Štrnásteho februára 1989 vydal v Teheráne slabnúci 87-ročný ajatolláh Chomejní svoju najznámejšiu fatwu, teda nadpozemskou autoritou podporené rozhodnutie. Jeho obsahom bol trest smrti vynesený nad spisovateľom Salmanom Rushdiem, ktorý sa podľa ajatolláha dopustil urážky islamu svojou knihou Satanské verše.
.salman Rushdie a literatúra
„Později, když svět všude kolem něj vybuchoval a smrtonosní černí ptáci sa slétali na prolézačku na školním hřišti v celých hejnech, se na sebe zlobil, že zapomněl jméno reportérky BBC, která mu oznámila, že jeho starý život se skončil a schyluje se k začátku nového, temnějšího. Zavolala mu domů na jeho soukromou linku, aniž by vysvětlila, kde vzala číslo. „Jaký je to pocit," otázala se ho, „vědět, že vás ajátolláh Chomejní právě odsoudil k smrti?" Bylo úterý, v Londýně panovalo slunečné počasí, ale po její otázce jako by se náhle setmělo. Aniž věděl co doopravdy říká, odpověděl: „Není to dobrý pocit." A pomyslel si: „ Jsem mrtvý."
Týmito vetami sa mohutné Rushdieho Spomienky začínajú. Kým prídeme ku kontroverznejším otázkam, ktoré táto kniha otvára, zastavme sa pri jej autorovi ako spisovateľovi. Už z citovaného úryvku (oveľa viac z celej knihy a neporovnateľne viac z jeho románov) je jasné, že pán Rushdie je veľký spisovateľ. Nakoniec, práve milovníci jeho kníh sú prvou, nie však jedinou cieľovou skupinou, pre ktorú autor svoje spomieky napísal.
Salman Rushdie, podobne ako po ňom napríklad Arundathi Roy, Aravind Adiga alebo Rana Dasgupta, spojil magickú farebnosť a príbehovú bohatosť rodnej Indie so špičkovým vzdelaním a mimoriadnou intelektuálnou gramotnosťou anglickej „chatting class", teda „kecajúcej triedy" čiže vyššej vrstvy, ktorá sa neživí svojimi rukami, ale svojou hlavou a (najmä) ústami, prípadne na papieri napísanými slovami. Hoci svojím prvým románom Grimus z roku 1975 dieru do sveta neurobil, už pár rokov predtým, ako študent histórie v Cambridgei s obdivuhodnou istotou vedel, že bude spisovateľ. K tej istote hneď za horúca malá poznámka: hoci je z jeho Spomienok jasné, že si viedol denník, z ich štruktúry, štýlu a často aj obsahu (teda toho, čo do nich zaradil a čo vynechal), je jasné, že ich Rushdie spätne (re-)konštruoval, vďaka čomu už na internátnej strednej škole v Rugby pôsobí ako zrelý intelektuál; na univerzite má už – v Spomienkach – nad ešte nezrealizovaným intelektualizmom sarkastický nadhľad skúseného seladóna.
Isté je, že mladý Salman miloval literatúru a spisovateľom sa skutočne stal. Nebola to pritom ľahká ani priama cesta. Po vydaní Grimusa nemal copywriter reklamnej agentúry Ogilvy & Matter Rushdie veľa dôvodov svojmu spisovateľskému poslaniu veriť. Román nezaujal čitateľov ani kritikov. Zo Spomienok sa dozvedáme, že Rushdie skúšal všeličo: od televíznych scenárov po lacné sci-fi a eroticko-politické fantázie. Koncom sedemdesiatych rokov už strácal nádej. Ako Ind žijúci v Londýne, ktorého rodina sa presťahovala do Pakistanu, začal mať urgentný problém s vlastnou identitu. „Nestal-li se spisovatelem, ktorým se vnitřne cítil být, bylo to tím, že nevěděl. kým je, a pozvolna na to ze svého potupného místa na literárním dně začínal přicházet." Postupne si uvedomil, že vlastne netrpel stratou koreňov, ale ich mnohorakosťou. A keďže sa spisovateľom nielen cítil, ale skutočne ním aj bol, začal sa svojimi trápeniami prepisovať. Za honorár, ktorý dostal za úspešnú reklamnú kampaň, si kúpili otvorené spiatočné letenky a spolu s manželkou sa vybrali na cestu do Indie. Rozhodli sa, že budú ko krajine cestovať, kým budú mať peniaze. Výsledkom bol román Deti polnoci, nielen najlepšie dielo Salmana Rushdieho, ale jeden z najlepších anglicky napísaných románov posledných desaťročí.
