej vlády sa nakoniec dohodol s druhým FUNCIPEC-om a vytvoril tak širokú koalíciu so svojím večným rivalom, princom Norodomom Ranariddhom, starším bratom kráľa Norodoma Sihamoniho.
.strach z nastolenia spravodlivosti
OSN vyzvala Kambodžu, aby začala dlhoočakávané procesy s predstaviteľmi Červených Kmérov za zločiny, ktoré spáchali. O potrestaní vinníkov sa dlhé roky len rozprávalo, trestný tribunál dlho nikto z politikov nemal dôvod podporiť. Premiér Hun Sen je bývalým príslušníkom Červených Kmérov, ktorý včas prezliekol kabát, princ Ranariddh sa kvôli výsledkom volieb v roku 1998 zapredal „súdruhovi číslo dva“ Pol Potovho režimu, Ieng Sarymu. Na zostavení medzinárodného tribunálu sa dohodla Kambodža s OSN v roku 2003 a jeho sudcovia zložili prísahu v júli minulého roku. Vzhľadom na vlečúce sa procedurálne spory však svoju prácu nezačali.
Tribunál je prvým pokusom o odsúdenie zločinov Červených Kmérov od pádu ich režimu pred 27 rokmi. Niekdajší vysoký predstaviteľ režimu, Kang Kek Leu, bývalý šéf väznice S-21, bol donedávna jediným vodcom Červených Kmérov, ktorý od roku 1999 čakal na proces vo vojenskom väzení. A to až dovtedy, kým v septembri tohto roka prekvapivo nezatkli bývalého významného lídra Červených Kmérov Nuona Cheu. Obvinili ho z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti a sudcovia rozhodli o jeho „dočasnej väzbe“ pred ďalším vyšetrovaním. Dnes 82-ročný Nuon Chea, ktorý bol najdôveryhodnejším zástupcom vodcu Červených Kmérov Pol Pota, je prvým zadržaným z malej skupiny popredných lídrov bývalého režimu, ktorí slobodne žili v Kambodži. „Muž číslo dva“ Červených Kmérov bol hlavným politickým ideológom tohto hnutia a mnohí historici mu pripisujú väčšiu vinu na vyvražďovaní vlastného obyvateľstva ako vodcovi hnutia Pol Potovi.
Ale obyčajní Kambodžania majú z trestania strojcov genocídy stále obavy. „Netrpíme anamnézou. Máme len strach, aby to neohrozilo mier. Stále sa necítime bezpečne, možno tu v hlavnom meste je to iné, ale kto nás ochráni uprostred noci niekde na vidieku?“ pýta sa Yanny.
.štvrť milióna chorých na AIDS
Popri politických a ekonomických problémoch ohrozuje obyvateľov aj AIDS. Zdravotnícki experti koncom roka 2003 odhadli, že v krajine žije vyše 250-tisíc ľudí v rôznych štádiách tohto ochorenia. Podiel infikovaných osôb vo vekovej skupine 15 až 49 rokov predstavoval štyri percentá. Dnes je to už „len“ 1,9 percenta. Kambodži stále patrí jedno z prvých miest v juhovýchodnej Ázii, v boji s AIDS však zaznamenala výrazný úspech. „Je to zásluha prepracovaného systému, ktorý sa nám podarilo v rekordnom čase uviesť do praxe za výraznej pomoci neziskových organizácií. Založili sme veľké množstvo testovacích centier od začiatku tohto roka sme natestovali 70-tisíc ľudí. Prevádzka mnohých našich aktivít vrátane dôležitej antivírusovej liečby by však nikdy nebola možná bez pomoci našich partnerov z neziskového sektora,“ dodáva riaditeľ Národného centra pre boj s HIV/AIDS (NCHADS).
Deti v súčasnosti predstavujú asi 20-tisíc z celkového počtu 123-tisíc obyvateľov Kambodže postihnutých vírusom HIV alebo trpiacich ochorením AIDS. Každú hodinu sa niekto nakazí, každú hodinu sa tu v dôsledku HIV/AIDS z dieťaťa stáva sirota. Podľa štatistík z roku 2005 stúpol počet detí, ktoré vinou AIDS prišli o svojich rodičov, na 77-tisíc.
„Najväčším problémom v liečbe HIV pozitívnych detí okrem medicínskych ťažkostí zostáva komplikované dávkovanie, pretože žiadna z farmaceutických firiem doposiaľ nevyvinula kokteil liekov v jednom. Liečba sa podáva kombinovane v sirupoch i tabletách, čo najmä u pacientov v domácej liečbe vyvoláva ťažkosti. Mnohí opatrovatelia nakazených detí sú negramotní, preto musíme prevádzkovať dennú distribúciu liečby našimi terénnymi pracovníkmi, aby sme predišli vytváraniu rezistencie, ktorá ľahko vzniká pri nepravidelnom užívaní,“ vysvetľuje lekárka Júlia Horáková, koordinátorka medicínskych projektov slovenskej organizácie Magna Deti v Núdzi.
