Vtedy, keď som sa túlal Bruselom, sa debata o Európe ocitla na bode mrazu. Euronadšenci z Crocodile klubu od osemdesiatych rokov bojovali za európsku ústavu, a o 25 rokov z toho vzišla jedna úbohá zmluva, Lisabonská. Znalci hovorili: „To je všetko, čo sa dalo dosiahnuť. Po tomto kŕči dvadsať rokov nikto nemusí začať hovoriť o nejakej novej zmluve.“
A potom to šlo rýchlo. Niekoľko mesiacov po tom, čo zmluva vstúpila do platnosti, už bola porušená gréckym bail-outom, jej zástancovia len zahanbene sklopili zrak. Tlačení vlnami eurokrízy, zišli sa tento rok na porade jedenásti ministri zahraničných vecí a vo svojej „záverečnej správe Skupiny pre budúcnosť Európy” napísali opatrnú vetu: „Pre niektorých členov by to mohlo znamenať priamo voleného prezidenta Komisie, ktorý si sám vyberie členov svojej ‚európskej vlády´, Európsky parlament s právomocou iniciovať záväzné právne predpisy, a druhú komoru pre členské štáty.” Jasné, títo ministri zahraničných vecí predstavujú menšinu z menšiny členov len druhoradej „Rady Európskej únie.” Ale je to po prvý raz v mojom živote, keď skutoční zákonodarcovia EÚ navrhli zavedenie európskej demokracie.
Pritom najnovšie sekundovala Angela Merkelová v Európskom parlamente: „Som za to, aby Komisia bola raz niečo ako európska vláda. A som za to, aby Rada bola niečo ako druhá komora. A som za to, aby európsky parlament zastával európske kompetencie.“ Nie som naivný – ako časový horizont pre európsku demokraciu Merkelová spomenula 20 až 30 rokov, kým „kľúčové oblasti národnej suverenity“ sa majú podriadiť posilneným bruselským inštitúciám hneď. Je pravdepodobné, že centralizácia príde rýchlo a demokracia nikdy. Proti tomu sa musíme brániť.
Niečo sa však predsa deje. David Cameron sľúbil referendum o zotrvaní Veľkej Británie v Európskej únii, snahy Kataláncov a Škótov o nezávislosť otriasajú geografiou moci. Aj na intelektuálnej rovine cítiť nový závan vzduchu. Ešte pred tromi rokmi nebola politika Európy v Nemecku predmetom sporu, dnes uvažujú najväčší nemeckí myslitelia o tvare Európy. Filozof Jürgen Habermas a esejista Hans-Magnus Enzensberger kritizujú „zbavenie sa európskych občanov právnej zodpovednosti,“ Habermas vecným tónom, kým Enzensberger jedovatými slovami: „Tu sa nebuduje nové väzenie, ale polepšovňa národov.“
A teraz prichádza ešte jeden velikán. Môj krajan, Rakúšan. Kto je Robert Menasse? Viedenčan, ktorý žil v Sao Paole aj v Amsterdame, je pravdepodobne najmúdrejším žijúcim Rakúšanom. Spolu s nositeľkou Nobelovej ceny Elfriede Jelinekovou a v Paríži žijúcim básnikom opisov Petrom Handkem patrí nepochybne k najväčším rakúskym spisovateľom súčasnosti. Píše romány, v žánri eseje mu nikto nesiaha ani po členky. Rakúsko, „krajinu bez vlastností“, prekukol ako nik iný. S Rakúskom už skončil. Teraz sa venuje Európe. Odkedy sa venuje Európe, diskutujem s ním.
***
S Menassem som sa zoznámil v Bruseli. Čiastočne tam býva, pretože robí výskum pre svoj epochálny projekt bruselského románu. Stretávame sa v najflámskejšom kúte dolného mesta, objednáva po holandsky. Vybral túto kaviareň, pretože tu môže fajčiť, no aby urobil zadosť belgickým protifajčiarskym zákonom, musí si priniesť vlastné sendviče. Ako tuhému fajčiarovi a čerstvému obdivovateľovi „osvietených, nadnárodne mysliacich úradníkov Komisie“ mu v hrudi bijú dve duše. Dilemu vyriešil výskumom. „Nikde som nenašiel, že by zákaz fajčiť vyšiel z Komisie.“
Lichotí mi, že niekto ako on debatuje s pisálkom z paneláka v Devínskej Novej Vsi. „Myslím si, že sa až tak veľmi nerozchádzame,“ hovorí, „priatelia mi hovoria Robi.“ Teším sa, že konečne môžem s niekým diskutovať. Ale napriek tomu ma neopúšťa pocit, že by sme si každú chvíľu mohli skočiť do vlasov. Že jeden z nás náhle rozčúlene vyskočí a už sa nikdy spolu nebudeme baviť.
