.čo čaká Noisecut v roku 2012?" spýtal sa v prvom vydaní .týždňa v roku 2012 Betky Majerníkovej náš kolega Rudi Rus. Ona odpovedala: „V pláne je hlavne pripraviť koncertný program z našich nových vecí a potiahnuť šnúru po kluboch a letných festivaloch. Vidíme sa tam!"
Nevideli sme sa.
Skoro ráno 22. mája 2012 Bety vo svojom aute neďaleko Čiernej Vody vyletela z cesty a neprežila náraz do stromu. Mala 33 rokov, doma ju čakal manžel a polročný syn. Otriaslo to nami tak ako ľuďmi môže otriasť len nečakaná smrť veľmi blízkeho človeka. Prišli nesmierne smutné dni, nasvecované len svetlom nádeje, ktoré prichádza spoza tušených hraníc nášho sveta.
V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sme si postupne uvedomovali nielen to, že si nikdy nezvykneme na prázdne miesto, ktoré tu po nej zostalo, ale aj to, koľko krásy a lásky tu po nej zostalo. Znie to možno príliš romanticky, ale je to tak.
Krása v piesňach Noisecutu aj v šperkoch na dne bazénu v kúpeľoch Grössling. Láska v množstve priateľov, blízkych, aj úplne najbližších ľudí, ktorých životov sa počas svojho života dotkla a ktorí v októbri naplnili ten prázdny bazén.
Keď dnes počúvame posledný album Betkinho Noisecutu, zdá sa nám, ako keby všetky piesne hovorili o jej odchode. Keď sme sa prechádzali Pozemskými záhradami na dne bazéna, mail sme pocit, ako keby sa v nich odrážalo niečo z toho nepozemského svetla, niečo z tej nádeje.
Rok 2012 bol Betkin rok. Začal sa albumom Háj & Lov, ktorý dostal Radio_Head Award za najlepšiu platňu roka, pokračoval v máji dramatickou zákrutou na ceste domov, posledným koncertom Noisecutu v auguste na festivale Grape, kde Betku zastúpili štyri speváčky (Slivka, Katka Koščová, Ema Brabcová a Zdenka Predná), októbrovou výstavou Pozemské záhrady a končí sa veľkou vďačnosťou za Betku, aj za to všetko, čo nám tu nechala. Za krásu a lásku.
Niekoľko dní po Betkinej smrti sa s ňou Erik „Losos“ Horák v .týždni rozlúčil týmito slovami: „Sepuš, dala si nám stašnú ranu. Nikdy som netušil, že strata človeka môže tak kruto bolieť. Mali sme v pláne vrátiť sa na pódiá v životnej forme. Cítil som, že tvoj spev a texty sú čoraz lepšie, vekom si bola pokornejšia a prístupnejšia kritike, ktorú si roky brala veľmi bolestne a odmietavo. A zrazu je všetko inak. Nikto z nás štyroch už nie je členom kapely Noisecut. Noisecut, pre ktorý som žil posledných 13 rokov. Neverím na nebo, na život po živote, ani na žiadnu reinkarnáciu. Jediné miesto, kde Betka zostane, je v srdciach tých, čo ju poznali a mali radi. Ďakujem Ti, Sepuš, že som Ťa mohol spoznať, že som mohol byť s Tebou v kapele, že som mohol byť Tvoj kamarát. Ale hnevám sa, že si odišla tak skoro.“
Nevideli sme sa.
Skoro ráno 22. mája 2012 Bety vo svojom aute neďaleko Čiernej Vody vyletela z cesty a neprežila náraz do stromu. Mala 33 rokov, doma ju čakal manžel a polročný syn. Otriaslo to nami tak ako ľuďmi môže otriasť len nečakaná smrť veľmi blízkeho človeka. Prišli nesmierne smutné dni, nasvecované len svetlom nádeje, ktoré prichádza spoza tušených hraníc nášho sveta.
V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sme si postupne uvedomovali nielen to, že si nikdy nezvykneme na prázdne miesto, ktoré tu po nej zostalo, ale aj to, koľko krásy a lásky tu po nej zostalo. Znie to možno príliš romanticky, ale je to tak.
Krása v piesňach Noisecutu aj v šperkoch na dne bazénu v kúpeľoch Grössling. Láska v množstve priateľov, blízkych, aj úplne najbližších ľudí, ktorých životov sa počas svojho života dotkla a ktorí v októbri naplnili ten prázdny bazén.
Keď dnes počúvame posledný album Betkinho Noisecutu, zdá sa nám, ako keby všetky piesne hovorili o jej odchode. Keď sme sa prechádzali Pozemskými záhradami na dne bazéna, mail sme pocit, ako keby sa v nich odrážalo niečo z toho nepozemského svetla, niečo z tej nádeje.
Rok 2012 bol Betkin rok. Začal sa albumom Háj & Lov, ktorý dostal Radio_Head Award za najlepšiu platňu roka, pokračoval v máji dramatickou zákrutou na ceste domov, posledným koncertom Noisecutu v auguste na festivale Grape, kde Betku zastúpili štyri speváčky (Slivka, Katka Koščová, Ema Brabcová a Zdenka Predná), októbrovou výstavou Pozemské záhrady a končí sa veľkou vďačnosťou za Betku, aj za to všetko, čo nám tu nechala. Za krásu a lásku.
Niekoľko dní po Betkinej smrti sa s ňou Erik „Losos“ Horák v .týždni rozlúčil týmito slovami: „Sepuš, dala si nám stašnú ranu. Nikdy som netušil, že strata človeka môže tak kruto bolieť. Mali sme v pláne vrátiť sa na pódiá v životnej forme. Cítil som, že tvoj spev a texty sú čoraz lepšie, vekom si bola pokornejšia a prístupnejšia kritike, ktorú si roky brala veľmi bolestne a odmietavo. A zrazu je všetko inak. Nikto z nás štyroch už nie je členom kapely Noisecut. Noisecut, pre ktorý som žil posledných 13 rokov. Neverím na nebo, na život po živote, ani na žiadnu reinkarnáciu. Jediné miesto, kde Betka zostane, je v srdciach tých, čo ju poznali a mali radi. Ďakujem Ti, Sepuš, že som Ťa mohol spoznať, že som mohol byť s Tebou v kapele, že som mohol byť Tvoj kamarát. Ale hnevám sa, že si odišla tak skoro.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.