Hneď po dokončení mimoriadne úspešných, Bookerom ocenených Detí polnoci začal Salman Rushdie písať ďalšiu knihu, tentoraz o Pakistane. Dostala názov Hanba a vyšla o dva roky neskôr. Do dnešného dňa napísal ďalších šesť románov. Čítanie každého z nich je magickým zážitkom rozpletania a spletania košatých príbehov, odohrávajúcich sa často v niekoľkých krajinách a občas aj v niekoľkých historických dobách. Každý z nich má svojskú atmosféru, vďaka ktorej si na ich čítanie spomíname ako na dobrodružé cesty do exotických krajín. Tú intenzitu, akú majú veci, keď ich robíme prvý raz, však majú len tieto dva romány, teda Deti polnoci a Hanba.
Rushdieho Spomienky vykresľujú ich autora ako výsostne literárneho človeka, ako vášnivého čitateľa, priam hltača kníh, znalca anglickej literárnej histórie a človeka, živo sa zapájajúceho do aktuálneho literárneho diškurzu. Je priam dojímavé sledovať, ako napriek komplikovanému životu pod policajnou ochranou píše rozprávkovú knihu Harún a More príbehov, pretože to sľúbil svojmu synovi Zafarovi. Aj keď nesmie vychádzať z domu, snaží sa udržať si spisovateľský denný režim, ktorého súčasťou je trpezlivé sedenie v tichu pred nepopísanými stránkami papiera.
Aj samotné Spomienky sú literárnym dielom, hoci treba povedať, že dosť zvláštnym, do seba zakriveným a pridlhým. Ale to sa už týka fatwy a Josepha Antona.
.salman Rushdie a fatwa
Čo to vlastne starého ajatolláha Chomejního tak pobúrilo? V Rushdieho štvrtom románe Satanské verše sa jednému z jeho hlavných hrdinov, Džibrílovi Farištovi, prisnil sen, v ktorom prorok Mahúnd v meste nazvanom Džahília najprv na chvíľu podľahne pokušeniu Šajtana a do svojho proroctva zaradí z islamského hľadiska heretické „satanské verše", umožňujúce modlitbu k pohanským bohom. Vzápätí ich však odvolá a označí ich za výsledok Šajtanových zvodov. Vo sne sa ešte objavia aj dvaja Mahúndovi nepriatelia, ktorí navštívia miestny verejný dom, v ktorom prostitútky na seba tajomne berú podobu prorokových manželiek. Magický, košatý príbeh o hľadaní zmyslu vlastného rozbitého života, Satanské verše, má okolo 550 strán a deje sa zväčša v nedávnej minulosti. Snové scény o Šajtanovi a jeho veršoch sú popísané na niekoľkých stranách. Trvalo skoro rok, kým sa satanské sny dostali do pozornosti iránskych klerikov. Kniha vyšla v roku 1988, dostala sa do finálového shortlistu Bookerovej ceny, anglické noviny publikovali jej pozitívne recenzie. A 14. februára 1989 prišla Chomejního fatwa.
Rushdie sa stal nechcenou celebritou a svet (od autorových priateľov cez salónnych intelektuálov až po chlapov v arabských čajovniach a ich zahalené manželky) sa rozčesol na dve polovice: jedni považovali Rushdieho knihu za vedomú provokáciu, ba priam urážku islamu, druhí ju vnímali ako zaujímavý román, ktorý sa Allaha a jeho Proroka dotýka len veľmi nepriamo a okrajovo. Tí prví knihu už z princípu nečítali, v druhej skupine by sme nejakých čitateľov našli.
