Spomeňme malé Rakúsko. Pred sto rokmi bolo jadrom veľmoci, dnes pri návšteve Viedne udrie do očí, aké veľké imperiálne vládne budovy má tento malý štát. Spomienka na minulosť.
Pred sto rokmi sa k slovenskému národu hlásilo asi tisíc ľudí s maturitou. Prvá svetová vojna ťažko poškodila všetky zmienené národy, Slovensko sa však jej výsledkom uchránilo v Československej republike pred maďarizáciou. Vzápätí na Slovensku vyrástla mladá generácia, ktorá sformulovala budúce slovenské ambície. V roku 1938 už Slovensko malo autonómiu a o pol roka potom mu bola štátnosť priam vnútená. Táto štátnosť sa síce zrútila, ale ešte aj z toho Slovensko vyťažilo, lebo získalo späť územie, ktoré stratilo začiatkom vojny. Paradox Slovenského národného povstania spočíval i v tom, že sa obrátilo proti slovenskej štátnosti, ale za návrat k predvojnovým hraniciam. Paradoxom komunizmu zase bolo to, že na strane jednej bolo Slovensko ako súčasť Československa iba satelitom Moskvy, na druhej strane vtedy získalo federatívne usporiadanie, ktoré sa po páde komunizmu stalo právnym základom pre neskoršiu samostatnosť. Slovenský zápas s komunizmom bol dôstojný a víťazný. Ešte skôr než sa storočie skončilo, si Slovensko vo voľbách 1998 vytvorilo predpoklady na vstup do EÚ a NATO. Tichý dlhodobý spor s Maďarskom zatiaľ Slovensko ustálo bez straty. Je to príbeh vzostupu.
Za vzostup sa platí obeťami. K nim patrí i úsilie národných buditeľov, i snahy štúrovcov a mŕtvi z roku meruôsmeho, i matičné hnutie i Hlinkovo väznenie na Mírove, i krv preliata v Malej vojne, i obete v Povstaní i obete komunizmu. Vzdajúc úctu všetkým však vidíme, že iné národy boli nútené priniesť väčšie obete.
Existuje v slovenskom vedomí pocit tohto úspechu a vzostupu? Skôr ho nevidno. Je to tým, že meriame náš úspech tým, ako sa naša životná úroveň priblížila tej na Západe? Sme azda v hĺbke srdca nespokojní s tým, ako si riadime svoj štát? Alebo sa v globalizujúcom kontinente a svete prestávame cítiť ako ľudia, ktorí si naozaj riadia svoje veci? Nie sme zneistení z toho, ako sme rýchlo prevzali všetky neduhy Západu, aká je kríza rodiny, manželstva a nízka pôrodnosť a ako sme málo pritom ochutnali materiálne výhody Západu?
Vyššie uvedený príbeh úspechu Slovenska v dvadsiatom storočí mal svoje korene už v storočí, ktoré mu predchádzalo. Rovnako osud Slovenska v dvadsiatom prvom storočí vyrastie zo semien, ktoré sú už zasiate. Aká je ich kvalita, to už je iná téma.
Autor je bývalý minister vnútra SR
Pred sto rokmi sa k slovenskému národu hlásilo asi tisíc ľudí s maturitou. Prvá svetová vojna ťažko poškodila všetky zmienené národy, Slovensko sa však jej výsledkom uchránilo v Československej republike pred maďarizáciou. Vzápätí na Slovensku vyrástla mladá generácia, ktorá sformulovala budúce slovenské ambície. V roku 1938 už Slovensko malo autonómiu a o pol roka potom mu bola štátnosť priam vnútená. Táto štátnosť sa síce zrútila, ale ešte aj z toho Slovensko vyťažilo, lebo získalo späť územie, ktoré stratilo začiatkom vojny. Paradox Slovenského národného povstania spočíval i v tom, že sa obrátilo proti slovenskej štátnosti, ale za návrat k predvojnovým hraniciam. Paradoxom komunizmu zase bolo to, že na strane jednej bolo Slovensko ako súčasť Československa iba satelitom Moskvy, na druhej strane vtedy získalo federatívne usporiadanie, ktoré sa po páde komunizmu stalo právnym základom pre neskoršiu samostatnosť. Slovenský zápas s komunizmom bol dôstojný a víťazný. Ešte skôr než sa storočie skončilo, si Slovensko vo voľbách 1998 vytvorilo predpoklady na vstup do EÚ a NATO. Tichý dlhodobý spor s Maďarskom zatiaľ Slovensko ustálo bez straty. Je to príbeh vzostupu.
Za vzostup sa platí obeťami. K nim patrí i úsilie národných buditeľov, i snahy štúrovcov a mŕtvi z roku meruôsmeho, i matičné hnutie i Hlinkovo väznenie na Mírove, i krv preliata v Malej vojne, i obete v Povstaní i obete komunizmu. Vzdajúc úctu všetkým však vidíme, že iné národy boli nútené priniesť väčšie obete.
Existuje v slovenskom vedomí pocit tohto úspechu a vzostupu? Skôr ho nevidno. Je to tým, že meriame náš úspech tým, ako sa naša životná úroveň priblížila tej na Západe? Sme azda v hĺbke srdca nespokojní s tým, ako si riadime svoj štát? Alebo sa v globalizujúcom kontinente a svete prestávame cítiť ako ľudia, ktorí si naozaj riadia svoje veci? Nie sme zneistení z toho, ako sme rýchlo prevzali všetky neduhy Západu, aká je kríza rodiny, manželstva a nízka pôrodnosť a ako sme málo pritom ochutnali materiálne výhody Západu?
Vyššie uvedený príbeh úspechu Slovenska v dvadsiatom storočí mal svoje korene už v storočí, ktoré mu predchádzalo. Rovnako osud Slovenska v dvadsiatom prvom storočí vyrastie zo semien, ktoré sú už zasiate. Aká je ich kvalita, to už je iná téma.
Autor je bývalý minister vnútra SR
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.