Takýmto formujúcim prostredím pre Jozefa Jablonického bol rodný Zavar. Otec železničiarsky robotník, matka v domácnosti, sestra Margita. Genius loci Zavara bol miestny farár, Mons. Michal Pavlík, u ktorého ako chlapec miništroval. Pavlík bol dekan, pápežský komorník a legendárny ľudový liečiteľ, za ktorým chodili ľudia z celého Slovenska ̶ jeho recepty používali aj lekárne v Trnave. A potom základná škola v kaštieli, v ktorej bol Jozef Jablonický výborný žiak a kde celý život spomínal na svoju učiteľku, rehoľnú sestru sv. Kríža, sr. Imakulátu, ktorá ho mala veľmi rada.
Od strednej školy v Trnave začal byť Jozef Jablonický ľavicovo orientovaný. Po maturite odišiel študovať do Bratislavy na Filozofickú fakultu UK - odbor história, ktorú v roku 1957 ukončil. Bol aktívny člen SZM, vstúpil do komunistickej strany, v ktorej bol až do roku 1977, keď ho odtiaľ vylúčili. V rokoch 1960 až 1974 pracoval na Historickom ústave SAV, potom z neho musel odísť a pracoval až do roku 1990 na Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti v Bratislave. Problémy Jozefa Jablonického s komunistami mali svoj pôvod v tom, že podával inú interpretáciu Slovenského národného povstania, ako si želala komunistická strana a pokračovali v tom, že bol po „zavarsky“ neústupčivý a tvrdohlavý. Jozef Jablonický mal počas normalizácie najviac domových prehliadok ̶ zrejme mu ŠtB chcela stále odoberať jeho písomnosti. Chodil stále na výsluchy, štyri dni strávil v cele predbežného zadržania na povestnej Februárke, mal doma odpočúvacie zariadenie, vydierali ho malým synom Tomášom, keď sa mu vyhrážali, že mu ho odoberú, pretože naňho zle vplýva. Boli sme v tých rokoch často s ním, bol v týchto chvíľach výnimočne statočný. Ale to nebol len vzdor proti mocným, po tom, ako stratil možnosť verejne publikovať. Jozef Jablonický si celý život udržal svoju vnútornú slobodu. Už som spomínal jeho učiteľku sestru Imakulátu. V roku 1950 komunisti vyviezli väčšinu rehoľníčok do českého pohraničia. Jozef, ako zväzák navštevoval túto sestričku v českom pohraničí a nosil jej, i ostatným sestričkám potraviny. Jozef Jablonický patril k mála ľuďom s komunistickou minulosťou, ktorí sa na túto svoju minulosť vedeli pozrieť s odstupom i sebairóniou. Nemal problém sa nám priznať, že keď sa ako študent vracal z rôznych manifestácií, prišiel domov so zachrípnutým hlasom od skandovania. Ale rovnako nemal problém viackrát nám pokojne povedať, že on sa so svojou komunistickou minulosťou nadobro rozišiel.