Ako to teda bolo? O čo Rushdiemu išlo? Vedel, do čoho ide? Ak by sme brali jeho Spomienky ako jediný informačný zdroj, tak by odpovede boli jednoduché a jednoznačné. Salman Rushdie napísal „obyčajný" román o svojich vlastných tápaniach a hľadaniach. Nešlo mu o nič viac a o nič iné, než o čistú literatúru. A reakcia militantných moslimov ho prekvapila.
Pozornejšie čítanie Rushdieho úvah však človeka zneistí. Na jednej strane hovorí o militantnosti islamu ako takého, na druhej strane ho dojíma podpora moslimských spisovateľov. Na jednej strane hovorí o tom, že Satanské verše neboli ničím iným než slobodnou literatúrou (a teda nie urážkou islamu), no vzápätí pranieruje Johna Le Carré za jeho presvedčenie, že náboženstvá sa nemajú urážať.
Nech je to akokoľvek, fatwa Rushdiemu skomplikovala život (a len vďaka špičkovej ochrane britskej polície ho o život nepripravila). Jeho ochrana bola len o jeden stupeň nižšia než ochrana kráľovskej rodiny, vďaka čomu sa v prvých rokoch nesmel ukazovať na verejnosti, miesto jeho pobytu bolo tajné, 24 hodín s ním boli najmenej štyria po zuby ozbrojení chlapci zo špeciálnej jednotky. Popis života pod ochranou Jej veličenstva je najzaujímavejšou časťou knihy. Rushdie si obľúbil mnohých zo svojich strážcov, tí sa zase snažili spríjemniť, „znormálniť" mu v rámci možností život. Keď jeho syn Zafar začal hrať rugby, zorganizovali rugbyový zápas na policajnom ihrisku, keď mu nemal kto vystreliť plyšového medvedíka na kolotoči, zobral ho na strelnicu jeden z ostrostrelcov a napriek zjavne ohnutej hlavni pušky Zafarovi plyšáka bez najmenších problémov vystrieľal.
Vďaka fatwe sa Rushdie zoznámil so svetovými politikmi a popovými celebritami. Opisuje ich vo svojich Spomienkach veľa, ale nikoho s takým citom pre detail ako Margareth Thatcherovú, s ktorou sa zoznámili na každoročnom „plese tajných služieb" (išlo o večierok, na ktorý pozývali príslušníci špeciálnych jednotiek osoby, ktoré chránili): „Během jejich krátkého rozhovoru z něj bývalá ministerská předsedkyně neodtrhla ruce. Zdravím, drahoušku, ruku zlehka položenou na hřbetu té jeho, jak to zvládáte, ruka začíná hladit jeho předloktí, starají sa o vás ti báječní muži dobře?, už spočívá na jeho rameni, měl by konečně promluvit, řekl si v duchu, než ho začne laskat po tváři. „Ano, děkuji," vypravil ze sebe, a ona oním známým pohybem natupírované hlavy přikývla. Výborně, výborně, její ruka mu znova laská paži, tak se opatrujte..."
Pod medzinárodným tlakom zrušil iránsky premiér Mohamad Chatámí fatwu proti Salmanovi Rushdiemu 24. septembra 1998. Teda, presnejšie povedané, fatwa nemôže byť zrušená nikdy, len iránska vláda nebude trvať na jej vykonaní.
.salman Rushdie a Joseph Anton
Keď sa Salman Rushdie ocitol pod policajnou ochranou, musel si zvoliť tajné meno. Napadlo mu, že by to mohlo byť meno zložené z mien jeho slávnych kolegov. Preto Joseph ako Joseph Conrad a Anton ako Anton Pavlovič Čechov. Rushdieho Spomienky majú teda formu akejsi dokudrámy o Josephovi Antonovi, za ktorého sa autor musel skryť, no ktorého identity by sa chcel čo najrýchlejšie vzdať.
