Rok SNG

Tento rok patril v Národnej galérii súčasnému umeniu. Každá z týchto výstav je vzrušujúca iným spôsobom, každá z nich bez nároku na to, stať sa definitívnou výpoveďou. A k tomu 50. roky v Prerušenej piesni, výstava, ktorá nám pripomenula zlo, ktoré s nami bolo a ešte stále je a prehliadka zbierok moderného umenia, ktorá zase zosumarizovala to najlepšie v nás.
Silný dôraz na súčasné umenie otvoril diskusiu o tom, aké je poslanie Národnej galérie. Či a nakoľko by mala vstupovať do zradných vôd súčanosti a či by sa nemala radšej sústrediť na zhŕňanie a zdokumentovanie toho, čo sa medzičasom stalo uznávanou hodnotou. Na túto otázku neexistuje jedna odpoveď. V inom postavení je Národná galéria v krajine, ktorá má Tate Modern, v inom postavení v krajine, ktorá nielenže nepostaví Kunsthalle, ale dopustí spustnutie priestorov svojej Národnej galérie do takej miery, až z nej musia byť vysťahované zbierky.
Veď hej, bolo by príjemné vidieť v SNG zase pre zmenu aj výstavu nejakého chlapa a odsunutie Malíkovej výstavy znamená, že fotka ako taká nedostala tohto roku v Národnej galérii vlastne žiadne miesto, ak nerátame síce výbornú, ale prebranú výstavu Roberta Capu. Táto diskrepancia – či už rodová, alebo týkajúca sa média – môže byť a azda je iba dočasným stavom, súvisiacim s neustále sa meniacimi plánmi na tak dlho odkladanú prestavbu.
Aký národ, taká galéria, chcelo by sa povedať, len v tomto prípade to nie je až tak úplne pravda. Suma plusov, ktoré SNG tohto roku priniesla, stále vysoko prevyšuje sumu možných výhrad. Národná galéria je inštitúcia, ktorá je robená s vášňou, čo je nielen u nás až také samozrejmé. A to, že vášeň môže byť niekedy slepá, vieme všetci.  Ale takáto slepota je nám vždy stokrát milšia ako nudná poslušnosť úradníkov. Národnú galériu čakajú ťažké roky a nemôžeme iné ako držať jej do budúcnosti palce.