***
Bratislava, Rakúske veľvyslanectvo. Pred svojou čítačkou mi chce Menasse súrne niečo porozprávať. Východ na historický minibalkón je zatarasený obrovským kvetom v kvetináči. Posuniem mu kvet nabok, teraz môže fajčiť. Rozpráva, ako bol spolu s ďalšími európskymi intelektuálmi pozvaný na večeru s predsedom Komisie Barrosom. Musel podpísať, že o tom, čo sa hovorilo, nič nenapíše. „Ale nebolo tam napísané, že o tom nesmiem ROZPRÁVAŤ!“ Ohnivo mi vykladá o Barrosovom osobnom pláne, ktorý sa naozaj neobjavil v žiadnych novinách. Aj ja ho podávam ďalej len ústne. Je to informácia, ktorá ukazuje Barrosa ako lokaja veľkých šéfov vlád.
***
Viedeň, reprezentačná sála istého koncernu, prevádzkujúceho hazardné hry. Menasse neočakávane prezentuje novú knihu, esej Európsky posol. Je obklopený honoráciami, ktorými počas svojho rakúskeho života opovrhoval. Prišli viaceré špičky Veľkej koalície, v publiku sedí aktívny eurokomisár, bývalý eurokomisár je moderátorom. Očarene počúvam. Zrazu ma takmer vystrie – Menasse odbije iniciatívu 11 ministrov zahraničných vecí ako celkom „šibnutú“ ideu.
Pri inej príležitosti hodnotí priekopnícky návrh Skupiny budúcnosti miernejšie, vysmieva sa však z politikov, ktorí v každej lapálii vidia pokrok: „To je, akoby vegetarián povedal: Je to pokrok, že steakhouse predáva teraz steaky po 180 gramov namiesto po 200 gramov.“
***
Čítam Menasseho knihu paralelne s manifestom Za Európu! od dvoch predsedov frakcií Európskeho parlamentu – predsedu Zelených Daniela Cohn-Bendita a predsedu Liberálov Guy Verhofstadta. Pri čítaní sa dobre rozčuľujem – jediná nová myšlienka, ktorou vyvažujú vznešený apokalyptický tón textu, je nápad vytlačiť na eurobankovky tváre Schumana a Monneta. Zelenoliberálni poprední Európania urážajú konzervatívcov, ktorí chcú podľa nich spolu s „nacionalistami a populistami“ zavrieť obyvateľov za vzduchotesnú hranicu „350-tich autonómnych členských štátov“ – „nočná mora!“ A k tomu ešte zelenoliberálny rev o EÚ ako svetovej veľmoci. Na konto tejto často počutej fantazmagórie eurokratov Menasse píše: „Žiadny normálny človek nepokladá za svoju základnú potrebu platiť dane nejakej superveľmoci. A ak náhodou pokladá, tak by sa v rozumnom sociálnom systéme mal podrobiť psychoterapeutickej liečbe.“
Menasseho kniha sa, naopak, číta dobre, je vtipná, radikálna a vášnivá. Jeho hlavným cieľom je zrušenie európskej Rady, orgánu šéfov vlád. V Rade sú „inštitucionalizované protichodné národné záujmy,“ a jej demokratická legitimita je „úplná chiméra,“ pretože volič môže voliť len jedného z 27 členov Rady a aj toho nie v jeho funkcii zákonodarcu nadnárodnej organizácie. Esejista opisuje scénu z jedného bruselského krízového summitu, pri ktorom 25 šéfov vlád v jednej miestnosti čakalo, kým sa Merkelová a Sarkozy medzi sebou dohodnú. „V tejto miestnosti sedel aj ‚môj´ kancelár. Akú legitimitu má inštitúcia, v ktorej jediný človek, ktorého som ja mohol voliť, môže po summite len vysvetľovať niečo, čo rozhodla pani Merkelová?“