Čo nám teda Joseph hovorí o Salmanovi? Nuž, nie je to veľmi príťažlivý portrét. V prvom rade v ňom cítiť obrovskú priepasť medzi tým, kým by Rushdie chcel byť a kým je. Chcel by byť nevinnou obeťou, bojovníkom za čistú literatúru, slobodu a toleranciu, verným priateľom, milujúcim partnerom, a to všetko vo svete plnom slizkých politikov a zbabelých kompromisníkov. V skutočnosti Rushdie rozdeľuje ľudí na tých, ktorí sú bezvýhradne na jeho strane a tých, ktorí vďaka svojej pozícii alebo svojmu rozhľadu vnímajú aj širšie súvislosti (nemyslíme tým, samozrejme, militantných islamistických hrdlorezov, ktorí usilujú o jeho život ‒tých, spolu s ajatolláhmi, čo ich vedú, jednoznačne odsudzujeme). Od polície a tajných služieb očakáva, aby ho perfektne chránili, no vyčíta im, keď ho varujú pred zahraničnou cestou. Od vlády Jej veličenstva očakáva bezvýhradnú podporu, no keď tá vláda rokuje o prepustení rukojemníkov, má pocit, že je nespravodlivo prehliadaný. Keď vydavatelia, ktorí vydali a stále vydávajú Satanské verše v tvrdej väzbe odďaľujú ich vydanie v paperbacku, lebo nechcú ohroziť životy svojich zamestnancov (nórsky vydavateľ bol postrelený, prekladatelia do taliančiny a japončiny boli zabití ‒ na rozdiel od Rushdieho nemali policajnú ochranu), označí ich za zbabelcov.
Zvláštnou kapitolou sú Rushdieho ženy. Do dnešných dní boli v jeho živote štyri, každú z nich opustil (dve z nich s malými deťmi ‒ Salmanovými synmi). Za normálnych okolností by nás jeho súkromie nezaujímalo, no čítajúc Spomienky Josepha Antona konštatujeme neuveriteľný nedostatok vernosti a empatie, teda vlastností, ktoré Salman Rushdie u iných hľadá a oceňuje.
Keďže Rushdieho knihy máme radi a jeho samého považujeme za skutočne veľkého autora, buďme k nemu zhovievavý. Život v permanentnom ohrození života ho zrejme zasiahol viac a ináč, než sám očakával. To preto tá sebastrednosť a citlivosť na iný než vlastný názor. Joseph Anton už, našťastie, nemusí v sebe skrývať Salmana Rushdieho (od roku 2007 sira Salmana Rushdieho). Jeho Spomienky sú dôležitou knihou. Po ich prečítaní sa môžeme znovu vrátiť k jeho románom. Možno, že im budeme lepšie rozumieť.
Salman Rushdie: Joseph Anton, Vzpomínky Paseka, 2012.
.salman Rushdie a literatúra
„Později, když svět všude kolem něj vybuchoval a smrtonosní černí ptáci sa slétali na prolézačku na školním hřišti v celých hejnech, se na sebe zlobil, že zapomněl jméno reportérky BBC, která mu oznámila, že jeho starý život se skončil a schyluje se k začátku nového, temnějšího. Zavolala mu domů na jeho soukromou linku, aniž by vysvětlila, kde vzala číslo. „Jaký je to pocit," otázala se ho, „vědět, že vás ajátolláh Chomejní právě odsoudil k smrti?" Bylo úterý, v Londýně panovalo slunečné počasí, ale po její otázce jako by se náhle setmělo. Aniž věděl co doopravdy říká, odpověděl: „Není to dobrý pocit." A pomyslel si: „ Jsem mrtvý."
Týmito vetami sa mohutné Rushdieho Spomienky začínajú. Kým prídeme ku kontroverznejším otázkam, ktoré táto kniha otvára, zastavme sa pri jej autorovi ako spisovateľovi. Už z citovaného úryvku (oveľa viac z celej knihy a neporovnateľne viac z jeho románov) je jasné, že pán Rushdie je veľký spisovateľ. Nakoniec, práve milovníci jeho kníh sú prvou, nie však jedinou cieľovou skupinou, pre ktorú autor svoje spomieky napísal.
