Príkladom miestami megalomanských plánov či vízií predstihujúcich dobu Jana Antonína Baťu je jeho slávna kniha Budujme stát pro 40 000 000 lidí z roku 1937.
Baťa v nej kritizuje 20-ročný vývoj prvej Československej republiky a tvrdí, že štát ešte stále stojí pred obdobím, „v ktorom musíme dokázať, že vieme formu tohto štátu, ktorý sme získali a uhájili, premeniť na skutočný štát.“ Problémom hospodárskeho a kultúrneho vývoja je najmä nedostatočná komunikácia a nevyhovujúce dopravné spojenie medzi Čechami, Moravou, Slovenskom a Podkarpatskou Rusou.
Baťa preto navrhol množstvo zlepšení, ktoré by dokázali preraziť „izolačné hradby“ v podobe hôr a rozhodnutí rakúsko-uhorskej vlády. Hospodársky i demograficky značne podhodnotená republika podľa Baťu potrebovala hustejšiu sieť letísk, nový železničný koridor, zrušenie tarifných obmedzení v železničnej doprave, vybudovanie plavebného kanálu naprieč Slovenskom, ako aj právnu istotu, zriadenie ústavného súdu, podporu výskumu či väčšiu slobodu podnikania, obmedzeného rôznymi reguláciami, daňami, odvodmi, subvenciami, protežovaním a schodkami štátneho podnikania.
Najdôležitejší plán sa však týkal vybudovania autostrády. 1400 kilometrov dlhú republiku mala už do troch rokov spojiť od Chebu po najvýchodnejší cíp štátu diaľnica, čím by krajina konečne získala pevnú chrbticu a do zaostalých regiónov s veľkou nezamestnanosťou by priviezla prosperitu.
Pekná myšlienka, ktorú už dávnejšie uskutočňovali v Nemecku, Taliansku či v Spojených štátoch, však mala z dnešného hľadiska aj svoje chyby krásy. Vizionár napríklad navrhoval budovať stavbu v rámci táborov – to však predpokladalo „vydanie zákona o povinnosti pracovnej služby nezamestnaných v táboroch“, ktoré budú organizované vojenským spôsobom. Tieto smelé plány dnes pôsobia trochu zvláštne. Najmä ak si uvedomíme, že v roku vydania knihy už mnohé naznačovalo, že Slovensko má vyššie ambície než byť súčasťou unitárneho štátu, a že v Európe sa schyľuje k vojne.
.tg
Baťa v nej kritizuje 20-ročný vývoj prvej Československej republiky a tvrdí, že štát ešte stále stojí pred obdobím, „v ktorom musíme dokázať, že vieme formu tohto štátu, ktorý sme získali a uhájili, premeniť na skutočný štát.“ Problémom hospodárskeho a kultúrneho vývoja je najmä nedostatočná komunikácia a nevyhovujúce dopravné spojenie medzi Čechami, Moravou, Slovenskom a Podkarpatskou Rusou.
Baťa preto navrhol množstvo zlepšení, ktoré by dokázali preraziť „izolačné hradby“ v podobe hôr a rozhodnutí rakúsko-uhorskej vlády. Hospodársky i demograficky značne podhodnotená republika podľa Baťu potrebovala hustejšiu sieť letísk, nový železničný koridor, zrušenie tarifných obmedzení v železničnej doprave, vybudovanie plavebného kanálu naprieč Slovenskom, ako aj právnu istotu, zriadenie ústavného súdu, podporu výskumu či väčšiu slobodu podnikania, obmedzeného rôznymi reguláciami, daňami, odvodmi, subvenciami, protežovaním a schodkami štátneho podnikania.
Najdôležitejší plán sa však týkal vybudovania autostrády. 1400 kilometrov dlhú republiku mala už do troch rokov spojiť od Chebu po najvýchodnejší cíp štátu diaľnica, čím by krajina konečne získala pevnú chrbticu a do zaostalých regiónov s veľkou nezamestnanosťou by priviezla prosperitu.
Pekná myšlienka, ktorú už dávnejšie uskutočňovali v Nemecku, Taliansku či v Spojených štátoch, však mala z dnešného hľadiska aj svoje chyby krásy. Vizionár napríklad navrhoval budovať stavbu v rámci táborov – to však predpokladalo „vydanie zákona o povinnosti pracovnej služby nezamestnaných v táboroch“, ktoré budú organizované vojenským spôsobom. Tieto smelé plány dnes pôsobia trochu zvláštne. Najmä ak si uvedomíme, že v roku vydania knihy už mnohé naznačovalo, že Slovensko má vyššie ambície než byť súčasťou unitárneho štátu, a že v Európe sa schyľuje k vojne.
.tg
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.