Menasseho pochybosti sa nezastavujú ani pred naším chápaním demokracie: „Keď človek bližšie pozoruje, ako je zložený systém EÚ, príde k bodu, keď sa nevyhnutne zľakne: Je možné, aby demokracia, taká, na akú sme zvyknutí, na nadnárodnej úrovni vôbec nefungovala – ba naopak, že práve tá demokratická legitimita, ktorú máme v národných štátoch, nedokáže všetky tie problémy a krízu transformácie postnárodného vývoja vôbec vyriešiť a na nadnárodnej úrovni dokonca prispieva k ich vzniku a zostreniu?“
Následne – a tu musia viacerí preglgnúť – navrhuje Menasse zrušiť národné štáty. Regióny ponúkajú ľudom oveľa prirodzenejšiu identitu ako „ošumelá ideológia národnej identity, ktorá pravidelne viedla k vojnám a zločinom proti ľudskosti.“ Regióny majú aj tú výhodu, že nikdy nechcú obsadiť cudzie územie. „Na konci vznikne niečo úplne nové, žiadny „nadnárod,“ ale kontinent bez národov, voľný spolok regiónov, žiadny centralizmus superštátu, ale živá demokratická subsidiarita.“
***
Cestoval som po Ukrajine, keď mi Menasse zavolal. Hovorí, že už nevydrží útoky, ktoré sa naňho zosypali. Len reakcií s antisemitským podtónom dostal päťdesiat – „ľudia ako vy nikdy nemali vlasť“. Najradšej by všetko nechal tak a už nikdy o Európe nepísal.
***
Bratislava, divadlo Astorka. Stretol som Menasseho pri príležitosti Stredoeurópskeho fóra. Je rozrušený, málo spí, takmer každý večer niekde predstavuje svoju knihu. Prekypuje nadšením, zvažuje založenie katedry pre európsky vývoj a výskum subsidiarity.
Pýtam sa ho, prečo ho tá kritika tak trápi, veď podobné útoky zažíva už desaťročia. V rakúskych debatách, vysvetľuje mi, „som vedel, kto je mojím protivníkom. Na tých som sa mohol dívať, ako sa výskumník díva na hmyz, ktorý skúma.“ Pri Európe, hovorí, sa tábory zlievajú. Starí ľavičiarski priatelia sa mu otočili chrbtom, bývalí internacionalisti, čo sa zrazu upínajú na národný štát.
Sadol si na pódium vedľa jednej českej spisovateľky a Györgyho Konráda. Menasse exceluje bez papiera, Konrád, ktorý využíva vystúpenie Češky, aby si zdriemol, spozornie. A vtedy ma znova takmer vystrie. Skvelý rečník vystupňuje svoju reč k novému opozičnému postoju: „Najviac protidemokratická je plebiscitná demokracia.“
V zádverí pri zadnom vchode do divadla sa ho pri cigarete pýtam: „Vymenoval si všetko, čo chceš zrušiť. Kedy povieš, čo chceš namiesto toho vybudovať?“ Menasse sa málokedy trápi falošnou skromnosťou: „Odhadujem, že o dva roky.“
Jeho odmietnutie priamej demokracie ma rozčarovalo. Ja osobne ešte uvažujem, ako by sa Európa dala zachrániť, prikláňam sa však k modelu, pri ktorom sa odpútame od nevhodného vzoru Spojených štátov a pridáme sa jednoducho k fungujúcej multinacionálnej demokracii v strede Európy – k Švajčiarsku. A keď nás Švajčiari nebudú chcieť, tak si vybudujeme 350 kantónov, vezmeme Bruselu a národným štátom kompetencie, dáme ich kantónom a obciam, každých pár nedieľ budeme hlasovať o daňových sadzbách a zatepľovaní a založíme si vlastnú Európsku konfederáciu.
Tento môj tajný plán zatiaľ pred Menassem ukryjem. Začnem obhajovať priamu demokraciu Švajčiarska – podľa mojich pozorovaní sa švajčiarski občania rozhodujú takmer vždy veľmi zodpovedne – a pripravím sa na veľkú hádku s Menassem. Tu sa ukáže, že budúci bádateľ subsidiarity má pred švajčiarskou demokraciou veľký rešpekt.