.príbeh prostitútky Keng
V Phnom Penhe je v prevádzke okolo 3-tisíc nevestincov a denne si za sex zaplatí okolo 30-tisíc mužov. Prostitúcia je podhubím epidémie HIV/AIDS. Vykričaný slum pol hodiny autom od Phnom Penha má mnoho názvov. Hovorí sa mu aj Svay Pak 11, pretože leží 11 kilometrov od hlavného mesta. Známy je aj ako Malý Vietnam. V skutočnosti ide o dedinu s desiatkami nevestincov, v ktorých pracujú mladé ženy, dievčatá. A deti.
V roku 2005 bolo v Svay Paku vyše 50 nevestincov, ktoré ponúkali deti a dievčatá za dvadsať až päťdesiat dolárov. Oficiálne je však akákoľvek prostitúcia v Kambodži zakázaná. Keng mala minulú noc dvoch klientov. Rovnako ako dva dni predtým Keng odovzdáva svoje telo každú noc už takmer rok. Od svojich zákazníkov dostáva dvadsať dolárov, z peňazí si však nemôže nechať vôbec nič. Odovzdáva ich bez zvyšku majiteľovi nevestinca, v ktorom je uväznená. Svoje dni trávi spolu s ďalšími troma dievčatami, ktoré s ňou bývajú v tmavej kutici.
Trúbenie kamiónov sa mieša s pomalým kvílením z rádia. Sedíme všetci spolu na záhrade za domom, kde dievčatá bývajú. Od majiteľa bordelu sme dostali povolenie na rozhovor aj preto, že dievčatá dostanú zadarmo lekársku prehliadku, lieky a kondómy. Keng je nervózna. Má silný mejkap, ktorý zle zakrýva jej detské črty. Tvrdí, že má osemnásť, jej telo vyzerá na štrnásť. Berieme však do úvahy fakt, že podvýživa robí mnohých Kambodžanov ešte mladšími.
Keng sa pozerá do zeme a ticho prezrádza: „Nechcem navždy robiť toto. Chcem sa naučiť pracovať, chcem šťastnú budúcnosť. Som sirota a moja teta ma predala pred viac ako pol rokom neznámemu človeku v našej dedinke v Kompong Cham. Neviem presne, či vedela, že budem robiť prostitútku, alebo verila, že ma zamestnajú v reštaurácii. Detaily obchodu nepoznám. Je to aj tak jedno. Už nikdy viac som o nej nič nepočula,“ smutne dodáva dievča.
.medzi deťmi ulice
Zdravotná starostlivosť a vzdelávanie v Kambodži sú veľmi obmedzené. Krajina patrí medzi dvadsať najchudobnejších krajín sveta. Jej hrubý domáci produkt na osobu predstavuje iba 400 dolárov ročne. Deti sú nútené samy zarábať peniaze, aby rodina prežila. Populácia bezdomovcov v hlavnom meste v posledných rokoch stále stúpa aj vďaka repatriácii kambodžských utečencov. Náročné životné podmienky na vidieku, najmä stále zamínované polia, spôsobujú masovú migráciu do hlavného mesta. Začiatkom roka 2007 však vláda pristúpila k najnešťastnejšiemu spôsobu riešenia problematiky tým, že vytvorila obrovský slum na okraji hlavného mesta a násilne tam presťahovala desiatky ľudí. Tí v danej časti nemajú prístup k pitnej vode, oblasť je počas monzúnov zaplavená a mnohí ľudia prišli o možnosť akéhokoľvek zárobku.
Kráčame popri rieke Tonle Sap, kde žije veľká komunita detí ulice. Je práve obdobie monzúnov. Začalo pršať a deti behajú po daždi. Vtedy sme zbadali Keng. Sedela na okraji cesty spolu s ďalšími dievčatami. Veľký úsmev na jej tvári prezrádza, že si nás pamätá. Vyzerá inak, ako keď sme sa stretli naposledy. Nemá silný mejkap ani vyzývavé šaty, vlastne je celá otrhaná a špinavá. Niekoľko týždňov po našom stretnutí ju predali do iného bordelu priamo v centre hlavného mesta. Tam pracovala ďalších sedem mesiacov. „Zobudila som sa na ostré svetlo. Všade behali neznámi ľudia a niečo kričali. Mňa aj štyri ďalšie dievčatá chytila neznáma žena a odviedla nás pred dom na ulicu. Po chvíli vyviedli muža, ktorému sme dávali všetky peniaze. Bola to polícia. Teraz je vraj ten muž vo väzení. Mňa nakoniec pustili na slobodu. Teraz žijem na ulici a zbieram odpadky. Je to ťažké, takto sa živí veľa detí,“ rozpráva o svojom osude. Prestalo pršať. Nebo sa vyjasnilo a Keng sa ponáhľa na posledné smetisko za mestom. Balí si tašku s plastovými fľašami a odchádza. Do ruky jej vtlačím nejaké peniaze. Usmeje sa a už je preč.