Jozef Jablonický bol telom i dušou historik. História bola preňho povolaním. Zanechal za sebou 11 monografií. Stále písal, a svoje články, najmä tie, ktoré vyšli v samizdatoch, potom protestné listy i príhovory po publikovaní pod vlastným menom, odkladal. Vedel, že raz tento materiál bude svedectvom o výnimočnej dobe, ktorú sme prežívali. Mal výbornú pamäť. Preto rozhovory s ním boli vždy nesmierne zaujímavé a človek si tak stále dopĺňal obraz o tejto dobe. Za svojimi poznatkami, zvlášť za ľuďmi, ktorí boli aktérmi a svedkami, cestoval, kde sa dalo. Hovoril, že stretnutia a rozhovory s týmito ľuďmi sú preňho druhou univerzitou. Jozef Jablonický si ctil dejiny i aktérov, ktorí ich tvorili. Dňa 27. októbra 1987, na deň, keď pripadlo 80. výročie černovskej tragédie, sme vycestovali do Černovej: Jozef Jablonický, Ján Čarnogurský, Anton Selecký a ja. Na cintoríne, kde v tento pamätný deň bola len jedna babička, sme položili k pamätníku kyticu a Jozef Jablonický nám trom prečítal napísaný prejav. Keď za komunizmu zavreli Miklósa Duraya, Milan Šimečka, Miro Kusý, Ján Čarnogurský a Jozef Jablonický podpísali protestný list predsedovi vlády SSR Petrovi Colotkovi proti jeho väzneniu. V roku 1987 bol Jozef Jablonický jedným zo signatárov Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska. V roku 1988 podpísal pozdravný list biskupovi Dominikovi Hrušovskému do Ríma, pri príležitosti pri 25. výročí založenia Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Po novembri 1989 sa Jozef Jablonický vrátil k histórii. Začal pracovať na Ústave politických vied SAV, v rokoch 1990 až 1998 bol jeho riaditeľom. Dával dohromady svoje písomnosti a najmä vďaka vydavateľstvu Kalligram mu takmer všetky vyšli. Mal ešte svoje plány tkajúce sa niektorých politických procesov a postáv obdobia komunizmu, ale v jednej chvíli prijal, že ich už asi nenapíše. Pokiaľ mohol, cestoval ešte do Prahy, aby sa stretol a podiskutoval so svojimi priateľmi. Jeho najbližším človekom bol jeho syn, a čím ďalej, už viac partner Tomáš. Jozef nezabudol ani na svoje staré väzby. V nich popredné miesto zaujímala v Charitnom domove v Cerovej jeho bývalá učiteľka sestra Imakuláta. A tak to už v živote býva, sestra Imakuláta, ktorá má dnes 98 rokov, žije stále v Cerovej a prežila svojho obľúbeného žiaka, ktorého vždy volala iba Jožinko. Jozef Jablonický by sa 3. januára 2013 dožil 80 rokov. Jeho osobný i vedecký životný príbeh sa naplnil. Budeme si naňho vždy s úctou a priateľsky spomínať. Stal sa už súčasťou nielen našich životov, ale v prvom rade súčasťou tých pekných a statočných slovenských dejín 20. storočia v Česko-Slovensku. Raz sme navštívili Jozefa Jablonického po tom, čo mal doma domovú prehliadku. Pri našom rozhovore mi odrazu povedal, že keď raz zomrie, aby som sa zaňho pomodlil Otčenáš. Rád tak spolu s inými v týchto dňoch nášho smútku činím.
Od strednej školy v Trnave začal byť Jozef Jablonický ľavicovo orientovaný. Po maturite odišiel študovať do Bratislavy na Filozofickú fakultu UK - odbor história, ktorú v roku 1957 ukončil. Bol aktívny člen SZM, vstúpil do komunistickej strany, v ktorej bol až do roku 1977, keď ho odtiaľ vylúčili. V rokoch 1960 až 1974 pracoval na Historickom ústave SAV, potom z neho musel odísť a pracoval až do roku 1990 na Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti v Bratislave. Problémy Jozefa Jablonického s komunistami mali svoj pôvod v tom, že podával inú interpretáciu Slovenského národného povstania, ako si želala komunistická strana a pokračovali v tom, že bol po „zavarsky“ neústupčivý a tvrdohlavý. Jozef Jablonický mal počas normalizácie najviac domových prehliadok ̶ zrejme mu ŠtB chcela stále odoberať jeho písomnosti. Chodil stále na výsluchy, štyri dni strávil v cele predbežného zadržania na povestnej Februárke, mal doma odpočúvacie zariadenie, vydierali ho malým synom Tomášom, keď sa mu vyhrážali, že mu ho odoberú, pretože naňho zle vplýva. Boli sme v tých rokoch často s ním, bol v týchto chvíľach výnimočne statočný. Ale to nebol len vzdor proti mocným, po tom, ako stratil možnosť verejne publikovať. Jozef Jablonický si celý život udržal svoju vnútornú slobodu. Už som spomínal jeho učiteľku sestru Imakulátu. V roku 1950 komunisti vyviezli väčšinu rehoľníčok do českého pohraničia. Jozef, ako zväzák navštevoval túto sestričku v českom pohraničí a nosil jej, i ostatným sestričkám potraviny. Jozef Jablonický patril k mála ľuďom s komunistickou minulosťou, ktorí sa na túto svoju minulosť vedeli pozrieť s odstupom i sebairóniou. Nemal problém sa nám priznať, že keď sa ako študent vracal z rôznych manifestácií, prišiel domov so zachrípnutým hlasom od skandovania. Ale rovnako nemal problém viackrát nám pokojne povedať, že on sa so svojou komunistickou minulosťou nadobro rozišiel.