***
Bratislava v nedeľný večer, prechádzame sa Starým Mestom. Františkánsky kostol je plný na prasknutie. Menasse sleduje omšu cez sklenené dvere, zamyslene, dlho. „Kultúra,“ hovorí osvietenec, ktorý ako študent patril k trockistom. „Myslíš to ironicky?“ pýtam sa s obavami. „Nie. Toto je možno jediná pravá kultúra.“
Ešte sa zastavujeme v „robošskom pajzli“, kde je dovolené fajčiť, to miluje. Tvrdí, že ako Viedenčanovi sa mu Bratislava zdá mentalitou bližšia ako Bludenz alebo Klagenfurt. Radšej nehovorím nič. Ako Dolný Rakúšan, ktorý už osem rokov na juhozáhoráckom sídlisku zažíva kultúrny kontrast, mu nechcem kaziť náladu a región a pivo, ktoré si objednal bezchybnou slovenčinou.
Veľmi rád by som vedel, ako by reagovali normálni Slováci na Menasseho víziu, ktorá už niekoľko mesiacov víri mojou hlavou. Pokrútením hlavy, pokrčením pliec, znechutene? To by bolo v poriadku, odmietnutie môže posilniť vlastnú pozíciu. Ale zamyslieť sa musia aj Slováci. Riadi nás konštrukt, ktorý je demokraticky nelegitímny a predovšetkým zúfalo nefunguje. Čo robiť? Vystúpiť, opustiť spoločenstvo? To naháňa strach aj tým najzarytejším euroskeptikom. Zostáva prestavba. Zostáva – dnes to vidím s búšiacim srdcom – európske dobrodružstvo celosvetovo bezprecedentnej cesty. Potrebujeme nejakú ideu, potrebujeme závratne veľa ideí. Celý život nadávať pri pive nie je hodné mysliaceho občana.
Martin Leidenfrost/
Autor je spisovateľ, scenárista a publicista. Narodil sa v roku 1972, vyrástol v Dolnom Rakúsku. Študoval film a slavistiku na univerzite vo Viedni a v Babelsbergu. Dlhšie žil vo Viedni, v Berlíne, v Kyjeve, v Bruseli. Od roku 2004 žije a pracuje v slovenskej pohraničnej obci Devínska Nová Ves. Napísal viacero kníh, okrem iných Die Tote im Fluss o smrti slovenskej opatrovateľky Denisy Šoltísovej v Rakúsku, zbierku esejí o živote bruselských eurokratov a iných Európanov Brüssel Zartherb. Je autorom filmových scenárov a dokumentov, naposledy o firme Gazprom. Dlhodobo spolupracuje s .týždňom, kde píše pravidelný stĺpček.
A potom to šlo rýchlo. Niekoľko mesiacov po tom, čo zmluva vstúpila do platnosti, už bola porušená gréckym bail-outom, jej zástancovia len zahanbene sklopili zrak. Tlačení vlnami eurokrízy, zišli sa tento rok na porade jedenásti ministri zahraničných vecí a vo svojej „záverečnej správe Skupiny pre budúcnosť Európy” napísali opatrnú vetu: „Pre niektorých členov by to mohlo znamenať priamo voleného prezidenta Komisie, ktorý si sám vyberie členov svojej ‚európskej vlády´, Európsky parlament s právomocou iniciovať záväzné právne predpisy, a druhú komoru pre členské štáty.” Jasné, títo ministri zahraničných vecí predstavujú menšinu z menšiny členov len druhoradej „Rady Európskej únie.” Ale je to po prvý raz v mojom živote, keď skutoční zákonodarcovia EÚ navrhli zavedenie európskej demokracie.
Pritom najnovšie sekundovala Angela Merkelová v Európskom parlamente: „Som za to, aby Komisia bola raz niečo ako európska vláda. A som za to, aby Rada bola niečo ako druhá komora. A som za to, aby európsky parlament zastával európske kompetencie.“ Nie som naivný – ako časový horizont pre európsku demokraciu Merkelová spomenula 20 až 30 rokov, kým „kľúčové oblasti národnej suverenity“ sa majú podriadiť posilneným bruselským inštitúciám hneď. Je pravdepodobné, že centralizácia príde rýchlo a demokracia nikdy. Proti tomu sa musíme brániť.