Salman Rushdie, podobne ako po ňom napríklad Arundathi Roy, Aravind Adiga alebo Rana Dasgupta, spojil magickú farebnosť a príbehovú bohatosť rodnej Indie so špičkovým vzdelaním a mimoriadnou intelektuálnou gramotnosťou anglickej „chatting class", teda „kecajúcej triedy" čiže vyššej vrstvy, ktorá sa neživí svojimi rukami, ale svojou hlavou a (najmä) ústami, prípadne na papieri napísanými slovami. Hoci svojím prvým románom Grimus z roku 1975 dieru do sveta neurobil, už pár rokov predtým, ako študent histórie v Cambridgei s obdivuhodnou istotou vedel, že bude spisovateľ. K tej istote hneď za horúca malá poznámka: hoci je z jeho Spomienok jasné, že si viedol denník, z ich štruktúry, štýlu a často aj obsahu (teda toho, čo do nich zaradil a čo vynechal), je jasné, že ich Rushdie spätne (re-)konštruoval, vďaka čomu už na internátnej strednej škole v Rugby pôsobí ako zrelý intelektuál; na univerzite má už – v Spomienkach – nad ešte nezrealizovaným intelektualizmom sarkastický nadhľad skúseného seladóna.
Isté je, že mladý Salman miloval literatúru a spisovateľom sa skutočne stal. Nebola to pritom ľahká ani priama cesta. Po vydaní Grimusa nemal copywriter reklamnej agentúry Ogilvy & Matter Rushdie veľa dôvodov svojmu spisovateľskému poslaniu veriť. Román nezaujal čitateľov ani kritikov. Zo Spomienok sa dozvedáme, že Rushdie skúšal všeličo: od televíznych scenárov po lacné sci-fi a eroticko-politické fantázie. Koncom sedemdesiatych rokov už strácal nádej. Ako Ind žijúci v Londýne, ktorého rodina sa presťahovala do Pakistanu, začal mať urgentný problém s vlastnou identitu. „Nestal-li se spisovatelem, ktorým se vnitřne cítil být, bylo to tím, že nevěděl. kým je, a pozvolna na to ze svého potupného místa na literárním dně začínal přicházet." Postupne si uvedomil, že vlastne netrpel stratou koreňov, ale ich mnohorakosťou. A keďže sa spisovateľom nielen cítil, ale skutočne ním aj bol, začal sa svojimi trápeniami prepisovať. Za honorár, ktorý dostal za úspešnú reklamnú kampaň, si kúpili otvorené spiatočné letenky a spolu s manželkou sa vybrali na cestu do Indie. Rozhodli sa, že budú ko krajine cestovať, kým budú mať peniaze. Výsledkom bol román Deti polnoci, nielen najlepšie dielo Salmana Rushdieho, ale jeden z najlepších anglicky napísaných románov posledných desaťročí.
Hneď po dokončení mimoriadne úspešných, Bookerom ocenených Detí polnoci začal Salman Rushdie písať ďalšiu knihu, tentoraz o Pakistane. Dostala názov Hanba a vyšla o dva roky neskôr. Do dnešného dňa napísal ďalších šesť románov. Čítanie každého z nich je magickým zážitkom rozpletania a spletania košatých príbehov, odohrávajúcich sa často v niekoľkých krajinách a občas aj v niekoľkých historických dobách. Každý z nich má svojskú atmosféru, vďaka ktorej si na ich čítanie spomíname ako na dobrodružé cesty do exotických krajín. Tú intenzitu, akú majú veci, keď ich robíme prvý raz, však majú len tieto dva romány, teda Deti polnoci a Hanba.
Rushdieho Spomienky vykresľujú ich autora ako výsostne literárneho človeka, ako vášnivého čitateľa, priam hltača kníh, znalca anglickej literárnej histórie a človeka, živo sa zapájajúceho do aktuálneho literárneho diškurzu. Je priam dojímavé sledovať, ako napriek komplikovanému životu pod policajnou ochranou píše rozprávkovú knihu Harún a More príbehov, pretože to sľúbil svojmu synovi Zafarovi. Aj keď nesmie vychádzať z domu, snaží sa udržať si spisovateľský denný režim, ktorého súčasťou je trpezlivé sedenie v tichu pred nepopísanými stránkami papiera.
Aj samotné Spomienky sú literárnym dielom, hoci treba povedať, že dosť zvláštnym, do seba zakriveným a pridlhým. Ale to sa už týka fatwy a Josepha Antona.