Jozef Jablonický bol telom i dušou historik. História bola preňho povolaním. Zanechal za sebou 11 monografií. Stále písal, a svoje články, najmä tie, ktoré vyšli v samizdatoch, potom protestné listy i príhovory po publikovaní pod vlastným menom, odkladal. Vedel, že raz tento materiál bude svedectvom o výnimočnej dobe, ktorú sme prežívali. Mal výbornú pamäť. Preto rozhovory s ním boli vždy nesmierne zaujímavé a človek si tak stále dopĺňal obraz o tejto dobe. Za svojimi poznatkami, zvlášť za ľuďmi, ktorí boli aktérmi a svedkami, cestoval, kde sa dalo. Hovoril, že stretnutia a rozhovory s týmito ľuďmi sú preňho druhou univerzitou. Jozef Jablonický si ctil dejiny i aktérov, ktorí ich tvorili. Dňa 27. októbra 1987, na deň, keď pripadlo 80. výročie černovskej tragédie, sme vycestovali do Černovej: Jozef Jablonický, Ján Čarnogurský, Anton Selecký a ja. Na cintoríne, kde v tento pamätný deň bola len jedna babička, sme položili k pamätníku kyticu a Jozef Jablonický nám trom prečítal napísaný prejav. Keď za komunizmu zavreli Miklósa Duraya, Milan Šimečka, Miro Kusý, Ján Čarnogurský a Jozef Jablonický podpísali protestný list predsedovi vlády SSR Petrovi Colotkovi proti jeho väzneniu. V roku 1987 bol Jozef Jablonický jedným zo signatárov Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska. V roku 1988 podpísal pozdravný list biskupovi Dominikovi Hrušovskému do Ríma, pri príležitosti pri 25. výročí založenia Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Po novembri 1989 sa Jozef Jablonický vrátil k histórii. Začal pracovať na Ústave politických vied SAV, v rokoch 1990 až 1998 bol jeho riaditeľom. Dával dohromady svoje písomnosti a najmä vďaka vydavateľstvu Kalligram mu takmer všetky vyšli. Mal ešte svoje plány tkajúce sa niektorých politických procesov a postáv obdobia komunizmu, ale v jednej chvíli prijal, že ich už asi nenapíše. Pokiaľ mohol, cestoval ešte do Prahy, aby sa stretol a podiskutoval so svojimi priateľmi. Jeho najbližším človekom bol jeho syn, a čím ďalej, už viac partner Tomáš. Jozef nezabudol ani na svoje staré väzby. V nich popredné miesto zaujímala v Charitnom domove v Cerovej jeho bývalá učiteľka sestra Imakuláta. A tak to už v živote býva, sestra Imakuláta, ktorá má dnes 98 rokov, žije stále v Cerovej a prežila svojho obľúbeného žiaka, ktorého vždy volala iba Jožinko. Jozef Jablonický by sa 3. januára 2013 dožil 80 rokov. Jeho osobný i vedecký životný príbeh sa naplnil. Budeme si naňho vždy s úctou a priateľsky spomínať. Stal sa už súčasťou nielen našich životov, ale v prvom rade súčasťou tých pekných a statočných slovenských dejín 20. storočia v Česko-Slovensku. Raz sme navštívili Jozefa Jablonického po tom, čo mal doma domovú prehliadku. Pri našom rozhovore mi odrazu povedal, že keď raz zomrie, aby som sa zaňho pomodlil Otčenáš. Rád tak spolu s inými v týchto dňoch nášho smútku činím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.