Niečo sa však predsa deje. David Cameron sľúbil referendum o zotrvaní Veľkej Británie v Európskej únii, snahy Kataláncov a Škótov o nezávislosť otriasajú geografiou moci. Aj na intelektuálnej rovine cítiť nový závan vzduchu. Ešte pred tromi rokmi nebola politika Európy v Nemecku predmetom sporu, dnes uvažujú najväčší nemeckí myslitelia o tvare Európy. Filozof Jürgen Habermas a esejista Hans-Magnus Enzensberger kritizujú „zbavenie sa európskych občanov právnej zodpovednosti,“ Habermas vecným tónom, kým Enzensberger jedovatými slovami: „Tu sa nebuduje nové väzenie, ale polepšovňa národov.“
A teraz prichádza ešte jeden velikán. Môj krajan, Rakúšan. Kto je Robert Menasse? Viedenčan, ktorý žil v Sao Paole aj v Amsterdame, je pravdepodobne najmúdrejším žijúcim Rakúšanom. Spolu s nositeľkou Nobelovej ceny Elfriede Jelinekovou a v Paríži žijúcim básnikom opisov Petrom Handkem patrí nepochybne k najväčším rakúskym spisovateľom súčasnosti. Píše romány, v žánri eseje mu nikto nesiaha ani po členky. Rakúsko, „krajinu bez vlastností“, prekukol ako nik iný. S Rakúskom už skončil. Teraz sa venuje Európe. Odkedy sa venuje Európe, diskutujem s ním.
***
S Menassem som sa zoznámil v Bruseli. Čiastočne tam býva, pretože robí výskum pre svoj epochálny projekt bruselského románu. Stretávame sa v najflámskejšom kúte dolného mesta, objednáva po holandsky. Vybral túto kaviareň, pretože tu môže fajčiť, no aby urobil zadosť belgickým protifajčiarskym zákonom, musí si priniesť vlastné sendviče. Ako tuhému fajčiarovi a čerstvému obdivovateľovi „osvietených, nadnárodne mysliacich úradníkov Komisie“ mu v hrudi bijú dve duše. Dilemu vyriešil výskumom. „Nikde som nenašiel, že by zákaz fajčiť vyšiel z Komisie.“
Lichotí mi, že niekto ako on debatuje s pisálkom z paneláka v Devínskej Novej Vsi. „Myslím si, že sa až tak veľmi nerozchádzame,“ hovorí, „priatelia mi hovoria Robi.“ Teším sa, že konečne môžem s niekým diskutovať. Ale napriek tomu ma neopúšťa pocit, že by sme si každú chvíľu mohli skočiť do vlasov. Že jeden z nás náhle rozčúlene vyskočí a už sa nikdy spolu nebudeme baviť.
***
Bratislava, Rakúske veľvyslanectvo. Pred svojou čítačkou mi chce Menasse súrne niečo porozprávať. Východ na historický minibalkón je zatarasený obrovským kvetom v kvetináči. Posuniem mu kvet nabok, teraz môže fajčiť. Rozpráva, ako bol spolu s ďalšími európskymi intelektuálmi pozvaný na večeru s predsedom Komisie Barrosom. Musel podpísať, že o tom, čo sa hovorilo, nič nenapíše. „Ale nebolo tam napísané, že o tom nesmiem ROZPRÁVAŤ!“ Ohnivo mi vykladá o Barrosovom osobnom pláne, ktorý sa naozaj neobjavil v žiadnych novinách. Aj ja ho podávam ďalej len ústne. Je to informácia, ktorá ukazuje Barrosa ako lokaja veľkých šéfov vlád.
***
Viedeň, reprezentačná sála istého koncernu, prevádzkujúceho hazardné hry. Menasse neočakávane prezentuje novú knihu, esej Európsky posol. Je obklopený honoráciami, ktorými počas svojho rakúskeho života opovrhoval. Prišli viaceré špičky Veľkej koalície, v publiku sedí aktívny eurokomisár, bývalý eurokomisár je moderátorom. Očarene počúvam. Zrazu ma takmer vystrie – Menasse odbije iniciatívu 11 ministrov zahraničných vecí ako celkom „šibnutú“ ideu.