.salman Rushdie a fatwa
Čo to vlastne starého ajatolláha Chomejního tak pobúrilo? V Rushdieho štvrtom románe Satanské verše sa jednému z jeho hlavných hrdinov, Džibrílovi Farištovi, prisnil sen, v ktorom prorok Mahúnd v meste nazvanom Džahília najprv na chvíľu podľahne pokušeniu Šajtana a do svojho proroctva zaradí z islamského hľadiska heretické „satanské verše", umožňujúce modlitbu k pohanským bohom. Vzápätí ich však odvolá a označí ich za výsledok Šajtanových zvodov. Vo sne sa ešte objavia aj dvaja Mahúndovi nepriatelia, ktorí navštívia miestny verejný dom, v ktorom prostitútky na seba tajomne berú podobu prorokových manželiek. Magický, košatý príbeh o hľadaní zmyslu vlastného rozbitého života, Satanské verše, má okolo 550 strán a deje sa zväčša v nedávnej minulosti. Snové scény o Šajtanovi a jeho veršoch sú popísané na niekoľkých stranách. Trvalo skoro rok, kým sa satanské sny dostali do pozornosti iránskych klerikov. Kniha vyšla v roku 1988, dostala sa do finálového shortlistu Bookerovej ceny, anglické noviny publikovali jej pozitívne recenzie. A 14. februára 1989 prišla Chomejního fatwa.
Rushdie sa stal nechcenou celebritou a svet (od autorových priateľov cez salónnych intelektuálov až po chlapov v arabských čajovniach a ich zahalené manželky) sa rozčesol na dve polovice: jedni považovali Rushdieho knihu za vedomú provokáciu, ba priam urážku islamu, druhí ju vnímali ako zaujímavý román, ktorý sa Allaha a jeho Proroka dotýka len veľmi nepriamo a okrajovo. Tí prví knihu už z princípu nečítali, v druhej skupine by sme nejakých čitateľov našli.
Ako to teda bolo? O čo Rushdiemu išlo? Vedel, do čoho ide? Ak by sme brali jeho Spomienky ako jediný informačný zdroj, tak by odpovede boli jednoduché a jednoznačné. Salman Rushdie napísal „obyčajný" román o svojich vlastných tápaniach a hľadaniach. Nešlo mu o nič viac a o nič iné, než o čistú literatúru. A reakcia militantných moslimov ho prekvapila.
Pozornejšie čítanie Rushdieho úvah však človeka zneistí. Na jednej strane hovorí o militantnosti islamu ako takého, na druhej strane ho dojíma podpora moslimských spisovateľov. Na jednej strane hovorí o tom, že Satanské verše neboli ničím iným než slobodnou literatúrou (a teda nie urážkou islamu), no vzápätí pranieruje Johna Le Carré za jeho presvedčenie, že náboženstvá sa nemajú urážať.
Nech je to akokoľvek, fatwa Rushdiemu skomplikovala život (a len vďaka špičkovej ochrane britskej polície ho o život nepripravila). Jeho ochrana bola len o jeden stupeň nižšia než ochrana kráľovskej rodiny, vďaka čomu sa v prvých rokoch nesmel ukazovať na verejnosti, miesto jeho pobytu bolo tajné, 24 hodín s ním boli najmenej štyria po zuby ozbrojení chlapci zo špeciálnej jednotky. Popis života pod ochranou Jej veličenstva je najzaujímavejšou časťou knihy. Rushdie si obľúbil mnohých zo svojich strážcov, tí sa zase snažili spríjemniť, „znormálniť" mu v rámci možností život. Keď jeho syn Zafar začal hrať rugby, zorganizovali rugbyový zápas na policajnom ihrisku, keď mu nemal kto vystreliť plyšového medvedíka na kolotoči, zobral ho na strelnicu jeden z ostrostrelcov a napriek zjavne ohnutej hlavni pušky Zafarovi plyšáka bez najmenších problémov vystrieľal.