.márny boj s pedofíliou
Príbeh Keng nie je ojedinelý, realita je však väčšinou ešte tvrdšia. Dievčatá z masážnych salónov či barov sa dostávajú na slobodu, až keď „doslúžia“. Až keď sú HIV pozitívne, na prvý pohľad vyzerajú choro a pre zákazníkov už nie sú atraktívne. Zničené bezprizorné deti sa preto potulujú ulicami Phnom Penhu. Aby prežili, ďalej sa predávajú, zbierajú odpadky, žobrú...
Už dvadsať rokov vie o 11. kilometri každý, kto v Kambodži žil a pracoval vrátane zamestnancov OSN, ambasád a mimovládnych organizácií. Vie sa, že mnohé dievčatá i chlapcov predali do sexuálneho otroctva ich vlastní rodičia za 200 až 300 dolárov, ale i to, že niektoré deti sú mladšie než 10 rokov a nejedno z nich zomiera na AIDS. Kambodžská vláda dlhé roky neurobila nič, aby zabránila obchodu s ľudskými bytosťami. Je to pokrytecké, avšak situácia sa trochu zmenila až po januári 2005, keď sa v Phnom Penhi konala medzinárodná konferencia turistických agentúr z juhovýchodnej Ázie. A najmä po tom, ako medzinárodné spoločenstvo vyzvalo Hun Senovu vládu na akciu: pod hrozbou uvalenia sankcií. Premiér Hun Sen vtedy otvorene vyzval do boja proti pedofílii a prostitúcii. Takmer všetky nevestince na jedenástom kilometri v polovici roka 2006 dočasne zatvorili, iné sa však premenovali, napríklad na „masážne salóny“. Zakázali aj predaj alkoholu v nočných hodinách.
„Úprimne povedané, pre nás teatrálne zatvorenie Svay Paku nebolo najlepším riešením, aj keď sme, samozrejme, tiež roky kričali. Všetci odborníci zaoberajúci sa problematikou detskej prostitúcie a obchodu s ľudmi vedia, že teraz sú deti a ostatné prostitútky prevezené do iných miest, prevažne súkromných bytov, lacných hotelov. Nám to veľmi sťažuje podmienky, keďže deti z priestorov nevychádzajú a pedofili ich navštevujú tam, prípadne sú v týchto priestoroch priamo ubytovaní,“ hovorí Thierry Daunaudet, prezident organizácie Action pour les enfants (Akcia pre deti), ktorá pedofilov sleduje, spolupracuje s políciou, snaží sa ich zadržať a zabezpečiť súd.
Zadržanie podozrivého treba doložiť fotografiami či filmom, kde je priamo zachytený akt s dieťaťom. Inak to sudca nebude klasifikovať ako porušenie zákona. Získať dôkazy je ťažké, väčšina pedofilov sa s deťmi ukrýva v hoteloch alebo v prenajatých autách. V poslednom období sme však mali šťastie, zadržaní mali pri sebe pamäťové karty s usvedčujúcim materiálom. Policajti za posledné dva roky prešli rôznymi školeniami a dostali pomoc zo zahraničia. Ich správanie k pedofilom sa zmenilo. Majú vyšší príjem, a tak sa rapídne znížala miera korupcie a zvýšila sa efektivita ich práce, “ dodáva Daunaudet.
Keďže v Thajsku sa striktne bránia detskej prostitúcii a tresty pre kupliarov i zákazníkov sa zvýšili až na doživotie, väčšina sexbiznisu sa presunula do Kambodže. Tam niet presne špecifikovaného zákona o detskej prostitúcií. „Donedávna bolo naivné čakať pri vyšetrovaní jednotlivých prípadov pedofílie pomoc od polície. Ak sme chceli pedofila udržať vo väzbe, museli sme sudcovi ponúknuť vyšší úplatok ako mu dal pedofil, dnes takáto extrémna situácia nehrozí,“ konštatuje Daunaudet na záver regionálnu absurditu.
V júni 2007, aj napriek protestom viacerých neziskových organizácií, Svay Pak znovu otvorili.
Autorka pracuje v občianskom združení Magna Deti v núdzi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.