Pri inej príležitosti hodnotí priekopnícky návrh Skupiny budúcnosti miernejšie, vysmieva sa však z politikov, ktorí v každej lapálii vidia pokrok: „To je, akoby vegetarián povedal: Je to pokrok, že steakhouse predáva teraz steaky po 180 gramov namiesto po 200 gramov.“
***
Čítam Menasseho knihu paralelne s manifestom Za Európu! od dvoch predsedov frakcií Európskeho parlamentu – predsedu Zelených Daniela Cohn-Bendita a predsedu Liberálov Guy Verhofstadta. Pri čítaní sa dobre rozčuľujem – jediná nová myšlienka, ktorou vyvažujú vznešený apokalyptický tón textu, je nápad vytlačiť na eurobankovky tváre Schumana a Monneta. Zelenoliberálni poprední Európania urážajú konzervatívcov, ktorí chcú podľa nich spolu s „nacionalistami a populistami“ zavrieť obyvateľov za vzduchotesnú hranicu „350-tich autonómnych členských štátov“ – „nočná mora!“ A k tomu ešte zelenoliberálny rev o EÚ ako svetovej veľmoci. Na konto tejto často počutej fantazmagórie eurokratov Menasse píše: „Žiadny normálny človek nepokladá za svoju základnú potrebu platiť dane nejakej superveľmoci. A ak náhodou pokladá, tak by sa v rozumnom sociálnom systéme mal podrobiť psychoterapeutickej liečbe.“
Menasseho kniha sa, naopak, číta dobre, je vtipná, radikálna a vášnivá. Jeho hlavným cieľom je zrušenie európskej Rady, orgánu šéfov vlád. V Rade sú „inštitucionalizované protichodné národné záujmy,“ a jej demokratická legitimita je „úplná chiméra,“ pretože volič môže voliť len jedného z 27 členov Rady a aj toho nie v jeho funkcii zákonodarcu nadnárodnej organizácie. Esejista opisuje scénu z jedného bruselského krízového summitu, pri ktorom 25 šéfov vlád v jednej miestnosti čakalo, kým sa Merkelová a Sarkozy medzi sebou dohodnú. „V tejto miestnosti sedel aj ‚môj´ kancelár. Akú legitimitu má inštitúcia, v ktorej jediný človek, ktorého som ja mohol voliť, môže po summite len vysvetľovať niečo, čo rozhodla pani Merkelová?“
Menasseho pochybosti sa nezastavujú ani pred naším chápaním demokracie: „Keď človek bližšie pozoruje, ako je zložený systém EÚ, príde k bodu, keď sa nevyhnutne zľakne: Je možné, aby demokracia, taká, na akú sme zvyknutí, na nadnárodnej úrovni vôbec nefungovala – ba naopak, že práve tá demokratická legitimita, ktorú máme v národných štátoch, nedokáže všetky tie problémy a krízu transformácie postnárodného vývoja vôbec vyriešiť a na nadnárodnej úrovni dokonca prispieva k ich vzniku a zostreniu?“
Následne – a tu musia viacerí preglgnúť – navrhuje Menasse zrušiť národné štáty. Regióny ponúkajú ľudom oveľa prirodzenejšiu identitu ako „ošumelá ideológia národnej identity, ktorá pravidelne viedla k vojnám a zločinom proti ľudskosti.“ Regióny majú aj tú výhodu, že nikdy nechcú obsadiť cudzie územie. „Na konci vznikne niečo úplne nové, žiadny „nadnárod,“ ale kontinent bez národov, voľný spolok regiónov, žiadny centralizmus superštátu, ale živá demokratická subsidiarita.“
***
Cestoval som po Ukrajine, keď mi Menasse zavolal. Hovorí, že už nevydrží útoky, ktoré sa naňho zosypali. Len reakcií s antisemitským podtónom dostal päťdesiat – „ľudia ako vy nikdy nemali vlasť“. Najradšej by všetko nechal tak a už nikdy o Európe nepísal.
***
Bratislava, divadlo Astorka. Stretol som Menasseho pri príležitosti Stredoeurópskeho fóra. Je rozrušený, málo spí, takmer každý večer niekde predstavuje svoju knihu. Prekypuje nadšením, zvažuje založenie katedry pre európsky vývoj a výskum subsidiarity.
Pýtam sa ho, prečo ho tá kritika tak trápi, veď podobné útoky zažíva už desaťročia. V rakúskych debatách, vysvetľuje mi, „som vedel, kto je mojím protivníkom. Na tých som sa mohol dívať, ako sa výskumník díva na hmyz, ktorý skúma.“ Pri Európe, hovorí, sa tábory zlievajú. Starí ľavičiarski priatelia sa mu otočili chrbtom, bývalí internacionalisti, čo sa zrazu upínajú na národný štát.