Vďaka fatwe sa Rushdie zoznámil so svetovými politikmi a popovými celebritami. Opisuje ich vo svojich Spomienkach veľa, ale nikoho s takým citom pre detail ako Margareth Thatcherovú, s ktorou sa zoznámili na každoročnom „plese tajných služieb" (išlo o večierok, na ktorý pozývali príslušníci špeciálnych jednotiek osoby, ktoré chránili): „Během jejich krátkého rozhovoru z něj bývalá ministerská předsedkyně neodtrhla ruce. Zdravím, drahoušku, ruku zlehka položenou na hřbetu té jeho, jak to zvládáte, ruka začíná hladit jeho předloktí, starají sa o vás ti báječní muži dobře?, už spočívá na jeho rameni, měl by konečně promluvit, řekl si v duchu, než ho začne laskat po tváři. „Ano, děkuji," vypravil ze sebe, a ona oním známým pohybem natupírované hlavy přikývla. Výborně, výborně, její ruka mu znova laská paži, tak se opatrujte..."
Pod medzinárodným tlakom zrušil iránsky premiér Mohamad Chatámí fatwu proti Salmanovi Rushdiemu 24. septembra 1998. Teda, presnejšie povedané, fatwa nemôže byť zrušená nikdy, len iránska vláda nebude trvať na jej vykonaní.
.salman Rushdie a Joseph Anton
Keď sa Salman Rushdie ocitol pod policajnou ochranou, musel si zvoliť tajné meno. Napadlo mu, že by to mohlo byť meno zložené z mien jeho slávnych kolegov. Preto Joseph ako Joseph Conrad a Anton ako Anton Pavlovič Čechov. Rushdieho Spomienky majú teda formu akejsi dokudrámy o Josephovi Antonovi, za ktorého sa autor musel skryť, no ktorého identity by sa chcel čo najrýchlejšie vzdať.
Čo nám teda Joseph hovorí o Salmanovi? Nuž, nie je to veľmi príťažlivý portrét. V prvom rade v ňom cítiť obrovskú priepasť medzi tým, kým by Rushdie chcel byť a kým je. Chcel by byť nevinnou obeťou, bojovníkom za čistú literatúru, slobodu a toleranciu, verným priateľom, milujúcim partnerom, a to všetko vo svete plnom slizkých politikov a zbabelých kompromisníkov. V skutočnosti Rushdie rozdeľuje ľudí na tých, ktorí sú bezvýhradne na jeho strane a tých, ktorí vďaka svojej pozícii alebo svojmu rozhľadu vnímajú aj širšie súvislosti (nemyslíme tým, samozrejme, militantných islamistických hrdlorezov, ktorí usilujú o jeho život ‒tých, spolu s ajatolláhmi, čo ich vedú, jednoznačne odsudzujeme). Od polície a tajných služieb očakáva, aby ho perfektne chránili, no vyčíta im, keď ho varujú pred zahraničnou cestou. Od vlády Jej veličenstva očakáva bezvýhradnú podporu, no keď tá vláda rokuje o prepustení rukojemníkov, má pocit, že je nespravodlivo prehliadaný. Keď vydavatelia, ktorí vydali a stále vydávajú Satanské verše v tvrdej väzbe odďaľujú ich vydanie v paperbacku, lebo nechcú ohroziť životy svojich zamestnancov (nórsky vydavateľ bol postrelený, prekladatelia do taliančiny a japončiny boli zabití ‒ na rozdiel od Rushdieho nemali policajnú ochranu), označí ich za zbabelcov.
Zvláštnou kapitolou sú Rushdieho ženy. Do dnešných dní boli v jeho živote štyri, každú z nich opustil (dve z nich s malými deťmi ‒ Salmanovými synmi). Za normálnych okolností by nás jeho súkromie nezaujímalo, no čítajúc Spomienky Josepha Antona konštatujeme neuveriteľný nedostatok vernosti a empatie, teda vlastností, ktoré Salman Rushdie u iných hľadá a oceňuje.
Keďže Rushdieho knihy máme radi a jeho samého považujeme za skutočne veľkého autora, buďme k nemu zhovievavý. Život v permanentnom ohrození života ho zrejme zasiahol viac a ináč, než sám očakával. To preto tá sebastrednosť a citlivosť na iný než vlastný názor. Joseph Anton už, našťastie, nemusí v sebe skrývať Salmana Rushdieho (od roku 2007 sira Salmana Rushdieho). Jeho Spomienky sú dôležitou knihou. Po ich prečítaní sa môžeme znovu vrátiť k jeho románom. Možno, že im budeme lepšie rozumieť.
Salman Rushdie: Joseph Anton, Vzpomínky Paseka, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.