Sadol si na pódium vedľa jednej českej spisovateľky a Györgyho Konráda. Menasse exceluje bez papiera, Konrád, ktorý využíva vystúpenie Češky, aby si zdriemol, spozornie. A vtedy ma znova takmer vystrie. Skvelý rečník vystupňuje svoju reč k novému opozičnému postoju: „Najviac protidemokratická je plebiscitná demokracia.“
V zádverí pri zadnom vchode do divadla sa ho pri cigarete pýtam: „Vymenoval si všetko, čo chceš zrušiť. Kedy povieš, čo chceš namiesto toho vybudovať?“ Menasse sa málokedy trápi falošnou skromnosťou: „Odhadujem, že o dva roky.“
Jeho odmietnutie priamej demokracie ma rozčarovalo. Ja osobne ešte uvažujem, ako by sa Európa dala zachrániť, prikláňam sa však k modelu, pri ktorom sa odpútame od nevhodného vzoru Spojených štátov a pridáme sa jednoducho k fungujúcej multinacionálnej demokracii v strede Európy – k Švajčiarsku. A keď nás Švajčiari nebudú chcieť, tak si vybudujeme 350 kantónov, vezmeme Bruselu a národným štátom kompetencie, dáme ich kantónom a obciam, každých pár nedieľ budeme hlasovať o daňových sadzbách a zatepľovaní a založíme si vlastnú Európsku konfederáciu.
Tento môj tajný plán zatiaľ pred Menassem ukryjem. Začnem obhajovať priamu demokraciu Švajčiarska – podľa mojich pozorovaní sa švajčiarski občania rozhodujú takmer vždy veľmi zodpovedne – a pripravím sa na veľkú hádku s Menassem. Tu sa ukáže, že budúci bádateľ subsidiarity má pred švajčiarskou demokraciou veľký rešpekt.
***
Bratislava v nedeľný večer, prechádzame sa Starým Mestom. Františkánsky kostol je plný na prasknutie. Menasse sleduje omšu cez sklenené dvere, zamyslene, dlho. „Kultúra,“ hovorí osvietenec, ktorý ako študent patril k trockistom. „Myslíš to ironicky?“ pýtam sa s obavami. „Nie. Toto je možno jediná pravá kultúra.“
Ešte sa zastavujeme v „robošskom pajzli“, kde je dovolené fajčiť, to miluje. Tvrdí, že ako Viedenčanovi sa mu Bratislava zdá mentalitou bližšia ako Bludenz alebo Klagenfurt. Radšej nehovorím nič. Ako Dolný Rakúšan, ktorý už osem rokov na juhozáhoráckom sídlisku zažíva kultúrny kontrast, mu nechcem kaziť náladu a región a pivo, ktoré si objednal bezchybnou slovenčinou.
Veľmi rád by som vedel, ako by reagovali normálni Slováci na Menasseho víziu, ktorá už niekoľko mesiacov víri mojou hlavou. Pokrútením hlavy, pokrčením pliec, znechutene? To by bolo v poriadku, odmietnutie môže posilniť vlastnú pozíciu. Ale zamyslieť sa musia aj Slováci. Riadi nás konštrukt, ktorý je demokraticky nelegitímny a predovšetkým zúfalo nefunguje. Čo robiť? Vystúpiť, opustiť spoločenstvo? To naháňa strach aj tým najzarytejším euroskeptikom. Zostáva prestavba. Zostáva – dnes to vidím s búšiacim srdcom – európske dobrodružstvo celosvetovo bezprecedentnej cesty. Potrebujeme nejakú ideu, potrebujeme závratne veľa ideí. Celý život nadávať pri pive nie je hodné mysliaceho občana.
Martin Leidenfrost/
Autor je spisovateľ, scenárista a publicista. Narodil sa v roku 1972, vyrástol v Dolnom Rakúsku. Študoval film a slavistiku na univerzite vo Viedni a v Babelsbergu. Dlhšie žil vo Viedni, v Berlíne, v Kyjeve, v Bruseli. Od roku 2004 žije a pracuje v slovenskej pohraničnej obci Devínska Nová Ves. Napísal viacero kníh, okrem iných Die Tote im Fluss o smrti slovenskej opatrovateľky Denisy Šoltísovej v Rakúsku, zbierku esejí o živote bruselských eurokratov a iných Európanov Brüssel Zartherb. Je autorom filmových scenárov a dokumentov, naposledy o firme Gazprom. Dlhodobo spolupracuje s .týždňom, kde píše pravidelný stĺpček.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.